Soňa Valovičová: Na prahu krvavých udalostí

Dôsledky Veľkej vojny zanechali napriek víťazstvu oslobodenia sa národov spod jarma národnostného útlaku, traumu jednoduchého človeka vo vojne. Tieto dejiny vojny zdola hovoria svojskou rečou o prežívaní, o skúsenosti, o pude sebazáchovy v mimoriadnych vojnových turbulenciách rôznych sociálnych skupín obyvateľstva.

Vysoká miera vojnového nadšenia po vypuknutí vojny a ochoty bojovať, s posvätnou povinnosťou bojovať a padnúť za cisára pána, hlásané rakúsko-uhorskou vládou, nepadlo medzi prostým ľudom na úrodnú pôdu. Prípravy na vojnu väčších rozmerov sa totiž v monarchii okato začali už niekoľko rokov pred jej vypuknutím. Jednou z nich bolo podhuckávanie Viedne Pešti v balkánskom konflikte, kde Srbi boli neustále ponižovaní a Bulhari protežovaní, a kde krvácali slovanské národy v bratovražednej vojne. Ďalej – regrútstvo a navyšovanie domobrany na rakúskej i uhorskej strane , upečená Albánia , tradičná ruská hrozba . Nemecká tlač si tradične veľmi rada zgustla na mediálnych fámach o ruskej bojovej agresii a rozpínavosti smerom k svojej teritoriálne ohrozenej domovine

.
Prečo štvalo Nemecko tak vytrvalo proti Rusku? Prečo púšťalo Nemecko do sveta poplašné správy o agresívnom zbrojení a chystaní sa Ruska na vojnu? Prečo nemecké časopisy Kölnische Zeitung a Berliner Tagblattu denne produkovali štvavé články s výzvami k nemeckej vláde, aby ďalej netrpeli vyzývavé chovanie sa Ruska a udreli naň prv čo aj zbrannou mocou, než sa úplne schystá, lebo potom už ťažko bude premôcť Rusa? Prečo vojenskú reformu Ruska prebiehajúcu v rokoch 1905 – 1912, ktorej cieľom bola modernizácia vojenských štruktúr po prehratej vojne s Japonskom, zneužívalo takto provokatívne na demagogický hyenizmus?

Rusko vyčerpané konfliktom po rusko-japonskej vojne nemohlo seberovne vzdorovať nemeckým podmienkam a muselo z ekonomickej stránky povoliť nemeckému obchodu a priemyslu značné výhody. O tom boli obchodné zmluvy, ktoré Rusko a Nemecko podpísali ihneď po vojne. No 1. januára 1917 platnosť týchto obchodných a colných zmlúv mala vypršať. Rusko odvtedy posilnené už nemuselo byť pri uzatváraní nových zmlúv také štedré a prajné ako onoho času po vykrvácaní s Japonskom. Nemci sa právom obávali, že ruská vláda tentokrát bude mať na zreteli hlavne svoje záujmy vlastného priemyslu, obchodu i hospodárstva, napokon tak, ako by to mala na zreteli každá vlastenecky cítiaca krajina. Ak by si niekto ale myslel, že nemecké jóbovky vyprovokovali, či zneistili svojho slovanského protivníka, je na omyle. Novoje vremjia na nemeckú snahu urobiť s Ruska strašiaka Európy svojho času stroho napísalo, že Rusko žiadny lomoz nemeckých zbraní nezastraší..

Na dennodenné podpichovanie napokon zareagoval aj sám minister vojny Suchomlynov, odpoveďou typickou pre Rusa: » .. Rusko chce pokoj, ale stojí hotové aj na vojnu., posilnená ruská armáda sa v prípade vojny nebude obmedzovať na obranu, lež pôjde hneď do útoku.« Jednoducho povedané – štvanie Nemeckého cisárstva proti Ruskému impériu bolo dôsledkom krajného vyhrotenia rozporov svetových mocností v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. To, že bolo Nemecko najviac aktívne, neospravedlňuje všetky vtedajšie európske mocnosti od ich im vlastných pohnútok. Nemci len ako prví uznali, že sú na vojnu pripravení, lepšie vyzbrojení ako ostatné mocnosti, a čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili.

Atentát na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve bol už iba povestnou iskrou. Nemecko hodilo vinu na vplyv »ruského barbarstva« na Balkáne a sofistikovane tlačilo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu. Keďže útočníci boli srbskej národnosti, natlakovaný kotol vybuchol v krvilačnej poľovačke voči celému srbskému národu, pričom nemecké a maďarské noviny sa doslova predbiehali v atakoch vykynožiť na hlavu srbské kráľovstvo. Smrť následníka trónu prejavila svetu, v akom zúboženom stave je celá rakúsko-uhorská monarchia. Umelo eskalované napätie voči Srbom a tancovanie na hroboch spôsobili, že aj Srbi stratili chladnú hlavu. Viedenské listy, ktoré dennodenne obžalúvali a hanili Srbov a ich veľkosrbskú myšlienku boli liatím oleja do ohňa. Vytiahnuť monarchiu z bahna mala už iba vojna s miliónmi mladej krvi na bojišti, zmrzačených, zabitých.

Vojnoví štváči si pilátsky umyli ruky a vykonštruovanými obvineniami proti celému srbskému národu za spiknutie proti monarchii s presne načasovaným ultimátom s neakceptovateľnými a právne i časovo nepriechodnými podmienkami otvorili Pandorinu skrinku.

Pokorujúce ultimátum Srbsku by nemohol totiž prijať žiadny suverénny štát, pokiaľ by mu nezáležalo na hrubom zasahovaní do svojich vnútorných záležitostí. To, že sa Srbsko promptne obrátilo so žiadosťou o pomoc na cárske Rusko, a Rusko mu napriek absolútnej nepripravenosti k vojne pomohlo, nahnalo vodu na mlyn šovinistom, ktorí ruský národ ponížili až do dna. O intrigách a priamej intervencii Ruska s mamutím podielom na atentáte a spustení vojny sa popísalo počas ďalšieho storočia mnoho objektívnych i subjektívnych štúdií a analýz, s takým či onakým zámerom a cieľom. To však nič nemení na skutočnosti, a priebeh vojnových operácií na východnom fronte v rokoch 1914 – 1917 to potvrdil, že Rusko na vojnu naozaj nebolo pripravené a nebolo v jeho záujme konflikt v roku 1914 začínať nejakými riskantnými akciami na Balkáne.

Maďarské bohaté vrstvy ovládlo obrovské nadšenie, keď ako vlastenci so srdcom na pravom mieste tiahli cez mestá a dediny v demonštračných sprievodoch s heslami: »Nech žije vojna! Nech žije armáda! Nech zhynie Srbsko!« Všeobecne panoval názor, že Trojspolok (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko) za niekoľko týždňov rozdrví Dohodu (Anglicko, Francúzsko, Rusko) a veľmi skoro rozdupe malé vzdorovité Srbsko. Peštiansky denník Ast-Est zašiel tak ďaleko, že nosterdamsky predpovedal stret Uhorska a Srbska ako stret tigra a myši. Vojnová propaganda a nacionálny šovinizmus boli tak letným hitom tých dní. Najväčšie méty dosiahol maďarónsky Krajan, ktorý sa Srbom vyhrážal úplnou likvidáciou, smrťou celého národa, doslovným vymazaním z mapy Európy s mottom, že mier možno očakávať len od mŕtveho Srba.

Zarovno poľovačky na Srbov začala poľovačka i na panslávov, tzv. to ruských špiónov a zradcov uhorskej vlasti, organizované maďarskou meštiackou, ale i slovenskou odnárodňujúcou tlačou. Inzultovanie, šikana, teror, zatváranie slovenských národovcov, s hlavným zreteľom na slovenskú inteligenciu… Akoby predzvesť ťažkých chvíľ novinárskej obce prišla správa o smrti Miloša Pietora symbolicky v predvečer Svetovej vojny. A potom posledné slová v mieri ešte stále plné nádeje: »..z duše národov vinie sa vrelé želanie, aby zachovalý bol mier. Ešte niekoľko hodín a rozhodne sa, čo bude. Ktovie či teraz posledný krát môžeme písať slobodne, či nám už pri písaní budúceho čísla nepoviaže ruky výnimočný stav a vyšší záujem ríše … «

Všetky nemecko-ríšske denníky, okrem sociálno-demokratických, sa v tento osudný deň bijú do pŕs, kto je väčší národovec a svorne hlásajú, že Valkýra je pripravená v plnej zbroji verne stáť po boku monarchie. Viedeň vysiela do Európy smrteľný signál veľkého bojovného ducha. Uhorsko vo svojej veľkodušnej zhovievavosti farizejsky odkazuje vyzývavému chovaniu sa Srbska, že na nároky svojho územia môže zabudnúť a ešte stále má so spurným národom veľkú trpezlivosť, no už len pár hodín. Ruské periodiká prinášajú úvodník, v ktorom ostro napádajú Rakúsko-Uhorsko, ktoré vraj nohami šliape národnú česť a dôstojnosť Srbska. Srbská vláda vraj nemá ani len odpovedať na túto nótu, ale Rakúsko-Uhorsko musí zároveň vedieť, že Rusko nestrpí, aby monarchia násilníčila proti Srbsku. Hlas nóty je v najväčšej miere urážlivý a ponižujúci a žiaden národ by nestrpel, aby sa s ním jeden cudzí štát zhováral takým spôsobom a dával mu zrovna rozkazy.

Keď v sobotu 25. júla 1914 územia svätoštefanskej koruny obletela informácia mimoriadnych príloh periodík o neuspokojivej odpovedi Srbska na nótu habsburskej monarchie a následnom pretrhnutí diplomatických stykov oboch krajín, pohľad na budúce vojnové cintoríny padlých, preblesol v mysli možno každému. No nech svet čakala akákoľvek tragédia, nikto si ešte v tento moment neuvedomoval, koľko miliónov životov bude na svedomí mať. Vypovedanie vojny Srbsku a následná mobilizácia mužskej populácie však týmto víkendom dala tušiť krvavé zajtrajšky.

Nemecké veľvyslanectvo v Belehrade vytiahlo rakúsku a uhorskú zástavu ako symbol ochrany rakúsko-uhorských občanov v Srbsku. Prvé výstrely zazneli okolo polnoci oznamujúce srbskú mobilizáciu. Mobilizáciu však signalizovali aj zapálené vatry na vrchoch. Diplomacia stíchla, nastal čas prehovoriť zbraniam. Koľko sĺz sa v tieto dve noci prelialo v stiesnených izbách, keď otcovia a synovia vediac, že musia narukovať, čoskoro opustia najbližších nevedno dokedy – a možno aj navždy?

Nie, ľudia vojnu nechceli. Darmo úradné demonštrácie za vojnu a vyvolávanie na slávu nemeckému cisárovi »nášmu vernému spojencovi« hulákali ulicami, darmo hromžili na »kráľovražedné Srbsko a Rusko«, ľud, na ktorý padá celá ťarcha vojny so stiesneným pocitom prizeral sa na toto počínanie oslavujúce vojnu. Bojovať za vec celkom cudziu pôjdu predsa oni, nie títo páni úradníci. Ráno v nedeľu 26. júla 1914 sa civilné obyvateľstvo zobudilo do plakátmi a nariadeniami oblepenej krajiny s výzvou do zbrane a povinnou mobilizáciou do 24 hodín. Ruka v ruke s mobilizáciou odkrýva sa aj farizejstvo vojnových štváčov: »Ťažkým srdcom sme sa odhodlali na vojnu, lebo vieme, aké strašné, nevypočítateľné následky má pre národ takýto osudný krok.«

Do platnosti vstúpili prísne nariadenia o zrušení slobody zhromažďovania sa, prejavu a slobody tlače. Tento režim vysokou mierou totality vojnovej politiky vykryštalizoval do rozsiahlych perzekučných aparátom kontrolujúcich politických náhľadov cez pohyby osôb, tovarov, informácií. Rastúca kontrola štátu svojou ambíciou regulovať prakticky všetky oblasti života bola všadeprítomná. Útržkovito sa verejnosti dostávajú informácie o zatknutých redaktoroch, národniaroch, spisovateľoch. Periodiká, ktoré doposiaľ pracovali pre národ sa vyhlásením vojnového stavu strácajú z pultov novinových stánkov. Malinký oznam, takmer neviditeľný, upozorňuje napríklad na konfiškáciu Národného hlásnika, na zatýkanie publikujúcich osôb, ako sú Jozef Gregor Tajovský, Ján Burian. To všetko je len začiatok. Milan Hodža je ihneď po narukovaní do Trenčína zatknutý a vojenskou eskortou dopravený do vojenského väzenia v Bratislave, v ktorom už sedí Ivan Dérer. V Bánovciach zatvorili Janka Jesenského, v Novom Meste nad Váhom Rudolfa Markoviča, podobný osud stihol Jána Fábryho, Miloša Krnu, a iných. Len v Nitrianskej župe bolo tohto času vyšetrovaných do dvesto panslávov, mnohých obvinili za zapredanie vlasti Rusom, iných za vyhotovanie tajných mapiek pre Rusov , iných zo špionáže pre Rusov. Vo všetkých slovenských okresoch boli vydané na príkaz vyššej vrchnosti proskripčné listiny s menným zoznamom všetkých podozrivých slovenských národovcov. Mnohí zo zoznamu museli ihneď narukovať a po pár dňoch ísť priamo na front, do prvých línií. Vo svojich dokladoch mali poznámku, že ide o nebezpečných panslávoch, ktorých treba prísne sledovať, a ich návrat nie je žiadúci!

Po všeobecnej mobilizácii vyhlásenej 1. augusta 1914 sa na mnohých stránkach slovenských denníkov, pokiaľ ešte nie sú vo väzení, lúčia redaktori so svojimi čitateľmi.

» … Hlas zemepána volá i nás. Skladáme dnešným dňom svoju dosávadnu zbraň ducha: pero, aby sme ho na vyššiu vôľu zamenili zbraňou surovej sily fyzickej: puškou a bodákom. Lúčime sa so slovenským obecenstvom a prepúšťame svoje redaktorské miesto iným, ktorí – sme pevne presvedčení o tom – práve s takou oddanosťou budú hájiť a zveľaďovať duševné poklady národa nášho, jako sme sa my snažili ináč slabými silami.
Nielen my redaktori, no i celý tlačiarenský personál, sadzači, strojníci, atď., sú nútení opustiť prácu okolo svojho Denníka a spechať do zbrane. Keď sa lúčime so slovenskou verejnosťou i menom týchto svojich verných spolupracovníkov, pevne dúfame, že naše čitateľstvo vytrvá pri Denníku i v nastávajúcej krušnej dobe, že zhromaždí sa okolo neho i podpore ho zo všetkých síl svojich, aby sa udržal a konať mohol v prospech národa nášho svoju misiu
V tejto nádeji skladáme pero svoje a z hlbín – netajíme veru ustarostenej duše svojej želáme našej širokej rodine slovenskej, aby bez pohromy vyšla zo svetodejinných udalostí, ktoré sa teraz takým strmým a nezastaviteľným prúdom valia na nás.
Jak Boh dá, do videnia!«

Vojna .. Hrozí spustošením všetkého, čo sa za dlhé roky vybudovalo. Hrozí spustošením ľudskej kultúry, majetku, vznešených ideálov. Najhoršie však je , že hrozí spustošením státisícov ľudských životov. Ak niekto ešte dúfal, že táto vojna bude jemnejších výsledkov, trpko sa sklamal. Prvá várka zajatých Srbov, ktorí sa pokúsili vtrhnúť cez Drinu do Bosny, bude síce s jasotom a vytržením v uliciach za lampiónového a fakľového sprievodu posielaná do pekiel za spevu vlasteneckých piesní, no keď ľudskú populáciu na fronte začala kosiť smrť rad radom po státisícoch, opadli aj vlastenecké piesne a fakle i lampióny navždy zhasli.

---