Politológ Roman Michelko o hľadaní ľavicových alternatív, dobrých „digitálnych“ oligarchoch a Chmelárovej strane

Horúce predvolebné leto roku 2019 je okrem iného v znamení horúčkovitej prípravy na voľby, ktoré sa uskutočnia 29. februára 2020. Médiá im už dnes začínajú pripisovať priam „osudovú dôležitosť“, podobnú tej, akú mali voľby v roku 1998. Pred slovenskou spoločnosťou vraj stojí zásadné rozhodnutie, ktoré predurčí, či naša spoločnosť ešte nadlho ostane v stave, keď reálnu politiku ovládajú oligarchické štruktúry, kde už roky prežívame „únos štátu“ a podobné  floskuly. Realita je, samozrejme, iná. 

Slabnúcu moc starých oligarchov chcú vystriedať noví, akože „dobrí digitálni“ oligarchovia.  Súčasnú vládnu garnitúru, ktorej stratégia získavania podpory je okrem iného založená aj na redistribúcii rastúceho bohatstva spoločnosti (rôzne sociálne balíčky) má byť nahradená, neoliberálnym konceptom, ktorý v značnej miere okreše štát, výrazne pomôže tým najbohatším, asi trom percentám, a tí ostatní budú niesť náklady tohto experimentu napríklad podstatne vyššou spoluúčasťou pri zdravotnej starostlivosti, masívnym spoplatnením verejných vysokých škôl a, samozrejme, zrušením všetkých sociálnych balíčkov. Esenciálnym príkladom, ako sa má hodnotovo preformátovať naša spoločnosť po voľbách 2020, je príklad programovej vlajkovej lode lídra reforiem lídra volieb SaS. Ľuďom s príjmami okolo osemsto eur sa zníži daňová odvodová povinnosť asi o tridsať eur mesačne, čo bude kompenzované  zrušením všetkých sociálnych balíčkov (obedy či vlaky zadarmo), masívnym zvýšením spoluúčasti pri zdravotnej starostlivosti či už spomenutým školným na verejných vysokých školách. No a, samozrejme, najviac na tom budú profitovať tí najbohatší. Ak by sa totiž naozaj zaviedol odvodový bonus pre ľudí s príjmom tritisíc eur, znamenalo by to pre nich úsporu osemsto eur. Nastal by teda stav veľmi podobný tomu, aký Slovensko zažívalo v čase zenitu „kaníkovsko – miklošovských reforiem“.  

Aj preto, že tento scenár nášho vývoja je známy a možný, vedie to k formovaniu programových a politických alternatív. Uvedomujúc si, že médiá stredného prúdu budú „hrať na túto zmenu“ bez akýchkoľvek pravidiel s cieľom otočiť kormidlo smerovania našej spoločnosti pred rok 2008, keď sme zažili najväčšiu ekonomickú depresiu od roku 1929, je asi naozaj najvyšší čas prichádzať s ucelenou programovou alternatívou.  Práve táto skutočnosť bola okrem iného aj jednou z hlavných motivácií na založenie novej radikálne (rozumej principiálne) ľavicovej strany Eduarda Chmelára Socialisti.sk.

Ešte pred tým však Eduard Chmelár publikoval dva zásadné texty zaoberajúce sa súčasným postavením ľavice na Slovensku, ale všeobecne aj v celom vyspelom svete. Prvý text pod názvom Perspektívy ľavicovej politiky uverejnil 6. júna 2019, druhý pod názvom Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický zase 26.júna 2019.  

V oboch textoch deklaruje všeobecne známe skutočnosti. Ľavica, aj tá sociálnodemokratická zlyháva. Rezignovala na zásadnú zmenu spoločnosti, respektíve na postupnú a demokratickú premenu kapitalizmu na demokratický socializmus.Miesto toho sa snaží len mierne reformovať kapitalizmus, či už tlakom na ako tak spravodlivejšiu redistribúciu bohatstva spoločnosti, či už progresívnym zdanením alebo rôznymi sociálnymi balíčkami, ale podstata spoločnosti ostáva zachovaná. Tým pádom vlastne umelo predlžuje životnosť a životaschopnosť kapitalizmu. Po páde východného bloku navyše akoby stratila víziu, prijala liberálnu agendu a svojim tradičným voličom sa odcudzila. 

Chmelár vidí šancu ľavice v zásadnej zmene vlastníckych pomerov, respektíve v transformácii podnikateľských subjektov na model ekonomickej demokracie. A práve to je najväčšia slabina jeho vízií. V politike nie je horšie, než sľubovať nesplniteľné. Iste, časť hrubo populistických politikov si na takejto stratégii založila politickú živnosť – od nechutne gýčovitých dvojnásobných platov Mikuláša Dzurindu až po nekonečnú sériu lží Borisa Johnsona či Donalda Trumpa. Je to krátkodobá stratégia, ktorá môže z času na čas vyjsť, ale dlhodobo nositeľa takejto politiky akurát tak zdiskredituje. 

V ostatných tridsiatich rokoch totiž žijeme v spoločnosti, kde sa nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva stala absolútne nedotknuteľným fetišom. Zmena vlastníctva je možná len pri presne špecifikovaných okolnostiach, pri jasne definovanom verejnom záujme a za adekvátnu náhradu. A práve tu vzniká kardinálny problém.  Povedzme, že by sme vedeli sformulovať verejný záujem pri transformácii ekonomickej štruktúry spoločnosti, ba dokonca by sme si to aj obhájili pre Ústavným súdom. Ostáva tu adekvátna náhrada, ktorej výšku by určili medzinárodné arbitráže. A tu celý koncept končí. Takáto transformácia je absolútne nereálna, nakoľko, odhliadnuc od skutočnosti, že na zásadnú transformáciu spoločnosti by nestačilo mať jednoduchú, ale až ústavnú väčšinu, čo je politicky absolútne nereálne, až vyše osemdesiat percent nášho exportu sa tvorí v transnacionálnych firmách, teda firmách s inou než slovenskou vlastníckou štruktúrou. 

Nakoniec si treba uvedomiť, ako veľmi je Slovensko zraniteľné. Ako člen eurozóny by sme pri podobných experimentoch mohli skončiť ako Grécko. Iste si mnohí pamätajú, že keď prvá Tsiprasova vláda odmietla v referende diktát takzvanej Trojky. Európska centrálna banka obmedzila gréckym bankám príliv hotovosti, čo viedlo ku kilometrovým radom pred bankomatmi a hrdé Grécko bolo veľmi skoro spacifikované. Ukazuje sa, že žijeme v inej dobe, v dobe, keď na ovládnutie spoločnosti netreba ako pred päťdesiatimi rokmi tanky, tú istú úlohu, a dovolím si povedať, že ešte efektívnejšie, dnes urobia banky.

Čo teda robiť? Na začiatok si musíme povedať, kde sa dnešná ľavica nachádza a prečo je v kríze. Po páde východného bloku sa dostala sociálna demokracia na scestie. Masívne a dokonca organizované robotnícke hnutie sa čoraz viac stávalo fikciou. A vtedy prišlo fatálne zlé rozhodnutie, že gro ľavicovej politiky sa od nájomne pracujúcich presunulo k obhajobe práv menšín – sexuálnych, etnických či náboženských. Európska sociálna demokracia prebrala liberálnu politickú agendu, čím sa odcudzila svojim tradičným voličom, ktorých v značnej miere prebrala krajná pravica. 

Na začiatok treba byť schopný formulovať problémy, ktoré sú dnes fatálne a ktoré treba riešiť. Na začiatok by si mala ľavica položiť otázku, ako je možné, že za posledných tridsať rokov sa HDP na hlavu občana zvýšilo približne trikrát, pričom reálne platy väčšiny obyvateľstva v podstate stagnujú alebo rastú neadekvátne  k masívne sa zvyšujúcej produktivite práce?

Je normálne, že podľa Oxfamumalo v roku 2014 šesťdesiatjeden najbohatších toľko majetku ako tria pol miliardy  najchudobnejších?

A tento proces ďalej akceleroval,  keďže v roku 2017 to bolo už štyridsaťtri ľudí a v roku 2018 dokonca lendvadsaťšesť.

Ako je možné, že žijeme približne v trikrát bohatšej spoločnosti než pred tridsiatimi rokmi, ale verejné statky a služby, ktoré boli vo vtedajšej spoločnosti úplne samozrejmé, napríklad bezplatné vysoké školstvo,dnes už vôbec samozrejmé nie sú?

Ako je možné, že sme sa dostali do situácie hypotekárneho otroctva, keď  cena trojizbového bytu v Čechách je vo výške 11,4 ročných platov priemerne zarábajúceho človeka?

Ako je možné, že priemerná splátka hypotéky za trojizbový byt v Prahe už prekročila tridsaťtisíc českých korún, pričom až dvadsaťpäť percent nových bytov v Prahe si kupujú cudzinci ako investičné byty?

Ako je možné, že pri takej bohatej spoločnosti sa nám tu znova vracia fenomén chudobný zamestnaný, čo je fenomén, ktorý vo vyspelých západných spoločnostiach vymizol na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov?

Toto sú hlavné výzvy pre ľavicu. Je jasné, že Slovensko je semiperiféria a komplexné riešenia nevzídu zo strednej Európy. Ľavica však musí byť koncepčne a programovo pripravená a čakať na okno príležitostí. Posledné takéto okno príležitostí tu bolo v roku 2008 pri celosvetovej ekonomickej depresii. Ostalo nevyužité, pretože ľavica neponúkala jasné, jednoznačné a uskutočniteľné riešenia.

Ľavica je dnes v stave, keď musí prísť s  komplexnými a presaditeľnými riešeniami. Musí vymyslieť reálny a dostatočne fungujúci systém, ktorý súčasný oligarchický kasínový kapitalizmus nahradí. A musí asi čakať na ďalšiu hlbokú krízu, keď získa politickú silu a legitimitu, aby ho aj naozaj presadila. Posledná kríza či dokonca depresia sa totiž niesla v znamení socializácie strát a privatizácie ziskov a práve to, že ľavica niečo také pripustila, bolo najväčšou reputačnou stratou, akú mohla utŕžiť.

Mgr. Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


18 thoughts on “Politológ Roman Michelko o hľadaní ľavicových alternatív, dobrých „digitálnych“ oligarchoch a Chmelárovej strane

  • 9. augusta 2019 at 15:59
    Permalink

    Dobrý článok od človeka, ktorého za ľavičiara nepovažujem – vodkosti.

    Zdá sa, že vznikajú snahy, aby sa bremeno zodpovednosti a nákladov na „klimatické zmeny“ hodili na nás – obyčajných ľudí.

    Preto by ďalšou agendou ľavice 21. storočia malo byť poukazovanie a pýtanie sa na to, ako prispejú na riešenie otázok životného prostredia a poveternostných zmien svetoví

    BILIONÁRI, MILIARDÁRI a MILIONÁRI !!!

    …už čoskoro vo vašich prijímačoch…

    BDEJME !

    Reply
  • 9. augusta 2019 at 17:22
    Permalink

    Okrem toho, že Michelko zdôrazňuje pasívne čakanie ľavičiarov na „ďalšiu hlbokú krízu“ ako historickú príležitosť, tak v charakteristike novo vznikajúcej strany Socialisti.sk sa postavil na stanovisko, ktoré sa tradične nazýva, že ide „revolúciu v rámci zákona“. A tak, ak budú chcieť socialisti meniť ekonomický poriadok, tak si budú musieť počkať na rozhodnutie ústavného súdu, pričom je jasné, že rozhodnutie ústavného súdu musí byť negatívne, lebo ústavný súd nie je žiadny revolučný orgán, ale orgán, ktorý má chrániť danú, kapitalistickú ústavu aj s jej „nedotknuteľnosťou súkromného vlastníctva“.
    Otázky, ktoré Michelko vyzdvihuje pred ľavičiarmi a ktoré je potrebné riešiť, sú nie len v marxistickej teórii dávno vyriešené a ich spoločnou príčinou je to, že výrobné prostriedky v spoločnosti vlastnia súkromní vlastníci a prostredníctvom vykorisťovania si bezpracne prisvojujú stále väčší podiel hodnoty, vytvorenej pracujúcimi.
    V ľavici nie je spor o príčiny majetkovej nerovnosti, dokonca už aj v environmentálnom hnutí sa jasne presadzuje, že príčinou zhoršovania prostredia nie je jednoducho veľká spotreba spoločnosti ale orientácia produkcie na dosahovanie zisku, t.j. jadrom aj tu je kapitalizmus.
    V ľavici je zatiaľ spor, či nejasnosť a nejednotnosť v tom, akým ekonomickým systémom nahradiť existujúci kapitalistický systém.
    Ak zoberieme v úvahu narastanie krízových javov v dnešnej spoločnosti, t.j. narastajúca majetková nerovnosť, environmentálna kríza, hrozba vojenského svetového konfliktu, starnutie obyvateľstva, neudržateľnosť existujúceho sociálneho zabezpečenia, nárast nezamestnanosti v dôsledku technologických zmien vo výrobe, migračná kríza a iné, tak je jasné, že kapitalizmus tieto problémy nevyrieši, lebo je sám ich príčinou. Tento kedysi revolučný systém sa dostal na hranicu svojich možností a dnes je v hlbokej kríze a preto zo strany ľavice tu niet žiadneho dôvodu na čakanie na nejaké nové „historické okno“, to „historické okno“ tu fakticky, objektívne je.

    Reply
    • 9. augusta 2019 at 21:33
      Permalink

      Moja základná výhrada boa voči tomu, že ponuka politických strán musí byť realistická a dosiahnuteľná, inak je to bohapustý populizmus. Je naozaj absurdné, ak strana ktorá možno získa 3 % možno, čo by som jej prial, hovorí , že zabezpečí revolučnú majetkovú transformáciu. Musíme výjsť z geta a pozerať na veci realisticky. Ja nechcem byť sám sebou klamaný, ja nechcem žiť v intelektuálnom gete, kde si navzájom budeme hovoriť, našu pravdu, dôvodiac, že však to je všeobecne jasné, že už už to pochopia aj ostatný a revolúcia je za rohom…. Tak to ale naozaj nie je. Je ťažké robiť revolúciu keď máme historicky najnižšiu nezamestnanosť, priemerný, aj keď nie mediánový plat už prekročil 1000 eur, najnižšia mzda sa šplhá k 600 eurám. Jasné, je to zlomok toho čo by si ľudia zaslúžili, ale koľko z nich je ochotných za týchto podmienok robiť revolúciu. Nie doba dnes nie je tehotná revolúciou. A nie ľavica nemá byť pasívna, a fatalistický čakať na ďalšiu veľkú krízu či depresiu. Ale fakt je ten , že v roku 2008 na veľkú depresiu pripravená nebola. Hnutie Wall Street occupay, či španielsky Indiganos z ktorých neskôr vznikli Podemos, len pomenovali vinníkov, ale nepredložili a hlavne nepresadili reálne riešenia. ľavica musí čas čakania na krízu pripravovať, realistické alternatívne scénare. A nie len jeden, ale aspoň tri. A byť flexibilná, mať pripravené rôzne riešenia a áno, v čase kedy sa to rozsype, získať takú legitimitu a takú morálnu prevahu, že dokáže presvedčiť väčšinu spoločnosti, že len radikálne a zásadné riešenia zachránia civilizáciu. Ale cestou určite nie je ignorovať realitu, bagatelizovať systém ktorý je zatiaľ pevne ukotvený a hovoriť si, že rozhodnutia Ústavného súdu nás nijak netrápia. Varufakis to zažil na vlastnej koži a Tsipras bol veľmi jasne pokorený a zdisciplinovaný. A hrdí Gréci v čase brutálneho diktátu Trojky, nielen že neurobili revolúciu, ale v sebe dokonca ani nenašli dosť síl vymaniť sa z otroctva eurozóny. Diktát Trojky jasne povedal, že z vysoka kašle na demokraciu a legitímne prejavenú vôľu ľudí, že sa jednoducho musia podriadiť diktátu európskej finančnej oligarchie. A ani vtedy sa nevzbúrili. ani keď im zredukovali dôchodky na polovicu, keď sa behom roka prepadli v životnej úrovni o 2 generácie. Aká to teda musí prísť pohroma, aby bola revolúcia naozaj uskutočniteľná ? Neklamme si. Ja sa nepotrebujem klamať, oveľa väčšiu hodnotu pre mňa ma nastoliť otázky, ktoré sú vážne a legitímne. Otázka spravodlivosti pri deľbe spoločného produktu, potrebujeme zastaviť neliberálnu revolúciu, potrebujeme dosiahnuť to, aby nikto v spoločnosti, sa neocitol na jej okraji, bez zjavnej príčiny. Odstrániť fenomén chudobný zamestnaný, poskytnúť každému šancu na dôstojne bývanie bez vízie 40 ročného hypotekárneho otroctva, zabezpečiť dostupnú zdravotnú starostlivosť na úrovni druhej dekády 21. storočia a samozrejme udržať bezbariérový prístup k všetkým formám vzdelania, vrátane vysokoškolského. A popri tom čakať na okno príležitostí, kedy rozpory v kapitalizme budú tak obrovské a jeho nespravodlivosť a dôsledky chamtivosti a nerovnosti budú také odpudivé, že kritická, možno 70 % masa občanov bude naozaj pociťovať nevyhnutnú potrebu zásadne tento systém zmeniť. No a samozrejme , táto revolúcie nevzíde zo semiperiferného Slovenska, ale z centra kapitalizmu. ľavica, by sa však mala poučiť a nezlyhať ako v roku 2008, kedy nemala riešenia a kríza sa vyriešila, len socializáciou strát a privatizáciou ziskov. Rozpory sa len prehĺbili a celkový výbuch sa len oddiali.Ak o 3, 5, 10 či 20 rokov to prepukne znova, treba byť pripravený…. To je moje posolstvo…

      Reply
  • 9. augusta 2019 at 19:12
    Permalink

    Na článku Romana Michelku mi chýbajú ešte dva uhly pohľadu, ktoré nepodchytil:
    Prvý: ako sa na tej celej situácii a „sklzu“ ľavice do ničoty podieľalo „naočkovanie“ čs. obyvateľstva, že „socializmus ekonomicky skrachoval“ a že „to bola totalita“. Viete, že už dlho argumentujem dôkazmi, že čs.národné hospodárstvo v 1989 nekrachovalo, ale ľudia okolo Klausa „ho nechali skrachovať“ až po decembri 1989 a to na 26 mesiacov bez riadenia, s chaosom a rozvratom ( to boli tri reštriktívne štátne ročné rozpočty a úplné otvorenie ekonomiky dovtedy prísne regulovanej) , kde aj bývalý policajný prezident S.Novotny potvrdzuje, že nepomohlo ani jeho rozčúlenie, že na „hospodářskou transformaci nemají žádné zákony“ …a k tej totalite – až 30 rokov PO…zisťujeme, že sú aj dnes podmienky na pomenovanie „politická totalita“ splnené, len mladým to nemá kto vysvetliť.
    Druhý uhol pohľadu: Ak od novembra 1989 prevzali médiá ľudia z duše nenávidiaci socializmus a označili to všetko po 1948 za komunizmus, (prirodzene dnes vieme že to bolo importované a očkované Západom), tou nenávisťou žijú všetky pokolenia a dokonca je zákonmi zakázané objahovať komunizmus …
    tie dve veci sa museli podpísať pod sklz ľavice do tejto situácie…len ilustračne z jednej osobnej diskusie s antikomunistom: „dyť ať jsou rádi, že jsme je všechny nepostavili před polní soud a nepostřílely“,,, môj dodatok: ani nemuseli, decembrový príklad ako skončil komunista Ceaušescu s rodinou a pripomienka na kandelábre v Budapešti 1956 stačili, aby sa každý člen KSČ posral…(sorry :) )…a okrem toho, ľavica stratila úplne ale že úplne hospodársku základňu – vlastne ju odovzdala bez boja a to sa v histórii neodpúšťa.

    Reply
    • 9. augusta 2019 at 22:01
      Permalink

      K Vášu druhému „uhlu“ sa pýtam :

      prečo nič nerobíme preto, aby sme vytrhli RTVS a TASR z pazúrov ideológie liberálneho kapitalizmu ?

      Ako to že verejnosť, ktorá odhadom z 3/4 neuznáva spomenutú ideológiu, sa nedožaduje toho, aby tieto „štátne“ médiá boli všenázorové a nestranné ( presne tak ako sa kapitalistickí liberálikovia vo svetríkoch dožadovali v novembri/decembri 1989 ) a aby ( hlavne v spravodajstve ) dávali priestor názorom aj konzervatívnym, aj sociálno-demokratickým, socialistickým, komunistickým či enviromentálnym.

      Takéto hnutie musíme organizovať zhora, to znamená je potrebné aby sa na jeho čelo postavili osobnosti, ktoré by sformulovali požiadavky a zadefinovali budúce fungovanie RTVS a TASR. Za toto vedenia by sa potom mohli postaviť ľudia, ktorým iste vadí, že z nich robia ovce a debilov. Na RTVS prispievajú všetci odberatelia elektriny – súhlasím, ba mali by úplne všetci, pretože RTVS je nositeľom vzdelanosti a kultúry národa. Platíme si novinárov zato, aby nám večer, keď unavení sadneme ku správam, spracovali správy dňa tak, aby sme problematiku videli z viacerých strán, a vedeli si vlastným úsudkom vytvoriť svoj postoj k veci. A to chce vzdelaných, rozhľadených PÁNOV novinárov, nie hovnivárov. Pre toto si ich predsa platíme. Nie žiadať od občana „mediálnu gramotnosť“, aby si sám hodiny vyhľadával správy, analyzoval a sám rozoznával čo je pravda a čo nie.

      A ešte dodám jedno, čo som tu už písal : tá akože apolitickosť ( nezávislosť na politikoch, verejnoprávnosť ) viedla v RTVS k tomu, že akýmsi „samovývojom“ na rozhodujúcich postoch ( vrátane radových novinárov ) ostali ľudia súhlasiaci s o súčasným globalisticko-liberálnym kapitalistickým režimom. To sa to potom čudujme, že vyjadrovať sa k hospodársko-ekonomickým otázkam majú výhradné právo kapitalistickí talibanci z INESS-u, no napríklad Vy, alebo Vitkovič ste pre tých fejsbukových novinárskych cucľov úplne neznámi ľudia. To je presne to, keď cudzia diverzia začne ovplyvňovať deti od školských liet, a vychová si ich k obrazu svojmu. Novinár ktorý by prejavil ráno náklonnosť k socializmu, by už večer tým novinárom nebol – akýmsi „samovývojom“.

      Zoberme me si štátnu tlač späť !

      Reply
  • 10. augusta 2019 at 7:40
    Permalink

    Vždy zlyhávajú ľudia.

    Marx písal o tom že dejiny sa nedajú meniť.
    Je dejinne nevyhnutné ak zhromažďovanie MAJETKU kapitalistov dosiahne úroveň kedy to
    inicializuje aktivity proletariátu aby to ZMENIL revolučnou cestou.
    Problémom zostáva že čo má NASTAŤ po tej zmene?

    Čo sa deje na SLOVENSKU?
    Takzvaní ľavičiari a ich podporovatelia, obdivovatelia a voliči sa hádajú a hovoria od roku 1989:
    mečiarovi kapitalisti sú dobrí oni sú naši slovenskí, dzurindovi kapitalisti sú dobrí lebo
    nechajú robiť reformy, ficovi, blahovi a pellegríniho kapiatalisti sú dobrí = dajú nám vlak a obed zadarmo a 13 dôchodok 6 eur mesačne….
    Preto dookola omieľať o „zlých kapitalistoch“ a pri tom tých kapitalistov ktorí podporujú nám „sympatických“ PODPOROVAŤ je ten najväčší dôvod toho ako sa na SLOVENSKU máme.

    Chýbajú princípy a v tom má chmelár PRAVDU.
    Dookola sa vyhovárať na marxa a neriešiť problémy prítomnosti.
    Chmelár aspoň postavil SVOJ pohľad a svoje princípy.

    Reply
  • 10. augusta 2019 at 10:54
    Permalink

    Vašku,

    dôvetok k našej minulej debate – R. Michelko mi pripomenul Grécko – keď boli oznámené drakonické asociálne opatrenia voči bežným Grékom, a to už vtedy boli Gréci v uliciach, naozaj som dúfal, že je v Grécku nádej na prevrat a socializmus. Nestalo sa tak – Tsipras sklopil po voľbách uši “ a zrazu“ začal poslúchať, a na to stíchol aj národ – možno od hanby, čo si to zvolil.

    Takže ak horiace barikády a revolúciu nespustí ani znižovanie dôchodkov na polovicu ( + zvyšovanie cien ? ) , tak ozaj , čo by už vyburcovalo ľudí k prevratu ?

    Žeby len bezprostredné, ( hromadné ) ohrozenie života, alebo ako hovoríte Vyššia moc ? Alebo žeby ani oni nie.

    A ešte poznámka k Romanovi – ja si nemyslím že kritická masa na prevrat je 70 %, či 50%. Október 1917, február 1948, November 1989, alebo aj marec 2018 nás učia, že na to stačí aktívna 20% „väčšina“ ….

    Reply
  • 10. augusta 2019 at 19:25
    Permalink

    Michelko je voči Chmelárovi v tomto príspevku neférový.

    1. Hodnotí jeho stranu a pritom Socialisti.sk ešte nepredložili vypracovaný program. A už hovorí o nerealizovateľnosti programu. Ekonomická demokracia u nás nemôže byť? Prečo? A na Západe byť môže vrátane USA? Dnes ide o družstevníctvo, nie o Schweickarta komplexne. A máme v EU Mondragon, máme družstevné bankovníctvo, napr. Reiffaisen atď. Len na Slovensku to nejde, lebo … lebo čo? A pritom stále nie je známe v akom rozsahu chcú Socialisti družstevníctvo/ekonomickú demokraciu presadzovať. Ak by som im chcel poradiť, navrhujem začať bytovým družstevníctvom osvedčeným zo socíku.

    2. Ďalej chcem povedať, že už mi začína liezť na nervy Michelkove strašenie medzinárodnými arbitrážami. Arbitráže nastávajú pri sporoch prípadného nedodržania dvojstranných zmlúv o ochrane investícií, ktoré máme uzatvorené v mnohých prípadoch za nevýhodných podmienok. Tak ich vypovedzme! Nie je predsa možné, aby Penta založila v Holandsku dcérsku spoločnosť, ktorá nás potom žaluje za ušlý zisk a podobné nezmysly na základe takejto zmluvy s Holandskom. A to zrejme nie je jediný prípad. Ide o celý rad sporov založených zo strany žalujúcich na tzv. „legitímnom očakávaní“, kde každý rozumný právnik potvrdí, že ide o veľmi pochybný právny inštitút s veľmi malou pravdepodobnosťou úspechu v spore.

    3. Prečo autor argumentuje 80% exportu tvoreného zahraničnými firmami? Je jasné, že ide hlavne o automobilky. Tvrdil niekedy Chmelár, že ich chce znárodniť? Myslím si, že pri zmene vlastníckych vzťahov a finančných tokov by malo ísť najmä o strategické sieťové odvetvia, pôdu a napr. zdravie, starobu a vzdelanie, kde súkromný sektor nemá čo robiť. Tu nie je na mieste strašiť arbitrážami, pretože do súkromných zdravotných poisťovní alebo druhého penzijného piliera nikto nič neinvestoval, majú akurát svoje kancelárie s vybavením. A druhý pilier bez milosti zrušili v Maďarsku, Poľsku a Argentíne – a nebáli sa „znárodnenia“ ani arbitráží. Ale počkajme si najprv na ich program. A znárodnenie vôbec nie je žiadny strašiak, znárodňoval Masaryk, Beneš a aj Thatcherová, keď napríklad sa jej neosvedčila privatizácia železníc.

    Na záver len toľko, že mám obavu z takýchto príspevkov ako tento Michelkov. Vyvolávajú vo mne pocit, že „u nás v Hornom Výplachu“ sa nič nedá robiť, len maximálne sa na ľavej strane zmieriť s politikou, ktorú robí Smer. Žeby účel článku?

    Reply
  • 10. augusta 2019 at 23:44
    Permalink

    Imrich, vieme dlho, že Roman Michelko „nepije ľavicové víno“ a k ľavici sa dostal iba preto, lebo mohol ako riaditeľ vydavateľstva vydávať lukratívne knižné tituly. Napríklad práve dielo D.Schweickarta Ekonomická demokracia – po kapitalizme(Vyd.Spolku Slov.spisovateľov).Chvíľu som s ním skúšal relácie v SVBB, ale jeho ľavicovosť končila niekde pri kritike privatizácie a súčasného režimu, akonáhle bola reč o veciach spred 1989, no, mierne povedané, strážil si ústa aby to nebolo prílš antikomunistické…podlieha módnym trendom. Ergo – na jeho „ľavicovosť“ by som si nevsadil…

    Ale samozrejme, potrebujeme takéhoto politológa, len ten nejako tentoraz vopred kritizuje Chmelára bez toho, aby vlastne bolo jasné, čo ten Chmelár vlastne chce. Ten sa ani sám nevyjadril jasne.Propagovať politickú stranu a založiť stranu s názvom Socialisti je dosť odvážny čin na slovenskej politickej scéne, ale aj Vzdor šiel do volieb v 2016 s plagátmi Volíme socializmus a nemal vyjasnený program ani ekonomický ani sociálny…a skončil v promile hlasov….
    Osobne by som povedal, že teraz už ide o existenciu Slovenska ako takého, o národ….socializmus nie je na programe dňa.Možno až keď budeme v ROKU II druhej krízy.

    Reply
    • 11. augusta 2019 at 2:21
      Permalink

      Roman Michelko „nepije ľavicové víno“ ►Neznám Michelka, nebudu se proto vyjadřovat. Avšak zajímá mě toto. Právě Michelko si často zve k rozhovoru na Slobodnom vysielači bývalého místopředsedu KSČM Josefa Skálu. Co si mám o tom myslet? Že by ani Skála „nepil ľavicové víno“?

      P.S.
      Další beseda Michelka se Skálou bude pozítří večer:
      https://slobodnyvysielac.sk/relacia/politicke-rozhovory-s-romanom-michelkom-a-spol-23/

      Reply
  • 11. augusta 2019 at 12:15
    Permalink

    U dr.Jozefa Skály som bol v Prahe ešte než ho vypoďkali z vedenia KSČ. Myslím si, že našiel ohromný urazenecký potenciál práve u tých „ľavičiarov“, ktorým KSČ prekáža vôbec. Taký už je život. Moje pozvanie do relácie pán Skála nikdy neprijal a bavím sa, ako si rozumie s komunitaristom Hazuchom a s politológom Michelkom, ani jeden z nich komunistov nemilujú …ešte raz: c´est la Vie…

    Reply
    • 11. augusta 2019 at 16:59
      Permalink

      Kantore, příjemné nedělní odpoledne Vám ode mne.

      Úvodem mi dovolte poděkovat Vám za otevřený názor, tohoto si od Vás cením, opravdu. To, co jste totiž napsal, je VÍCE NEŽ ZAJÍMAVÉ, POZORUHODNÉ, ALE I ZÁVAŽNÉ ZÁROVEŇ. Čekal jsem cokoli od Vás, ale tohle opravdu ne. V podstatě ten samý postoj vůči Josefovi Skálovi zaujímá i předseda KSČM Vojtěch Filip. A nejen on, ale snad celý nynější ÚV.

      Co chci ale říci. Mám-li být upřímný, nechci a nemohu soudit v duchu o nás bez nás. Přece jen, jsem jen prostý člen strany českých a moravských komunistů, nikdy jsem funkcionářem nebyl, nemám na to. ) Jak jsem již uvedl, v úterý večer bude beseda Romana Michelky s Josefem Skálou, bude, podle mého, ona beseda docela ostrá (mj. téma 21. srpna 1968), ostatně, avizuje to na úvodní stránce i frakční web KSČM pod názvem „NÁŠ RESTART“, podívejte se: http://www.nasrestart.cz/

      Kantore, docela bych rád, kdybyste se zúčastnil diskuse v rámci Michelkovy besedy se J. Skálou, abyste položil otázku, PROČ se tak J. Skála chová, tj. PROČ odmítl Vaši nabídku?! Tohle totiž dost dobře nechápu, já osobně bych Vaši nabídku zcela jistě přijal.

      Ostatně, když už zašla řeč. Josefu Skálovi např. i předseda kom. strany Vojtěch Filip vytýká, že se „paktuje s pravičáky“ jako je třeba Tomio Okamura, přečtěte si to, je to fakt drsná názorová výměna, osobně bych tohle na veřejnosti na přetřes nedával:

      http://www.nasrestart.cz/ocima-radikalni-opozice/373-ferove-reseni-j-skaly-nabidnute-v-filipovi

      http://www.nasrestart.cz/debata-k-veci/390-valka-soudruhu-aneb-co-zverejnil-portal-euro-cz-dne-15-7-2019

      Reply
  • 11. augusta 2019 at 19:25
    Permalink

    Ďakujem za želanie, Vašku z Moravy.
    Nie, nepripojím sa k tej diskusii, vážim si dr.Skálu a je to jeho osobné rozhodnutie, nakoniec, moje relácie v SVBB sú ekonomického rázu a spomienky na socializmus /ergo kapitalizmus/. Počas tej návštevy som odovzdal knihu Ekonomika po kapitalizme a i ked tam píšem že som socialista na volnej nohe, nie je to koncept komunistický, i ked vychádza z pozitív socializmu u nás. Mimochodom, knihu som daroval i Okamurovi na jednom seminári v Prahe.
    Vráťme sa sem k článku a k R.Michelkovi: Roman je výborný politológ, čo však ozaj nemusí znamenať, že „pije ľavicové víno“. Ja síce „pijem ľavicové víno“ a je mi nesmierne ľúto, že ľavica tak historicky v troch dekádach za sebou u nás zlyhala (aj preto ten osobný názor a analýza tých 2 uhlov pohľadu ktoré zabudol Michelko), ale dnes to vidím ako „lekár chirurg“ – po celkovom kolapse politiky treba zachrániť „telo“ a obetovať pár rebier ako pri infarkte – dnes už to nie je o SOCIALIZME ale o zachovaní národa (slovenského, u Vás českého a moravského) a zachovaní zvrchovanosti republiky (SR i ČR). Nevidím tu teda proletariát, ale vidím tu obyvateľstvo národného štátu, ktoré potrebuje politicky zjednotené vystúpiť na scénu dejín proti euroobčianstvu a globalizácii korporáciami…možno i preto pán dr.Skála váha – ja nie som presvedčeným komunistom, promiňte…

    Reply
    • 11. augusta 2019 at 20:21
      Permalink

      Kantore, ta poslední věta od Vás má FILOSOFICKÝ, nejen pragmatický rozměr, myslí Vám to. ) Tak či onak, vřelé DÍKY za Váš postoj k věci. A proto Josefa Skálu ponechme raději jemu samotnému, konec konců, za necelé dva dny si ho můžeme my všichni, tj. zdejší komunita při DAV-DVA, při kafi nebo při jiné dobrotě, pozorně vyposlechnout.

      Nicméně, Kantore, dovolte mi se stručně vyjádřit k Vašim MIMOŘÁDNĚ ZÁVAŽNÝM SLOVŮM: «… dnes už to nie je o SOCIALIZME ale o zachovaní národa (slovenského, u Vás českého a moravského) a zachovaní zvrchovanosti republiky (SR i ČR). Nevidím tu teda proletariát, ale vidím tu obyvateľstvo národného štátu…»

      Ano, ano, to je přesně ONO, OČ TU BĚŽÍ! Já tu sice, na rozdíl od Vás, proletariát nadále vidím, ale jeho dějinná role je v zásadě UMRTVENA, poněvadž dnes se proletáři bijí jen sami za sebe, nikoli za proletariát jako třídu, mj. i proto, že předvoj je taktéž mimo hru. Ostatně, o tomto nejen prof. Keller, ale zejména můj morální a společensko-vědní idol doc. Švihlíková (kromě VŠE v Praze vystudovala i Univerzitu Mateja Bela v BB) se zmiňuje více než varovně a zevrubně zde:

      http://severoceskapravda.cz/index.php/ohlasy/1954-sebevra%C5%BEdy-%C4%8Dssd-a-ks%C4%8Dm

      POSTSKRIPTUM

      Reply
      • 11. augusta 2019 at 20:31
        Permalink

        Se omlouvám, že jsem to předčasně odeslal ), takže ještě jen stručně k postskriptu. Současný stav věcí ve společnosti až příliš připomíná Mnichov 1938. O to více vyvstává na pořadu dne ODKAZ EDVARDA BENEŠE.

        Ano, Kantore, přesně tak, jde o poslední záchrannou brzdu na naší cestě k likvidaci národů. Zde už opravdu nejde o proletariát, ale jen a pouze o holé přežití, politika soudobé globalizace je OPRAVDOVOU VÁLKOU PROTI NÁRODŮM.

        PROJEV EDVARDA BENEŠE PO ODSUNU VÍCE NEŽ TŘÍ MILIÓNŮ NĚMCŮ
        ANEB VAROVÁNÍ URČENÉ NAŠÍ GENERACI

        Reply
  • 11. augusta 2019 at 19:50
    Permalink

    Myslím si, že zásadnou chybou KSČM aj KSS, teda „štandardných komunistov“ je to, že sa ostro vymedzujú voči tzv. extrémnej pravici, t.j. v ČR Okamura u nás Kotleba a navyše im dávajú fašistickú nálepku. Nepochopili, že v súčasnej stále sa viac centralizujúcej EU sú tieto strany stále viac legitímne, lebo si uvedomili jednoduchý a do očí bijúci fakt: hrozí nám (národom bývalého soc. bloku) osud Lužických Srbov. A bojovať proti tomu nie je fašizmus. Ľudia si to začínajú uvedomovať a preto KSČM stráca voličov a KSS ich vlastne už ani nemá.
    PS
    Je tá „extrémna pravica“ skutočne pravicou? Nemám naštudované ekonomické časti programu strán Okamuru, Le Penovej a podobne. Viem len, že u nás je Kotlebova ĽSNS naľavo od Smeru (!).

    Reply
    • 11. augusta 2019 at 21:15
      Permalink

      Pane Juhár, PLNĚ SE STAVÍM ZA VÁŠ NÁZOR.

      Ostatně, Kantor to o něco výše již napsal a já, kousek nad Vaším příspěvkem, souhlasně reagoval taktéž. Jde již o záchranu našich národů ve smyslu záchrany holé existence. SRANDA KONČÍ. Připravovaná internetová a mobilní síť 5. pokolení je toho dokladem. Následující článek to jen potvrzuje (až na ten překlad):

      http://stop5g.cz/japonsko-odpousti-od-rozvoje-5g-siti-kvuli-zdravi-obcanu/

      Reply
  • 11. augusta 2019 at 23:49
    Permalink

    Súhlasím, Vašku z Moravy i Imrich. A dodám „posledná borba vzplála“, ale tentoraz ide o národy.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: