Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Poďme sa rozprávať o politike…
Úryvok z diela Záverečná, „tretieho zastavenia veľkej vojny.“
PANKRÁC: Poďme sa rozprávať o politike!
TIBOR: Mám ti fakt jednu vraziť?
Tibor sa otočí k Pankrácovi.
PANKRÁC: Len si poslúž, ak máš na to ešte dosť síl! Aspoň rýchlejšie skončíme!
TIBOR (znudene): A nechce sa mi…
PANKRÁC: A chcelo sa ti niekedy niečo?
TIBOR: Zase začínaš?
PANKRÁC: A keď sa už nemáme o čom rozprávať, tak môžeme o sebe.
TIBOR (porazenecky): Tak radšej o tej politike…
PANKRÁC: No konečne nejaká zhoda! (pauza) No nehovor mi, že si o tom ani raz v tomto hrobe nerozmýšľal!
TIBOR: Ale hej. Rozmýšľal. Len čím viac som nad tým rozmýšľal, tým som bol nahnevanejší. Čím som bol nahnevanejší, tým som bol slabší. A tak stále dokola. Keďže som teraz dosť slabý, nemôžem ani len rozmýšľať.
PANKRÁC: Aj ja som nad tým dosť rozmýšľal, však ani nad ničím iným sa v podstate rozmýšľať nedá, a prišiel som na hroznú vec.
TIBOR (znudene): Na akú?
PANKRÁC: Že práve politika môže za to, čo sa s našou Zemou stalo.
TIBOR: A na to si prišiel sám?
PANKRÁC: Sám! Veď to bolo logické, nie?
TIBOR (s povzdychom): A na čo si prišiel?
PANKRÁC: Chceš to naozaj počuť?
TIBOR: Už keď si to načal…
PANKRÁC: Predstav si teda vládu hocijakej zeme ako rádio.
TIBOR: Rádio? To teda dobre začína…
PANRKÁC: Že… (pauza) No… To rádio niekto priniesol medzi dotyčný ľud. Niektorým sa forma staníc a hrania toho rádia páčila, iným nie. Niektorí si ho obľúbili, že naňho dopustiť nedajú, a niektorí by najradšej dorazili aj toho, kto tam to rádio priniesol. Záleží od štátu a od jeho rádia. Klasika zatiaľ, že…
TIBOR: Vláda je rádio. V príklade nezáleží na tom, aké je.
PANKRÁC: A teraz si predstav, že tí, ktorí ho priniesli, ho aj spravujú. Nastavujú stanice, zvuk… Niekedy si týchto nastavovačov ľudia k tomu rádiu dosadia sami, niekedy ich dostanú aj s rádiom. A teraz si predstav, že sa objaví skupina poslucháčov, ktorá začne rozprávať, že nastavovači sa starajú o rádio zle a že len tí, ktorí proti nim kričia, ho dokážu lepšie ovládať, aby mali ostatní poslucháči napríklad… (pauza) lepší zážitok z počúvania alebo niečo také. Ostatní poslucháči teda podľahnú slovám týchto ľudí a starých nastavovačov nahradia novými. Fígeľ je v tom, že síce sú tam noví nastavovači, ale rádio je stále také isté. Možno sa nastavovačom podarí niečo na ňom zlepšiť, napríklad dať do rádia nové batérie, ale výsledok je stále taký istý. Napokon poslucháči nepočúvajú to, čo chcú, ale čo chcú nastavovači, ktorých tam sami dosadili. A títo nastavovači sa medzi sebou hádajú, kto to rádio ovládať úplne môže a čo počúvať bude. Aké z toho plynie ponaučenie?
TIBOR: Pouč ma!
PANKRÁC: Pozri sa von, kam nás dotiahli tí nastavovači! Nielenže zničili rádio, ale aj vlastných poslucháčov poslali na smrť. Ktovie, či oni sami ešte žijú a iné rádia ovládajú…
Pankrác si odkašle.
TIBOR: Strašná vec… (pauza) Inak som aj ja prišiel na zaujímavú vec. Chceš ju poznať?
PANKRÁC: No keď som už podal tú svoju…
TIBOR: Zomrieme tak, ako ľudia, trpiaci v mierovom svete na energetickú chudobu.
PANKRÁC: A to je ako?
TIBOR: Na nič, čo tu v tomto netesnom kryte máme. Nie je tu ani teplo, ani elektrina, v podstate ani voda, ani jedlo… Skrátka nič!
PANKRÁC: Chceš povedať, že ľudia v našom svete umierali pre nedostatok elektriny alebo plynu?
TIBOR: Presne tak. A boli ich tisíce! Tak to bolo!
PANKRÁC: To som nevedel…
TIBOR: Tak teraz to už vieš…
PANKRÁC: A to sa ešte niečomu aj čudujeme? Veď to inak ani dopadnúť nemohlo. Normálny človek drel ako mula, lebo musel rodinu vyživiť a celoživotnú hypotéku splatiť, aby napokon v starobe zistil, že neexistuje nič, na čo by sa za celý svoj ťažko nadretý život mal tešiť. A ako na to príde, keď po takej drine, po ktorej by akurát tak prišlo veľké nič, prišiel koniec sveta?
TIBOR: Mal sa radšej flákať ako my.
PANKRÁC: A to je to vychovanie! Učili ho, aby drel ako somár a niečo pre túto spoločnosť urobil, aby napokon zistil, že ho tá spoločnosť má za tú drinu v paži!
TIBOR: A my sme sa flákali. Akoby sme tušili, že ten koniec napokon príde…
PANKRÁC: Robili sme len toľko, koľko bolo treba. Ani o nič navyše. Taký je život.
TIBOR: Taký je…
Nastalo ticho, prerušované zvukom fujavice.
PANKRÁC: Tak a teraz čo?
TIBOR: Čo ďalej?
PANKRÁC: Čo ďalej…
TIBOR: Budeme zase sedieť a čakať na smrť?
PANKRÁC: Keď chceš, môžeš si aj ľahnúť a čakať na smrť. Tak je to možno aj pohodlnejšie.
TIBOR: Slabí sme na všetko. Ešte šťastie, že jej v ústrety ísť nemusíme. Ona má vždy dostatok síl, aby si prišla po nás.
PANKRÁC: Tá smrť… (pauza) Čo vlastne je?
TIBOR: Ja neviem, ale je krásna. Určite je krásna.
PANKRÁC: A nemala by skôr pôsobiť odpudzujúcim dojmom?
TIBOR: A prečo vlastne sa rozprávame o jej podobe, keď žiadnu ani mať nemusí? Skrátka si po teba príde a hotovo. (pauza) Koniec! Akoby snáď záležalo aj jej samej na tom, ako by mala vyzerať, keď na tom vôbec nezáleží…
Úryvok z diela Záverečná, „tretieho zastavenia veľkej vojny.“
Z knihy Štyri malé zastavenia veľkej vojny
Tomáš Beník