Filozof Martin Muránsky odpovedal na otázku pre ročenku DAV DVA: Čaká nás súboj sociálneho štátu proti progresívnemu neoliberalizmu

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Medzi autorov, ktorí prispeli do ročenky DAV DVA 2020, Čo robiť sa pridal aj významný slovenský filozof Martin Muránsky. Uvádzame špeciálne text v celom znení… Ročenku DAV DVA si stále môžete objednať.

Čo robiť? …otázka, ktorá už niekoľko krát písala novodobé dejiny, láka k vymýšľaniu „veľkých“ ľavicových obsahov. V princípe  sa vie veľmi dobre,  koľko deštrukčnej sily nesie v sebe turbo kapitalizmus „bez prívlastkov“ .

Známe sú v princípe aj „obsahy“, ako na to a čo treba robiť. Od progresívneho zdaňovania bohatých a najbohatších, ktoré v povojnových rokoch dosahovalo až 70 percentnú kvótu, cez uplatnenia dane z dedičstva, až po reguláciu finančných trhov vrátane zavedenia tkzv. Tobinovej dane z finančných transakcii. Určite nechýbajú ani dobre premyslené myšlienky sociálnej ekonomiky, zoštátnenia toho alebo iného druhu majetku vo verejnom zaujme. To, čo chýba, je politická moc tieto koncepty v širšom meradle presadiť. Preto je aj v našich domácich podmienkach prvou otázkou, ako získať, respektíve udržať  aspoň minimálnu moc a vplyv ľavice.

V parlamentnej demokracii to primárne znamená, udržať politicky vplyvnú stranu, ktorou je dnes Smer-SD. Určite sa týmto celková situácia globálneho kapitalizmu na Slovenku nevyrieši. Ale pri  výzve „čo robiť“,  treba začať tým, čo je v našej moci urobiť „tu a teraz“ (s touto a ďalšou generáciou ľudí, ktorí jej ešte rozumejú). Lebo bez nich tu už žiadna ľavica ako masovo organizované hnutie a efektívny mocenský nástroj  pravdepodobne nebude. Stačí sa pozrieť sa okolo seba –  v Poľsku a Maďarsku kedysi vládyschopná ľavica dnes živorí na okraji, fakticky však už nie je. V  Čechách je to s ČSSD tiež na hrane. Zároveň je tu iný problém: priestor postkomunistických ľavičiarov neobsadzuje „autentická ľavica“, ale ako to ukázali aj posledné voľby v Sasku a Brandenburgu, tento priestor prevažne obsadzuje silne konzervatívna, podstatne anti-ľavicová, krajne konzervatívna pravica… Ak sa podívame do našich domácich dejín, je to aj historicky overená skúsenosť. 

Tento nástup krajnej pravice je výsledkom viacerých kríz v EU, primárne finančnej u roku 2008, kde biliónové dlhy privátneho sektora zaplatili dňová poplatníci, respektíve ich vlády na štátny dlh. Politika šetrenia evidentne šetrila na úkor väčšiny a namiesto záujmov ľudí sanovala záujmy investorov krachujúcich bánk. Nezvládnutá migračná kríza zas potvrdila starú európsku traumu, že ináč vidia svet malé  globálne kozmopolitke elity a celkom ináč vyzerá v perspektíve tých zvyšných 99 percent, kde je stále menej verejných dostupných služieb, stále viac prekarizovanej práce a  žiadna viera v lepšiu budúcnosť (ak nie pre nás, aspoň naše deti). Sociológ Wolfgang Streeck hovorí o „dvojtretinovej spoločnosti“, z ktorej už jedna tretina (v Nemecku!) vypadla zo systému a nepotrebuje už prácu ani právo voliť.    

To zviditeľňuje celkom iný obraz moci a zdroja korupcie, ako ponúka  dnešný hon na politikov a statočne ignoruje  náš domáci politologicko-mediálno-opozičný mainstream. Je nim prienik nevolenej ekonomickej s politickými záujmami v globálnych oligopoloch, ktoré majú monopolne postavenie v ropnom priemysle s environmentálnymi nákladmi, ktoré treba politicky skryť a neplatiť; ďalej v bankovom a finančnom sektore s demiurgickým právom „too big to fail“, čiže byť príliš veľkým na krach  ako aj v globálnej privatizácio verejných služieb, ale tiež pre nadchádzajúce voľby osobitne dôležitým IT priemyslom s jeho mnohými pozitívnymi prínosmi, ale s dvoma výnimkami:

(1) geograficky  nelokalizovateľnej bezpečnostnej agendy
(2) a samozrejme ďalšej geograficky. 

Nelokalizovateľnej služby, umožňujúcej presun 1000 miliárd € ročne do tkz. daňových prístavov. Prečo táto megasuma verejne nevadí  tým „našim“ v čase hysterického boja proti korupcii?  

Po EU finančnej kríze je opäť do očí bijúcou skutočnosťou, že dosial jedinou  známou inštitúciou, ktorá  sa vedela vzoprieť v princípe antidemokratickému kapitalizmu, je národný štát. To samozrejme predpokladá, že demokracia je o rešpektovaní záujmov 99% jej občanov, a nedá sa zredukovať na to, čo Coulin Crouch nazval „postdemokraciou“, čiže spoločnosťou formálnej vlády zákona a slobodných volieb, v ktorej sa   právo vlastniť uskutočňuje na úkor záujmov väčšiny občanov. Tu sa treba vyhnúť extrémom. Určite izolovaný národný štat ako Slovensko veľa vody nenamúti, ale koordinácia záujmov národných štátov v rámci EU je dnes komplikovanou, často protirečivou hrou „malých“ a „veľkých“ štátov, ale stále reálnou alternatívou.

Druhým a vo východnej Európe rozšíreným extrémom, je boj proti  národnému štátu. Dlhodobým špecifikom tkz. východoeurópskeho „liberalizmu“ vrátane kritiky Smeru je nediferencované znehodnocovanie  a škandalizovanie všetkého „národného“ ako opaku občianskej slobody. Pričom prvým občianskym právom v Deklaráciách 18 storočia bolo právo na národné sebaurčenie slobodnou vôlou každého občana –  bývalého poddaného kráľa alebo otroka. 

Rozumiem historickému pozadiu tohto antinárodného liberalizmu a traumy, ktorá vyplýva z hrôz deportácií počas vojnového štátu. a patologickej možnosti mutácie národného sebaurčenia na šovinistický koncept. No ak zmeníte perspektívu výkladu z „politiky identít“ na politicko-ekonomickú perspektívu, ponúka sa iný a miestnymi, väčšinovo militantne moralizujúcimi „liberálmi“ kompletne ignorovaný patologický obraz.  Najnovšie dobre tento problém pomenovala profesorka filozofie  Nancy Frazer, svetoznáma feministka a spoluautorka manifestu „Feminizmus pre 99%“. V aktuálnom rozhovore pre IPG Journal sa ostro dištancuje od prevládajúceho „liberálneho a koncernom nakloneného krídla“ feminizmu, reprezentovaného Hillary Clintonovou. Práve tento druh feminizmu  prepájal  základnú požiadavku rovnakej výšky platov žien vo vyšších manažérskych pozíciách s podporou „financializácie ekonomiky, globalizácie  a individualizmu“. Nancy Frazer ho tak zaraduje k hegemoniálnemu bloku „progresívneho neoliberalizmu“, ktorý navonok emancipuje niekoľko platov vyššej strednej triedy žien, ale v skutočnosti  ide  proti záujmom väčšiny pracujúcich žien „liberálny feminizmus“ nielen že funguje proti týmto väčšinovým záujmom, ale spolu s „liberálnym eko-kapitalizmom“ sa stal hegemoniálnym aktérom, ktorý dával charizmu legitimite nehumánnej stratégie prekerizácie sveta práce, privatizácie verejných služieb a krátenia verejných rozpočtov. A to tak, že vytvoril všetko ostatné prekrývajúcu fasádu „sexuálnym menšinám a ženám priateľského  prostredia“  v nadnárodných koncernoch.  

Ruku na srdce, v nasledujúcom období pôjde o politický súboj stúpencov demokratického sociálneho,  štátu s blokom opozičných síl, ktoré sú  súčasťou hegemoniálneho bloku „progresívneho neoliberalizmu“.  Že tento  súboj bude a je už  súčasťou regionálneho geopoliticky založeného konfliktu slabnúceho hegemóna globálnej geo-ekonomiky s jeho alternujúcim a masívne investujúcim  ázijským konkurentom v prepojení s inými, robí tento konflikt a realpolitické záujmy v ňom o to menej čitateľnými.

Slovenskej ľavici, ktorá má síce kľukatými, často prerušovanými, ale dejinne dobre zapamätanými cestami. Ak v súboji o štát a jeho charakter prehrá, čiže Smer-SD ako strana stratí vplyv, na konci dňa hrozí, že politika radikálneho kozmopolitizmu tých vyvolených sa bude konfrontovať už len s radikálnou, rozumej krajne pravicovou reakciou väčšinového spoločenstva. V stávke bude aj vyvážená európska politika, keďže v špecificky východoeurópskom „kozmopolitizme“ zaniká skutočnosť, že Európska únia je založenia na dvojakom členstve demokratických národných štátov s ich práve v Európe nezrušiteľnými  dejinami a občanov únie. O tom, čo namiesto kapitalizmu (a demokracie) inokedy. V čase 75 výročia SNP stále ešte vieme, čo prichádza namiesto demokracie v kapitalizme.  

O autorovi

doc. Mgr. Martin Muránsky, PhD. sa primárne venuje sociálnej filozofii, politickej filozofii („O konci demokracie a kapitalizmu“, k aktuálnej polemike Wolfganga Streecka s Jürgenom Harbemasom), ale aj fenomenológii a filozofickej antropológii. V rokoch 2001 -2005 bol v redakcii Nového slova a z toho 2002-2005 aj jeho šefredaktorom. Od roku 2014 je výkonným riaditeľom inštitútu ASA, kde sa na jeho pôde v spolupráci Klubom nového slova podieľa na organizácii verejných podujatí a seminárov.  Je spoluzakladateľom a spoluorganizátorom politického vzdelávacieho cyklu „Akadémia sociálnej demokracie“. Minulý rok sa sa spolu s Branislavom Fábrym podieľal ako zodpovedný redaktor na interdisciplinárnej príručke Ľudské práva. Jeho meno figuruje vo významných citačných indexoch Web of science a Scopus. Zapojil sa do projektov Sociálna zmena vo fenomenologickom a postfenomenologickom kontexte, Filozofická antropológia a súčasná civilizačná situácia a projektu Genealógia svedomia, fenomenalita konania a existencia v dialógu s inými – východiská a ich problémy. Názov jeho poslednej štúdie znie „Občianske práva a ekonomická nesloboda“ a je o vzťahu občianskych a ekonomických prav a ich dvoch ambivalentných konceptoch. 

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Filozof Martin Muránsky odpovedal na otázku pre ročenku DAV DVA: Čaká nás súboj sociálneho štátu proti progresívnemu neoliberalizmu

  • 6. septembra 2019 at 12:18
    Permalink

    Vyčerpávajúco túto otázku vysvetlil Lenin. Vysvetlenie je nadčasové, platí aj dnes.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom