Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som 11. septembra 2001 bol v Chicagu a sledoval udalosti, pri ktorých bolo v tej chvíli ťažké pochopiť, čo sa vlastne deje. Do metra smerujúceho do centra nás nechceli pustiť, pretože nikto nevedel, či ďalším cieľom nebude Sears Tower v centre tohto mesta. Začínala sa zvláštna etapa dejín, ktorú bolo vtedy ťažké pomenovať. Dnes sa na tieto udalosti pozerám aj z iného pohľadu. Ľudská história opakovane ukazuje, že rastúce nerovnosti, koncentrácia ekonomickej a politickej moci a spoločenské napätie môžu vytvárať podmienky pre konflikty, radikalizáciu a násilie. Alebo jednoduchšie: ľudstvu sa zatiaľ opakovane nedarilo dlhodobo zvládať extrémnu koncentráciu moci a nerovnosti bez veľkých spoločenských otrasov.
O dvadsaťpäť rokov neskôr, 11. septembra 2026, som sa venoval práve tejto otázke.
Model kooperativizmu bol predstavený na medzinárodnej konferencii EuroMemo v Oxforde, a to prostredníctvom dvoch prezentácií. Prvá sa venovala makroekonomickej demokracii, produktivite a problému nerovnosti (Link), druhá samotnej architektúre kooperativizmu a jeho menovému pilieru, kde projekt prináša možné odpovede na kľúčové otázky, ktoré pri návrhoch zásadnej menovej reformy zostávajú otvorené (Link).
Jedným z ústredných problémov dneška je už empiricky a vedecky pomenovaný vzťah medzi výnosom z kapitálu (r) a ekonomickým rastom (g), ktorý preslávil Thomas Piketty. Ak výnosy z kapitálu dlhodobo rastú rýchlejšie ako ekonomika, existuje mechanizmus podporujúci koncentráciu majetku a ekonomickej moci. Doteraz ponúknuté riešenia sú vnútorne nekoherentné, prípadne doslova nerealizovateľné.
A kooperativizmus má ambíciu aj túto dilemu riešiť. A to trochu inak ako doteraz predstavené prístupy, ktoré problém teda prevažne korigujú až po jeho vzniku alebo zasahujú iba do niektorých mechanizmov, ktoré ho vytvárajú. Namiesto neustáleho korigovania vzniknutej nerovnosti prostredníctvom daní a ďalších zásahov sa snaží zmeniť samotnú inštitucionálnu architektúru, v ktorej sa výnosy z kapitálu vytvárajú.
Od myšlienky k vedeckému testovaniu
Množstvo práce, ktoré sa na projekte urobilo počas posledných týždňov či mesiacov, bolo obrovské. Jeho jednotlivé časti boli prezentované na medzinárodných vedeckých podujatiach v Ríme, Hamburgu a Oxforde a ďalšia prezentácia sa pripravuje v Paríži.
Posledné dve vystúpenia som vzhľadom na naše súčasné možnosti absolvoval online. Nebol som pritom jediným účastníkom konferencie, ktorý prezentoval touto formou – online prebehla aj jedna ďalšia prezentácia. V mojom prípade však išlo o dve samostatné témy a dve prezentácie, čo bolo organizačne aj technicky o niečo náročnejšie. Jedna z nich musela byť dokonca prerušená pre výpadky internetového spojenia v Alpách. Aj to je realita projektu, ktorý zatiaľ funguje s veľmi obmedzenými zdrojmi.
Napriek tomu sa projekt postupne dostáva do medzinárodnej vedeckej diskusie a minimálne do povedomia časti heterodoxnej ekonomickej komunity.
Popritom pokračovala práca na ďalších vedeckých článkoch a predovšetkým na veľkom grantovom projekte, ktorý by mohol vytvoriť podmienky na systematické modelovanie a testovanie celej architektúry.
A konferencia v Oxforde ukázala, že práve toto môže byť najdôležitejší ďalší krok.
Čo vlastne znamená „alternatíva“?
Jedna časť konferencie bola venovaná priamo alternatívam.
Bolo zaujímavé sledovať, aké rozdielne môže byť samotné chápanie slova alternatíva. Návrhy sa spravidla sústreďovali na konkrétne oblasti, nové formy správy, riešenie zadlženosti alebo ďalšie čiastkové problémy súčasného systému. Sú to legitímne a často veľmi zaujímavé prístupy. Otázkou však zostáva, čo sa stane, ak riešenie jedného problému ponechá nedotknuté mechanizmy, ktoré ho na inom mieste znovu vytvárajú. Ak je problém v samotných základoch systému, čiastkové riešenia môžu mať prirodzené hranice.
Kooperativizmus nechce opravovať iba nefunkčné parapety na kývajúcom sa dome, ak môže byť problém v jeho základoch. Preto spája vlastníctvo, podnikové rozhodovanie, peniaze, bankovníctvo, financovanie investícií, distribúciu ekonomickej moci a fungovanie trhu do jednej makroekonomickej architektúry. Medzi alternatívami prezentovanými v tejto časti konferencie bol kooperativizmus jediným návrhom, ktorý sa pokúšal uchopiť problém na tejto širšej makroekonomickej úrovni. Čo ďalej potvrdzuje to, aký prielom do neprebádaných oblastí týmto projektom robíme.
Prioritizácia cieľov
Jednou z otázok, ktoré zazneli v súvislosti s projektom, bolo riešenie environmentálnych problémov. Priznávam, že projekt sa nimi priamo nezaoberá. Jeho rozsah je už dnes veľmi široký a nie je možné pokryť všetky zásadné problémy súčasnosti.
Odpoveď však spočíva aj v prioritizácii cieľov. Ak žijeme v spoločnosti, v ktorej rastie nerovnosť, sociálne napätie a polarizácia, pričom história ukazuje, že ich extrémne formy, ktorým už pomaly čelíme, môžu viesť k vážnym spoločenským otrasom, schopnosť riešiť dlhodobé problémy sa prirodzene oslabuje. Spoločnosť sústredená na bezprostredné ekonomické a sociálne konflikty má menší priestor na hľadanie konsenzu pri problémoch, ktorých riešenie si vyžaduje desaťročia koordinovaného úsilia.
Neznamená to, že environmentálne problémy sú menej dôležité. Znamená to, že stabilnejšiu, menej polarizovanú a ekonomicky demokratickejšiu spoločnosť považujeme za jeden z predpokladov ich efektívnejšieho riešenia.
Kooperativizmus preto nemá ambíciu vyriešiť všetko naraz. Snaží sa najskôr skúmať mechanizmy, ktoré považuje za fundamentálne: koncentráciu ekonomickej moci, nerovnosť, finančnú nestabilitu a fungovanie základných ekonomických inštitúcií.
Prioritizácia cieľov tak nie je ignorovaním ostatných problémov. Je súčasťou samotnej logiky projektu: najskôr sa pokúsiť stabilizovať základy, aby spoločnosť mala väčšiu schopnosť riešiť aj problémy, ktoré na nich stoja.
Nie čakať na kolaps, ale testovať riešenia
Azda najzaujímavejšou časťou Oxfordu však bola pre mňa záverečná diskusia.
Jedným z návrhov pre budúcoročnú konferenciu bolo venovať časť programu možnosti vážnej systémovej krízy a otázke, čo robiť po nej.
Samotný fakt, že sa takéto otázky objavujú vo vedeckej diskusii, podľa mňa ukazuje rastúce obavy zo smerovania súčasného ekonomického a politického vývoja a asi aj definitívne čakanie na kolaps, ktorému sa bez zásahov nevyhneme.
V diskusii som preto navrhol trochu inú perspektívu.
Možno by sme nemali pripravovať iba plány na to, čo budeme robiť po kolapse. Možno by bolo užitočné vytvoriť priestor, kde sa budú modelovať a testovať alternatívy, ktoré kolapsu môžu zabrániť.
Robil som to preto, lebo presne do tejto fázy sa snažíme dostať náš projekt. V rámci neho už nechceme zostať iba pri tvrdení, že architektúra by mohla fungovať. Pomocou Stock–Flow Consistent modelovania, agent-based modelov, analýzy finančnej stability, historických dát a ďalších nástrojov chceme skúmať, či jednotlivé hypotézy skutočne držia pohromade.
A rovnako dôležité bude zistiť, kde nefungujú.
Pretože ak má byť alternatíva vedecká, musí existovať aj možnosť ukázať, že sa v niečom mýlime.
V diskusii sa však priamo objavila aj oveľa radikálnejšia myšlienka: buď zásadná reforma, alebo kolaps. Už samotný fakt, že sa takáto dilema objavuje v serióznej vedeckej diskusii, podľa mňa veľa vypovedá o tom, ako časť vedcov vníma súčasný vývoj.
Chcem veriť, že aj prezentácia projektu, ktorý sa nesnaží iba pomenovať problém, ale predkladá architektúru určenú na ich riešenie, ktorá je pripravená už na testovanie, pomáha takéto otázky otvárať. O potrebe zásadnej zmeny a aj pomenovania reality sa možno hovorí ľahšie, ak zároveň existuje aspoň potenciálna cesta na nápravu, ktorú možno vedecky preveriť. A kooperativizmus sa pokúša byť práve takouto cestou.
Ďalšia zastávka: Francúzsko
Ďalšia prezentácia projektu bude vo Francúzsku pri Paríži (mestečko Amiens).
Má to pre mňa aj určitú symboliku. Práve francúzsky ekonóm Thomas Piketty priniesol jednu z najvýznamnejších moderných empirických analýz dlhodobého vývoja majetkovej nerovnosti a vzťahu medzi výnosmi z kapitálu a ekonomickým rastom.
Kooperativizmus sa pokúša tento problém riešiť, ale aj nadviazať ďalšou otázkou.
Ak vieme pomerne dobre opísať mechanizmus, ktorý vedie ku koncentrácii majetku, dokážeme navrhnúť inštitúcie, ktoré tento mechanizmus definitívne zmenia? Vieme dosiahnuť niečo podobné, čo sa podarilo počas socializmu, ale popri fungovaniu trhu a demokracie?
A symbolicky práve tejto časti projektu sa bude francúzska prezentácia venovať.
Tentoraz by som sa jej rád zúčastnil osobne. Online komunikácia má svoje hranice a pri projekte, ktorý potrebuje diskusiu, kritiku a budovanie vedeckej spolupráce, osobný kontakt stále nemožno úplne nahradiť.
Od hypotézy k dôkazom, pozitívom pripájanie sa vedcov a odborníkov.
Za posledné mesiace sa teda projekt posunul o ďalší kus dopredu.
Vzniká makroekonomická alternatíva, ktorá sa nesnaží riešiť iba jednotlivé dôsledky súčasného systému, ale skúma interakciu medzi vlastníctvom, peniazmi, financiami, produktivitou, nerovnosťou a ekonomickou mocou.
Pozitívnym signálom je aj rastúci záujem ľudí z vedeckého prostredia. Viacerí významní odborníci prejavili záujem o možnú budúcu spoluprácu, ak projekt získa potrebné financovanie. Po jednej z posledných prezentácií dokonca diskusia neviedla k otázkam, ale iba k priamej ponuke spolupráce. Možno to bolo spôsobené aj výpadkom internetu, ale takto to bolo.
To však neznamená, že reakcie sú alebo budú jednotné. Myslím že aj na tejto konferencii projekt nebol prijatý všetkými, aj keď vedecké protiargumenty je tu ťažké hľadať.
Projekt, ktorý otvára otázky tvorby peňazí, vlastníctva, bankovníctva a distribúcie ekonomickej moci, však asi musí vyvolávať kritiku či skepticizmus z nejakých kruhov. Práve preto ho treba dostať z fázy argumentácie do fázy systematického testovania.
Radikalizmus, postkomunizmus alebo jednoducho snaha hľadať inú cestu?
Aj takéto otázky zostali po konferencii vo vzduchu. Objavilo sa spájanie navrhovanej architektúry s radikalizmom či s tým, že jej autor prichádza z postkomunistickej krajiny. Aj preto som musel vysvetľovať, že projekt nevychádza z nostalgie za minulým režimom ani z ideologického odmietania trhu. Vychádza iba z vedeckých výstupov, historických skúseností a čo je možno najdôležitejšie, zároveň z mojich vlastných skúseností z praktického života a výrobných procesov vo vyspelých západných ekonomikách. Ktoré som sa snažil v diskusii trochu priblížiť a opísať.
Ak je však radikálne pýtať sa na samotné korene problému, potom môže byť tento projekt radikálny v pôvodnom význame tohto slova. To však ešte neznamená, že je ideologický. O tom, či jeho hypotézy fungujú, nemá rozhodnúť žiadna ideológia, ale modelovanie, dáta a vedecké testovanie.
Kocka je hodená
Či sa podarí ísť cestou systematického modelovania a testovania alternatív, alebo budeme naďalej prevažne reagovať až na ďalšie krízy, bude závisieť aj od toho, aký priestor a podporu dostane takýto výskum vo vedeckom prostredí. Osobne verím, že sme predložili dostatočne silný, vedecky podložený a inovatívny projekt na to, aby dostal príležitosť prejsť do ďalšej fázy. Avšak cesta existuje, tam však už nerozhodujeme iba my.
Je tu navyše určitý začarovaný kruh. Nie som dnes etablovaným akademickým výskumníkom, čo prirodzene komplikuje prístup k financovaniu takto ambiciózneho projektu. Zároveň som sa ním nemohol stať tradičnou cestou aj preto, že téma, ktorej sa venujem, dlho nenachádzala priestor vo vedeckom prostredí, ku ktorému som mal prístup, vrátane možnosti rozvíjať ju v rámci doktorandského štúdia.
Aj preto bude zaujímavé sledovať, čo príde ďalej. Veda by napokon nemala rozhodovať podľa toho, odkiaľ myšlienka prichádza, ale podľa toho, či je dostatočne dobre rozpracovaná a formulovaná na to, aby ju malo zmysel podrobiť serióznemu testovaniu – a či prináša potenciál posunúť poznanie alebo otvoriť cestu k dôležitému vedeckému prielomu. A presne o to sa dnes pri kooperativizme snažíme.
Stanislav Jurčišin