Poviedka spisovateľa Tomáša Beníka: Prečo sa vedú vojny…

VOJAK:  Prečo sa vedú vojny? Prečo sa musia ľudia tak zabíjať? Hm?
Povedz mi to!

SMRŤ:    A to sa ma pýtaš ty? Čo sa teraz na pacifistu hráš, keď si ešte
pred chvíľou…

VOJAK:  Dobre! To sme si už vysvetlili! Odpovedaj mi na túto otázku!

Smrť sa otočí a príde ku katedre. Zoberie z nej kufrík. Príde s ním ku vojakovi. Kufrík položí vedľa neho a otvorí ho.

SMRŤ:    Takže chceš vedieť, prečo sa deti chcú neustále hrať na
zabíjanie? Dobre! Tak čo tu máme?

Smrť vytiahne z kufríka balík peňazí a hodí ho k vojakovi. Potom vytiahne z kufríka zlatú tehličku a hodí ju k vojakovi. Potom odtiaľ vytiahne kríž a tiež ho hodí k vojakovi. Potom vytiahne akési prázdne papiere a tiež ich hodí k vojakovi. Potom vytiahne mapu a aj tú hodí k vojakovi. Potom vytiahne fľašu s vodou a aj tú hodí k vojakovi. Nakoniec zoberie kufrík a tiež ho hodí k vojakovi.  

VOJAK:  Čo to znamená?
SMRŤ:    Čo ako znamená? Čo nechápeš, aké dôvody som ti tu predložil?

Vojak zoberie do rúk balík peňazí.

VOJAK:  Chápem, ale dúfam, že mi to bude vysvetlené, aby som vedel, či
rozumiem správne. Takže na začiatok… (pauza) Kvôli peniazom, čo?

Vojak zoberie balík do rúk a podá ho Smrti.

SMRŤ:    Hlavne kvôli týmto bezcenným hlúpostiam. A čo to vlastne je?
Papieriky, pomaľované dákymi čudnými obrázkami. Namaľuješ na ne
hocijaké číslo, a zrazu majú údajne takú cenu. Zrazu sú ako magnet pre
každého človeka. To nás, spolu s údajnou inteligenciou, delí od zvierat.
Bez takýchto papierikov sa odrazu prežiť na svete nedá. Veď skús
niekedy urobiť toto…

Smrť vytiahne bankovku s najvyšším číslom a roztrhá ju.

VOJAK (zdesene):  Čo to robíš?

Smrť chce vytiahnuť z balíčka ďalšiu bankovku a roztrhať ju. Vojak vstane a po balíku sa
natiahne.

SMRŤ:    No vidíš. Sám si to teraz potvrdil. Peniaze hýbu ľuďmi, armádami,
strojmi, skrátka všetkým. Zaplať vojakovi a on sa za teba možno aj
roztrhať nechá. A hlavné heslo dňa znie: Peňazí nie je nikdy dostatok!
No a čože mám nekonečno peňazí? Chcem ich mať dvakrát toľko!

Vojak sa zháči, skloní smutne hlavu a opäť sa posadí. Smrť ostatné peniaze hodí na zem.

SMRŤ:    A toto je evolúcia? Najprv zlato si určíme ako to najcennejšie na Zemi
(vezme do ruky tehličku zlata), aby sme napokon prešli na takéto
papieriky? A najviac ma dorazilo, že tie papieriky ani nemusia byť
reálne. Stačí, keď sú v počítačoch imaginárne vytvorené a je to. Človek
je nepoučiteľný tvor. Kde sú tie časy, keď platidlom bolo to, čo si
človek vyrobil?

VOJAK:  Nechceš niečo ešte povedať aj o tom zlate?

SMRŤ:    Nevedel som zohnať fľašku ropy. Prepáč. O nerastné suroviny sa
obzvlášť vedú vojny. Každý chce mať takéto zásoby u seba. Je to
praktickejšie pre daného vlastníka. Navyše z toho získava to, čo som
práve zahodil na zem. Najväčším vtipom je, že každý, kto vojnu o tieto
záležitosti vedie, schováva takéto dôvody skôr za akúsi formu pomoci
ľudu, ktorý tieto suroviny vlastní a pomoc väčšinou ani nepotrebuje.                                            

Smrť odhodí zlatú tehličku na lavicu.

VOJAK:  Ale veď tu máš fľašu vody! Povedz teda, prečo?

Vojak podá fľašu vody Smrti.

SMRŤ:    To preto, keby som bol smädný.

Smrť otvorí fľašu vody a trocha sa napije. Potom fľašu zavrie.

SMRŤ:    Samozrejme, nie je to len kvôli tomu. Už aj o takéto životné potreby,
ako je voda či jedlo, sa začnú postupne rozpútavať vojny. To vieš,
niekde si ľudia žijú v blahobyte a majú všetkého dostatok, inde
umierajú na hlad a smäd. Uvidíš, napokon sa určite aj tam, kde je dobre,
začnú biť o tieto veci.

Smrť opatrne položí fľašu s vodou na lavicu.

VOJAK:  A čo toto?

Ukáže prstom na mapu a podá ju Smrti.

SMRŤ:    No je to jednoduché. (otvorí mapu) Tak ja som tu a môj sused je tu.
Môj sused má dáke pozemky, ktoré predtým patrili mne. Nechce mi ich
vydať. Tak mu ich pôjdem zobrať. Asi tak.

Smrť odhodí mapu za seba.

VOJAK:  A čo táto vec?

Ukáže prstom na kríž a podá ho Smrti.

SMRŤ (s úsmevom):  Jaj! Náboženstvo. Dobrá to vec. Dosť združuje ľudí. Najväčšia sranda
                                  je, keď sú vedľa seba dvaja, a každý verí v niečo iné. A čo ti budem
                                  hovoriť… Odjakživa sa ľudia trieskajú o to, koho boh je ten pravý
                                  a jediný.

Smrť položí kríž vedľa fľaše. Vojak sa začuduje nad týmto počinom.

VOJAK:  A tieto prázdne papiere?

Zoberie papiere a podá ich Smrti.

SMRŤ:    To sú zmluvy. Každá z nich má v praxi takú silu, ako tieto prázdne
papiere. Niekto podpíše mierovú zmluvu, aby ju vzápätí iný porušil
a zároveň roztrhal na franforce. Na takéto papiere sa tiež píšu
vypovedania vojny. Tie je po určitú dobu takmer nemožné roztrhať.
A ako jednoducho sa píšu! To mierové zmluvy je niekedy takmer
nemožné vypísať, nieto ešte dodržiavať. Najlepšie sú idey, alebo ešte
horšie ideológie, ktoré sa vyslovia a na takéto papiere napíšu.

Smrť hodí papiere za seba.                                                                                                          

VOJAK:  Aj ten kufrík má tiež svoj význam?

Smrť zoberie kufrík do rúk a zavrie ho.

SMRŤ (vážne):  Má. A asi najväčší.
VOJAK (vtipne):  A aký, prosím ťa? Kvôli tvaru?
SMRŤ (vážne):  Nie. Kvôli tomu, čo je vo vnútri.
VOJAK (so smiechom):  Ale veď tam nič nie je!
SMRŤ (vážne):  No veď práve…
VOJAK:  Ale tak tomu teraz vôbec nerozumiem. Akoby si hovoril v hádankách.
                                   Povedz to konečne na rovinu!
SMRŤ (vážne):  Azda si nepochopil, že niekedy vôbec nezáleží na tom, aký dôvod má
                                  vojna mať? Azda stále nechápeš, že vojna absolútne stráca akúkoľvek
                                   logickosť?
VOJAK:                      Chceš teda povedať, že vojna sa môže viesť aj kvôli ničomu?
SMRŤ:    Presne tak. Stačí len chcieť. Zámienky sú len kvôli tomu, aby išli
                                  dobrovoľne bojovať tí, ktorí pôjdu umierať za vyvolených, ktorí vojnu
                                  vyvolali. Človek potrebuje zámienku, aby išiel zomrieť. Nezabudni na
                                  pastiera a jeho ovce!
VOJAK:  Ako napríklad taký boj za vlasť?
SMRŤ:    Presne tak. Koľko vojen sa viedlo naozaj za vlasť? Určite aj také boli,
                                   no tých bolo veľmi málo.
VOJAK:  Tak prečo nejdú tí, ktorí za vojnu môžu, bojovať?
SMRŤ:    Vieš, človeče, je ľahšie vojnu vyvolať a viesť od stola v pokoji, ako
                                   sám ísť do nej bojovať. Bohužiaľ, taká nespravodlivosť sveta je, no je
                                   to skrátka dané. Príliš sa to nezmení. Kedysi to tí pastieri robili, že išli
                                   v čele svojich oviec na porážku, ale teraz…

Úryvok z diela Prednáška, „druhého zastavenia veľkej vojny.“

Z knihy Štyri malé zastavenia veľkej vojny

Tomáš Beník

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *