Socializmus porazil kapitalizmus …na dedine!

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


A stačil na to jeden odvážny starosta a fľak pôdy, v zúfalstve pridelenej štátom, ktorý si nevedel poradiť. A hlavne sa nevedel postarať o občanov.

Stačí nebyť chamtivý, nekradnúť a potom je aj polícia akosi zbytočná. Však nikto nemá dva žalúdky či päť zadkov. A potom aj komunitné hospodárenie, nad ktorým mnohí ohŕňajú nosom, môže byt zaujímavým projektom. Iste, ľuďom túžiacim po moci a bohatstve, spoločenskom honore – teda horenosom – asi niečo podobné veľmi nevonia.

Pozri aj: Vízia Marinaleda – zhmotnená socialistická utópia, dedina bojujúca proti neoliberálnej globalizácii

Otázkou však je – ak to funguje na nejakej dedine, nemohlo by to fungovať aj inde ? Mohlo, ak by neboli ľudia chamtiví … ak by dokázali akceptovať, že každý potrebuje jesť, bývať, vychovávať deti, starať sa o rodičov … doba vraj praje schopnejším, ale akosi mi to nejde do hlavy, v čom je schopnejší niekto … kto klame, kradne, neplatí dane … kedysi sa tomu hovorilo výstižnejšie – darebák, zloduch, asociál 

Iste, mnohým je obec Marinaleda tŕňom v oku. Hlavne pre politické postoje dlhoročného starostu, ale aj preto, ako dokáže v dnešnej dobe fungovať. A zatiaľ nemôže nikto poprieť, že recept kolektívneho alebo komunitného hospodárenia funguje.

Dnes je to zrejme jediná obec na svete, kde socialistický model hospodárenia dokázal poraziť oslavovaný trhový model, na ktorom síce oficiálne stojí kapitalizmus, ale naozaj – len oficiálne. Pretože ak začne tiecť kapitalistovi do topánok, platia dve pravidlá – ak sa jedná o malého podnikateľa či živnostníka, nikoho to nezaujíma. Ak sa však jedná o veľké spoločnosti, prepojené na politické elity alebo nadnárodné koncerny – strýčko štát si ide nohy polámať a ozlomkrky uháňa ponúknuť pomoc … takže, asi ten trhový model veľmi nefunguje …

Jedna lastovička síce leto nerobí, ale mohli by sme sa poučiť – ako lieta, nie?

Autor: Cudzinec

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


32 thoughts on “Socializmus porazil kapitalizmus …na dedine!

  • 4. septembra 2018 at 21:17
    Permalink

    Však si takú založte? Bráni Vám niekto?

    Reply
    • 4. septembra 2018 at 21:30
      Permalink

      Úroveň spoločnosti sa hodnotí podľa toho, ako sa vie postarať o chudobných, chorých, seniorov a väzňov.
      Podľa týchto kritérií a optikou tvojej reakcie, kde sme asi dnes ? V dobe kamennej ?

      Reply
      • 5. septembra 2018 at 9:34
        Permalink

        Ja by som v Marinalede chcela žiť !!! Keby som bola mladá, balím…Citát z textu „… kto klame, kradne, neplatí dane … kedysi sa tomu hovorilo výstižnejšie – darebák, zloduch, asociál …“– súzvučím. Ešte tam chýba slovo EGOISTA!
        MUCHE
        Morálka nám hnije!
        Dobré sa ti žije
        na tej kope hnoja,moja?

        Reply
      • 5. septembra 2018 at 23:40
        Permalink

        To predsa spoločnosť robí. Ale tú úroveň môžeme sami používať v praxi voči svojim chorým rodičom a pod. Máme úroveň ak by sme takýchto ľudí nechali len na opateru štátu?

        Reply
  • 5. septembra 2018 at 9:00
    Permalink

    Každý by mal vlastniť len to, o čo sa dokáže bezprostredne postarať.
    Bodka.
    Inak dochádza k vydieraniu.

    Reply
    • 5. septembra 2018 at 13:36
      Permalink

      Áno, vlastniť len to, o čo sa dokážem bezprostredne postarať. Dnes napr. na našej dedine sa niektorí pachtia po pozemkoch pod cintorínom, kultúrnym domom, obchodom, ap. Ale pritom tí istí ľudia majú nejaké pozemky, o ktoré sa nedokážu postarať, sú zarastené roky burinou – navyše už aj inváznymi rastlinami.

      Nálety semien takýchto rastlín pritom zaplieňujú aj naše pozemky, nestačíme sa zbavovať buriny, ktorá takto nalietava z týchto pozemkov.

      K otázke vlastníctva ja by som ešte dodal: Vlastniť tak, aby to bolo efektívne, aby toto vlastníctvo zohľadňovalo všetky náklady: sociálne, ekologické, ekonomické, ap. Nemôže napr. veľkú firmu s celoštátnym dopadom vlastniť súkromná firma, ktorej sú nejaké sociálne, ekologické, politické dopady na celú krajiny ukradnuté, ignoruje ich v záujme dosiahnutia čo najväčšieho zisku. Lenže tu ide o prenášanie nákladov na celú spoločnosť, okrádanie ostatných.
      Pri kríze v r. 2008 napr. vláda USA nenechala padnúť niektoré veľké investičné banky, vraj by to malo veľký neželaný celospoločenský dopad. Nuž, ak firma nemôže zbankrotovať, pretože jej činnosť má celospoločenský dopad, nemôže byť súkromná. Pretože potom prenáša náklady na celú spoločnosť.
      Pri firmách s regionálnym dopadom, obecným dopadom by ich mal vlastniť región, mesto, obec, aby boli zohľadnené aj regionálne, obecné dopady, náklady.
      Opravovne obuvi,kvetinárstva, zlatníctvo, predaj bicyklov, ap. pokojne môžu byť súkromné.

      Reply
      • 5. septembra 2018 at 18:57
        Permalink

        Veď Kibuce poznáme v Izraeli veľmi dávno, tam si sociálne pomáhajú,od mladosti až po pohrab starých ľudí a v USA sú slobodné kresťanské dediny, napr Hamiši, ktoré sú sebestačné a niektoré odmietajú nové technické vynálezy, zákon majú bibliu a pomáhajú si od začiatku do konca a pritom nespomínajú ani socializmus,ani komunizmus, ani Marxa.
        Globálny komunizmus nemôže existovať, ani národy, ale lokálne dediny a menšie komunity môžu žiť na princípe všetko je spoločné a kto potrebuje ten dostane a kto s tým nesúhlasí odíde a dostane odškodné. Nesmie to však byť totálne nasilu riadený štát a v žiadnom prípade diktatúra. Že socializmus postupne upadá až zanikne sme sa presvedčili na Sovietskom bloku štátov ktorí sa snažili ako mohli, nepriateľov ktorí im v tom bránili zlikvidovali, ale do cieľa sa nedostali, ba ani nepriblížili. Nevidím problém aby na Slovensku v hladových dolinách kde sú ľudia pracovať na poli a je tam dostatok pôdy aby ju nemohli obrábať a založiť si sebestačnú komunitu na obživu i na odlišný spôsob života. Nemá to však nič spoločné s revolúciou a už vôbec nie s diktatúrou proletariátu , ale so slobodou rozhodovania a zodpovednosťou za seba a svoju rodinu.

        Reply
        • 5. septembra 2018 at 19:05
          Permalink

          Plnenie štátneho rozpočtu Slovenska z dedičstva socializmu do roku 2006 vyvracia tvoj názor.
          A posledný vyrovnaný rozpočet so zachovaním sociálneho systému bol v roku 1990.

          Reply
          • 5. septembra 2018 at 20:30
            Permalink

            Hm, hm, ono je to tak, ako to napísal J. A. Komenský : „Nikto sa nerodí pre seba, všetci sa rodia pre ľudskú spoločnosť a kto jej podľa svojich síl nepomáha, ukazuje sa byť nehodným toho, aby mu pomáhali iní.“

        • 6. septembra 2018 at 19:59
          Permalink

          Jozef Jurisa, toto je typický anarchistický idealizmus:-). Ja osobne nemám nič proti tomu, aby si ľudia založili podobné komunity, majú na to právo, každý nech si žije svojím spôsobom života. Lenže tento spôsob života nebude tvoriť hlavnú vývojovú líniu, bude slúžiť len na uspokojenie záujmov zopár skupín ľudí – to je všetko, čo dokáže.
          Už len preto, že odmietajú technické novinky. Ja osobne tiež nepotrebujem technické novinky, ale nemôžem od osobného postoja vyvodzovať spoločenské trendy, to sme teda hlboko upadli v poznatkoch:-). Technický, výrobný pokrok sa nedá zastaviť, stačí sa obzerať okolo seba, ako si ľudia žiadajú technické novinky. Problémom u dnešnej mládeže je to, že pokroková len v technickom smere, ale reakčná v spoločenskom. Žiada síce technické novinky, ale to musí ísť ruka v ruke spolu so žiadaním aj spoločenských noviniek, teda žiadať aj neustálu zmenu spoločenského systému.

          A zmena spoločenského systému dnes môže ísť len smerom k spoločenskému vlastníctvu a plánovaniu, pretože súčasné technológie a výrobný spôsob majú čoraz viac spoločenský charakter. A dnes máme k dispozícii tak mohutné výrobné sily, a vyspelé technológie, napr,. aj zbraňové systémy, že dokážu za pár minút zničiť ľudstvo. Čo s takýmito technológiami budú robiť Amiši, ktorí odmietajú techniku? Odmietanie nepomôže, teda ste neposkytli žiaden návod, ako riešiť súčasné problémy civilizácie.

          A čo sa týka hodnotenia socializmu, toto sú poznatkovo ešte stredoveké názory. keby mala budúcnosť ľudstva závisieť na takýchto poznatkoch – tak sa len pomodliť, ľahnúť do truhly a čakať koniec sveta. Socializmus splnil svoje základné funkcie, socializoval celú civilizáciu, soc. epocha priniesla sociálne zabezpečenie a základný štandard sociálnych a ekonomických práv. Ich ďalší rozvoj je spojený aj s vývojom socializmu smerom k liberálno-demokratickej podobe. A samozrejme s komunizmom, ten buď bude, alebo nebude ľudstvo.

          Reply
      • 5. septembra 2018 at 23:44
        Permalink

        Milan Antal
        Áno, úplne presne.
        Tí čo chcú žiť socialistický sen, tak ten sen žiť môžu. Problém je že by ho radi žili na úkor tých druhých a tých čo ho nechcú.

        Reply
        • 6. septembra 2018 at 0:29
          Permalink

          Alebo, Brežnev, je tu ešte druhá možnosť :Tí, čo chcú žiť kapitalistický sen, tak ten žiť môžu. Problém je, že by ho radi žili na úkor tých druhých a tých, čo ho nechcú.

          Reply
        • 6. septembra 2018 at 8:46
          Permalink

          Ďuro, čo kradne mená. Prečo si zamenil socializmus za kapitalizmus, falšovať nie je pekné, mal by si sa ísť vyspovedať.
          Asi si nepochopil, že diskusie tu majú trochu inú úroveň, aby si prichádzal s takýmito detinskými tvrdeniami, ktoré nevieš podložiť. Nemá význam venovať Ti čas.

          Reply
  • 5. septembra 2018 at 16:54
    Permalink

    „Opravovne obuvi, kvetinárstva, zlatníctvo, predaj bicyklov, ap. pokojne môžu byť súkromné.“

    Áno – pokiaľ zabezpečíte daňovú a odvodovú disciplínu s „ospravedlniteľnými“ nákladmi na správcovský a kontrolný aparát !

    A ak nie ?

    Reply
    • 5. septembra 2018 at 23:09
      Permalink

      Skôr nie !
      Lebo: „Bohatstvo je ako morská voda. Čím viacej ju človek pije, tým je smädnejší.“/Arthur Schopenhauer/ A takí bohatstvom vysmädnutí, tí nás ostatných nechajú pokojne od smädu zahynúť.

      Reply
    • 6. septembra 2018 at 17:24
      Permalink

      Martin, nemyslím, že to až tak súvisí s vlastníctvom.
      Treba rátať s tým, že aj štátne podniky, družstvá, obecné podniky budú v budúcnosti pôsobiť v liberálnejšom prostredí, štát nastaví len rámce, ale dá viac voľnosti, priestoru iniciatíve. Teda tá disciplína sa bude dotýkať všetkých. A štát môže nastaviť pravidlá hry tak, napr. prostredníctvom účtovníctva, že aj súkromné podniky sa budú správať ako štátne.

      Direktívne riadená ekonomika mala svoje opodstatnenie v štádiu tvorby socializmu, kedy 1. bolo potrebné akumulovať veľké spoločenské zdroje na prestavbu spoločnosti a to by nešlo v liberálnom prostredí, 2. kedy sa len utvárala socialistická ekonomická základňa, neexistovali teda ani prirodzené ekonomické sily, väzby, ktoré by socializmus držali spolu. V tomto štádiu je liberálna podoba systému nemožná, padol by.

      Nerobme dogmu zo štátneho, či spoločenského vlastníctva, opodstatnenie má tam, kde daný podnik má celospoločenský dosah, a kde je potrebné zohľadniť aj sociálne, ekologické, bezpečnostné a iné dopady, náklady, napr. atómová elektráreň, elektrárne, plynárne, veľké obchodné siete, veľké banky, nemocnice, školy. Podniky regionálneho, obecného významu môžu byť kľudne v regionálnom, obecnom vlastníctve, napr. menšie banky, niektoré nemocnice, školy, pivovary…

      Reply
      • 6. septembra 2018 at 18:53
        Permalink

        Zo štátneho vlastníctva nerobím dogmu – práve naopak, pýtam sa, čo ak je úplné, či drvivé štátne vlastníctvo tým najpraktickejším čo v hospodárstve socialistickej krajiny môže byť.

        Menšia či väčšia časť spoločnosti bude vždy proti socializmu, pričom toto platí hlavne o podnikateľoch, ktorí budú pozerať len na to, ako čo najviac ošmeknúť spoločnosť ( =štát ), tak ako je tomu dnes. Skrátka so skazenou pravicovou náturou toho veľa nespravíte….

        Na začiatku československého socializmu rušením podnikania a živností, teda nemuselo ísť čisto o ideologickú otázku, ale naopak nanajvýš praktickú – pri zrode novej socialistickej spoločnosti, namiesto toho aby komunistická vláda míňala energiu, ľudské a peňažné zdroje na „boj“ s pravicovou reakciou, skrátka sekla s podnikaním a hospodárstvo zoštátnila. Tak ako to rád hovoríte, toto riešenie zodpovedalo danej ( počiatočnej ) etape vývoja socializmu – spoločnosti.

        Koniec koncov hovorilo sa ( Jakeš ), že po zjazde KSČ v roku 1990 sa malo umožniť do určitej miery súkromné podnikanie a aj si pamätám, na nejakých prvých súkromných „zmrzlinárov“ okolo roku 1988. Nevravím že to bolo dobré, ale nezdá sa že s tým dogmatizmom v KSČ to bolo tak horúce, či už v 50. rokoch, alebo v 80. rokoch.

        Čo si myslíte – aký by bol súčasný prechod našej spoločnosti z kapitalizmu do socializmu. Nemuseli by sme sa znovu útrapne vracať o 70 rokov späť ?
        Niekedy si myslím, že inak to nepôjde len znovu sa nejako vrátiť do roku 1989 ( ale z roku 1948 ! ) aj so všetkými neduhmi vtedajšej spoločnosti ( to sú tie rozdiely medzi uhladenou teóriou a kostrbatou praxou ) až tak pokračovať vo vývoji socializmu, aký by zhruba bol po roku 1990.

        Reply
        • 6. septembra 2018 at 20:49
          Permalink

          Martin, dobrá úvaha.
          Čo sa týka toho prechodu, ja som to už v diskusiách, najmä s pánom Vaškom napísal, že my sa nemôžeme vracať do r. 1948, resp. VOSR, ale do r. 1989, ako ste vynikajúco aj Vy uviedol, tam vznikla odchýlka od vývojovej normy. Väčšinou však ľavičiari sa chcú vrátiť k začiatkom socializmu. Tzv. demokratická ľavica považuje klasický socializmus za deformáciu a teda vybudovať socializmus odznova. Podobne konzervatívni komunisti ako p. Vašek, hovorí, že za 100 rokov sa nič nezmenilo a pred nami stoja tie isté úlohy ako v čase VOSR.
          Inak, to odporuje marxizmu, pretože vychádza zo subjektívnych predstáv a nie z úrovne vývoja výrobných síl. Určitej úrovni vývoja VS zodpovedá určitý spoločenský systém, napr. socializmus. Nemôžem teda socializmom žonglovať hore -dole dejinami, posúvať si ho ľubovoľne.
          Socializmus mal vymedzenú svoju dobu (vyjadruje ho dobre pojem socialistickej epochy), danú úrovňou VS. A r. 1988-89 neznamenali nič iné, len začiatok krízy klasického socializmu, vyčerpanie jeho potenciálu. S tým sa už nedá nič robiť, klasický socializmus odišiel do dejín, to, čo je možné utvoriť, je už len jeho post-klasická podoba.

          Nie je to nič výnimočné, je to normálny vývojový vzorec. Klasické podoby všetkých doterajších systémov sa vyčerpali, zanikli, to čo dnes poznáme, sú ich post-klasické podoby. Vymreli neandertálci ako typická prvobytná podoba človeka, ale zostali nám tu Eskimáci, Indiáni, Polynézania – i Rómovia. Zanikla aj klasická nevoľnícka forma – otrokárstvo, ale zostala nám tu post-klasická podoba nevoľníctva (feudalizmu) napr. v Saudskej Arábii.
          Po r. 1928 zanikol aj klasický, teda pravý kapitalizmus, to, čo dnes poznáme, je jeho post-klasická, silne socializovaná a dnes aj globalizovaná podoba kapitalizmu. S tým už nič nenarobia ani stúpenci kapitalizmu, klasický kapitalizmus je tiež už história, pokusy oživovať ho (teda voľný, neregulovaný trh) skončili po r. 1990 nezdarom. Dnes súkromné vlastníctvo, ani veľké firmy, nedokážu existovať bez pomoci štátu, priživujú sa na štátnych objednávkach.

          Nedá sa teda dnes hovoriť o prechode od kapitalizmu k socializmu, ako v čase VOSR, pretože už je to prechod od socializovanej podoby kapitalizmu k post-klasickej podobe socializmu. My sa potrebujeme vrátiť do r. 1989 a riešiť tie úlohy, ktoré stáli pred nami vtedy. A to nie je už prechod od kapitalizmu k socializmu, ľavica si dnes chybne stanovuje svoje ciele a čuduje sa, že ľudia nezaberajú.

          Reply
  • 6. septembra 2018 at 23:05
    Permalink

    Tak to si vôbec neviem predstaviť prechod z roku 2018 do roku 1989. Skúste mi to vysvetliť.

    Zmenou spoločenského zriadenia z kapitalizmu do socializmu, predsa budete musieť znova strastiplne ísť po ceste, ktorou išli naši komunistickí súdruhovia pred 70 – 60 – 50 rokmi. Táto zmena by sa predsa viac ponášala na zmenu z roku 1948 ako na priamo do roku 1989. Politické vyhlásenie socializmu predsa nezmení spoločnosť zo dňa na deň. K stavu spoločnosti v roku 1989 sa musíte nejako dopracovať.

    Takže ak sa máme – a ja tvrdím, že sa ( žiaľ ? ) máme – dostať do roku 1989, nepôjde to bez toho, aby sme si znova neprešli rokom 1948 a celým tým strastiplným prerodom do roku 1989. Nemusí to trvať 40 rokov – môže to byť kratšie, môže to byť dlhšie – môže vyjsť nejaký pravicový prevrat ako v 1968 nevyšiel.
    Okrem toho, v roku 1989 bola jasná nedôvera spoločnosti voči socializmu – a vinník za všetko ( aj zlého počasia ) bol úplne jasný. To len pripomínam, že riziká tohto stupňa spoločenského vývoja, by si na nás znova počkali.

    Len pri predstave všetkých problémov, ktoré prechodom na socializmus vzniknú, a ktoré už raz naši predkovia riešili, sa jasne ukáže, akú obrovskú, všestrannú devastáciu spoločnosti spôsobil pravicový kapitalistický prevrat. Bol to obrovský krok – čo krok – skok späť.

    Ako si predstavujete prechod Slovenska z kapitalizmu do socializmu Vy ?

    Reply
    • 7. septembra 2018 at 9:09
      Permalink

      Martin, myslím teda návrat do r. 1989, nie do doby VOSR. Tam sme preskočili z hlavnej vývojovej línie na vedľajšiu.
      Pozrime sa, čo musel riešiť socializmus počas VOSR, a čo dnes už nemusí. Používam príklad VOSR, pretože to bol pravý prechod od kap. k socializmu, kapitalizmus fungoval ešte klasický, nesocializovaný, v r. 1948 už mal značne socializovanú podobu, oproti VOSR sme nemuseli riešiť toľko úloh.

      Muselo sa riešiť spriemyselnenie krajiny, elektrifikácia. Priemysel si vyžaduje kvalifikovanú, slobodnú pracovnú silu, Rusko i Slovensko boli poľnohospodárske krajiny. S množstvom malých neefektívnych roľníckych hospodárstiev. Bolo nutné previesť kolektivizáciu, spriemyselnenie poľnohospodárstva. Jednak sa tým riešila jeho efektívnosť, jednak sa uvoľnili pracovné sily pre priemysel.
      Spriemyselnenie si vyžadovalo kvalifikovanú pracovnú silu, teda bolo treba riešiť prechod od negramotnej spoločnosti ku gramotnej. Vybudovať sieť škôl, vychovať učiteľov, zriadiť odborné pracoviská.
      Bolo potrebné vybudovať sieť zdravotníckych zariadení.
      Musel sa previesť prechod od asociálnej k sociálnej spoločnosti, vybudovať systém sociálneho zabezpečenia.

      Väčšinu úloh z toho dnes nemusíte riešiť. Je to dané aj tým, že post-klasický kapitalizmus sa silne socializoval, bez tejto zmeny podoby by musel úplne zastaviť ekonomický rast. Ekonomický rast, výrobno-technologický pokrok dotlačil aj post-klasický kapitalizmus k prijímaniu krokov, ktoré sa až tak nelíšia od socialistických. Nie je napr. potrebná ani taká masová akumulácia zdrojov na spriemyselnenie. Socializmus potrebuje získať kontrolu nad dôležitými hospodárskymi spoločnosťami. Nemuselo by to byť v každom prípade vyvlastnením, spočiatku hoci len sprísnením pravidiel fungovania, aby aj súkromné, či skôr akciové firmy fungovali v socialistickom režime.
      Nie je potrebná ani masová kolektivizácia poľnohospodárstva, naše poľnohospodárstvo funguje v zásade na veľkovýrobnom princípe, jeho základ tvoria stále družstvá. Len mu dať socialistickú podobu.
      Nepotrebujete previesť základnú gramotizáciu spoločnosti, všetci ľudia majú základné vzdelanie, veľká časť stredoškolské, je vybudovaná potrebná sieť škôl. Len im treba dať znovu socialistický charakter. Navyše, keďže budúca civilizácia nemôže byť iná ako poznatková, ak chce prežiť, musí výrazne zvýšiť kvalitu vzdelávania, poznania, najmä spoločensko-vedného. November 1989, ale aj súčasný stav komunistických strán, to už ani nehovorím o sociálnej demokracii, ukázal slabú úroveň spoločensko-vedného poznania. Štátni i stranícki funkcionári, ale aj moji kolegovia „marxisti“ chápali socializmus viac v ideologickej, ako vedeckej, vecnej rovine, vysvetľovali ho skôr ako náboženstvo, vieru. V podstate o tom je aj dnešná predstava socializmu ako akejsi ideálnej sociálne spravodlivej spoločnosti. Hoci keby sa chápal vo vecnom zmysle len ako logický, nutný stupienok dejinného vývoja, nenatáralo by sa po r. 1989 toľko nezmyslov.
      Nie je potrebné ani odznovu budovať sieť sociálneho zabezpečenia, len ju dotvoriť pre potreby socializmu. A rozvinúť do novej podoby, aby bol daný väčší priestor človeku.

      Takže my nepotrebujeme od začiatku budovať socializmus, jeho základy stále fungujú, len im treba dať primeranú formu. Vrátiť sa do r. 1989 teda znamená v skratke vyriešiť tieto úlohy zmeny formy, bez výrazného úsilia a násilia napr. na spriemyselnenie, kolektivizáciu ap. A začať pracovať nad tým, kam sa mala spoločnosť rozvíjať po r. 1989.

      Reply
    • 7. septembra 2018 at 9:35
      Permalink

      Úlohy socializmu, ale už aj komunizmu po r. 1989 sú už teda podstatne iné. Po počiatočnej rýchlej premene formy, ktorá by ešte v sebe mohla niesť direktívne prvky – v závislosti od podmienok (ak by sa kapitalizmus nachádzal v hlbokej kríze, prechod by bol hladký) – by sa podoba socializmu mohla značne liberalizovať. Aby sa dal väčší priestor uplatneniu osobitostí každého človeka, jeho schopnostiam a potrebám. Nebolo by to samoúčelné, ak by človek mohol naplno využívať svoje schopnosti a nebol nútený prijímať aj nenávidenú prácu (práca ako trest), mnohonásobne by to zvýšilo produktivitu a efektívnosť práce. Otázka liberalizácie je široká, nejdem to tu rozoberať.

      Ale spomeniem v súvislosti s otázkou vlastníctva aj problém globalizácie. Ľavica dnes vo veľkom bojuje tak proti liberalizmu (hoci na vine je kapitalizmus, kapitalistická podoba liberalizmu), tak proti globalizácii (hoci znovu na vine je kapitalizmus, kapitalistická podoba globalizácie). Kapitalizmus živelne prijal prvky globalizácie, pretože týmto smerom ide civilizačný vývoj, bez prijatia moderných prvkov do svojej formy by už nemohol ekonomicky rásť.
      Úlohou pokrokovej ľavice nie je bojovať proti globalizácii, ale dostať ju pod svoju kontrolu, dať jej želateľnú podobu.
      Ak sme hovorili o vlastníctve, ako si ľavica predstavuje vlastníctvo nadnárodných firiem? Ktoré majú celoplanetárny dopad. Že ich prevezme pod kontrolu socialistický štát? Je to síce určité opatrenie, ale môže mať aj svoje negatíva. Národný štát bude sledovať pri globálnych firmách stále svoj národný záujem, tak ako to robia pri takýchto firmách západné krajiny. Neočakávajme, že socializmus by postupoval v tomto smere ideálne a plne zohľadňoval globálne záujmy, náklady, aj v socializme funkcionári, úradníci, ale aj bežní ľudia majú svoje osobné záujmy a potrebujú sa prezentovať výsledkami na národnej úrovni kvôli voľbám, kvôli čomu by mohli obetovať globálne záujmy.
      Nadnárodné firmy s celoplanetárnym ekologickým, sociálnym, politickým, bezpečnostným dopadom by teda prirodzene mali byť vo vlastníctve globálnej správy. Preto ľavica po r. 1989 by mala riešiť aj problém globalizácie, dostať ho pod kontrolu. Vytváranie demokratickej globálnej správy, inštitúcií, zákonov, globálnej meny (vidíme, aké sú problémy spojené s používaním jednej národnej meny ako globálnej). Odmietaním tohto procesu umožňujeme naopak ovládať civilizáciu tajným štruktúram, nikým nevolenými, nepoznanými, úzkej globálnej skupine ľudí, ktorá namiesto globálnych záujmov presadzuje svoje v globálnom rozmere svoje úzke skupinové záujmy.

      Spomenul som len dva problémy – liberalizáciu a globalizáciu, ktoré by bolo potrebné po r. 1989 riešiť, pretože viditeľne ch ľavica nevie poznatkovo uchopiť, zvládnuť a tak postaviť aj svoj program. Všimnime si len memorandum z Oravy, v tomto smere opakuje len svoje staré problémy. A tým sa aj sama postavila mimo hlavného prúdu, stratila vplyv na chod civilizácie.

      Reply
  • 7. septembra 2018 at 23:04
    Permalink

    Ďakujem Vám za vysvetlenie,
    objasnil ste mi Váš postoj, no nie všetkému rozumiem či so všetkým súhlasím.

    Ak tomu správne rozumiem, vy prechod k socializmu zvažujete hlavne z pohľadu vedecko-technického , keď máte dojem, že prechod zo, ako ho nazývate socializovaného kapitalizmu do socializmu nebude tak strastiplný, ako prechod z takmer feudalizmu k socializmu na počiatku 20. storočia. Ja to zas vnímam skôr spoločensky, keď bude musieť dôjsť k veľmi rozsiahlej zmene spoločenských vzťahov – napríklad zmena zo súkromného vlastníctva pôdy, na vlastníctvo štátne, čo sa určite zase stretne so silným odporom reakčných vlastníkov pôdy. Váš postoj je z tohto spoločenského pohľadu pomerne „liberálny“, keď pripúšťate pomerne rozsiahle súkromné vlastníctvo vrámci socialistickej spoločnosti. Na tomto mieste zopakujem svoju otázku :„A zabezpečíte daňovú a odvodovú disciplínu s „ospravedlniteľnými“ nákladmi na správcovský a kontrolný aparát ?“

    Ak sa na vec pozriem z Vášho vedecko-technického pohľadu, tak iste sme vyspelejší ako sme boli pred 100 rokmi, no na druhej strane, je aj o 100 rokov ďalej aj vedecko technický pokrok v ktorom zaostávame.

    Tu by som sa vrátil k tej mnou spomínanej obrovskej devastácii našej spoločnosti, spôsobenej súčasným kapitalizmom. Prechod k socializmu je v nedohľadne, a tak táto devastácia bude stále pokračovať. Môžeme začať u zníženej pôrodnosti, spôsobenej devastáciou sociálneho systému spoločnosti a kolapsu hospodárstva. Všimnite si, ako tento jediný problém v priebehu rokov ako snehová guľa nabaľuje na seba ďalšie a ďalšie problémy.

    Ďalší konkrétny príklad. Možno ste videl pred pár dňami reportáž o múzeu letectva kdesi na Považí, kde je vystavený aj letecký prúdový motor vyrábaný v Považských strojárňach. Bolo povedané, že ten, kto zvládol návrh a výrobu takéhoto motora, zaradil sa medzi svetovú strojársku špičku.
    Vyvíjame a vyrábame dnes také motory ? Už 20 rokov nie. A o 20 rokov tu už nebude nikoho kto také niečo bude schopný navrhnúť, vyvinúť a vyrobiť. Ak by sme chceli, znovu pracne by sme museli vybrať nadaných ľudí, vyslať ich tam kde sa také motory vyrábajú aby sa naučili, časť z nich po návrate zaradiť do školstva aby vychovávali ďalších odborníkov. Toto je len jeden príklad, z konkrétnej oblasti spoločnosti. No tento rozklad je všade kde sa pozriete. A sme znova tam kde sme už boli.

    Stále upozorňujete, že spoločnosť je dynamická sústava. Áno – platí to aj o našom divokovýchodnom kapitalizme. Čím dlhšie jeho devastácia bude trvať, tým horšie budú následky a tým ďalej budeme od ideálnej spoločnosti, ku ktorej budeme musieť absolvovať čoraz dlhšiu cestu. Verím, že aj keď nehovorím všeobecne, ale spomínam tu konkrétne príklady, viete čo Vám chcem povedať.

    Skúsim rozvinúť moju poznámku medzi uhladenou teóriou a kostrbatou praxou v súvislosti s Vami.
    Z úcty a pokory pred našimi predkami verím, že mali nejaký uhladený ideál spoločnosti, ktorý chceli dosiahnuť a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia sa snažili takúto spoločnosť vybudovať. Lenže do ich úsilia vstupovali reálne domáce a zahraničné podmienky, ktoré ovplyvňovali chod našej spoločnosti desiatky rokov až sme dosiahli reálny socializmus roku 1989. Ste zdatný teoretik, tak zrejme viete, aký bol ten ideál socialistickej spoločnosti ( povedzme pre obdobie socializmu po 40 rokoch jeho budovania ), zároveň ste aj pamätník reálneho socializmu roku 1989 a viete aký v skutočnosti bol. Ten rozdiel medzi ideálom a reálom je vlastne vplyv tých vnútorných a vonkajších podmienok, ktorý pôsobil za tie roky na budovanie socializmu. Iste uznáte, že spoločnosť roku 1989 mala svoje problémy, ktoré asi neboli tak nevýznamné, keď veľká časť obyvateľstva stratila dôveru v socializmus ( je otázne či išlo o vedomý postoj, alebo len neskúsenosť, naivitu, chamtivosť, pasivitu, … ).

    V tomto kontexte ma pri Vás prekvapuje, že sa vo Vašej teórii neobjavuje prax, či presnejšie skúšky tejto teórie modelmi ( predpokladmi ) praxe.
    Napríklad úžasný ideál, že každý bude pracovať v zamestnaní, ktoré ho baví. Myslím, že byť smetiarom, triedičom odpadu, kopáčom, hrobárom či robotníkom v smradľavej hydinárni nie je nikoho sen, avšak všetko sú to zamestnania potrebné, a skrátka je potrebné aby ich nejaký „nešťastník“ robil. Ideálom socializmu by malo skôr byť, zabezpečenie toho, aby sa takéto zamestnanie dalo dlhodobo prežiť, počnúc adekvátnym platom, končiac povedzme regeneračnou starostlivosťou.

    Vy ste asi jediný globalizačný nadšenec z ľavicového prostredia, ktorého poznám. Mohli by ste mi prosím popísať Vaše predstavy socialistickej globalizácie ako by vyzerala ( malé Slovensko – veľká Čína ) a čím sa líši a v čom je lepšia od medzinárodnej spolupráce ( internacionalizmu ), aká bola napr. vrámci RVHP ? Aké by bolo postavenie malého socialistického Slovenska v globalizovanej spoločnosti – kapitalistickej alebo socialistickej.
    Asi je to rozsiahlejšia téma, preto to môžete spracovať ako článok a uverejniť ho tu na DAVe samostatne.

    Reply
  • 8. septembra 2018 at 22:32
    Permalink

    Martin, odpoveď by si vyžadovala veľa priestoru. Ale týmto otázkam sa budem postupne venovať v článkoch. Ale na Alternativy.sk, môj postoj sa dosť odlišuje od „mainstreamovej“ ľavice:-).

    Ja napr. nehodnotím socializmus z pohľadu ideálov, pocitov, pretože to ho mení na náboženstvo. Ja jednoducho vychádzam zo zákona súladu VV úrovni VS, určitej výrobno-technologickej úrovni spoločnosti by mala z hľadiska efektívnosti zodpovedať aj odpovedajúca spoločenská forma. Vtedy systém funguje efektívne, je aj sociálne spravodlivý. To, že je vykorisťovateľský, nedokonalý, má také a také problémy, vôbec nehrá úlohu.

    Ako som napísal, ak by kapitalizmus bol v kríze, takom rozklade, že budú v rozklade aj polícia, tajné služby, armáda, tak prechod by bol pomerne hladký. Pretože celá materiálno-technická základňa socializmu a komunizmu je dnes už vybudovaná. Viem, že táto rovina uvažovania dnes väčšine ľavičiarov, ani „marxistov“ nič nehovorí, ale tak aj vypadá výsledok. Treba si uvedomiť, že na prestavbu systému potrebujete akumulovať obrovské zdroje a z toho vyplýva aj potreba centralizovane riadeného systému. Inak tie zdroje nedáte dokopy. Tak to urobil aj kapitalizmus počas prvotnej akumulácie, tak to urobil aj socializmus za pomoci diktatúry proletariátu. A túto úlohu podcenil aj Gorbačov. Mal mnoho pekných myšlienok, v súlade s postojmi súčasnej liberálnej ľavice, demokratizácia socializmu, atď., rečnil teda aj o ideáloch, ale podcenil otázku potreby mohutnej akumulácie zdrojov na prestavbu socializmu. Liberalizoval ekonomické prostredie vtedy, kedy naopak mal pevne držať ekonomiku a zdroje v rukách, prestavať spoločnosť a až potom liberalizovať celý systém. Ideály by sa mali utvárať v súlade s pohybom reality, nevymýšľať si utópie.

    Objasním ešte význam chápania materiálno-technickej základne spoločnosti na príklade tzv. arabských diktátorov, či integrácie migrantov do európskej spoločnosti. Myslím, že so zvrhnutím tzv. arabských diktátorov (Saddám Husajn, M. Kaddáfí, Bašár Asád, ap.) súhlasila aj časť nielen kapitalistickej liberálnej ľavice, ale aj socialistickej liberálnej ľavice. Ktorá odmieta akúkoľvek diktatúru. Neviem, či poznáte postoj p. Romana Janoucha z Haló novín k tejto otázke, máme ohľadom toho tradičný spor:-). Jednoducho, tu sa vychádza z nejakého ideálu demokratickej či liberálnej, socialistickej spoločnosti, nejakých subjektívnych pocitov a každý diktátor je zlo, ktoré treba odstrániť. Lenže v praxi to tak nefunguje. Z pohľadu úrovne výrobných síl, sociálno-ekonomickej štruktúry týchto krajín ide ešte kmeňovú, feudálnu, kde tu slabo rozvinutú priemyselnú štruktúru. Taký kmeň, či feudálne spoločenstvo (s malou remeselnou výrobou) vôbec nepotrebuje národný štát, národný trh, vystačí si s kmeňovou, prípadne mestskou úrovňou. Veľký priemysel si však už vyžaduje národný trh, aby bol rentabilný. V arabských krajinách s takouto sociálno-ekonomickou štruktúrou teda neexistujú prirodzené ekonomické väzby, sily, ktoré by držali národný štát pohromade. Túto funkciou teda musí plniť autoritatívny vodca, diktátor, tento tu plní pokrokovú úlohu, bez neho sa nestabilný národný štát rozpadne znovu len na kmene, ako sa to deje v Líbyi. Nejaký ideál, ak neberie do úvahy materiálno-technickú úroveň spoločnosti, narobí skôr zlo ako dobro.
    Podobne je to aj s pokusmi navoziť do Európy arabských, afrických pracovníkov, aby vytvárali konkurenciu zhýčkanej európskej pracovnej sile, tlačili mzdy dole. A u časti liberálnej ľavice zrejme tu hrajú úlohu znovu rôzne ideály, ako pekne, liberálne, demokraticky integrujú migrantov do európskej spoločnosti. Lenže znovu sa tu neberie do úvahy materiálno-technická úroveň arabskej a európskej spoločnosti, znovu sa tu vychádza z rôznych ideálov a subjektívnych pohľadov. Na to, aby európska robotnícka trieda mohla zvládnuť proces výroby na montážnych linkách, musela prejsť niekoľkostoročným tvrdým procesom premeny pod diktátom. Od 14. st. začal tvrdý proces vyháňania malých roľníkov z ich políčok a malých remeselníkov z ich dielní. Táto masa zostala oslobodená – bez domova, práce, prostriedkov. Aby prežila, musela sa dať najímať, predávať svoju pracovnú silu. Musela sa podriadiť tvrdej pracovnej disciplíne, v klasickom kap. sa pracovalo 10 – aj 14 hodín denne. Tento proces teda vôbec nebol liberálny, demokratický. Zrejme to niektorí liberálni ľavičiari aj myslia dobre, ako krásne, ideálne integrujú masy migrantov, ale v praxi to nejde. Majú skúsenosť z inej úrovne materiálno-technického vybavenia, iné pracovné návyky, poznatky, inú pracovnú kultúru, celkovo inú kultúru. Na montážne linky sa preto nehodia, nejako masovo zrejme ani na veľkovýrobné poľnohospodárske firmy, nemajú k tomu jednoducho potrebnú pracovnú disciplínu.

    K otázke práce podľa seba. Znovu, ja nevychádzam z ideálov, nevidím to teda ideálne, určite okolo toho bude mnoho problémov. Vidím to len ako ďalší stupeň zefektívnenia fungovania spoločnosti, aj vytvorenia väčšej slobody človeka. 1. To Vaše hodnotenie rôznych prác je ešte buržoázne triedne, kde sú niektoré profesie vyššie, iné nižšie. Ja napr. rád odhadzujem sneh, kamaráti hovorili, že to je podradná práca. Vysmial som ich, že nie sme v stredoveku. Ale dnes mnoho prác nemá kto vykonávať práve kvôli tomuto starému triednemu pohľadu. 2. Množstvo takýchto prác bude viac mechanizovaných, automatizovaných, takže to už nebudú špinavé práce. Skúste sledovať rôzne takéto činnosti, koľko modernej techniky sa tu zavádza, keby prišiel nejaký filozof, bol by stratený, neporadil by si pri takýchto prácach. 3. Samozrejme, vždy budú existovať prevádzky, kde bude slabší záujem, potreba vysokej pracovnej disciplíny, ap. Jednoducho, tieto práce budú lepšie ohodnotené, odchod skôr do dôchodku (čím sa vykompenzuje osobná sloboda)alebo podobne. Nie sú to neriešiteľné problémy. Ja osobne by som zamestnal viac ľudí, lepšie zorganizoval práve oblasť pracovného trhu, prepojil ho do jednotného celku: firmy, pracovné agentúry, úrady práce, pracovné poradenské centrá, aby išlo o zosieťovaný, pružný systém, ktorý by umožnil jednotlivcovi dobre sa orientovať na pracovnom trhu. Dnes sú to ilzolované, neprepojené jednotky, formálne, bez záujmu riešiť problémy,
    Pokiaľ nepremením prácu z nepríjemnej povinnosti na činnosť pre seba, hru, naplnenie svoje potreby, rozvoj svojich schopností, nemôžeme očakávať ani zvýšenie efektívnosti systému.

    Reply
  • 8. septembra 2018 at 23:10
    Permalink

    Martin, ja nie som globalizačný nadšenec, znovu tu len vychádzam z logiky ekonomickej efektívnosti spoločenského vývoja. Už som ju zopárkrát naznačil, a prekvapuje ma, že som jediný. Pretože to znamená, ak si ľudstvo neosvojí túto logiku, tak vyhynie.
    Je to znovu otázka úrovne výrobných síl, materiálno-technickej úrovne civilizácie. Nemôže fungovať globálna ekonomika, globálny výrobný spôsob, technológie globálnej úrovne bez zodpovedajúcej globálnej spoločenskej formy, globálnej správy, inštitúcií, zákonov, ap. Jednak nemôže efektívne fungovať, jednak ju globálne technológie zničia – či už vojensky, ekologicky, biologicky, dezinformačne, osobnostne.
    Tak predsa bežal celý doterajší vývoj tohto vesmíru – za účelom efektívnejšieho hospodárenia (ekonomiky) s tokmi matérie, energie informácií sa menšie systémy postupne spájali do väčších. Atómy do molekúl, molekuly do makromolekúl. Makromokekuly do živých buniek. Bunky do viacbunkových organizmov, tieto do spoločenstiev organizmov. Prvotná tlupa ľudí do rodu, rody do kmeňov. Kmene do mestských celkov. Mestá do kniežactiev, neskôr do národných štátov. Národné štáty do únií národných štátov, neskôr do globálnej civilizácie.
    Je to totiž otázka odbúravanie konkurenčných nákladov na hranice, obranu, armádu, špionáž, výskum, vývoj, ap. Mestské štáty si napr. držali svoje armády, hranice, clá, vlastný vývoj… Keď sa spojili do národného štátu, tieto náklady odpadli. Sily spolupráce v rámci väčšieho celku prevládli nad silami konkurencie. Mestá medzi sebou v takomto integrovanom celku, národnom štáte už nikdy neviedli vojny. A ten istý proces sa bude diať aj v rámci globálnej civilizácie – odbúranie viacerých takýchto nákladov a zánik vojen, pretože spolupráca v rámci globálnej deľby práce, ekonomické väzby prevládnu nad silami konkurencie.
    Tak ako bunky v ľudskom organizme pôsobia v rámci deľby práce, spolupráce, tak treba chápať aj deľbu práce v globálnej civilizácii. Žiadna nivelizácia krajín podľa jednotnej šablóny, to je problém globálneho kapitalizmu. Lenže on nehovorí o deľbe práce, svet chápe len ako svoje impérium s centrom (Západ) a obslužnou perifériou. Do impéria krajiny nevstupujú dobrovoľne, do integrovaného celku áno, pretože z toho vyplývajú pre ne výhody, znižovanie nákladov.
    Každá krajina by teda mala prispieť do globálnej deľby práce práve svojou osobitosťou. Pre deľbu práce nepotrebujete rovnakých ľudí a krajiny, ale naopak, rozmanitých, s rôznymi schopnosťami, osobitosťami. Potom nepotrebujete ničiť iné krajiny ako konkurentov, pretože robia to isté, čo vy, ako to robia USA.

    Vývoju smerom ku globálnej ekonomike a spoločnosti sa nedá vyhnúť. Pretože si všimnite, ako si ľudia žiadajú technické novinky. V tejto súvislosti je však priam tragické pre civilizáciu to, že súčasná mládež je silne spoločensky hlúpa – žiada si technické novinky, ale nežiada si spoločenské novinky, teda neustály pokrok spoločenského systému. Tie diskusie mladých v rôznych témach sú otrasné, to je pád o 150 rokov dozadu. Pre civilizáciu je to veľmi zlé, neustále napredovanie technického pokroku bez sociálneho ju zničí.

    A ľavica sa chová podobne hlúpo – namiesto toho, aby sa snažila ovládnuť tento proces globalizácie, dať mu pozitívny smer, tak ona proti nemu bojuje. A tým sa prirodzene dostáva mimo diania, pretože globalizácia je logický proces vývoja výrobno-technickej úrovne civilizácie. Stačí si všímať prax – USA z tohto procesu vystupujú, jeho lídrom sa stáva socialistická Čína. Logicky, ona pre svoje obrovské výrobné kapacity potrebuje globálnu deľbu práce.

    Reply
  • 9. septembra 2018 at 11:36
    Permalink

    Ďakujem Vám za odpoveď,

    Alternatívy som si pridal k obľúbeným stránkam a budem ich sledovať. Ak by sa dalo, mohli by ste stránku sprehľadniť tak ako je to na DAVe, že ku každému článku pridáte nejaký politicko-erotický obrázok, ktorý sprehľadní stránku a pomôže v rozlíšení článkov – ľahšie sa spozná, že tam pribudlo niečo nové. Ďalej mi tam vadí takmer nemožnosť diskusie.
    Alebo Vám navrhujem to najjednoduchšie riešenie, aby ste vlastné autorské články z Alternatív uverejňovali taktiež aj na DAVe aby sme si mohli tu podiskutovať. Bude to možné ?

    Skutočne otázka globalizácie vo vašom ponímaní je veľmi zaujímavá a jedinečná ( ešte som sa s takýmto myslením nestretol ), a oplatilo by sa jej venovať pár článkami, aby ste objasnili Vašu predstavu, ktorú by sme tu v diskusii podrobili kritike – či by obstála.

    V tej časti teórie globalizácie, čo ste popísali vo svojom príspevku, vidím isté riziká.
    Ak by teda globálne spoločenstvo vyžadovalo ústrednú svetovládu, veľmi ľahko by to mohlo skĺznuť do totalitnej spoločnosti. Niekedy stačia dvaja ľudia aby sa úplne rozhádali. A teraz si predstavte, že nejaká svetovláda bude rozhodovať o celých národoch, ktorých „osobitosti“ chcete zachovať. To vyvolá obrovskú reakciu, a jediné čo dosiahnete je že sa medzištátne vojny zmenia na vnútornú (sveto)občiansku vojnu, ktorá môže mať len dva výsledky – potlačené určité spoločenstvo, alebo rozpad / štiepenie globálneho spoločenstva.

    Skutočne mi Vaša predstava globalizácie pripadá ako obrovská utópia, ktorej dnešný svet nie je zatiaľ schopný, a je otázne či niekedy bude. Zoberte si len socializmus. Socialistické vzdelávanie bolo spoločensky urobené tak, že už deti na základných školách boli vychovávané v socialistickom duchu. Učili sa básničky o VOSR a Leninovi, a pri tom absolútne nechápali kto boli, načo boli, aké boli spoločenské a politické súvislosti. Deti v takom veku sú skrátka úplne apolitické a takéto veci ich ešte nezaujímajú. No a takéto spoločenské vzdelávanie pokračovalo na všetkých stupňoch škôl až po povestnú povinnú skúšku z Marxizmu na vysokej škole. Toto trvalo 40 rokov, v socialistickom duchu boli vychované dve pokolenia. A teraz si zoberte, v roku 1968 museli zachraňovať socializmus tanky, no a keď v 1989 neprišli, tak takto vychovaný ( vymodelovaný ) socialistický človek úplne bez mihnutia oka, neberúc ohľad na pot, slzy a krv svojich predkov, hodil socializmus cez palubu a prijal tú najprimitívnejšiu podobu kapitalizmu. Sú títo istí ľudia schopní prijať globalizáciu ?
    Toto sú tie osobitosti každého človeka – národov, ktoré zvrásnia aj tú najuhladenejšiu teóriu. A v globálnom meradle, ak chcete dať pod jednu strechu všetky rozdielne kultúry sveta, tak to hrozí obrovským výbuchom.

    Je preto otázne, či má význam v dnešnej dobe, venovať sa takým utópiám ako globalizácia či komunizmus ? Nebolo by účelnejšie keby sme svoju energiu venovali tomu, ako vrátiť na Slovensku socialistické strany znova do politickej hry, aby najprv získali aspoň 3% a peniaze na svoju činnosť, potom 5% na vstup do rady potom x% na to aby zdrapsli do rúk kľúče od kapitalistickej miešačky a napokon takú dôveru národa, ktorá by viedla k premene na socialistickú spoločnosť ? Nebolo by účelnejšie projektovať ako by fungoval socializmus na Slovensku a ako by fungovalo socialistické Slovensko v kapitalistickom svete? Či by nebolo dobré, posilniť spoluprácu východoeurópskych krajín, ktoré sú na podobnej hospodárskej úrovni, na spôsob RVHP aby zamedzili imperializmu západu na nich a pomohli si navzájom ?

    Neodpovedali ste mi na otázku, prečo by nemohla fungovať celosvetovo medzinárodná spolupráca samostatných štátov ( internacionalizmus ) namiesto globalizácie ?
    OSN by plnilo úlohu dohľadu nad tým, aby nevznikali vojenské konflikty a aby nedochádzalo k imperializmu medzi krajinami. Štáty bez armád a komerčných výrobcov zbraní .

    Tvrdíte že globalizácia a socializmus je dejinná nevyhnutnosť ( prežitia ) – a ja sa pýtam, čo keby ľudstvo spravilo vedomý krok späť do obdobia 1950-1980 k štátnym útvarom bez armád a k národnému ( nie globalizovanému ) hospodárstvu, posilnenému medzinárodnou spoluprácou a obchodom ? V takom svete by mohli jestvovať aj kapitalistické krajiny, no musel by sa odstrániť imperializmus – ťaženie krajín 2. a 3. sveta, skrátka zabezpečiť to, aby im ich kapitalizmus nepretekal cez ich vlastné hranice.
    A naučiť ľudí na západe že nohavice nestoja 10 a 30 € ale 50 a 100 € ?

    Aj keď aj toto sa mi už javí ako poriadne vyhladená teória, tak toto by podľa Vás nefungovalo ?
    V čom je globalizácia lepšia ?
    Je podľa Vás globalizácia, alebo globálny/globalizovaný socializmus koniec dejín a vrchol spoločenského usporiadania ?

    Reply
    • 9. septembra 2018 at 21:15
      Permalink

      Martin, moje poznámky ku globalizácii spracujem do uceleného materiálu. Toto je tu len voľn úvaha, z hlavy.

      Riziko totalitnej svetovlády. Nuž, ono je väčšie práve pri neexistencii globálnej správy, pravidiel, zákonov. Veď mnohí autori, napr. aj Juraj Janošovský, hovoria o existencii takejto svetovlády v súčasnosti. Ak aj nie je dotiahnutá do konca, snaha v tomto smere je evidentná. Napomáha tomu aj absencia globálnej meny, globálnych inštitúcií. Všimnime si, ako sa snažia Irán, Rusko, Čína, Turecko, ap. zbaviť dominancie dolára, pretože aj pomocou svojej národnej meny USA vnucujú svoju svetovládu, sankciám proti Iránu sa podriadili západoeurópske krajiny, silné firmy ako napr. francúzska Total, Rusko a ďalšie krajiny sa snažia nahradiť dolárové platby svojimi národnými menami, ale to v konečnom dôsledku problém nerieši. Tým je ustanovenie globálnej meny, niečo podobné ako euro.
      V socialistickej epoche fungovala aj OSN, aj sa viac rešpektovali medzinárodné dohody, zákony, Haagský tribúnál odsúdil aj USA za zamínovanie nikaragujských prístavov, USA to napokon rešpektovali. Všimnime si USA, Západ, pozorovať u nich snahu úplne zlikvidovať systém medzinárodného práva a medzinárodných inštitúcií, ako je OSN, Svetová zdravotnícka organizácia, Medzinárodný olympijský výbor a Antidopingová agentúra, Organizácia pre kontrolu chemických zbraní, Organizácia pre civilné letectvo a v poslednom čase aj Svetovú obchodnú organizáciu (WTO). Čína, Irán, Rusko a iné krajiny podali u WTO žaloby na USA, ak nebude riešiť správanie sa USA, jej vplyv pôjde silne do úzadia. Medzinárodný systém by sa potom riadil právom silnejšieho.

      Pritom ja netvrdím, že globálna civilizácia nemôže nadobudnúť aj totalitnú povahu. Globálna forma rieši hlavne otázku zosúladenia spoločenských vzťahov s úrovňou výrobných síl. Zoberme si zosúladenie VV a VS pri prechode k rovine národného štátu od 14. st,, riešilo otázku ekonomickej efektívnosti. Ale národný štát mohol byť tak absolutistický, demokratický, liberálno-demokratický, ale aj diktátorský, fašistický. Aj globálna civilizácia môže nadobúdať všetky tieto podoby. Otázka ale stojí, k čomu slúžia tieto formy. Kapitalistický absolutizmus či diktatúra proletariátu riešili otázku ochrany nastupujúceho systému, boli teda pokrokovou formou. Riešila sa v diskusii definícia fašizmu. Ja to zadefinujem jednoduchšie: fašizmus je krajná podoba kapitalistickej diktatúry, ktorú kapitál nasadzuje v dobe veľkej krízy kapitalizmu, ohrozenia samotnej existencie kapitalizmu. Stalo sa tak napr. po r. 1848, začiatku krízy a zanikania klasickej podoby kapitalizmu, kedy tento po r. 1928 odišiel do histórie, nastúpil socializmus, svet sa ako celok socializoval (to je dôsledok zákona súladu VV úrovni VS).

      Čo by teda riešila prípadná svetová diktatúra? Nemám predstavu. Mocenským skupinám sa lepšie ovláda svet práve cez absenciu globálnych zákonov, pravidiel, inštitúcií, pomocou chaosu. Globálne pravidlá potrebujeme napr. aj pre riešenie migrácie, to chcete ponechať svet stáročia v tomto chaose, ak hovoríte o vzdialenej budúcnosti? Takúto ľavicu vôbec nepotrebujeme, to kľudne môže vládnuť aj pravica, je to to isté.

      Globálna civilizácia ako utópia. Znovu sme narazili na problém premeny komunistickej, autentickej, pokrokovej ľavice po novembri 1989 na anarchoľavicu, ktorá sa síce verbálne hlási k marxizmu, ale v praxi sa riadi subjektivistickými predstavami. Martin, o tomto probléme nerozhoduje, čo si Vy osobne myslíte, ale stav, úroveň výrobných síl, materiálno-technickej základne civilizácie. A výrobné sily sa plne globalizovali, odmietanie globalizácie ľavicou ju robí nie pokrokovou, ale reakčnou silou. Takúto ľavicu spoločnosť nepotrebuje a tu sa prejavuje aj ľudová múdrosť, predstavy tejto ľavice neakceptuje. Preto je irelevantné, či bude mať 3 alebo 30 percent, vždy bude odchádzať do dejín, iba čo vzbudzuje nedôveru občanov k ľavici. Aj v ČR nevolili KSČM, ale Babiša, na Slovensku Kisku, ktorí svoju úspešnosť dokázali v praxi. Mňa to neteší, ale toto je výsledok hlúpeho chovania tzv. ľavice.

      Zopakujem, výrobné sily sa plne globalizovali, globálna civilizácia sa stala reálnou po globálnej kríze 1998. Vtedy končila epocha socializmu (Rusko ako hlavný soc. štát zažilo veľké finančné, hospodárske, politické, sociálne otrasy, vymenili sa tri vlády, ruský štát v auguste 1998 zbankrotoval, vyhlásil neschopnosť splácať pôžičky) a nastúpila epocha globálnej civilizácie. Už som to napísal, treba vedieť čítať pohyby civilizácie, najmä odkaz takých kríz, udalostí, ako 1929-33,1968, 1989, 1998, 2008. Každá ukončila nejakú epochu, začala novú.

      Slovensko, či iné krajiny, alebo aj celý svet môže odmietnuť globalizáciu. Je to na potrebách, slobodnej vôli, ale ja do budúcnosti by som to pred občanov postavil ako problém slobodnej vôle, rozhodnutia na základe výberu medzi viacerými možnosťami. Lenže potom treba vrátiť stav výrobných síl pred r. 1998, zahodiť mobily, mobilné siete, mobilnú navigáciu, satelitnú televíziu, sú efektívne globálne, nie lokálne. Zastaviť absolútne ekonomický rast, tak ako ho zastavili Polynézania (idú na trh niečo predať, len ak im niečo nevychádza, ak sa s nimi budete jednať, podarujú vám to). Potom sa bude dať vystupovať aj z pozície národných štátov, ich spolupráce ako nezávislých subjektov. Ja proti tomu nič nemám, len ľudia musia vedieť, ak si vyberú určitú možnosť, čo táto možnosť znamená.
      Ľudia napr. chcú byť aj v EÚ, aj byť národne plne suverénni. To nejde spolu, nakoniec, o mene rozhoduje ECB, nie naša národná banka, o zahraničnej politike rozhoduje Brusel, ap. Euro ako spoločná mena môže efektívne fungovať len za stavu, kedy sa základom stane európsky rozpočet, nie národné štátne rozpočty. To je totiž podobné, ako by slovenská koruna fungovala v situácii, kedy by základom nebol štátny rozpočet SR, ale rozpočty miest.

      Keďže krajiny EÚ chcú byť aj integrované, aj nezávislé, ani ryba ani rak, EÚ nie je dotiahnutým projektom. A keďže hlúpi politici stále tárajú a snažia sa o ekonomický rast, logicky ju to tlačí k rozpadu. Tu sa jednoducho prejavuje pôsobenie prírodných zákonov, zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak, konkretizovaný v zákone súladu VV úrovni VS. Tak ako do vodíkovej väzby nenapcháte 20 protónov a elektrónov, tak ani do úrovne národnej ekonomiky, väzby nenapcháte takú materiálno-výrobnú, technologickú úroveň, ktorá si vyžaduje globálnu úroveň. Preto sa EÚ, či civilizácia rozpadá.

      Takže dá sa fungovať aj v suverénnom národnom rámci, ale musíme splniť určité podmienky. Hlavne je zastavenie ekonomického rastu. Stop zvyšovaniu blahobytu, životnej úrovne, technickým novinkám. Polynézania to dokázali, preto si zachovali svoj prvobytný raj aj 5200 rokov po ukončení prvobytnej epochy. Európania to podľa všetkého nedokážu pochopiť.

      Globalizácia a Čína. Pôsobenie zákona súladu VV úrovni VS je neúprosné, momentálne s tým bojuje Čína. Je to dané tým, že klasické podoby systémov, ich forma, sú v súlade s úrovňou výrobných síl. Tak to bolo aj v prípade otrokárskeho systému, tak to bolo aj v prípade klasického kapitalizmu do r. 1928. Kríza klasickej podoby kapitalizmu nastúpila po revolúciách r. 1848, čo sa prejavila v nástupe kríz z nadvýroby. Je to logické, stará väzba nedokáže viazať väčší materiálno-energetický obsah. A to isté sa stalo po r. 1989 so socialistickou väzbou. Socializmus do r. 1987 od r. 1928 rástol rýchlo, v priemere 4,7 percenta ročne, čo ho prirodzene doviedlo k vyčerpaniu jeho potenciálu, schopnosti jeho väzby viazať väčšiu materiálno-energetickú masu. Podobne ako pre kapitalizmus, aj pre socializmus sa objavil problém nadvýroby. Enormný ekonomický rast Číny viedol k tomu, že sa aj u nej objavil logicky problém nadvýroby. Nadmerných výrobných kapacít hlavne v oceliarstve, stavebníctve, ale postupne sa to prejaví vo všetkých sektoroch. Aj keď je Čína sama osebe mohutná krajina, nevie problém nadvýroby riešiť inak, ako prechodom do globálnej formy. Preto sa objavila koncepcia Novej hodvábnej cesty (teda dvoch, po súši, aj po mori), preto skupuje prístavy, letiská, dopravné koridory, buduje dopravné koridory, buduje námorné sily pre ochranu dopravných námorných ciest, pretože sa potrebuje prepojiť globálne v rámci globálnej deľby práce s celým svetom. A hlúpa ľavica si tieto trendy nevšíma a vyhlási vojnu globalizácii. No nevoľ ju. A potom bedáka, že ju ľudia nevolia.

      Martin, Slovensko, či svet sa môže vrátiť aj do r. 1950, ale určite to nebude bez armád. Akonáhle vrátite svet do obdobia súperenia, konkurencie národných štátov, musia tam existovať aj národné armády. To Vám stopercentne zaručujem, to inak nejde. Pokiaľ sú národné štáty suverénne, nezávislé, existuje medzi nimi aj konkurencia, presadzovania sa národných záujmov. A tie sa presadzujú aj armádami.

      Znovu pripomeniem príklad prechodu od mestskej úrovne k národnej. Pokiaľ existovali mestá ako nezávislé, suverénne subjekty, mali aj svoje armády, viedli medzi sebou vojny, pretože rozhodovali sily konkurencie, nie vnútorné ekonomické väzby. Až keď sa mestá spojili do národného štátu, sily konkurencie boli prebité vnútornou deľbou práce, mestské armády zanikli.

      Reply
  • 9. septembra 2018 at 21:50
    Permalink

    Ešte k názvu článku. Marinelada nie je socializmus, je to len proto-socialistická komunita, mesto. Jednak socializmus môže existovať len na národnej úrovni, nie na úrovni mesta – pretože je to otázka úrovne výrobných síl, ktoré jednotlivé mesto nedosahuje. A jedno mesto, jeden príklad socializmus nerobí.
    Máme tu socializmus, aj keď už v post-klasickej podobe, na Kube, v Čine, Vietname. Študujme ich reálne skúsenosti.

    K otázke názvu ďalšieho článku … dedina bojujúca proti neoliberálnej globalizácii. Prečo bojujúca proti globalizácii? To som nepochopil. Ona rieši svoje problémy, nebojuje proti globalizácii, to je vymyslená funkcia Marinelady.
    Ja takéto projekty podporujem, ale nemyslím si, že sú hlavnou vývojovou líniou. Zúčastnil som sa niekoľkých takýchto projektov, písal som napr. o projekte bratislavskej Svojpomoci. Idealizmus nepomáha fungovaniu takýchto projektov. po prvotnom nadšení zanikajú.

    A globalizácii nemôže byť iná ako liberálna, teda odstránenie obchodných, hospodárskych, administratívnych, politických prekážok . Momentálne tieto prekážky stavajú USA, pokúša sa ich odstrániť socialistická Čína. Tešiť sa z boja proti neoliberálnej globalizácii? Kapitalizmus je problém, nie globalizácia, kedy to ľavica pochopí.

    Reply
  • 9. septembra 2018 at 22:10
    Permalink

    Martin, áno, považujem globalizáciu za koniec ľudských dejín. Inak, zvestovala nám ho kríza r. 2008, len naša ľavica si stále rieši staré mindráky, namiesto toho, aby sledovala kurz dejín.
    Áno, je to koniec ľudských dejín, ale nie koniec vývoja. Na pochopenie uvediem príklad prvobytnej spoločnosti. Neolit (8200 – 3200 p.n.l.) bol ukončením prvotnej epochy. Teda prvobytnej formy ako hlavnej vývojovej línie. Ale Indiáni, Eskimáci či Polynézania tu žijú v post-klasickej prvobytnej podobe ešte aj 5200 rokov po ukončení prvobytnej epochy, vďačia za to aj svojej múdrosti, nesnažia sa o ekonomický rast, ten by ich tlačil k zmene spoločenskej formy.
    Ekonomický rast je teda konečný pre konkrétnu spoločenskú formu, ale nekonečný všeobecne.
    Čo nasleduje po globálnej forme? Už som to rozviedol, bolo to uverejnené aj ako článok. Jednak evolučné pokračovanie v post-klasickej podobe ľudskej spoločnosti, ktorú môžeme stotožniť aj s komunizmom, globálna forma a komunizmus si rozumejú.
    Hlavná vývojová línia sa dá odvodiť zo vzoru, ktorý uplatnila aj príroda. Najlepšie preskúmaný je vývoj chemickej formy v triáde: Atómy – Molekuly – Makromolekuly. Svet makromolekúl je bohatý, prevláda tu značná chemická diverzita, bohatosť foriem.

    Z tohto sa dá usudzovať na nasledujúci vývoj: Biologická forma života – Sociálna forma života – Makrosociálna forma života. Tretia forma teda neprináša zásadne novú kvalitu, iba rozširuje možnosti prvých dvoch. Aj tu sa dá uvažovať o komunizme. Prevláda tu značná sociálna diverzita, pluralita,. rozmanitosť foriem.

    Reply
  • 10. septembra 2018 at 22:52
    Permalink

    Ďakujem Vám za odpoveď,
    Procesy ľudského pokroku popisujete ako by ich riadilo niečo neskutočné ako povestné zlaté teľa pravice – „neviditeľná ruka trhu“.
    Teda aj globalizáciu akoby ste chápali ako dejinnú nevyhnutnosť procesu zefektívňovania ľudskej spoločnosti.

    Niečo v zmysle, že ľudia majú radi mobilné telefóny – teraz už skôr prenosné vreckové počítače, ktoré vďaka internetu spravili zo sveta dedinu, kde je možnosť spojenia každého s každým behom sekundy. A najlepšie je keď sa môže telefón vymeniť za nový každé dva roky. A preto musí stáť čo najmenej a preto efektivita velí vývoj v Kalifornii a výrobu v Číne.

    Nerozumiem, prečo pokladáte pokrok ( konkrétne mobily ) za efektívny len v globalizovanom svete. Čím sa obmedzí efektivita mobilných zariadení v národných štátoch ? Veď dôvod ich použitia napr. aby som sa s niekým spojil na opačnom konci sveta, nezávisí od spoločenského usporiadania sveta.

    Viem že viete, že za týmito rozhodnutiami o efektivite ( = globalizácii ) stoja samotní ľudia. To ľudia z chamtivosti a obavy pred konkurenciou rozhodli o tom, že rozhodli meď získajú v Kongu, telefón vyvinú v USA a vyrobia v Číne.

    Lenže nezanedbateľná skupina ľudí nepotrebuje telefón každé dva roky, a vysedávať/chodiť s internetom celý deň. Vidiac kam smeruje svet, chcú zatiahnuť ručnú brzdu. Znamená reakcia vždy len protisilu voči vývoju , ktorý je aj tak daný pohybom väčšiny ľudí, alebo sily kapitálu ?

    Čo bude reakciou , ak by sa podstatná časť ľudstva rozhodla otočiť vývoj od globalizácie ku národným štátom – globalizačné, alebo protiglobalizačné sily ?

    Ja globalizáciu chápem ako ( spoločenský ) predstupeň najvyššej fázy kapitalizmu – monopolného kapitalizmu, ktorého fungovanie musí byť zabezpečené len nejakým spôsobom totality. Tento vývoj je určený len tým, že k základnému účelu podnikania“zbohatnúť“ sa pridáva zlaté pravidlo nezriadeného kapitalizmu, „zožer aby si nebo zožraný“, čo zákonite vedie k vzniku monopolov. A globalizácia umožnila silnejším rozhodiť svoje siete po celom svete a využívať rozdiely v cene práce a colne debarierizovanom globálnom predajnom priestore.

    Preto nerozumiem Vašej teórii o (akejsi) nevyhnutnosti globalizácie v socialistickom prostredí ( socializovanom svete ). Veď socializmus sa bez globalizácie zaobíde – či nie ? Alebo aj v socializme budú platiť rovnaké dôvody globalizácie za účelom hľadania čo najnižšej ceny práce a čo najväčšieho trhu ? Globalizácia v socializme len zakonzervuje súčasné imperialistické nerovné vzťahy medzi štátmi vo svete.

    Zdôrazňujete ekonomický rast ako základnú podmienku blahobytu, tak sa Vás opýtam kam až ten rast môže rásť ? Nie je náhodou obmedzený zdrojmi ktoré máme a následnou zodpovednosťou voči našim potomkom.
    Nie je skôr dôležitejšie dosiahnutie hranice udržateľnosti a spravodlivejšie prerozdelenie výnosov do spoločnosti ?

    Váš článok o globalizácii a socializme si rád prečítam, pokiaľ budem mať dosť času. ( Budete svoje články zverejňovať na DAVe ? ) Skúste sa však zamerať na opis „globálneho socializmu“ ako by mohol vyzerať a hlavne vysvetliť, prečo je výhodnejší globálny socializmus ako štátny socializmus. a taktiež aký by bol rozdiel medzi globálnym kapitalizmom a globálnym socializmom. Veľmi som toto vo Vašich príspevkoch nepostrehol, ale dávam Vám druhú šancu ;)

    Reply
  • 11. septembra 2018 at 15:10
    Permalink

    Martin, vrátim sa ešte k Vašej otázke, či by nebolo lepšie, aby namiesto globalizácie fungovala celosvetovo medzinárodná spolupráca samostatných štátov. Či by nebolo lepšie vrátiť sa k úrovni spolupracujúcich samostatných socialistických štátov.
    Samozrejme, že je to možné. Len je potrebné ujasniť si, ktorá cesta aké podmienky vyžaduje a aké výsledky by priniesla.

    1.Ak by ste chceli zachovať stav samostatných socialistických štátov, museli by ste sa vrátiť k ekonomickej úrovni pred r. 1988, museli by ste zastaviť ekonomický, technologický rast, namiesto rozšírenej reprodukcie uplatniť jednoduchú reprodukciu, pohyb v kruhu. Teda aj zastavenie rastu materiálneho blahobytu, kvalita života by sa zlepšovala už len zdokonaľovaním tohto nehybného modelu. Takýto model úspešne uplatnili Polynézania, ich post-klasická podoba prvobytnej spoločnosti prežila už 5200 rokov. Prečo je to tak? Pretože konkrétna forma, kvalita dokáže v sebe viazať len určenú kvantitu (sociálnej matérie, energie, informácií). Nazýva sa to tiež mierou objektu, v rámci ktorej existuje. Napr. voda existuje od 0 do 100 stupňov C, väčšiu teplotu neprežije, musí zmeniť formu. Vodíková väzba nedokáže v sebe viazať 10 protónov a elektrónov. EÚ sa v podstate rozpadá z toho istého dôvodu, je to ešte stále viac zväzok národných štátov, ako jeden celok.

    Prečo nie mobily, satelitné vysielanie, GPS, ap.? Pretože určitá vyspelosť výroby a technológií je spojená aj s veľkosťou hospodárskeho subjektu, jeho ekonomického priestoru. Vývoj vyspelej technológie, liekov, ap. je nesmierne drahý a opláca sa len pri značnej veľkosti produkcie, odbytu. Nemyslime teda len na schopnosť používať tieto technológie, mobily môžu dnes používať aj v nejakom kmeni. Ale na kmeňovej úrovni výroby nemohol byť rozvinutý ani jednoduchý priemysel, nieto ešte vyspelé technológie. Malý remeselník vyrábajúci motyky, sekery, lúky, sa uplatní aj na úrovni kmeňa, nepotrebuje k fungovaniu mesto, národný ekonomický priestor. O tomto hovorí zákon súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl.

    2. Ak by ste chceli aj ekonomicky, technologicky rásť, hlavným problémom, ktorý by ste museli riešiť, by bol problém nadvýroby. Znovu zdôrazním, že konkrétna forma, kvalita dokáže v sebe viazať len určenú kvantitu (sociálnej matérie, energie, informácií). Ak by ste teda chceli zachovať určitý stav, nemôžete ekonomicky rásť, pretože ekonomický rast by Vás tlačil do zmeny formy. Pretože ľudia síce získajú k dispozícii mohutnejší výrobno-technologický potenciál, ale ten stará forma nedokáže využiť, spotrebovať, nedokáže viazať väčšiu produkciu. S vyčerpaním potenciálu určitej formy sa zákonite objavuje problém nadvýroby a ten by ste museli riešiť aj Vy.

    Dejiny otrokárskej Rímskej ríše, kapitalizmu i socializmu nám poslúžia dobrým príkladom.

    Je známe, že starovekí filozofi sa obávali bohatstva, pretože rozkladalo spoločnosť. Tento problém je spojený práve s nadvýrobou, starý otrokársky systém už nedokázal využiť potenciál rozvíjajúceho sa výrobno-technologického spôsobu.

    Ak sa pozrieme na kapitalizmus, v r. 1848 sa klasická podoba kapitalizmu dostala do krízy, jeho potenciál sa vyčerpával. Objavili sa krízy z nadvýroby. Po r. 1928 klasický kapitalizmus zanikol definitívne. Pretože ak chcel rásť, musel prispôsobovať svoju formu rastu kvantity, ekonomickému rastu. So začiatkom krízy po r. 1848, keď sa objavili krízy z nadvýroby, klasický kapitalizmus voľnej súťaže laissezz-faire sa začal meniť na monopolistický. Kvôli efektívnejšej výrobe sa kapitál koncentroval a centralizoval. Po r. 1928, kedy pravý kapitalizmus definitívne zanikol, s nástupom socialistickej éry, svoju podobu socializoval (regulácie a plánovanie, štátna ekonomika, sociálny štát). S nástupom globalizácie sa globalizoval. Aby riešil problémy nadvýroby, svoju formu teda prispôsoboval zákonitej tendencii (v tomto má výhodu oproti socializmu, dokáže sa ako živelný systém živelne prispôsobovať, socializmus na plánovanie potrebuje kvalitné poznatky. Iné je, že živelný vývoj hrozí zničením civilizácie).
    Nadvýroba je základný problém aj súčasnosti. Jej dôsledkom je aj agresívna reklama, ako dôsledok obrovskej prevahy ponuky nad dopytom, neschopnosti využiť túto produkciu. V poslednom čase pribudli cookie, ktoré sa vraj majú starať o náš komfort, ale riešia hlavne problém nadprodukcie, niečo nám vnútiť. Je známe, že kapitalisti ničili úrodu, aby nemuseli s cenami dolu. Pre kapitalizmus sú vojny, živelné pohromy, pády mostov požehnaním – pretože ničia časť bohatstva a kapitalizmu sa tým uvoľňuje znovu určitý priestor na rast. Podobne je to s krízami, každá kríza zničí časť bohatstva a tak uvoľňuje priestor pre rast. Kríza v r. 2008 zničila okolo 47 percent svetového bohatstva. Preto sa objavili aj tzv. kazítka, ktoré pokazia po záručnej dobe výrobok – aby spotrebitelia len kupovali a kupovali, hoci je to neefektívne, ale systém chce nejako riešiť problém nadvýroby.

    Lenže to isté platí pre socializmus, má ten istý problém. Netreba si všímať tie nezmysly, ktoré sa vyslovujú v súvislosti s r. 1989. Že kapitalizmus zvíťazil nad socializmom, že sa socializmus neosvedčil, ap. Celá podstata krízy r. 1988-89 spočíva hlavne v tom, že v r. 1988 socializmus vstúpil do štádia krízy klasickej podoby, jeho potenciál sa vyčerpal. On môže podobne ako Polynézania, kapitalizmus existovať ešte v post-klasickej podobe tisíce rokov, ale znamená to tiež nutnosť vybrať si svoju cestu, Ak by chcel ekonomicky rásť, musí riešiť problém nadvýroby. Čo iné rieši dnes socialistická Čína, ak nie práve tento problém, prečo sa stala ona lídrom globalizácie? A prečo prebieha obchodná vojna – kvôli nadvýrobe a neschopnosti ju niekam umiestniť.

    Ak sa rozhodnete pre vývoj na úrovni národných štátov, buď zastavíte ekonomický rast, alebo sa budete neustále nachádzať v krízovom stave, rozpadať sa, musíte s tým rátať a nejako to riešiť. Ak by civilizácia chcela ďalej ekonomicky rásť, nemá inú možnosť, iba prijať podobu globálnej civilizácie, aby sa utvoril nový priestor pre ekonomický rast, pre deľbu práce na globálnej úrovni, odstránenie národných bariér, ktoré dnes tomu stoja v ceste a ktoré USA znovu začínajú budovať colnými bariérami.

    Reply
  • 11. septembra 2018 at 15:23
    Permalink

    Ešte poznámka k zákonitosti. Nejde o žiadnu nadprirodzenú silu, ktorá riadi svet. Je to v podstate otázka prirodzeného výberu medzi efektívnymi a menej efektívnymi systémami. Určitý smer je efektívnejší ako iný, pretože rešpektuje prírodné princípy, lepšie hospodári s tokmi matérie, energie, informácií. Preto je konkurencieschopnejší a presadí sa. Toto tvorí kostru zákonitosti.

    Smer globalizácie je efektívnejší oproti národnej úrovni, preto sa nakoniec presadí. Pritom ľudia kľudne si môžu zvoliť aj národnú cestu existencie, len musia rátať s tým, že je to už vedľajšia vývojová línia a ak nebude mať hlavná vývojová línia dosť priestoru na rozvoj, odstráni nižšiu vývojovú úroveň.
    Znovu sa to dá objasniť na príklade Polynézanov. Polynézania si zvolili život na kmeňovej úrovni, vo svojom prvobytnom raji. Možno si tiež mysleli, že to je koniec vývoja, že našli najdokonalejší spoločenský systém. Ale vývoj všeobecne išiel ďalej, cez otrokárstvo, feudalizmus ku kapitalizmu a socializmu. Keď sa pri ich brehoch objavili pionieri kapitalizmu, efektívnejší kapitalistický systém sa rýchlo presadil oproti starému kmeňovému spôsobu. Neriadila to teda žiadna nadprirodzená sila, len prirodzený výber medzi systémami.

    Reply
  • 11. septembra 2018 at 22:22
    Permalink

    Ale z toho čo hovoríte vyplýva, že „za“ globálneho kapitalizmu sa Slovensko nemá usilovať o socializmus , lebo by to neprežil – v lepšom prípade ten socializmus, v horšom celé Slovensko. Musíme si počkať až nastanú globálne vhodné podmienky na socializmus – teda keď veľké štáty, alebo významné množstvo menších štátov prejde k socializmu.

    Dobrý je Váš príklad drahého vývoja liekov – a dnes už vlastne čohokoľvek, čo je na vrchole vedy a techniky. Otázka je, aké vzťahy by boli medzi subjektami vyvíjajúcimi a vyrábajúcimi a tými čo od nich ich výrobky kupujú. Aby sa zmenili súčasné vzťahy na báze silnejšieho ( politický a hospodársky imperializmus ), skutočne by sa musela zmeniť aj globálna spoločnosť. Myslím tým aj vyrovnanie nákladov na prácu v celom svete.

    Napríklad som proti nejakým užším hospodárskym väzbám s Čínou. Povedzme že Slovensko by prešlo k socializmu a rozhodlo sa „spolupracovať“ s Čínou. Verím, že Čína by si takú spoluprácu predstavovala tak, že by nám chcela dodávať „všetko“. Z čoho by sme ale potom žili my ?
    Z tohto príkladu je vidieť, že socialistická globalizácia či globálny socializmus by musel byť viazaný pravidlami, ktoré by rušili imperialistické vzťahy útlak a ťaženie slabších silnejšími.

    Spomínate stále nadvýrobu, ale aj ideálna globalizácia, podľa Vás spoločenský koniec dejín, má svoje hranice spotreby, čiže ani ona nie je zárukou nekonečného rastu.
    Skutočne aj mňa pri prechádzaní nákupných stredísk napadla otázka, aké neuveriteľné množstvo tovaru je v jednom takom obchodnom dome. Lenže koľko je takých domov v jednom meste, potom na Slovensku a koľko po celom – ale že celom svete. Napríklad v predajniach oblečenia sa mi zdá, že pri toľkých haldách oblečenia, sú tam kusy, ktoré asi nikdy nikto nekúpi, lebo ich tam ani nenájde. Vyzerá to, akoby výrobcovia vyrábali tovar pre predajcov ktorí ho zaplatia, ale už nie sú schopní ho ďalej predať spotrebiteľom. A tu cítim nepriamy dôkaz nespravodlivej deľby zisku vo svete, keď v rukách jedných sa hromadí bohatstvo, ktoré aby sa stalo kapitálom, musí vytvoriť ďalšie bohatstvo, prostredníctvom aj týchto predajní, zatiaľ čo druhé ruky ostávajú prázdne, a tento vyrobený tovar si nemôžu kúpiť. No a tu je ten dôvod prečo ja, ale aj iní chápu globalizáciu ako nadstavbu kapitalizmu smerom k monopolom a totalite – čo Vás zase hnevá.

    Prekvapujete ma, keď tvrdíte že sa v hospodárstve socialistických krajín v 80. rokoch začal prejavovať nadvýroba. To mi vysvetlite, pretože spotrebiteľ mal práve opačný problém, že bol večný nedostatok kadečoho – raz kachličiek, raz bicyklov, raz mäsa a proste stále čosi. Asi nie ste ekonóm ani hospodár, ale to skutočne neviem pochopiť ani ja, že napriek úplnej zamestnanosti, boli takéto výpadky v zásobovaní, ktoré podľa mňa majú výrazný ( ak nie najväčší ) podiel na tom, že vydráždení ľudia hodili socializmus cez palubu.

    Pokiaľ socializmus ( či akákoľvek iná forma ) nie je viazaný na hospodársky rast, potom po dosiahnutí úrovne , pri ktorej by hrozila nadvýroba, by mohol rast zastať a stabilizovať sa. Dosiahla by sa určitá životná úroveň, ktorá by sa už ( výrazne ) nezlepšovala. Tu vidím, že vznikne rozpor medzi tými, čo chcú každý rok najnovší mobil, a let a Mars a tými, čo uprednostia ustálenú spoločnosť, s určitou životnou úrovňou, kde by nebolo ohrozené ich bytie, ale zároveň by to nebola vysoká životná úroveň, spojená s plytvaním. Takže nakoniec starý známy stav neustáleho sporu vo vnútri spoločnosti , medzi jej jednotlivými členmi či skupinami. V každej spolončosti budú tí, čo budú nespokojní. Takže ide o tom, spraviť socializmus žiaducim medzi masami, pretože socializmus je výhodnejší pre ( tú dnes bezvedomú ) väčšinu.

    Otázka požehnania pre kapitalizmus v podobe nešťastí ( ako vojna ) ,je už mimo túto tému globalizácie a socializmu, ale je to ďalšia vec ktorej nerozumiem a pritom sa týmto argumentom veľmi často šibrinkuje, ako kapitalisti vedú svet do vojny, aby sa vraj hospodárstvo nadýchlo.
    Ničením predsa strácajú všetci – aj kapitalisti. Ak sa vo vojne zničí mesto ( príklad Aleppo ), tak jeho obyvatelia absolútne schudobnejú, povedzme že sa rozbije úplne ekonomika mesta ( prenesene štátu ) v krajnom prípade všetko je zničené, ostanú len ľudia – a teraz čo ? Veď aj kapitalisti zaznamenali straty, zničením ich majetku ( domov, tovární, hnuteľností ).
    Ľudia potrebujú bývať, potrebujú pracovať aby mohli bývať a zabezpečiť si potreby – máme ich prácu, lenže z čoho ju zaplatiť ? Z kapitálu ?
    Neviem je to preto, lebo v čase mieru a prosperity ľudia naplnia do určitej miery svoje potreby, a ďalšou ich prácou získané peniaze, využívajú na šetrenie, čím sa spomaľuje dopyt a vzniká nadvýroba. Ale keď príde neštastie, ktoré zničí povedzme všetok majetok jednotlivca, tak ten musí ďalšou prácou získané peniaze, ktorú by použil na šetrenie, použiť znovu na tie isté veci, ktorými pred nešťastím už uspokojil svoje potreby a obchod tak jede. Takto nejako to funguje ? Ak áno, tak kapitalisti a kapitál musia byť mimo nešťastia, aby mali čo a čím investovať do zničeného.
    Ale vravím, toto je už mimo túto tému globalizácie a socializmu.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *