Profesor Jozef Sipko: Slovanská rodina a dnešok

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

V r. 1848, keď v Európe prebiehali rozsiahle revolučné nepokoje, jeden z najväčších politikov svojej doby, neskôr po vzniku jednotného Nemecka v r. 1871 jeho kancelár, Otto von Bismarck, vyriekol pamätné a veľmi poučné slová: Keď bude chcieť niekto poraziť Rusko, musí najprv od neho odtrhnúť Ukrajinu a následne proti nemu poštvať ostatné slovanské národy, pretože iba Slovania predstavujú rasu, ktoré je schopná zničiť samu seba. S ich pomocou bude možné poraziť aj Rusko. Po jeho porážke zostanú tieto slovanské národy bez ochrany…Žiada sa ešte dodať, že Bismarck bol 3 roky veľvyslancom svojej krajiny v Petrohrade, plynule hovoril po rusky a mal bohaté poznatky nielen o tomto veľkom národe  ale takisto  o Slovanoch.

Určite sú to mimoriadne poučné slová, v ktorých sa odzrkadľujú mnohé osudové udalosti v živote slovanských národov. Ich jazyky, mentalita, kultúra a bohaté prejavy  etnokultúrnej identity poukazujú na spoločné národné východisko a je nepochybné, že v minulosti tvorili spoločný pranárod. Obraznejšie povedané Slovania vo svojej podstate tvoria spoločnú rodinu. No táto rodina, ako nás poučujú bohaté dejiny, je dlhodobo plná nedorozumení a konfliktov, ktoré mimoriadne rafinovane vyvolávajú a podporujú naši nežičlivci za výdatnej  pomoci zapredancov z našich radov. Puškin nám to pomôže pochopiť presnejšie:

Beda strane, gde rab i ľstec,    Smolu má štát, kde lokaj a poskok,

Odni približeny k prestolu,       Nachádzajú sa blízko k trónu,

A nebom izbrannyj pevec,        A nebom vyvolený prorok,

Molčit, potupja oči dolu.          Mlčí a pozerá sa dolu.

Len si spomeňme, ako sa niektorí bývalí súdruhovia, ktorí na tribúnach vykrikovali: So Sovietskym zväzom na večné časy(!) premenili na rabov a ľstecov. Jeden z nich napríklad robil kariéru na Vysokej škole politickej pri ÚV KSS, neskôr ako predseda zahraničného výboru SNR schvaľoval bombardovanie Juhoslávie ako menšie zlo a dnes je v diplomatických štruktúrach demokratov a liberálov. Keby tu vládli moslimovia, presadil by sa aj medzi nimi a so ľstivou  úctou by kričal Alah Akbar.  Takí ľudia sú stále za mocenským vrchstolom. A smútkom naplnený prorok mlčí a trpí, lebo ho takmer nikto nepočúva. Naši predkovia podobných zapredancov nazývali slovom poturčenec, čo sa odráža v známo prísloví: Horší poturčenec ako Turek. Príkladov primitívneho nepriateľstva v slovanskom svete stretávame mnoho, žiaľ, aj v našich časoch. Keď Rusi oslavujú Deň Pobedy – Deň Víťazstva, tak si pripínajú Georgijevskuju lentočku – Georgijevskú stužku. Tá má červeno-červenú farebnú kombináciu a jednému ministrovi Ukrajiny to začalo v rámci rusofóbie pripomínať mandulinku zemiakovú – po rusky: koloradskij žuk. Spomínaný ukrajinský minister nazval Rusov, ktorí si pripli stužku – kolorady, čo predstavovalo a predstavuje nesmiernu urážku aj tých, ktorí vo vojne zahynuli a boli medzi nimi milióny Ukrajincov. Iný vysoký ukrajinský činiteľ vyhlásil, že keď sovietske vojská oslobodzovali Ukrajinu, tak tým sa začala  jej okupácia. Dokonca ho musela korigovať A. Merkellová. Pre ochranu demokracie a západných hodnôt súčasní poturčenci plánujú rozmiestniť na Sliači americké vojenské stíhačky.

V súčasnosti žije na našej Matičke-Zemi okolo 300 miliónov Slovanov, no ako sa ukazuje, ešte nikdy v minulosti nebol slovanský svet tak rozdelený a znepriatelený ako je to dnes. Bývalý americký prezident B. Obama svojho času vyjadril obdiv  k Čechom a Slovákom, keď posudzoval ich vzájomné vzťahy po rozdelení Československa v r. 1993. Okrem iného zdôraznil, že Česi a Slováci môžu byť vzorom pre iné národy, kde prebiehajú dlhodobé konflikty. Tých príkladov je obrovské množstvo, naše národy však spolunažívajú aj po spomínanom rozdelení v skutočnom priateľstve, ba neraz počujeme, že terajšie vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú lepšie, ako boli v spoločnom štáte. Vyberiem jeden príklad z osobných zážitkov. Keď sme ako početná skupina boli v južných Čechách, tak v rámci bohatého programu sme navštívili známy zámok Orlík nad Vltavou. Pri pokladni bol dlhý rád a len tak mimochodom s veselým zámerom som sa opýtal pokladníčky: Prosím vás a predávate vstupenky aj pre cudzincov? Tá veľmi vážnym tónom zdôraznila: Vy nejste cizínci, vy jste přece naši! Táto doslova bratsko-sesterská odpoveď vyvolala v našej skupine veselé reakcie a skutočne šťastný smiech. Podobné chvíle sme zažili v známej reštaurácii Mastné krámy v Českých Budějoviciach, kde naša skupina mala spoločný obed. Následne sme začali spievať slovenské ľudové piesne, na čo domáci zrejme neboli zvyknutí, no keď sme zatiahli Na kráľovej holi, pridali sa k nám ďalší hostia a bolo vidieť, s akou priazňou sa k nám obracali. Podobných situácií som s bratmi Čechmi už zažil viacej, pričom mňa  vždy napadne, že B. Obama mal pravdu. Keby to mohol povedať o vzájomných vzťahoch ostatných Slovanov.

Žiaľ, že vo vzťahu k iným slovanským národom skôr platia slová Bismarcka. Vyvoláva údiv a smútok, ako sa dali rozoštvať národy bývalej Juhoslávie, najmä Srbi a Chorváti, Rusi a Ukrajinci, dlhodobo evidujeme veľkú etnofóbiu medzi Poliakmi a Rusmi, ktorá má svoje zložité historické korene. Upozorňoval na to už A. S. Puškin vo svojej známej básni Klevetnikam Rossiji – Ohováračom Ruska, keď reagoval na protiruské povstanie Poliakov v r. 1831. V uvedenej básni sú slová, ktoré ako keby chceli pripomenúť  vtedajším Rusom a Poliakom ich spoločnú tragickú minulosť, ale aj našim súčasníkom, keď pripomína:

Neraz gorela pod nogami,  Neraz horela pod nohami,

To ich, to naša storona…    Raz ich, raz naša krajina…

Stačí si pripomenúť iba na obdobie Smuty a lžedimitriády začiatkom 17 storočia.  Puškin sa v spomínanej básni obracia k Západu:

Ostavte etom spor slavjan meždu soboju…  Zanechajte tento spor Slovanov medzi sebou…

Veľký ruský duch presne chápal dlhodobý záujem Západu na rozoštvávaní Slovanov a pokračuje v tom stále.

V 1990-tých rokoch prebiehala vojna v Juhoslávii, z ktorej v našich a iných prozápadných médiách obviňovali najmä Srbov. Dokonca USA v r. 1998 so svojimi spojencami 78 dní bombardovali Srbsko a Belehrad, pričom zahynulo niekoľko tisíc civilov, no prozápadná propaganda aj u nás tvrdila, ako to uvádzam vyššie, že  bombardovanie Srbska bolo menším zlom. Neskôr jednotlivých predstaviteľov Srbska postavili pred Medzinárodný súd v Haagu, kde niektorí z nich tragicky zomreli či verejne spáchali samovraždu. No keď vtedajšia prokurátorka spomínaného súdu Carla del Ponteová napísala knihu o zločinoch miestnych Albáncov proti Srbom, pričom priamo obvinila neskoršieho premiéra a neskôr aj prezidenta Kosova Taciho zo zločinov proti ľudskosti, tak sa to na Západe vôbec nebralo do úvahy. Až v poslednom čase sa začali určité procesné úkony, keďže Taci a jeho stúpenci vraždili mladých Srbov a obchodovali s ich orgánmi. Srbi v spomínanej vojne podobné zločiny nemajú na svedomí. Počas už spomínaného bombardovania  však prejavili svoju hrdosť a neobyčajnú statočnosť. V Belehrade sú doteraz rozvaliny budov, ktoré boli zničené najmä americkým bombardovaním a okrem iného sa  v rozvalinách nachádza tretina budovy Srbskej televízie po zásahu americkou raketou.   V jej ruinách  zahynulo okolo 20 tamojších zamestnancov. O tom v našich médiách nebola nikdy žiadna zmienka. Keď som sa pýtal miestnych obyvateľov  Belehradu ako to, že počas bombardovania  ich hlavného mesta neboli zničené mosty cez rieku Dravu, dostal som odpoveď: Keď bol letecký poplach, tak tisícky najmä mladých Srbov pochytali sa za ruky, vyšli na mosty a spievali srbské ľudové piesne. Američania sa ich neodvážili bombardovať.

V tomto čine sa hádam veľmi výrazne prejavila etymológia slova Srb – jedna z verzií ho vysvetľuje ako srdnatý. Napokon svoju odvahu a srdnatosť Srbi prejavili vo svojej histórii viackrát. Prakticky ako prví sa  na čele so svojim kniežaťom Dmitrijom v 1380-tých rokoch postavili proti Osmanom práve v Bitke na Kosovom poli, kde veľká časť z nich aj so svojim kniežaťom zahynula. Srbi dodnes cítia oprávnene veľkú krivdu z toho,  že im Západ zobral posvätne Kosovo (Drozdovo). Ide o analógiu s ruským legendárnym miestom, kde sa odohrala podobná bitka za Slovanov  v r. 1380 – Bitka na Kulikovom poli, v ktorej Rusi porazili Tatárov podporovaných západnými žoldniermi. O nesmiernom význame víťazstva v  Kulikovskej bitke  v našich časoch nájdeme aj také asociácie: Velikaja Pobeda v r. 1941-45 má svoje korene na Kulikovom poli. Kulikovská bitka je hodnotovo  veľmi silne prepojená  s takými legendárnymi osobnosťami ako Dimitrij Donskoj a Andrej Peresvet.

Rusom uvedené legendárne miesto zostalo, no Srbom ich nemenej legendárnu oblasť  zobrali súčasní antislovania. Pripisuje sa to najmä vtedajšiemu americkému prezidentovi  B. Clintonovi a jeho  ministerke zahraničia M. Olbrightovej, ktorej firmy získali v albánskom Kosove veľké bohatstvo. Práve uvedení americkí politici na prielome tisícročí  v podstate zabránili vyšetrovaniu týchto udalostí, o ktorých píše vo svojej knihe Carla del Ponteová. Keďže Clinton a Olbrightová v súčasnosti už nemajú zásadný politický vplyv, tak sa v istom zmysle obnovili pokusy o vyšetrovanie zločinov Taciho a jeho stúpencov, ktorý sa  v dôsledku toho  vzdal svojej najvyššej funkcie. Príbeh o Kosove, dnes druhom albánskom štáte v Európe (!), jasne vypovedá o protislovanskej politike súčasných politických špičiek Západu.

Srbi počas druhej svetovej vojny vytvorili najväčšie  partizánske hnutie proti Nemcom, na čele ktorého stal Josip Broz Tito. Nemci sa s veľkým nasadením snažili titovcov zničiť, no nepodarilo sa im to. Došlo k veľkému vojenskému stretu, ktoré zostalo v histórii druhej svetovej vojne známe ako Bitka na Neretve. Po vojne o tejto hrdinskej epopeji Srbov  bol natočený film, v ktorom postavu J. B. Tita stvárnil známy americký herec Burton. Špeciálne nemecké diverzné jednotky, ktorých veliteľom bol povestný O. Skorzeny (preslávil sa únosom Mussoliniho  zo zajatia)  sa ho snažili uniesť, no vďaka veľkej obetavosti najmä jednoduchých Srbov, sa ho podarilo zachrániť.  Ako predsedu Zväzu komunistov Juhoslávie a prezidenta Juhoslávie  ho po vojne s najvyššími poctami prijímali vedúci predstavitelia ZSSR, USA, Číny, Indie a iných štátov najmä v rámci hnutia neangažovaných krajín.  Srbi dodnes cítia oprávnenú krivdu z toho, ako pristupujú „obhajcovia ľudských práv“ k obetiam Srbov počas druhej svetovej vojny. Najtragickejším osudom prešli  Srbi v koncentračnom tábore v Petrovaci, kde bolo  vyvraždených doslova beštiálnym spôsobom státisíce najmä Srbov (popri nich Židov a Rómov). Uvádzajú sa pritom rôzne údaje o počte zavraždených, na čele ktorého stali Chorváti kolaborujúci  s Nemcami.  Niektorí historici uvádzajú aj počty nad milión ľudí. Na rozdiel od Osvienčimu, kde ľudí likvidovali najmä v plynových komorách,  v Petrovaci vraždili  svoje obete tamojší poturčenci špeciálnymi nožmi srbosekmi. Jednotlivé fragmenty z týchto zločinov majú diabolskú podobu. O tejto rasistickej genocíde sa ani u nás takmer nehovorí.

Počas pobytu v Belehrade na medzinárodnej konferencii v r. 2009 nás trikrát zastavili miestni občania, keď sa dozvedeli, že sme zo Slovenska: Vy naši prijatele, vy nepriznati Kosovo a vzápätí    nás pohostili. Dokonca jeden taxikár nás zobral k belehradskému štadiónu, kde naši futbalisti v r. 1976 vybojovali titul majstra  Európy, keď vo finále porazili vtedajších úradujúcich majstrov sveta – Nemcov.  Mnohí Srbi si na tento náš úspech spomínajú s veľkou radosťou. V podobných spomienkach o srbskom priateľstve a žičlivosti možno pokračovať. Môj dedo, môj otec, jeho bratia a iní moji rodáci dlhé roky chodili do Srbska a neskôr do Juhoslávie na drotárku a  o slovanskom cítení Srbov si zachovali krásne spomienky po celý život. O tom píše už vyššie spomínaný autor Kindja (2019), ktorí v Srbsku drotárčil už od svojich 13 rokov.  Neraz  naši drotári spievali už doma srbské ľudové piesne. V súčasnosti vďaka TV Folklorika  máme možnosť spoznať národnú kultúru Slovákov, žijúcich  medzi Srbmi už takmer 300 rokov. S určitosťou možno povedať, že nikde vo svete sa slovenská kultúra nezachovala v takej presvedčivej pôvodnej verzii, ako v Srbsku. Staré slovenské ľudové piesne, pôvodný slovenský jazyk, ľudové kroje a mnohé príbehy zo života našich krajanov sa zachovali vo veľkej miere vďaka tomu, že Srbi sa k nám správajú stále doslova bratsky. Ukázali to napokon ich predstavitelia počas krásneho programu Zem spieva na RTVS.  Ešte počas prvej Československej   republiky (1918-1938) Juhoslávia  bola našim najbližším spojencom, keď spolu s Rumunskom tieto tri štáty tvorili spojenecký zväzok pod názvom Malá dohoda. Zradili nás však západní „spojenci“ a prenechali naše krajiny fašistickému Nemecku. S hitlerovcami sa vtedy takisto  spojili vlády Poľka a Maďarska, teda naši najbližší susedia. Stále sa žiada  v tejto súvislosti pripomínať, že Mníchovská dohoda – zrada (koniec septembra 1938) sa realizovala takisto vďaka spomínaným susedným štátom. Maďarsko za odmenu dostalo južné Slovensko po takzvanej Viedenskej arbitráži a Poľsko dostalo českú časť Tešinska. Pomohlo im to? O tuposti vtedajších elít svedčí aj to, že Hitler bol za Mníchovskú dohodu  navrhnutý na Nobelovu cenu za mier! O necelý rok 1. septembra 1939 Nemecko prepadlo Poľsko, čo sa považuje za oficiálny začiatok druhej svetovej vojny, v ktorej zahynulo okolo 6 miliónov občanov Poľska! Nemci však mali v pláne poľský slovanský národ úplne vyhubiť ako jeden z prvých, čo ich vedúci činitelia vôbec neskrývali. K. H. Frank, vtedajší hlavný predstaviteľ nemeckej okupačnej moci v Poľsku, sídliaci na kráľovskom hrade Wavel v Krakove už počas okupácie realizoval genocídu Poliakov. O tom priamo hovoril jeho syn po vojne v TV dokumente Projekt nacizmu (ČT2.9.2.2021). Uvedené spomienky Franka mladšieho sú veľmi otvorené a v jednom fragmente spomína, ako sa jeho  matka povýšenecky a tvrdo správala voči Poliakom. V jednom prípade dokonca udrela miestnu predavačku a hneď nato si zobrala veľmi drahé šaty a zaplatila iba symbolickú sumu. Pripomínam, že ide o spomienky syna vojnového zločinca K. H. Franka, ktorý bol na Norimberskom procese odsúdený na trest smrti, hoci ako jediný zo všetkých nemeckých vojnových  zločincov sa v istom zmysle kajal a priznával zločiny, ktoré Nemci počas druhej svetovej vojny napáchali. Pripomínam, že predvojnové poľské politické elity úzko spolupracovali s fašistickým  Nemeckom! Na poľskom kráľovskom hrade Wavel  je okrem iných známych osobností Poľska pochovaný predvojnový poľský vodca Pilsudský. Na jeho pohrebe v r. 1936 sa zúčastnil samotný Hitler a na dobových fotografiách počas pohrebu sedí na najčestnejšom mieste hneď vedľa rakvy Pilsudského. Z propagandistických dôvodov sa Hitlerova podobizeň neraz z tejto fotky vymazáva. Ešte v 1970-tých rokoch počas návštevy Varšavy nám ako študentom miestni sprievodcovia ukazovali miesta, na ktorých Nemci masovo strieľali Poliakov – priamo na uliciach Varšavy, ktorú nakoniec prakticky zničili. V tých istých rokoch Nemci surovo prenasledovali radových poľských obyvateľov. Jeden postarší Poliak na to obdobie spomínal, že za nesplnenie prepísaných dodávok poľnohospodárskej produkcie či za tajný chov domácich zviera bol Osvienčim. Obyvatelia Poľska vo vojnových rokoch boli kruto prenasledovaní a v prvom rade sa to týkalo poľskej inteligencie, ktorú v slovanských krajinách Nemci plánovali likvidovať hneď na začiatku svojej genocídnej politiky. Napríklad tvorivých zamestnancov Jagelonskej univerzity v Krakove zvolali na verejné zhromaždenie a odtiaľ ich priamo odviezli do koncentračných táborov, z ktorých sa mnohí už nikdy nevrátili.

Naši stároční nepriatelia pokračujú v dlhodobých snahách rozbiť slovanský svet, pričom vedia, že najväčšou prekážkou v tomto ich úsilí je Rusko. Samozrejme, že svoje zámery verejne priamo nevyslovujú, no rôznymi rafinovanými metódami sa vlastné protislovanské snaženia snažia dosiahnuť stále. V prvom rade sa zamerali na izolovanie Ruska od ostatného slovanského sveta, čo sa im darí. V médiách prakticky nenájdeme pozitívnu informáciu o Rusku, najčastejšie sa ponúkajú iba rôzne negatívne údaje s takmer pravidelným doplnením o Putinovej diktatúre a porušovaní ľudských práv. Keď sa na Slovensku pripravovali koncerty Alexandrovcov, na RTVS boli reklamy o ich vystúpeniach, ktoré prinášali nemalé zisky. No z 8 koncertov televízia nepriniesla ani jeden záber či správu. Pritom  na týchto vystúpeniach sa zúčastnili desať tisíce našich návštevníkov, na ktoré bolo veľmi ťažko zohnať vstupenky. Vlastne všetky podujatia so slovanskou tematikou sa médiami ignorujú, väčšina z nich sú vo vlastníctve prozápadných oligarchických skupín. Pritom v rôznych mediálnych vystúpeniach niektorí „odborníci“ (medzi nimi bývalí pracovníci ústavu marxizmu-leninizmu) upozorňujú na ruské manipulácie a ruské ovplyvňovanie našej verejnej mienky. Stačí si pozrieť týždenný prehľad televíznych programov a spočítať si ruské a západné programy! Na jednotlivých  TV za 24 hodín nachádzame 5-6-7 amerických a západných filmov, medzi ktorými dominujú  trilery a iné doslova antikultúrne produkcie.

Kam teda kráča slovanský svet? Pri tejto otázke vidím známy obraz Vereščagina Viťaz na rasputie – Bojovník na rascestí, ktorý stojí pre výberom: ktorým smerom sa má dať na cestu.  Pred takýmto rozhodnutím je neraz vlastne každý človek. V plnej miere sa to týka slovanských národov, ktoré kedysi chceli spojiť naši národní buditelia. Dnes sú často zatracovaní ako nositelia nebezpečného panslavizmu. V jednom čísle časopisu Týždeň bola na jeho titulnej stránke uverejnená fotomontáž Ľudovíta Štúra v gardistickej uniforme. V menovanom časopise sa píše: Sme Západ, nie Východ. Čo by asi na to povedal P. J. Šafárik, ktorý vo svojom veľkolepom diele Slovanské starožitnosti vehementne a na vedeckých podkladoch obhajoval slovanské korene v Európe? A ako by to vnímal najväčší ukrajinský básnik T. H. Ševčenko, ktorý na počesť P. J. Šafárika napísal:

Slava Tob,i Šafariku,              Sláva Tebe, Šafáriku,

Vo viki i viki,                            Na veky a veky,

Ščo zvij jesi v odno more,      Že si zviedol v jedno more,

Slavjanskije riki.                     Tie slovanské rieky.

Títo naši veľkí Slovania by boli veľmi nepríjemne prekvapení, čo sa nachádza v toku dnešných slovanských riek.  

prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD.

Literatúra

Horák, A. O Slovanech úplně jinák (Pacher, s. 108-197).

Kahn, A. E., Sayers, M. Veľké sprisahanie proti Rusku. Eko-konzult 2017.

Kindja, I. Drotári. Prešov Rusínska obroda na Slovensku 2019.

Knobloch, E. Nomádi a Rusové. Asijské vlivy v ruských dějinách. Praha TRITON 2008.

Kučera, M. Slovensko v dobách stredovekých. Bratislava PERFEKT 2020.

McNamara, K. J. Veľký sen dvoch malých národov. Československé légie v Rusku a vznik prvej republiky. Bratislava SLOVART 2020.

Pacher, J. Zašlá Sláva Slávnych Slávov.  Eko-konzult 2019.

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Vážení priaznivci DAVuDVA , od 1 decembra Vám prinášame aktuálne spravodajstvo, komentáre, analýzy, eseje a rozhovory. Mame množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Bez Vašej pomoci sa však ďalej nepohneme.


Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “Profesor Jozef Sipko: Slovanská rodina a dnešok

  • 23. februára 2021 at 15:26
    Permalink

    Pozor, nie K.H.Frank, ale Hans (Michael) Frank – ide o dve úplne rozdielne osoby!

    Reply
  • 25. februára 2021 at 6:59
    Permalink

    Veľmi dobre napísané. Pozdravujem Jozef, Vilo z Košíc.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *