PREČO ZDROJOVÁ EKONOMIKA NIE JE MARXIZMUS, AJ KEĎ NEPOZNÁ PENIAZE

Idea ekonomiky založenej na dlhodobej udržateľnosti zdrojov, teda zdrojová alebo planetárna ekonomika, tak ako sa ju pokúšajú vniesť do povedomia pokiaľ možno kritického percenta populácie, býva často (najmä think tankmi z prostredia politickej pravice) označovaná za mutáciu marxizmu, ktorá je pretvorená tak, aby sa zapáčila dnešnému – podľa „anarcho“kapitalistov lenivému – človeku. Tento typ povrchnosti, krabičkovania a zovšeobecňovania je ostatne pre pravicu typický a má ho na svedomí spôsob myslenia nositeľov tejto psychosociálnej reaktivity, ktorí sú svojimi „vodcami“ presviedčaní, že sú múdrejší ako ľavica, lebo sú pravica a tým pádom neakceptujú akúkoľvek nepravicovú argumentáciu.

Prečo teda zdrojová ekonomika nie je mutáciou marxizmu? Rozdiely sú natoľko markantné, že ani Joe McCarthy nedokázal zavrieť Jacque Fresca za šírenie nepovoleného zmýšľania. Karl Marx vychádzal vo svojich tézach z teórie konfliktu, teda v kontexte doby konfliktu, ktorý vznikol zväčšovaním ekonomickej priepasti medzi vládnucou triedou
vlastníkov zdrojov a triedou pracujúcich, ktorí zdroje zhodnocujú. Tento typ sociálneho konfliktu sa cyklicky vracia, keďže súčasný globálny ekonomický model sa pokúša o nekonečný ekonomický rast, čo však z logických dôvodov nie je možné a tak po vzostupe spravidla prichádza ekonomická kríza, spôsobená hornými 10.000 a znášaná dolnými
miliardami ľudí. Akonáhle sa pracujúca trieda prepadne do stavu, kedy nie je schopná svojimi výplatami pokryť ani základné životné potreby, schyľuje sa k revolúcii v krajinách, kde ku kritickému poklesu prístupu k životným potrebám došlo.

Revolúcia je vhodný nástroj, ako dočasne prerozdeliť zdroje rovnomernejšie. Dočasne preto, lebo sociopati druhého typu (teda tí, ktorí sú schopní empatie, ale aj tak sú pre nich ostatní úžitkovými zvieratami) takmer okamžite začnú stavať pyramídu moci, aby sa mohli postaviť na jej vrchol. Okrem toho revolúcia nepožiera len vlastné deti a náhodné obete, ale aj neobnoviteľné prírodné zdroje. Po revolúcii dochádza v zmysle marxizmu ku koncentrovaniu výrobných
prostriedkov do rúk pracujúcej triedy a k procesu vedúcemu k bezpeňažnej ekonomike, teda plánovanému hospodárstvu, ktoré má podľa teórie zabezpečiť prístup výrobkov každému pracujúcemu. Prírodné zdroje sú odňaté buržujom a spravované proletariátom.

Zdrojová ekonomika na rozdiel od marxizmu nie je založená na konflikte a triedny konflikt považuje za prejav zastaranosti a nefunkčnosti kapitalizmu. Marx a Fresco by sa zhodli na tom, že súčasný monetariz-mus funguje len ako nástroj na získavanie, upevňova-nie a ďalšie rozvíjanie moci jednotlivcov nad spoloč-nosťou, čo má pre spoločnosť ako celok deštruktívne následky a bráni v jej rozvoji. Preto ani zdrojová ekonomika nepozná pojem platidlo. Spôsob, akým sa k bezpeňažnej ekonomike prepracovať, je však u zdrojovej ekonomiky diametrálne odlišný a vy-chádza z poznatku, že technologická evolúcia nášho druhu predbehla našu sociálnu evolúciu, brzdenú práve presadzovaním a upevňovaním kapitalistického modelu, ktorý sa medzičasom stal zastaraným.

Prírodné zdroje nepatria žiadnej triede, ale sú považované za spoločné dedičstvo ľudstva. K tomuto stavu sa dá dopracovať likvidáciou ekonomického systému odspodu a nie je potrebné nikoho súdiť, ani stavať k múru. Ostatne, osobnosť každého sa vyvíja podľa prostredia, v ktorom vyrastá, a tak je nelogické viniť miliardára zo snahy o navyšovanie svojho majetku na úkor zamestnancov, keď je od malička vedený k tejto činnosti ako k jedinej správnej. Zober vojakovi zbraň a nemusíš ho zastreliť, zato ho môžeš presvedčiť, aby sa pridal k tebe. Pracujúca trieda je pre plne zavedenú zdrojovú ekonomiku bezpredmetná, nepotrebná. Zároveň neexistuje trieda, ktorá by mala nástroj na ovládanie spoločnosti, verejnej mienky a moderovanie prístupu ľudí k vzdelaniu. Je to spôsobené maximalizáciou
automatizácie výroby a výrobou takého množstva produktov, aby boli uspokojené požiadavky spoločnosti a zároveň minimalizovaná produkcia odpadu, najmä toho z neobnoviteľných prírodných zdrojov (preto zdrojová ekonomika).

Fungovanie zdrojovej ekonomiky zabezpečuje technologická superštruktúra, ktorej komponenty sú už v dnešnej
dobe známe, vytvorené a používané. Motivácia k zdrojovej ekonomike je teda v prvom rade ekologická, v druhom sociálna. V prostredí, kde má každý rovnakú možnosť na rozvíjanie svojich schopností a zároveň na nikoho nie je vyvíjaný nátlak k práci ako hodnote vymeniteľnej za životné potreby, vznikajú podmienky k vytvoreniu civilizácie
1. typu. Prakticky neexistujú podmienky k vzniku spoločenského konfliktu a trvalý mier je zabezpečený samotnou konštrukciou systému. Systém je trvalo udržateľný, nepotrebuje žiadnu vládu, ani politiku. Ostatne preto je najmä pravičiarmi označovaný okrem komunistického aj za utopický. Politický systém zdrojovej ekonomiky je meritokracia a riešený je ten spoločenský problém, ktorý vznikol, nie ten, ktorý vytvorí politik, aby mohol sľúbiť, že ho vyrieši.

Foto: ajehals (Flickr, CC)

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom