Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov, 30. október 1944, Banská Bystrica

Pondelok, 30. október 1944, Banská Bystrica. Za účasti generála Hermanna Höfleho a prezidenta Jozefa Tisa sa uskutočňuje víťazná prehliadka okupačných vojsk. Pod velením SS-Obersturmführera Hansa Kettenga je na nej héroicky odprezentovaná bojová skupina Schill, ktorú tvoria príslušníci obrnenej skupiny Rösser, 1/I roty a čaty Hradsichko. SS-Untersturmführer Jochen Polle je slovenským prezidentom dekorovaný Železným krížom I.triedy a jeho spolubojovníci nižšími nemeckými a slovenskými vyznamenaniami. II.prápor v tom čase spoločne s hlavnými silami čaty Hradsichko a čatou Pikowitz pokračuje v prečesávaní a čistení Nízkych Tatier.
Smrť Slovanov dekorovaná Železným krížom I.triedy rukami Slovana. Za mučenie a smrť slovenských synov, za masové hroby. Taká je realita 30. októbra 1944 v Banskej Bystrici. Skúsme sa chronologicky pozrieť na hrdinský odpor našich predkov proti fašizmu, ktorý bol behom dvoch mesiacov kruto potlačený za výdatnej pomoci nacistických vojsk, slovenskej klérofašistickej vlády a ľudáckeho režimu.

SMRŤ MÁ MENO SCHILL

Ferdinand von Schill(1776-1809). Meno pruského husárskeho dôstojníka, ktorý počas štvtej a piatej koaličnej vojny v rokoch 1806-1807 a 1809 sa preslávil ako veliteľ dobrovoľníckeho oddielu a ktorý viedol partizánsku vojnu v tyle francúzskych okupačných vojsk nespomínam náhodou. Po tomto nemeckom národnom hrdinovi z čias napoleonských vojen bola totiž pomenovaná bojová skupina, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu pri odzbrojovaní bratislavskej posádky a do polovice septembra 1944 dobyla Topolčany, Baťovany, Bánovce nad Bebravou, Nováky a Prievidzu. Zasadením rozhodujúceho úderu povstaleckej obrane Turca prenikla cez pohorie Vtáčnik do údolia Hrona. V priebehu októbra 1944 sa po ťažkých bojoch a hrdinského odporu povstalcov zmocnila Sv. Kríža nad Hronom, Banskej Śtiavnice, Krupiny, Dobrej Nivy a ako prvá vstúpila do hlavných povstaleckých centier Zvolena a Banskej Bystrice. Pre slovenských partizánov bolo toto meno skutočným synonymom smrti. Smrť niesla meno Schill.

ESKALÁCIA NAPÄTIA

Začiatok augusta 1944. Stupňovanie partizánskych aktivít na východnom Slovensku je príčinou napätia okupačných orgánov v Protektoráte. Štátny minister a vyšší vedúci SS pre Čechy a Moravu SS-Obergruppenführer Karl Hermann Frank sledujúc vývoj na Slovensku má právom obavy, že nepokoje zasiahnu i české obyvateľstvo. Jediným riešením má byť okamžité nasadenie nemeckých vojsk na Slovensku, pre obnovu daného poriadku. Na potlačenie prípadnej vzbury českého obyvateľstva nacistické vedenie zároveň pripravuje použiť časť výcvikových, záložných, strážnych a poľných jednotiek, pričom sú sformované dve brigádne bojové skupiny Wehrmachtu a jedna brigádna bojová skupina Waffen-SS.
Bojová skupina Schill v týchto útvaroch zaujíma popredné miesto. Vznikla z iniciatívy K.H.Franka na základe rozkazu z 11. augusta 1944, ktorý vydal SS-Gruf.und Generalleutant der Waffen-SS Carl-Friedrich gróf von Pückler-Burghauss, hlavný veliteľ Waffen-SS v Ćechách a na Morave. Skupina Schill pozostáva v tom čase zo štyroch výpomocne motorizovaných rôt granátnikov, štyroch rôt pancierových granátnikov, zosilnenej roty ťažkých zbraní, batérie ťažkých poľných húfnic, roty samohybných diel, motorizovanej ženijnej roty a dvoch spojovacích čiat. Jej veliteľom je SS-Sturmbannführer Rudolf-Otto Klotz.
Na základe znepokojujúcich správ od polovice augusta 1944 o narastajúcom počte partizánskych akcií na východnom a strednom Slovensku, ktoré prichádzajú do Prahy, cestuje 28. augusta 1944 Frank do Berlína, aby celú záležitosť prerokoval v Hlavnom stane úradu SS. V ten istý deň prichádzajú do Berlína aj alarmujúce správy od nemeckého vyslanca v Bratislave Hannsa-Elarda Ludina a šéfa nemeckej vojenskej misie pri slovenskom MNO General der Panzertruppen Alfreda von Hubinski. Správy sa týkajú nových partizánskych diverzií a násilností spáchaných na príslušníkoch nemeckej menšiny. Vzhľadom na tieto okolnosti, nemecký diktátor Adolf Hitler dáva príkaz na ozbrojený zásah na Slovensku.
V utorok, 29. augusta 1944, okolo 15.00 hod prekračujú vo Vlárskom priesmyku slovenské hranice železničné transporty bojovej skupiny Ohlen, ktorých úlohou je zabezpečiť zbrojárske podniky na strednom Považí a potlačiť odbojové hnutie v Turci. Z horného Sliezska sa paralelne po vlastnej osi presúva k Jablunkovskému priesmyku bojová skupina Junck, ktorá má rozkaz preniknúť cez Źilinu a Vrútky do Ružomberka.
V stredu, 30. augusta 1944, o 2.00 hod po polnoci, je vyhlásená pohotovosť pre bojové jednotky skupiny Schill. Jej úloha – presunúť sa do Trenčína a následne zaistiť priestor Ružomberok – Banská Bystrica – Zvolen – Kremnica – Banská Štiavnica. Osobnú zodpovednosť a velenie tejto skupiny na základe vyššieho rozkazu preberá Pückler.
Skupina Schill je zložená nasledovne: Štáb SS-Gruf. und Generalleutant der Waffen-SS Carl-Friedrich von Pückler-Burghauss, mechanizovaný prápor Teuteberg, mechanizovaný prápor Kettgen, granátnický prápor Mössinger, obrnená skupina Rösser, tanková rota, ženijná čata Hradischko a ženijná čata Pikowitz. Spolu približne 2500 mužov.

PRESUN NA SLOVENSKO

Ako prvá prekročila hranice Protektorátu vo Vlárskom priesmyku súprava prevážajúca prápor Mössinger a 31. augusta sa vyvagónuje v Trenčíne. Pred jej príchodom obsadili Trenčín jednotky skupiny Ohlen, kde Nemci zriadili veliteľstvo a zajatecký tábor, z ktorého bol 2. septembra 1944 vypravený prvý transport do internačného tábora v Svatobořicích pri Kyjove.
Rozkazom, ktorý prišiel po prechode slovenských hraníc urýchlene odzbrojiť trnavskú a bratislavskú posádku, je vlak so štábom práporu Kettgen a rotou Tantau odklonený na trať Brno – Břeclav – Kúty – Trnava. Śtáb skupiny Schill, obrnená skupina Rösser, štáb práporu Teuteberg, roty Riesenbeck, Stubenböck a Brandl, tanková rota a čata Pikowitz sa presúvajú do Trnavy v železničných transportoch cez Trenčín, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany a Leopoldov. Prápor Mössinger postupuje paralelne s nimi po vlastnej osi.

TRNAVA

Trnavskej vojenskej posádke oficiálne velil stot. Andrej Benka-Rybár, ale po vypuknutí povstania 29. augusta 1944, velenie prevzal správca dôstojníckej jedálne npor. Karol Fraňo, ktorý bol v priamom kontakte s odbojovou centrálou v Banskej Bystrici. Karol Fraňo na východnom fronte v oblasti Brianských a Žitomírskych lesov v rokoch 1942/43 úzko spolupracoval v antifašistickej skupine kpt. Jána Nálepku pod konšpiračným menom Bogdanovič a bol jedným z jeho blízkych priateľov.
(Karol Fraňo bol v priebehu augusta 1944 viackrát v Banskej Bystrici za pplk. gšt. J. Golianom. Dňa 24. 8. prevzal konkrétne inštrukcie na ozbrojené vystúpenie. V ten istý deň sa vrátil do Trnavy a v zmysle Golianovych usmernení vydal pokyny na kruhovú obranu mesta. Realizoval i skoršiu Golianovu myšlienku o sústredení vojenského materiálu na stredné Slovensko. Nariadil presun zbraní z trnavského zbrojného skladu do Zvolena. V auguste 1944 zabezpečil vyzbrojenie špeciálnej roty, ktorá mala pôsobiť ako partizánska jednotka pri Brezovej pod Bradlom. Fraňo rozpracúval na trnavské podmienky rozkazy ilegálneho Vojenského ústredia, podľa ktorých sa malo realizovať vyhlásenie prísnej pohotovosti v posádke, dobudovanie kruhovej obrany, internovanie miestnych Nemcov a ďalšie opatrenia. Dňa 29. 8. 1944 popoludní sa aj do Trnavy dostal fonogram pplk. gšt. J. Goliana o najprísnejšej bojovej pohotovosti. Po prejave gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša okolo 21. 00 h dostala trnavská posádka rozkaz od Goliana na mobilizáciu a odpor voči nemeckým okupantom. Npor. K. Fraňo okamžite vydal v Trnave mobilizačnú výzvu. Vysielal ju aj mestský rozhlas. Na druhý deň vydal aj „Vyhlášku“ na obmedzenie pohybu občanov mesta Trnavy. Oficiálneho veliteľa posádky stot. Andreja Benka-Rybára nezbavil velenia, preto v povojnovej historiografii vystupujú ako dvaja velitelia trnavskej posádky. K. Fraňo mal rozhodujúci podiel na velení trnavskej posádky počas jej presunu na povstalecké územie. Za činnosť predurčeného povstaleckého veliteľa trnavskej posádky počas príprav SNP a uskutočnenie presunu časti posádky na povstalecké územie bol 1. 9. 1944 mimoriadne povýšený na stot. pech. Z trnavskej posádky sa sformoval pluk „Dunaj“, v ktorom sa stal zástupcom veliteľa. V priebehu vzniku taktických skupín sa pluk reorganizoval na 23. peší prápor „Dunaj“. Od 14. 9. 1944 bol náčelníkom štábu 25. pešieho práporu „Hron“. Od 27. 9. 1944 bol 2. pobočníkom veliteľa III. taktickej skupiny. Po ústupe do hôr, 3. 11. 1944, sa stal veliteľom partizánskej jednotky „Bogdan“ v lesoch na Poľane, kde sa včlenil do partizánskej jednotky pplk. Viliama Lichnera. Dňa 12. 12. 1944 ho v Mojmírovciach zatkli a väznili na veliteľstve HG. Z Policajného riaditeľstva sa mu neskôr podarilo ujsť a od Silvestra 1944 až do príchodu frontu sa skrýval v Mojmírovciach a v Štefanovičovej.)

Už vo večerných hodinách 29. augusta 1944 vojaci obsadili všetky dôležité objekty v meste a zatkli exponovaných členov HSĽS, HG a DP (Deutsche Partei). Účinnú obranu Trnavy však znemožňovala jej nevýhodná geografická poloha, chýbajúce ťažké zbrane a váhavý postoj okolitých posádok. Povstalecké hlavné velenie preto ráno 30. augusta 1944 npor. Fraňovi nariadilo mobilizovať všetko, čo sa dá, zrekvirovať dopravné prostriedky, naložiť ich vojenským materiálom a presunúť do Hlohovca. Výzva na mobilizáciu bola následne niekoľkokrát odvysielaná v mestskom rozhlase.
Správa o blížiacich sa okupačných jednotkách prinútila posádkové veliteľstvo, aby o 14.15 hod vydalo rozkaz o evakuácii Trnavy. Trnavu vzhľadom na uvedené skutočnosti tak opustilo podľa záznamov Vojenského archívu približne 3500 vojakov. Posádka sa presunula cez Bučany a Leopoldov do Hlohovca a odtiaľ smerom cez Topoľčany do Žarnovice, kde sa stala súčasťou jednotiek III. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku.
Okolo 14.30 hod dorazili do Trnavy po ceste zo Senice na nákladných autách a niekoľkých tankoch nemeckí vojaci. Kasárne Pešieho pluku I. však Nemci neobsadili, netrúfli si totiž odzbrojiť časť posádky, ktorá zostala v materskej jednotke, pred príchodom posíl.
Prvé železničné transporty s jednotkami skupiny Schill prišli do blízkosti Trnavy večer 31. augusta 1944. Z obáv, že partizáni mohli poškodiť železničnú trať, bola v poliach pred mestom vyložená z vagónov celá obrnená skupina Rösser. Až v neskorých nočných hodinách vtrhli esesáci do Trnavy a bez boja odzbrojili rotu Šomský. Obrnená skupina Rösser zabezpečila na príkaz cestu Trnava – Trenčín a ostatné jednotky po spojení so štábom práporu Kettgen a rotou Tantau pokračovali v presune do Bratislavy.

BRATISLAVA

Štáb skupiny Schill, prápor Kettgen, štáb práporu Teuteberg, roty Riesenbeck, Stubenböck a Brandl, tanková rota a čata Pikowitz sa vyvagónili v metropole na svitaní 1. septembra 1944. Do centra sa presunuli v predpoludňajších hodinách, kde ich už za jasavých ovácií vítali miestni Nemci. Večer 31. augusta prišiel do Bratislavy so svojim štábom Berger, ktorý má na príkaz Heinricha Himmlera riadiť obsadzovanie západného a stredného Slovenska. Z Viedne v tom čase prišiel aj SS-Ostubaf.Dr.Jozef Witiska, preslávený brutálnym terorom proti židovskému obyvateľstvu Ľvova. O 11. hod. prezident Tiso nariaďuje príkazom bratislavskej posádke zložiť zbrane, a krátko popoludní opúšťa Bratislavu smerom do Viedne. O niekoľko hodín opúšťa Bratislavu aj generál Čatloš, avšak opačným smerom – na Banskú Bystricu, kde sa chce angažovať v povstaleckom hnutí, avšak z dôvodu jeho úzkeho vzťahu a kolaborácie s nacizmom, jeho snaha je zmarená.
Odzbrojovanie bratislavskej posádky sa začalo krátko po 18.00 hod. Slovenskí vojaci poslúchli Tisov rozkaz a nekládli okupantom odpor. Okupačné vojská sa tak zmocnili aj veľkého množstva zbraní a streliva. Vďaka tomu mohol byť napr. prápor Kettgen vo všetkých troch rotách jedna čata vyzbrojená samopalmi a každé strelecké družstvo po jednom guľomete.

NITRA

Nitra – to je bohatá korisť veľkých skladov zbraní, výbušnín, potravín, pohonných hmôt a hnedouhoľných baní. Berger väčší odpor povstalcov v tomto okolí neočakával a záležitosť plánoval vybaviť max. do štyroch dní. Nitrianskej posádke velil mjr. Ján Šmigovský o počte približne 1600 mužov. Časť slovenských vojakov po príchode Nemcov zabarikádovala kasárne a pripravovala sa na boj. Šmigovský však úzko kolaboroval s Nemcami a preto ani nemal v záujme klásť okupantom odpor. Urýchlene sa spojil s SS-Hauptsturmführerom Ottom Koslowskim, veliteľom Einsatzkommanda, ktorému dal čestné slovo, že stojí na strane Tisa a nikdy sa na stranu povstalcov nepridá. Práve naopak, v prípade potreby ich bude likvidovať. (Ján Šmigovský za kolaboráciu s Nemcami a za zmarenie pripojenia sa nitrianskej posádky k povstaniu, po oslobodení bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti a popravený). 1.septembra 1944 prichádza do mesta pod Zoborom štáb práporu Kettgen a rota Mathiebe, ku ktorým sa v Trnave pripojila rota Maier a dve samohybné delá. Na druhý deň okolo polnoci prichádzajú na západný okraj Nitry esesáci, no do mesta idú až na svitaní. Z okien kasární totižto mieria na okupantov hlavne guľometov a na nádvorí sú rozmiestnené delá a mínomety. Približne o 16.00 hod prichádzajú do Nitry jednotky SS-Staubaf. Klotza, paralelne s nimi skupina Dietz a Einsatzkommando. Vojaci sa ešte v ten deň podriadili Šmigovskému za podmienky, že k odzbrojovaniu nedôjde. Hoci väčšina príslušníkov nitrianskej posádky sympatizovala s povstalcami, pričinením jej veliteľa zostala ako jediná na Slovensku verná klérofašistickej vláde, nemecké okupačné vojská ju ako jedinú neodzbrojili a stala sa základom novej armády klérofašistickému režimu, Domobrany. Jej zlyhanie urýchlilo postup okupantov na strednom Slovensku, demoralizovalo posádky v iných mestách západného Slovenska a zároveň znemožnilo oslobodiť politických väzňov z väznice krajského súdu. Túto úlohu sa neskoršie nepodarilo splniť ani oddielom Nitrianskej partizánskej brigády. Teroru nemeckých okupačných síl a POHG v meste padli za obeť stovky komunistov a antifašistov odvlečených do koncentračných táborov, kde mnohí zahynuli.

POVSTALECKÉ PONITRIE

Večer 29. augusta 1944 zosaďujú povstaleckí dôstojníci z posádky Zemianske Kostoľany veliteľa pplk. Eduarda Lifku a na jeho miesto nastupuje stot. Adolf Weinhold, ktorý vzápätí vyhlasuje bojový poplach a formuje bojové jednotky. Na druhý deň sú oslobodení väzni nováckeho židovského pracovného tábora a odzbrojené jednotky Freiwillige Schutzstaffel v Prievidzi a Handlovej. Súčasne sa začína v obciach Prievidzského okresu mobilizácia do povstaleckej armády.
(Adolf W. bol známy svojím protinemeckým a protifašistickým zmýšľaním. Z miestnych zbrojných vojnových skladov slov.armády utvoril v lete 1944 výzbrojné strediská pre povstalcov, najmä Hornonitriansku partizánsku brigádu. Vyznamenal sa chrabrosťou, najmä v bojoch pri Partizánskom, kde 9.septembra 1944 padol do nemeckého zajatia a zahynul za neznámych okolností. Je vyznamenaný Radom SNP I. triedy in memoriam.)
Druhým povstaleckým centrom Ponitria sa stáva priemyselné mestečko Baťovany, dnes Partizánske. 30.augusta 1944 vzniká partizánsky oddiel Pavel, zväčša z robotníkov Baťových závodov a bývalých väzňov z nováckeho tábora o počte približne 600 mužov. Zbrane a strelivo sú k dispozícii z vojenských skladov v Bošanoch. Menšie partizánske skupiny sa začínajú formovať aj v okolí Prievidze, Nitrianskeho Pravna a v Bánovskom okrese, pričom sa stávajú rozhodujúcou zložkou odboja.

TOPOĽČANY

Topoľčany, rovnako ako Trnava sa nachádzajú v teréne nevhodnom na vedenie obranných bojov. Na čele tamojšej posádky zloženej z Náhradného oddielu Delostreleckého pluku 1 asistenčnej roty Stráže obrany štátu stál od rána 30. augusta 1944 stot. Ján Malár. Po vyhlásení mobilizácie sa do delostreleckých kasární dostavilo asi 1500 záložníkov, ktorí však po vyhlásení Tisa, ktorý v rozhlase nazval povstanie zločineckou akciou, odišli domov,a len približne 200 mužov sa pripojilo k trnavskej posádke, ktorá sa v nočných hodinách presúvala cez Topoľčany na Pohronie. Zvyšok, ktorý v kasárňach zostal, spolu s Malárom, bol rozhodnutý vyčkať ako sa vyvinie situácia. (Ján Malár bol vojenským ústredím SNR určený za povstaleckého posádkového veliteľa Topoľčian, po vypuknutí SNP sa stal veliteľom delostreleckej jednotky Žula, od 9.septembra 1944 veliteľom IV. taktickej skupiny 1.čs. armády na Slovensku. Po prechode SNP do hôr 1.11 1944 pri Banskej Bystrici zajatý a do 1.6 1945 v Banskej Bystrici, v Bratislave a koncentračných táboroch Königsteinbruch a Altenburg. Viackrát vyznamenaný.)
Skoro ráno, 3.septembra 1944 sa hlavné sily Schill a Einsatzkommanda (EK14) začali presúvať z Nitry do Ćakajoviec. Skupina Dietz súčasne postupovala na Zlaté Moravce chrániť mesto pod Zoborom z východného smeru. Po spojení s práporom Mössinger a rotou Maier zamierili jednotky SS-Stubaf. Klotza cestou po pravom brehu rieky Nitra do Topoľčian, pričom časť kolóny tvorili samohybné delá roty Mathiebe.
Okolo 8.00 hod narazili Nemci na odpor povstalcov pri Mýtnej Novej Vsi, obsadenej asi 150 príslušníkmi oddielu Pavel. Po 45 min nerovného súboja boli partizáni porazení, časť sa stihla zachrániť útekom, siedmi padli v boji a piatich povstalcov esesáci na mieste popravili. Po tejto akcii boli povstalcom odrezané únikové cesty do lesov Považského Inovca rotou Riesenbeck. Tuná ešte stihli pochytať povstalcov unikajúcich do hôr, pričom padlo ďalších šesť partizánov
Obrnená skupina Rösser, prápor Kettgen, prápor Mössinger, hlavné sily práporu Teuteberg, čata Pikowitz a EK14 zatiaľ postupovali súbežne po komunikácii traťou Čakajovce-Prievidza, krátko nato zaútočili roty Mathiebe a Schöttlena na Topoľčany. Po polhodinovom pouličnom boji bolo mesto dobyté. Za svoje víťazstvo okupanti stratili osem mužov a pätnásť bolo ranených, na strane povstalcov prišlo o život vyše sto mužov.
Okupácia Topoľčian so sebou priniesla ešte jednu tienistú stránku – mesto sa stalo prvým sídlom veliteľstva EK14, ktoré začalo okamžite zatýkať Židov a účastníkov odboja. Iba v samotných Topoľčanoch sa SS-Hauptsturmführerovi Georgovi Heuserovi už dve hodiny po dobytí mesta podarilo zhromaždiť 36 členov Hlinkovej gardy, z ktorých vytvoril pomocnú silu. Bola tu silná kolaborácia domáceho obyvateľstva a tak najmä ich udávaním prišlo o život veľa povstalcov a komunistov – odbojárov, ktorí boli buď umučení, alebo po zatknutí zahynuli v koncentračných táboroch. 11. septembra 1944 v Nemčiciach napr. Nemci takto popravili 53 rasovo prenasledovaných občanov.

PARTIZÁNSKE

Nemecký útok na Baťovany sa začal ráno 4.septembra 1944. SS-Stubaf. Klotz do neho nasadil roty Mathiebe, Tantau, 4KP.K a Schulz, obrnenú skupinu Rösser a čatu Pikowitz zo strategickej vyvýšeniny paľbou na juhozápadný okraj mesta. Silný odpor povstalcov v partizánskom protiútoku okupantov nepríjemne prekvapil. Okrem skupiny Weinhold a oddielu Pavel sa pri obrane mesta vyznamenali príslušníci Kombinovanej letky, ktorí od 4.septembra 1944 bombardovali a ostreľovali nemeckú pechotu, delostrelectvo a zásobovacie vozidlá, pričom bola výborne koordinovaná spolupráca s letiskom Tri Duby na Sliači.
Aby mohol útok na Baťovany pokračovať, musel SS-Stubaf. Klotz presunúť rotu Tantau k Veľkým Bieliciam a do úseku na ľavom brehu Nitry nasadil celý prápor Teuteberg zosilnený čatou Pikowitz.
V utorok, 5.septembra 1944 sa o 04.37 hod rozpútali silné prestrelky medzi nemeckými a povstaleckými batériami, padli Malé a Veľké Bielice. Stot. Weinhold si uvedomoval, že nemeckej presile v nerovnomernom boji nedokážu dlho vzdorovať, preto posiela telegram do Banskej Bystrice : “ Úsek je veľký, ľudí a zbraní niet .. “ Z 5. na 6. septembra prichádza na pomoc 200-členný prápor Petra Kubíka z Partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku a desať protitankových pušiek z prvých sovietskych leteckých dodávok.
Generál Hubicki vo svojom hlásení z 5.septembra 1944 uvádza, že nepriateľ kladie „tvrdošijný odpor ruským bojovým spôsobom.“ Húževnatý odpor skupiny Weinhold esesákov presvedčil, že odpor slovenských vojakov v údolí Nitry len tak ľahko nezlomia. Prieskumná nacistická hliadka zistila, že pravé krídlo povstaleckej obrannej línie medzi Skačanmi a Baťovanmi nie sú zabezpečené žiadnymi jednotkami a veliteľ skupiny Schill túto chybu okamžite využíva.
Predpoludním 7.septembra 1944 podnikli povstalci v priestore Veľkých Bielic ďalšie štyri protiútoky v sile roty. Stot. Weinhold však veľmi dobre vie, že vyčerpaní muži už dlho nedokážu útokom odolávať. Nalieha na gen. Goliana, aby mu okamžite poslal posily.
V noci zo 7. na 8. augusta 1944 prápor Kettgen prenikol kopcovitým terénom na severný okraj Baťovian a hneď po rozvidnení esesáci vyrazili do protiútoku. Zaskočení povstalci sa nezmohli na vážnejší odpor. Nemci vďaka tomu mesto rýchlo dobyli, pričom sa zmocnili Baťových závodov a všetkého materiálu v nich, hlavne zásob vysokokvalitnej obuvy, ktorá im poslúžila v stredoslovenských horách.
Stot. Weinhold bol napriek všetkému rozhodnutý dobyť Baťovany naspäť. Pre zacelenie svojej obrannej línie nariadil Partizánskemu oddielu Dolné Vestenice spojiť sa so Židovskou rotou Imricha Müllera, ďalej zaktivizival čatu partizánov z oddielu Vtáčnik. Uprostred noci vyrazili partizáni s výkrikom „Na Baťovany!“ do útoku. V nerovnomernom súboji sa zachránilo iba zopár jednotlivcov.
Za odvahu, statočnosť a partizánsky odpor bola obec Baťovany v roku 1949 premenovaná na Partizánske.

ZEMIANSKE KOSTOĽANY A NOVÁKY

O 20.00 hod 10. septembra 1944 vstúpil do platnosti rozkaz gen. Goliana, ktorým boli zrušené obranné oblasti a namiesto nich sa sformovalo šesť taktických skupín a letecká skupina. Do IV. taktickej skupiny Muráň sa tak začlenili zdecimované jednotky stot. Weinholda, spolu so vznikajúcim peším práporom Bradáč a pešou rotou Gonda.
Obranná línia Chalmová-Bystričany so svojimi skromnými silami nemohla postup Nemcov nahor údolím Nitry zadržať. Pozornosť nemeckého velenia sa po dobytí Topolčian, Bánoviec a Oslian zamerala na podzemné cisterny v Zemianskych Kostoľanoch, z ktorých sa po vypuknutí povstania podarilo evakuovať iba 50 000 litrov benzínu. Ráno, 11. septembra 1944 obrannú líniu IV.taktickej skupiny pri Bystričanoch napadli tri JU87 (Junkers) a po náletoch nemecká pechota a obrnené vozidlá. 12. septembra 1944 prišli ešte na pomoc Nemcom tri družstvá čaty Hradischko a čata Cramer. Ustupujúci partizáni na viacerých úsekoch zamínovali cestu Dolné Vestenice – Sučany, ale Drieňovské podhorie medzi Nitrou a Nitricou zostalo nezaistené. Následky obchvatného manévru tak boli katastrofálne.
Útok skupiny Schill na Zemianske Kostoľany a Nováky bol naplánovaný v skorých ranných hodinách 13.septembra 1944. Po ťažkých bojoch sa do večera IV.taktická skupina úplne rozpadla. Podľa nemeckých zdrojov na povstaleckej strane padlo asi 150 mužov a okolo 200 bolo zajatých, zvyšok povstalcov sa stiahol do pohoria Vtáčnik. Ukoristený materiál okrem iného v podobe približne 1 milión litrov benzínu bol na Bergerov priamy príkaz okamžite odvezený do Nemecka, hoci bol majetkom Slovenskej republiky.
Po obsadení Zemianskych Kostolian a Novákov sa rozpútal teror a zatýkanie, napr.v masovom hrobe v Zemianskych Kostoľanoch sa neskôr našlo 73 umučených obetí.

PRIEVIDZA

V skorých ranných hodinách 14. septembra 1944 zaútočila nemecká pechota a samohybné delá za podpory húfnic a náletov JU87 na Prievidzu. Povstalecká obrana sa však rýchlo dokázala skonsolidovať a esesáci boli po krátkom boji prinútení ustúpiť. Na rozkaz SS-Stubaf. Klotza prápor Teuteberg s čatou Hradischko zaistili priestor Prievidza – Bojnice a batéria Lindtner zaujala palebné postavenie pri Cigli. Ostatné jednotky skupiny Schill boli sústredené pri Novákoch, kde sa pripravovali na prielom Turca.
Po dobytí Prievidze bolo povstaleckému veleniu v Banskej Bystrici jasné, že Nemci majú v pláne po dobytí horného Ponitria vpadnúť do tylu povstaleckých vojsk v Turci. Zabrániť im v tom mal Mikuláš Markus, nový veliteľ IV.taktickej skupiny. Jeho pričinením vznikol 15. septembra 1944 zlúčením zvyšku pôvodných peších jednotiek IV. taktickej skupiny a cyklistickej roty z Brezna nad Hronom 34. peší prápor Diamant, ktorý zaujal obranu v priestore Brezany – Necpaly.Výšiny východného okraja Prievidze obsadil 32. peší prápor Kremeň, ľavé krídlo obrannej línie elitná rota leteckého dorastu a lesné cesty z údolia Nitry do Handlovej chránil prápor partizánskej brigády Nálepka. Palebné postavenie poľného delostrelectva sa nachádzali medzi obcami Veľká Čausa a Ráztočno. Smer Prievidza – Nemecké Pravno prehradila na čiare Poruba – Lazany – Brezany pešia rota Gonda, ktorá patrila V.taktickej skupine. Gen.Golian ju posilnil pešou rotou Schleichart a veliteľ II.partizánskej brigády gen. M.R.Štefánika rotou Brezány zosilnenú čatou protitankových pušiek a družstvom ťažkých guľometov.
V polovici septembra 1944 dostala posily aj skupina Schill – Landeschützen-Battalion983 zložený z piatich rôt. Do Schill bolo začlenených ešte približne 200 členov Heimatschutzu, zväčša mladých študentov z oblasti Bratislavy, ktorí mali za sebou len dvojtýždňový základný výcvik.
Prielom Turca si vyžadoval ovládnuť výšiny nad Prievidzou, z ktorých povstalci ohrozovali nemecké zásobovacie komunikácie v údolí Nitry. Najdôležitejší oporný bod na obrannej línii IV.taktickej skupiny predstavovala kóta Banská, odkiaľ povstalci intenzívne bránili svoje pozície. Ráno 16.septembra 1944 sa esesáci znovu neúspešne pokúšali dobyť Banskú, ale slovenskí vojaci ich napriek ústupu časti pešej roty odrazili. 17. septembra 1944 – Príkaz z veliteľského povstaleckého centra znie – sústrediť obranu západných a juhozápadných prístupov k Źarnovici. V tento deň povstalci opäť odrazili z Banskej esesákov na ústup, hoci boli proti nim nasadení delostrelci práporu Teuteberg a čaty Hradischko.
Na Banskú prichádza posila 3/II rota z brigády Nálepka, avšak neustály výpad Nemcov a neporovnateľná bojová technika, ktorá vravela v prospech okupantov mala za následok oslabenie odporu povstalcov. Gen. Golian sa pre nepriaznivý vývoj situácie na hornej Nitre rozhodol zvrátiť spoločným protiútokom jednotiek IV. a V. taktickej skupiny. Na zosilnenie úderu prišiel aj partizánsky zväzok Alexander Nevskij, 31. peší prápor Korunt zo Zvolena a batéria poľných kanónov Vltava z Detvy. Avšak protiúder nebol úspešný, časť obyvateľov mesta rýchlo prešla do hôr a vstúpila do Hornonitrianskej partizánskej brigády. Po okupácii mesta nacistickými jednotkami nastalo zatýkanie a deportácie obyvateľstva do koncentračných táborov. Boli tu zriadené POHG. Z masových hrobov bolo exhumovaných mnoho obetí, napr.medzi žel. stanicou a riekou Handlovka až 92.

PRIELOM NA STREDNÉ SLOVENSKO

Situácia vo velení nacistických vojsk sa mení. Na scénu prichádza SS-Obergruppenführer und General der Waffen-SS und der Polizei Hermann Höfle, ktorý dovtedy pôsobil ako vyšší vedúci SS a polície v Braunschweigu. Má nahradiť Bergera, ktorý je pre neuspokojivé výsledky Hitlerom odvolaný z postu Nemeckého veliteľa na Slovensku.
V Bratislave medzitým rázne úraduje generál Pückler, ktorý nariadil hlavným silám divízie Tatra a skupiny Schill, aby 20. septembra 1944 podnikli koordinovanú ofenzívu s cieľom zničiť povstalecké vojská v Turčianskej kotline.
Nemecká dedina Cach. Po príchode ženistov pod velením SS-Untersturmführera Jochena Polleho čaká Polleho obrovský šok. Cach, nazývaný aj Hornonitrianska Moskva je obec zložená z miestych Nemcov – zarytých komunistov a z príchodu svojich súkmeňovcov sa vôbec netešia. Práve naopak – príslušníkov EK14, ktorí do Cachu dorazili v rovnakom čase ako ženisti, čakalo v dedine veľa práce.
Medzitým vojaci plk.Markusa kladú tvrdý odpor okupantom v priestoroch povstaleckej obrannej línie pri Veľkej Čause. Popoludní 19. septembra 1944 sa do bojov na hornom Ponitrí zapájajú príslušníci 1.ČSSLP (1. československý stíhací letecký pluk), 26. peší prápor Bečva, rota padákových strelcov, francúzsky oddiel z I. partizánskej brigády Štefánik a batéria Kušnír.
Komunikácia z Majzla do Rudna je pri Jasenove dôkladne zatarasená a na viacerých úsekoch zničená výbušninami. Cesta z Gajdelu do Kláštora pod Znievom je zasa veľmi úzka, kľukatá a na krátkych vzdialenostiach prekonáva značné výškové rozdiely. Každá motorizovaná kolóna postupujúca týmto terénom sa stáva ideálnym terčom pre letecké útoky. Prielom do Turca preto vyžaduje nasadenie všetkých dostupných síl.
V noci z 19. na 20. september 1944 sa dávajú do pohybu štáb práporu Kettgen, rota Stubenböck, rota Schulz, batéria Perl, čata Cramer, čata Hradischko, čata Pikowitz, hlavné sily roty Schöttle a rota Mathiebe. Divízia Tatra má okamžitú úlohu zaútočiť na Turčiansky Sv. Martin a naviazať na seba hlavné sily V.taktickej skupiny, aby povstalci nevypráznili údolie Turca skôr, ako im Klotzove jednotky odrežú ústupové cesty.

HORNÝ TURIEC

Vzhľadom na ohrozenie horného Turca požiadal gen. Golian večer 20. septembra 1944 veliteľa 1. partizánskej brigády J.V.Stalina, aby nasadil časť svojich síl na zabezpečenie priestoru Slovenského Pravna.
Na úsvite druhého dňa začali jednotky SS-Stubaf. Klotza prenikať do Turčianskej kotliny. Rota Stubenböck, zosilnená čatou Pikowitz podnikla výpad smerom na Turčiansky Sv. Martin a rota Tantau, Maier, 4KpK s čatou Hradischko postupovali smerom na Rudno s cieľom prerušiť železničnú trať Vrútky – Horná Štubňa. Povstalci totiž mali v úmysle nasadiť v Turci niekoľko pancierových vlakov a okupačné velenie sa o tomto pláne dozvedelo.
Kritická situácia v Turci si vyžiadala evakuáciu priestoru Turčianskeho Sv. Martina, ktorá za zrealizovala presne o polnoci 22.septembra 1944. V skorých ranných hodinách čata Hradischko podnikla výpad k železničnej trati a vyhodila ju do povetria na úseku medzi Diviakmi a Turčianskymi Teplicami, čím bolo znemožnené vybudovanie novej obrannej línie a divízia Tatra tak získala priamy prístup k sedlu Malý Šturec.
Po ťažkých bojoch odporu povstalcov skončilo nasadenie skupiny Schill v Turci v nedeľu 24. septembra, keď sa do Nemeckého Pravna stiahol celý prápor Kettgen a čata Hradischko.

JUHOZÁPADNÝ SMER

Obranu týchto priestorov zabezpečovali peší prápor Dunaj, Partizánska brigáda Pavel, Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov. Po bojoch v Horskom Beňadiku 14. septembra – 12. októbra 1944 bolo mesto Zlaté Moravce v rukách povstalcov, bránila ho III. taktická skupina 1.čs. armády. Okupantom sa napriek silnej guľometnej, mínometnej a delostreleckej paľbe nedarilo prelomiť húževnatú obranu partizánov. O intenzite bojov svedčí aj fakt, že na cintoríne v Horných Hámroch bolo 28. septembra 1944 pochovaných 38 vojakov a partizánov. Počet ranených povstalcov sa odhaduje až na 150, pričom viacerí z nich neskôr zomreli, a desiatky ďalších zostali nezvestní. Po prechode SNP do hôr bola v Zlatých Moravciach dislokovaná jednotka Domobrany a POGH. Gestapo sa uchýlilo k perzekúciám obyvateľstva a k verejným popravám.

ŽARNOVICA

Pre zefektívnenie obrany žarnovického priestoru po obsadení Horných Hámrov bola sformovaná Volga pod velením mjr.Śtefana Murgaša, ktorá zoskupovala 23. peší prápor Dunaj, 24. peší prápor Topľa a 2. samostatný delostrelecký oddiel Orlický. Ďalším opatrením pred silným tlakom nepriateľa bola vyhlásená mobilizácia všetkých osôb bez rozdielu pohlavia vo veku 17 – 60 rokov.
Útok na Horné Hámre začal 27. septembra 1944 o piatej hodine ráno. Hoci sa spočiatku boj vyvíjal sľubne pre povstalcov, okolo poludnia esesáci prelomili stred povstaleckej zostavy a začali jednotky práporu Dunaj zatlačovať k Žarnovickej Hute. Nepriaznivý vývoj nedokázal už zvrátiť ani zásah letcov, ktorí zničili viacero nemeckých motorových vozidiel.
Čata Hradischko a rota Stubenböck prenikli okolo 15.00 hod do Źarnovice. V bojoch zničili povstalecký pacierový automobil Hron 101, ktorý bol vyzbrojený dvomi ťažkými a štyrmi ľahkými guľometmi a určený pre trinásťčlennú posádku. Do zajatia padli z Volgy desiatky príslušníkov tylových jednotiek. Vojnové záznamy opisujú esesákmi drancovanie obytných domov a podpaľovanie príbytkov.
V dôsledku rýchleho pádu Źarnovice sa juhozápadné krídlo povstaleckej obrany úplne zrútilo. Po zvyšok dňa Nemci čistili okolie Žarnovice a z vŕšku Kalvária nad južným okrajom mesta viedli delostreleckú paľbu na obranné pozície práporu Dunaj. Povstalci sa však nevzdávali a zo všetkých síl bojovali ďalej, večer dokonca rotu Mathiebe pod Dolnými Hámrami prinútili ustúpiť. Slovenskí vojaci sa v noci ešte pokúsili zničiť most cez rieku Hron, avšak Nemci ho dôkladne strážili a akcia sa nepodarila.
V piatok 29.septembra 1944 boli na úseku skupiny Volga zaznamenané len lokálne prestrelky, situácia sa rapídne zmenila na druhý deň. O 5.00 ráno zaútočila z predmostia pri Okrute na Dolné Hámre jedna čata roty Mathiebe, ktorú podporovala paľba batérie Perl, tri samohybné delá, jeden obrnený transportér a dve ženijné družstvá. Popoludní esesáci obsadili Dolné Hámre a zajali asi 40 slovenských vojakov, ale ich ďalší postup zastavil húževnatý odpor práporu Topľa.
V nedeľu, 1. oktobra 1944 podnikli povstalci na fronte pri Dolných Hámroch taký silný protiútok, že esesáci museli z obce zutekať. Ťažké boje na tomto úseku pokračovali aj počas druhého dňa. Nemci síce dobyli Dolné Hámre späť, no na prápor Topľa ešte dlho spomínali vo svojich memoároch. Za pomoc partizánom fašisti vypálili 10.1 1945 osadu Rumplovská.
(Topľa – krycí názov 24.pešieho práporu Tretej taktickej skupiny Prvej československej armády na Slovensku. Do obsadenia Žarnovice nemeckými okupačnými silami tvoril obranu Banskej Śtiavnice.)

ŽIAR NAD HRONOM

Ráno 25.septembra 1944 bola na prehradenie smeru Handlová – Svätý Kríž novopostavená podskupina Ipeľ, ktorá zahŕňala 22. peší prápor Hornád, 26.prápor Bečva, 27. prápor Ondava a 1.samostatný delostrelecký oddiel Kyseľ. Úloha – vytlačiť Nemcov z Jánovej Lehoty. Do útoku, ktorý sa začal okolo 12.30 hod sa zapojilo takmer tisíc povstalcov, nerátajúc delostrelcov a tylové jednotky. Esesáci tým, že boli v oveľa menšom počte a nedisponovali práve žiadnymi ťažkými zbraňami, kládli len sporadický odpor. Avšak iba naoko. Bola to taktika. Keď bola pozornosť povstalcov dostatočne oslabená, podnikli silný protiútok, ktorý rozhodol v ich prospech.
Večer 25.septembra 1944 sa konala porada veliteľov vojenských a partizánskych jednotiek vo svätokrížskom biskupskom kaštieli, na ktorej sa prijalo rozhodnutie, že Ipeľ a brigáda P.A. Velička na druhý deň podniknú nový útok na Jánovu Lehotu. O 21.00 sa začal dohovorený útok, no Nemci sa ubránili a spôsobili povstalcom ťažké straty. Iba na kosorínskom cintoríne pochovali miestni občania 42 vojakov a partizánov. Prápory Orolín a Ondava boli natoľko zdecimované, že ich museli rozpustiť. Mnoho mŕtvych a ranených mala aj Veličkova brigáda, ktorá sa v nasledujúcich dňoch po častiach presunula na reorganizáciu do Detvy.
Hoci 26. septembra 1944 v neskorých nočných hodinách dorazili povstalcom posily – 2.tanková čata so štyrmi LT38, ráno napadli jednotky SS-Hstuf. Teuteberga obrannú líniu výšin južne od Kosorína. O 14.30 hod prišli na pomoc esesákom štyri stíhačky Fw189, ale najviac bômb zhodili na centrum mesta. Povstaleckí piloti už nemohli náletom zabrániť. Nemecké útoky pokračovali až do večera, časť povstaleckých vojakov zostala odrezaná a väčšina z nich padla do zajatia.
Nemecké okupačné sily zaviedli v meste zajatecký tábor, vypálili cigánsku osadu a jej obyvateľov vyvraždili.

ÚDOLIE HRONA

Všeobecnou mobilizáciou na začiatku októbra 1944 bol zvýšený počet osôb 1.ČSAS približne na 60 000. Pre nedostatok zbraní však štvrtina zostávala len v rámci pracovných útvarov. Jesenné dažde a hmly nezabránili gen. Höflemu, aby v pondelok 2.októbra 1944 nevyhlásil začiatok frontálneho útoku na centrum československého povstaleckého hnutia. Cieľom bolo zatlačiť povstalecké ozbrojené sily do tzv. kotla.
Po dobytí Sv. Kríža (Žiaru nad Hronom) zostáva strategický Šibeničný vrch pod kontrolou povstalcov. Do kremnického priestoru bolo možné preniknúť až po odstránení protitankových prekážok medzi Śibeničným vrchom a Hronom. 4. októbra 1944 sa okupanti dali do útoku, no protiútok povstalcov práporu Hornád a roty padákových strelcov bol taký silný, že ich nedokázal zastaviť ani zásah ôsmich JU87D-5 z maďarského letiska Famos. Svätý Kríž v priebehu dňa niekoľko krát zmenil majiteľa, no esesákom nakoniec pomohol príchod jednotiek Schill z priestoru Žarnovice, ktoré vystriedali mužstvo zosilneného práporu Wildner.
Prerušenie hlavnej komunikácie Zvolen – Kremnička bolo spôsobené explóziou mínometného projektilu v bezprostrednej blízkosti vlakovej súpravy, kde sa prevážala takmer tisícka povstalcov s posilami IV. taktickej skupiny. Tento kolaps však neodradil povstalcov a už na úsvite 5. októbra 1944 prešli do protiútoku pri Starej Kremničke. Boje trvali celý deň. Sami Nemci neskôr priznali, že náporu slovenských vojakov dokázali odolať iba s maximálnym vypätím všetkých síl.
V údolí Hrona však esesáci dosiahli významný úspech. Pomocou hlavných síl práporu Kettgen a čatou Hradischko sa zmocnili Šibeničného vrchu, zatiaľ čo rota Maier dobyla Viesku a obsadila Bukovinu medzi Ladomerom a Śášovským Podhradím.
Pre fyzické vyčerpanie povstaleckých síl sa zhoršovala aj situácia na úseku Volga, kde mali ťažké boje a zlé zásobovanie. Vzhľadom k tomu sa Volge podarila 5. októbra 1944 iba menšia ofenzíva, ktoré skončila úspechom vo vytlačení práporu Wildner z dediny Lukavica.
Medzitým na porade vo Viedni Himmler schválil Höfleho a Uechtritzov operačný plán a dal súhlas , aby z Maďarska zaútočila na povstalecké územie 18. SS-Freiwilligen-Panzergrenadier-Division Horst Wessel. Do priestoru Turčiansky Sv. Martin – Ružomberok Himmler odvelil SS-Sonder-Regiment Dirlewanger – jednotku zloženú z vojenských trestancov, politických väzňov a kriminálnikov. Na zabezpečenie severného Slovenska bola vyčlenená 14. Waffen-Grenadier-Division der SS a v oblasti Myjavy 1.Ostmuselmanisches SS-Regiment.
Podvečer 5. októbra 1944 sa situácia na západnom úseku povstaleckého frontu stáva kritickou, divízia Tatra prelomila obranu IV. taktickej skupiny pri Dolnom Turčeku a nemeckí ženisti odstránili zátarasy pod Šibeničným vrchom. V noci z 5. na 6. októbra bola prelomená obrana pri Trnavej Hore. Vďaka urýchlenému prísunu posíl sa povstalcom podarilo na západných prístupoch k Zvolenu zhromaždiť osem práporov pechoty a desať batérií poľného delostrelectva. Ženisti s pomocou civilného obyvateľstva budovali na najexponovanejších úsekoch priekopy a zátarasy.
Esesáci narazili na mimoriadne tvrdý odpor. Ćata Hradischko síce dobyla pomocou troch samohybných diel Dolinu, Trnavú Horu a Jalnú na ľavom brehu Hrona, ale ďalej už preniknúť nedokázala, pre dôkladne vybudované obranné postavenia slovenských jednotiek a ich silných protiútokov. Odpor povstalcov oslabol až po náletoch bombardérov JU87.
V sobotu,7. októbra 1944 krátko po polnoci pristál na povstaleckom území dlho očakávaný divízny generál Rudolf Viest. Sovietske lietadlá zároveň dopravili na Tri Duby časť 2 Československej paradesantnej brigády a zásoby. 8.októbra 1944 boli vytlačení Nemci z obce Trnavá Hora 2. ČSSPB spolu s príslušníkmi III. taktickej skupiny a partizánskou brigádou Nálepka a až do konca októbra 1944 tu bola stabilizovaná obrana povstaleckého územia. Nacisti pri ústupe nezabudli tradične podpáliť miestne domy.

BANSKÁ ŠTIAVNICA

Banskú Štiavnicu zabezpečovala Volga a samostatná pešia rota Jánoš. Nemecké okupačné sily obsadili mesto 8. októbra 1944. Ako prvá sa k mestu priblížila 3/I rota a čata Hradischko, krátko po nej zosilnený prápor Wildner a čata Pikowitz, ktorá sa predtým stratila v členitom teréne Śtiavnických vrchov, nakoľko stratila kontakt s vlastnými jednotkami.
Po ťažkých bojoch 11. októbra 1944 prápor skupiny Schill dobyl napriek tvrdému odporu roty Jánoš Sv. Antol, zatiaľ čo hlavné sily II.práporu a čata Pikowitz dosiahli Banskú Štiavnicu. Tvrdé boje pokračovali rovnako pri Kozelníku, kde územie bránilo delostrelectvo III. taktickej skupiny, kde boli odrazené všetky útoky Haličanov. Popoludní vytlačili príslušníci parabrigády ukrajinských esesákov z obce Žakýl a tak získali kontrolu nad úsekom Banská Štiavnica – Sklené Teplice. V týchto priestoroch Haličania zabezpečovali tyl skupiny Schill – strážili komunikácie spájajúce Banskú Śtiavnicu so Sv. krížom a Žarnovicou.
V piatok 13. októbra 1944 o 13.00 hod Schill po trojhodinovom urputnom boji dobyl výšiny nad Žakýlom. Dobytím týchto výšin Nemci získali kontrolu nad komunikáciou Banská Štiavnica – Sklené Teplice a tým sa hlavná pozornosť Schill zamerala na prieskum v okolí Krupiny a prelomenie obklúčenia 6/II roty, aby mohli byť prisunuté posily k Močiaru.
Po obsadení mesta Banská Śtiavnica tu bol dislokovaný 2.prápor 1. pešieho pluku Domobrany nasadený do protipartizánskych akcií. Pri Teplom potoku bol po oslobodení nájdený masový hrob s 29. obeťami.

PREDVEČER OFENZÍVY

Štáb okupačných vojsk v Bratislave dokončil v rovnakom čase prípravu generálnej ofenzívy. Jednotky SS-Stubaf. Klotza dostali za úlohu prelomiť povstaleckú obranu v priestore Žibritova a následne rozvinúť útok na smere Krupina – Dobrá Niva – Zvolen. Na zosilnenie úderu je obrnenej skupine Rösser pridelená 2. rota 708. protitankového oddielu zo 708. Volksgrenadier-Division so štrnástimi ľahkými stíhačmi tankov Jagdpanzer 38 Hetzer. Zvýšila sa i palebná sila a mobilita I. práporu – útočnými puškami, samopalmi, ukoristenými automobilmi.
K zosilnenému práporu Wildner sa v polovici októbra 1944 pripojila 2. rota 14. protitankového oddielu SS so šiestimi útočnými delami Stug III. Generál Höfle nasadil ukrajinských esesákov Haličanov po boku Klotzových jednotiek do útoku na centrálnu povstaleckú oblasť. 17. októbra 1944 sa pripojil k jednotkám aj II/1 peší prápor Domobrany, ktorý zaistil priestor Zlaté Moravce, Źarnovica a Banská Bystrica.
V predvečer generálnej ofenzívy početný stav jednotiek zahŕňa približne 4500 okupačných síl.

SV. ANTOL – ŽIBRITOV – KRUPINA OREMOV LAZ

Okupačné vojská sústredené v oblasti Banskej Štiavnice sťahovali slučku útokom na Krupinu. Tento smer chránil partizánsky oddiel Alexander Nevskij, oddiel francúzskych partizánov zosilnený slovenskou rotou V. Hanáka, V. kremnický oddiel a samostatná pešia rota Jánoš – dovedna asi 2000 mužov. Pri minimálnom množstve ťažkých zbraní bola sústredená pozornosť na deštrukcie mostov, kladenie mínových polí a budovanie cestných zátaras.
SS-Stubaf.Klotz nasadil do útoku na smere Sv. Antol – Žibritov – Krupina I.prápor, 2/708 protitankovú rotu, čatu Cramer, čatu Hradischko. Delostrelecká podpora – húfnice batérie Lindtner, ktoré zaujali palebné postavenie v lokalite Drieňov na juhovýchodnom okraji Banskej Štiavnice. Zabezpečením krídel útočiacich jednotiek a čistením dobytého územia bol poverený II.prápor. Zosilnený prápor Wildner postupoval v druhom slede spolu so zvyšnými časťami skupiny Schill.
Streda, 18. október 1944, 4.30 ráno. Začala sa generálna ofenzíva okupačných vojsk na juhozápadnom úseku povstaleckého frontu. Ženisti z čaty Hradischko odstránili ako prvé trojdielnu barikádu na južnom okraji Sv. Antola, čím okupanti vnikli do zalesneného údolia, kde sa nachádzala strmá cesta do Žibritova. Povstalci ju zamínovali siedmimi zátarasami. Pri ničení prekážok zasiahla viacerých Nemcov paľba pechotných zbraní, no ničivé boli aj míny v drevených puzdrách s mimoriadne citlivou rozbuškou. Ženisti mohli uvoľniť cestu len za pomoci stíhačov Hetzer, ktoré obratne manévrovali, vďaka svojim malým rozmerom, v úzkych lesných priesekoch. Ženisti z čaty Hradischko v tento deň, 18. októbra 1944, zlikvidovali 171 náloží a 127 mín.
Keď sa Nemci na poludnie prebojovali do otvoreného terénu pred Žibritovom, podporili ich útok štyri stíhacie bombardéry Hs 129B-2. Obrneným vozidlám , pechote a ženistom sa napriek povstaleckej protivzdušnej obrane, podarilo vniknúť do dediny a po krátkom boji ju dobyli.
Paralelne s čelným útokom na Žibritov sa Nemci presunuli po lesných cestičkách v Kolpách k horskej dedine Šváb, asi 2 km severovýchodne od Žibritova, kde sídlil štáb zväzku Alexander Nevskij. Nemci následne nahnali obyvateľov Švábu k zvonici, kde si museli vykopať hlbokú jamu. Potom k nej postavili do radu mužov, ženy aj deti a namierili na nich guľomet. Od tragédie ich zachránil jeden dôstojník, ktorý vedel po česky. Okupanti však Šváb vypálili a popravili slovenského partizána, ktorý bol zranený.
Okamžite po dobytí Źibritova začali Nemci postup na Krupinu, a krátko po 18.00 hod ju po ťažkých bojoch dobyli. Do Krupiny prišla jednotka Sicherheitsdienst POGH, za pomoc partizánom 18 obyvateľov a cigánov odvliekli na Gestapo a do koncentračných táborov a niekoľko obyvateľov zavraždili za mestom.
Povstalecké jednotky ustupovali z Krupiny v dvoch smeroch – na sever proti prúdu rieky Krupinice do priestoru Babinej a na východ k obci Senohrad. Oremov Laz – utečenecký tábor neďaleko Senohradu, kde boli internované desiatky ukrajinských rodín, ktorí mali pred partizánmi strach, keďže ich príbuzní slúžili ukrajinským nacistom Halič,. Ďalej sa tu nachádzali sovietski utečenci z nemeckých koncentračných a zajateckých táborov. V tomto výcvikovom stredisku delostrelectva slovenskej armády na Krupinskej planine sa sústreďovali zásoby munície, výzbroje, liekov a zdravotníckeho materiálu.
Okolo polnoci 19. októbra 1944 zosilnený prápor Wildner vypravil na Oremov Laz tri útočné delá a štyridsať pešiakov na nákladných autách. Bolo to na naliehanie dvoch Ukrajincov slúžiacich Nemcom, aby ukrajinské rodiny na Oremovom Laze „vyslobodili“ z rúk boľševikov. A tak dorazila ukrajinská nacistická „záchranná“ skupina Haličanov k svojim so zosilneným práporom Wilnder. Z tábora evakuovali svojich krajanov, ktorí našli dočasné útočisko v barakoch pri krupinskom kameňolome pod nacistickou ochranou.

BABINÁ – DOBRÁ NIVA – SÁSA – PLIEŠOVCE

Obranu priestoru Babiná – Sása – Pliešovce chránila od 13. októbra 1944 podskupina Korda, ktorá zahŕňala 25.peší prápor Hron, 28.peší prápor Latorica a 3.samostatnný delostrelecký oddiel Bystrá. Po páde Krupiny sa sem pričlenila i protitanková rota Urban a brigáda Nálepka.
SS-Stubaf. Klotz po akcii Oremov Laz, kde ukrajinským rodinám banderovských prisluhovačov pomohol zo zajatia, vyslal hlavné sily skupiny Schill do útoku na Babinú. Údolím Krupinice postupovali na sever 1/I rota, 2/708 protitanková rota, čata Cramer, čata Hradischko, pechota II. práporu a strelecká rota zosilneného práporu Wildner, ktorá zabezpečovala krídla a zvyšok I.práporu čistiaceho dobyté územie.
Pre udavačstvo hŕstky karieristicky civilného obyvateľstva, ktoré sa neštítilo udávať aj svojich ľudí, postup Schill nahor údolím Krupinice prebiehal bez väčších komplikácií, lebo títo jedinci upozorňovali okupantov na zamínované úseky cesty. Príslušníci II. práporu a banderovskí Halíčania vďaka týmto informáciám prenikli cez zalesnené kopce po oboch stranách údolia Krupinice až k Babinej. Jednotky Kordu boli nútené z pozície okupantskej presily stiahnuť sa k Dobrej Nive. Do zotmenia okupanti obsadili nielen Babinú, ale aj kótu 460.0 Svätá Anna(asi 500 m od severného okraja Babinej), Sásu a Pliešovce.
Večer 19. októbra 1944 sa čelo skupiny Schill nachádzalo necelých 15 km od južného okraja Zvolena. Plán generálnej ofenzívy okupačných vojsk bol založený na koncentrickom útoku na Banskú Bystricu so striedajúcimi sa priestorovými a časovými ťažiskami útokov. Gen.Höfle počítal s tým, že prienik Schill do bezprostrednej blízkosti Zvolena prinúti vedenie povstalcov, aby prito nej nasadilo podstatnú časť svojich záloh. Postup Klotzových jednotiek v tomto úseku by bol preto veľmi riskantný, preto Klotz dočasne zastavil postup, prešiel do obrany a sledoval činnosť protivníka.
Skoro ráno 20. októbra 1944 II.prápor a časť zosilneného práporu Wildner zaujali obranu na návršiach severne a východne od Babinej, pričom v Sáse a v Pliešovciach zostali vysunuté malé hliadky. Rota Schöttle, 3/1 rota a ženijné družstvo Schweiger súčasne prenikli cez Senohrad a Zábavu (dnes časť Pliešoviec) na Oremov Laz, odkiaľ mali vo vhodnej chvíli vyraziť v ústretyx ľavému krídlu divízie Horst Wessel. Zvyšok jednotiek Schill a zosilneného práporu Wildner boli rozmiestnené v priestore Babinej a Krupiny.
Predpoklad gen. Höfleho, že povstalci sa pokúsia vytlačiť Nemcov z blízkosti Zvolena, bol správny. Už o 9.00 hod 20.septembra 1944 zaútočili povstalci podskupiny Korda na kótu Svätá Anna, ale esesáci ich odrazili. Velenie povstaleckých vojsk následne odvelilo do priestoru Dobrej Nivy bojovú prípravu IPV-I. Štefánik naskôr ostreľoval guľometné hniezda na Svätej Anne sa popoludní podporoval ďalší útok na strategickú výšinu. Protitanková rota Urban, ktorej úlohou bolo podniknúť obchvat nepriateľského ľavého krídla,zostala na niekoľko hodín odrezaná v lesoch, na západ od Dobrej Nivy. V ohrození sa ocitol i pancierový vlak, lebo bombardéry Si204E poškodili trať neďaleko železničnej zastávky Breziny. Štefánik sa v tom čase nachádzal asi 2 km južnejšie pri obci Podzámčok a len vďaka pohotovostnému zásahu opravárskej čaty sa o polnoci vrátil do Zvolena.
Kritický vývoj udalostí na úseku podskupiny Korda prinútil veliteľstvo Čs. armády, aby do priestoru Dobrej Nivy vyslalo dve roty práporu Topľa a čatu ľahkých tankov (4 LT-38 a 1 LT-35) pod vedením por. Bodnára. Súčasne bola z úseku I.taktickej skupiny odvelená jedna cyklistická čata, ktorá obsadila návršia na východ od Pliešoviec, zatiaľ čo cestu Oremov Laz – Vígľaš prehradila pri Starej Hute 1/25 pešia rota a oddiel francúzskych partizánov.
Vo večerných hodinách 20. októbra 1944 sa povstalecký front pri Dobrej Nive stabilizoval južne od čiary Horné Breziny (južná časť obce Breziny) – Podzámčok. Oslabené prápory Hron a Latorica potom veliteľstvo Čs. armády stiahlo ku Zvolenu. Delostrelecký oddiel Bystrá a protitanková rota Urban však zostali v priestore Podzámčok. Štáb gen. Viesta totiž rozhodol, že budú podporovať protiútok na smere Dobrá Niva – Babiná – Krupina, v ktorom mali zohrať hlavnú úlohu jednotky 2. Československej paradesantnej brigády.

V lesoch obce Michalková v blízkosti Dobrej Nivy

NAJŤAŽŠIE CHVÍLE PARTIZÁNSKEJ OBRANY V CENTRE POVSTALECKÉHO ÚZEMIA

Večer 20. októbra 1944 vydal gen. Viest rozkaz, aby sa 2.ČSSPB presunula z Badína v troch prúdoch do Dobrej Nivy, Sásy a Pliešoviec, vyčistila tieto obce od okupanta a zatlačila ho ku Krupine. Do protiútoku tak boli nasadené spoločne s brigádou plk. Přikryla 3. samostatný delostrelecký oddiel Bystrá, protitanková rota Urban, bojová skupina IPV-I (improvizovaný pancierový vlak), dve čaty KPÚV (kanón proti útočnej vozbe), deväť ľahkých tankov (8 LT-38 a 1 LT-35) a stredný tank PzKpfw III.
Presun 2.ČSSPB do východiskových pozícií sa začal skoro ráno 21. októbra 1944. Jednotky boli rozdelené do troch skupín. Prvá skupina (škpt. Stanislav Uchytil) sa skladala z 1.paradesantného práporu, dvoch batérií kanónov 76,2 mm a jednej batérie kanónov 45 mm s cieľom obsadiť Dobrú Nivu a vykonať prieskum na Babinú. Druhá skupina (škpt. František Vrzala) bola zložená z 2. paradesantného práporu a 3. samostatného práporu, s cieľom prehradiť smer Zvolen – Kráľová. Tretia skupina (škpt. Oldřich Talášek) pozostávala z 1/1 paradesantnej roty, jednej batérie kanónov 76,2 mm, dvoch batérií kanónov 45 mm a jazdeckej čaty III.taktickej skupiny s cieľom zmocniť sa Pliešoviec a Sásy a rozvíjať prieskum na Krupinu. Záloha parabrigády (npor. Karol Vítek), ktorý tvoril priezvedný oddiel a jedna batéria kanónov 45 mm, zostala na južnom okraji Zvolena.
Útok jednotiek začal o 12.30 hod. Príslušníci 2.ČSSPB spoločne s tromi tankami ( 2 LT-38 a 1 LT-35) z čaty por.Bodnára bez väčších ťažkostí prenikli do Dobrej Nivy. Ako posila následne dorazila do obce bojová súprava IVP-I a tanková čata por. Rumana (4 LT-38) zosilnená strojom Pz Kpfw. III. Krátko nato spustili Nemci na Dobrú Nivu paľbu z mínometov a húfnic.
Po zabezpečení Dobrej Nivy vyrazili 2/1 a 3/1 paradesantná rota, bojová súprava IPV-I a tri tanky smerom k Babinej. Už krátko po 15.00 hod ich zastavil nálet šiestich Ju 87D-5 a dvoch Bf 109G-6 z letiska Famos. Parabrigáda utrpela straty – 1 mŕtvy, 3 ranení, lebo nálet sa zameral hlavne na pancierový vlak. Štefánik, sa ukryl pred nimi do Neresnického tunela (1 km južne od Zvolena), na ktorý vzápätí zaútočili tri Si 204E. Po zbombardovaní oboch portálov tunela bola železničná trať na úsekoch poškodená, takže bojová súprava IPV-I zostala dočasne zablokovaná. Mužstvo 2/1 a 3/1 paradesantnej roty medzitým zaujalo obranu na návršiach južne od Dobrej Nivy. Po zotmení sa v tomto priestore sústredilo aj všetkých päť tankov por.Bodnára.
Skupina škpt. Vrzalu prešla do Zvolena cez Môtovú a Kráľovú k osade Podskalka (2km severovýchodne od Sásy), kde ju o 18.00 hod zastavila paľba nepriateľského delostrelectva. Najväčší úspech dosiahla skupina škpt. Taláška, ktorá sa predpoludním na motorových vozidlách presunula z Badína do Slatinských Lazov. Z rázcestia Polomy (3km od Kalinky, dnes časť obce Vigľašská Huta-Kalinka) vyslala prieskumnú hliadku na Oramov Laz, pri Zaježovej (dnes administ.časť Pliešoviec), nadviazala kontakt so skupinou škpt. Vrzalu a večer obsadila Pliešovce a Sásu.
II.prápor a časť zosilneného práporu Wildner čelili povstaleckému útoku, rovnako ako vojaci škpt. Uchytila a škpt. Vrzalu boli následne vystavení ťažkej paľbe poľného delostrelectva.
V noci z 21. na 22. otóbra 1944 plk. Přikryl bol nútený dôsledkom úspešného postupu pravého krídla divízie Horst Wessel na smere Jelšava – Muráň – Tisovec vyslať do Brezna 1.paradesantný prápor zosilnený batériou kanónov 45mm, rotou VGPL (veľkokalibrový guľomet proti lietadlám), ktorá bola vyzbrojená sovietskymi guľometmi 12,7mm DŠK1938 a ženijnou čatou. Tankovú čatu por. Rumana veliteľstvo Čs. armády súčasne odvelilo do Detvy. Veliteľ 2. ČSSPB potom nasadil na zabezpečenie priestoru Dobrej Nivy svoj priezvedný oddiel, ktorému pridelil dva kanóny 45mm a družstvo VGPL.
Pretože ďalší útok na smere Dobrá Niva – Babiná bol po odchode 1.paradesantného práporu vylúčený, plk.Přikryl rozhodol, že 2. paradesantný prápor a čata por. Bodnára napadnú 22. októbra 1944 nepriateľské obranné pozície na návršiach východne od Babinej. Pre silnú mínometnú a guľometnú paľbu však napredovali veľmi pomaly a krátko popoludní sa úplne zastavili. Esesáci následne vyrazili do protiútoku. Zatiaľ čo jednotky I.práporu dobyli Pliešovce, príslušníci II.práporu sa zmocnili Sásy, pričom zničili dva LT-38. Zvyšným trom tankom sa podarilo ustúpiť do Môtovej.
V rovnakom čase prelomilo ľavé krídlo divízie Horst Wessel povstaleckú obranu pri Podkriváni. Z tohto dôvodu gen. Viest zastavil protiútok na smere Dobrá Niva – Babiná – Krupina a štáb parabrigády sa už v noci z 22. na 23. októbra 1944 presunul do Zvolenskej Slatiny. Príkazom plk. Přikryla skupina škpt. Taláška, 2. paradesantný prápor a rota kpt. Urbana prehradili údolie Slatiny pri Detve a 3. samostatný prápor zaujal obranu v priestore Kalinky. Zosilnený priezvedný oddiel 2. ČSSPB a jednotky III.taktickej skupiny, ktoré zostali na fronte pri Dobrej Nive, boli podriadené Volge.
Štáb okupačných vojsk sa o odsune hlavných síl parabrigády z úseku Dobrá Niva – Sása – Pliešovce nedozvedel a v pondelok 23. októbra 1944 podnikol o 18.00 hod útok na Dobrú Nivu podporovaný obrnenými vozidlami. Príslušníci 2.ČSSPB a III.taktickej skupiny ho odrazili iba s vypätím všetkých síl. Pri Sáse a Pliešovciach sa toho dňa odohrali ťažké pozičné boje.
Počas 24. októbra 1944 na juhozápadnom úseku povstaleckého frontu sa schyľovalo ku koncu. Odpor vyčerpanej 1.ČSAS slabol a v rámci začínajúceho ústupu do hôr plk. Pŕikryl o 18.00 hod dostal rozkaz, aby zhromaždil 2. ČSSPB v priestore Hájniky (dnes západná časť Sliača) – Veľká Lúka – Zolná a vykonal prieskum obranného postavenia Badín – Vlkanová.
V stredu 25. októbra 1944 znova vypukli pozičné boje pri Pliešovciach, ale nemeckým prieskumníkom už neuniklo, že povstalci vyprázdňujú Dobrú Nivu aj údolie Slatiny. Obchvat na smere Oremov Laz- Stará Huta – Vígľaš tak stratil zmysel a v popoludňajších hodinách sa celá skupina Schill a zosilnený prápor Wildner sústredil v priestore Babiná – Sása – Pliešovce. Na štábe, ktorá sa konala vo večerných hodinách SS-Stubaf. Klotz oznámil útok na Zvolen, ktorý sa mal začať na druhý deň o 7.00 hod ráno.

ZVOLEN – SLIAČ

Ráno 26. októbra 1944 bola skupinou Schill dobytá Dobrá Niva. Obrnená skupina Rösser, II. prápor, zosilnený prápor Wildner a čata Hradischko vošli do úzkeho údolia Neresnice, ktorým prechádza cesta a železničná trať do Zvolena. Za nimi v úzkom šíku postupovalo poľné delostrelectvo a jednotky tylového zabezpečenia. Po zalesnených výšinách nad riečnym údolím postupovalo mužstvo I.práporu.
V predpoludňajších hodinách 26. októbra 1944 sa jednotky Schill a Wildner po húževnatom odpore povstalcov zmocnili Zvolena. Po ich vstupe esesáci sedem dní mučili a vraždili obyvateľov v zaistenej väznici a zatýkanie a popravy pokračovali až do januára 1945. Po oslobodení sa tu našlo len v meste na cintoríne šseť masových hrobov.
Krátko po 11.00 hod I.prápor zosilnený batériou Perl, 3/708 protitankovou čatou, čatou Cramer a čatou Hradischko rozvinul útok na letisko Tri Duby. Pre akútne nebezpečenstvo zmasakrovania civilného obyvateľstva nemeckými okupantmi, priezvedný oddiel 2.ČSSPB spolu s dvomi tankami LT-38 podnikol z Hájnikov výpad a postup okupantov aspoň nakrátko spomalil, čím mohlo civilné obyvateľstvo nájsť záchranu v okolitých lesoch.
Po obsadení letiska Tri Duby delila jednotky SS-Stubaf. Klotza od Banskej Bystrice už len jedna prekážka – línia poľných opevnení, ktorá prechádzala naprieč údolím Hrona, severne od obcí Badín a Vlkanová. Okrem protitankovej priekopy ju tvorili mínové polia, zátarasy a malé bunkre. Na južných prístupoch k Banskej Bystrici bolo vo vežovom postavení zakopaných i šesť nepojazdných tankov LT-35. Vojaci, ktorí mali brániť Banskú Bystricu boli nútení ustúpiť smerom na Staré Hory a do masívu Poľany. Generál Viest preto pred svojím odchodom na Donovaly nariadil, aby líniu Badín – Vlkanová obsadili príslušníci 2.ČSSPB.
Obranu južných prístupov k Banskej Bystrici držali roty 2. paradesantného práporu, priezvedný oddiel, batéria kanónov 76,2mm, batéria kanónov 45mm a jedna ženijná čata. Okrem toho boli k dispozícii dva tanky LT-38. Zakopané LT-35 zostali bez posádok. Do boja sa zapojil však stroj pod kótou Peťovský háj, ktorý obsadil neznámy tankista a dvaja miestni dobrovoľníci, bratia Ondrej a Pavol Lovčičanovci. Spustili z neho paľbu na nemecké vozidlá prichádzajúce po ceste z Badína a dočasne ich prinútil zmeniť smer postupu.
Parabrigáda dokázala líniu Badín – Vlkanová udržať, avšak večer pod hrozbou obchvatu zo smeru od Hornej Mičnej, začala sa o 20.30 hod na rozkaz gen Viesta sťahovať na južný okraj Banskej Bystrice. Nemcom ústup jednotiek 2.ČSSPB neunikol. SS-Ostuf.Kettgen preto ihneď požiadal rádiotelegraficky zaútočiť na Banskú Bystricu. Dostal však negatívnu odpoveď. Operačný plán gen Höfleho totiž stanovil, že hlavné centrum povstania bude symbolicky dobyté 28.októbra 1944 – v deň výročia vzniku československého štátu! Dovtedy mala skupina Schill zostať zakopaná na obranných pozíciách.

BANSKÁ BYSTRICA

O polnoci 27. októbra 1944 spozorovali prieskumné hliadky I. práporu nepokoj a pohyb na strane nepriateľa. Kettgen, pevne rozhodnutý, že jeho muži vstúpia do Banskej Bystrice ako prví, sa rozhodol stoj čo stoj uskutočniť svoj plán. Napriek rozkazom nariadil svojim jednotkám vyraziť vpred. Celkom na čele postupovala čata Hradischko, za ňou dvanásť stíhačov Jagdpanzer 38(t) z 3/708 protitankovej roty, sedem obrnených vozidiel z čaty Cramer, I.prápor a batéria Perl. Ich útok spomaľovalo množstvo mín a betónových prekážok.
Približne o pol siedmej ráno dosiahli jednotky práporu Kettgen južný okraj Banskej Bystrice a zakrátko prenikli do centra. Prvé tanky divízie Horst Wessel, ktoré postupovali zo smeru od Brezna, vstúpili do mesta až okolo 11.00 hod. V priebehu 27. októbra 1944 sa do Banskej Bystrice presunuli aj ostatné časti skupiny Schill, zatiaľ čo zosilnený prápor Wilnder zostal umiestnený vo Zvolene.
Pád Banskej Bystrice znamenal koniec organizovaného odporu povstaleckých ozbrojených síl. V skorých ranných hodinách 28. októbra 1944 zverejnil gen Viest na Donovaloch operačný rozkaz č.25 834/Taj./3. oddel.o prechode 1.ČSAS na partizánsky spôsob boja. Po zlomení odporu 1.ČSAS sa štáb okupačných vojsk rozhodol nasadiť jednotky SS-Stubaf. Klotza na vyčistenie horských oblastí severovýchodne od Banskej Bystrice. Avšak ťažké húfnice a obrnené vozidlá sa nehodili na túto činnosť a časť pechoty nemala výcvik na boj proti partizánom. Z tohto dôvodu boli všetci príslušníci Heimatschutzu pridelení k skupine Schill už v sobotu 28. októbra 1944 odvelení do Bratislavy.
V ten istý deň sa II. prápor, čata Hradischko a čata Pikowitz zapojili do prečesávania centrálnej časti Nízkych Tatier. Zvyšok Klotzových jednotiek bol poverený zabezpečovaním banskobystrického priestoru.
Zosilnený prápor Wildner sa 29. októbra 1944 presunul zo Zvolena do Banskej Bystrice a o dva dni neskôr ho odvelili na horné Pohronie. II/1 prápor Domobrany naďalej zaisťoval oblasť Zlatých Moraviec, Žarnovice a Banskej Bystrice.

SMRŤ SLOVANOV DEKOROVANÁ ŽELEZNÝM KRÍŽOM RUKAMI SLOVANA

V pondelok 30. októbra 1944 sa v Banskej Bystrici za účasti gen. Höfleho a prezidenta Tisa uskutočňuje víťazná prehliadka okupačných vojsk. Skupinu Schill reprezentuje čestná rota pod velením SS-Ostuf.Kettgena, ktorú tvoria príslušníci obrnenej skupiny Rösser, 1/I rory a čaty Hradischko. SS-Ustuf. Polle je dekorovaný Železným krížom I. triedy a jeho spolubojovníci nižšími nemeckými a slovenskými vyznamenaniami. Tak prezident klérofašistickej republiky po ďakovnej omši verejne vyznamenal vrahov najlepších synov a dcér slovenského národa.
Nacistické bezpečnostné orgány v spolupráci s POHG a vládnym poverencom pre Pohronskú župu J. Ďurčanským nastolili v meste brutálny teror. Stovky povstalcov väznili v miestnej väznici. 750 z nich zavraždili v Kremničke, vyše 900 v Nemeckej, ďalšie stovky odvliekli do koncentračných táborov, kde mnohí zahynuli.
Obyvatelia mesta však pokračovali po prechode partizánov do hôr v protifašistickom odboji. Pre partizánske oddiely v bezprostrednom okolí mesta vykonávali spravodajskú službu, pomáhali im pri zásobovaní potravinami, šatstvom, liekmi.
V Banskej Bystrici oslobodenej 26.3 1945 vojskami 2. ukrajinského frontu sovietskej armády a rumunskej armády je postavený pomník – Pamätník SNP – národná kultúrna pamiatka, v ktorom je umiestnené Múzeum Slovenského národného povstania, v Kremničke na mieste masových hrobov pamätník, pomníky a pamätné tabule po celom slovenskom území. Tí, ktorí si ctia odkaz našich predkov, SNP je najkrajším symbolom odporu a boja proti cudzej nadvláde fašizmu a zotročenia. Nehľadiac na vtedajšiu kolaboráciu a zradu slovenských vládnych činiteľov a ich prisluhovačov z radov Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, nehľadiac ani na súčasné poľudšťovanie klérofašistického Tisovho štátu, zostáva obdobie prvého Slovenského štátu pre väčšinu slovenských bratov a dcér MEMENTOM.

NEMÔŽEM SŔDC SA DOTKNÚŤ PRAVDOU

A znova pália letné lúče
A znova cítiť ľudský dych
O trochu prudšie na mohylách
Kde spia najlepší z najlepších

Už nie je tráva premočená
Krvou liacou sa v túto zem
Keď v oných dňoch ju smädne pila
A lonom bola mnohých tiel

Ach, ako veľmi opäť chcem vstať
Odohnať smrť jak čierny sen
S priateľmi, ktorí po boku spia
A uzrieť znova rodnú zem

Otvoriť bránu z tohto sveta
Hoc len na krátky okamih
A opýtať sa drahej zeme
Za toto sme sa mali biť ?!

Lež zem nás drví svojou silou
Nemôžem vzbudiť sa, ni vstať
Nemôžem sŕdc sa dotknúť pravdou
Zvolať kým je čas – Pamätaj!

Ach…koľko hrobov na svete je
Oveľa viac jak malo byť
A NAŠA vina len – že prach v nich
Dnes nepokojne leží v nich !

SVS, august 2018, zbierka – Slovania navždy!

rok 2019, autorka článku

zdroje:
Mesačník MO SR Obrana č. 7/2012, autor textu Povstalecký dôstojník Karol FRAŇO – PhDr. František Cséfalvay, CSc.
Dejiny SNP 1944, V. zväzok, Bratislava 1984
Tomáš Klubert, Smrť sa volala Schill, Bratislava 2017, str.11-129

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “SMRŤ DEKOROVANÁ ŽELEZNÝM KRÍŽOM

  • 1. augusta 2019 at 17:23
    Permalink

    Pani Sonka Valovičova: Krásna zostava, veľa práce, Váš uhol pohľadu, aj s vyznačením zdrojov. Ale prečo ste sa ani raz neopreli o súpis a príčiny udalostí ktoré opisuje v svoje knihe M.S. Ďurica? Bolo by to určite objektívnejšie aj z pohľadu prichádzajúceho 75. výročia SNP. Priateľsky pozdravujem Julo

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: