Populárna kultúra už Štúra vykreslila aj ako homosexuála či mizogýna. Jeho skutočný život pritom má súčasníkom čo povedať. Predstava o Štúrovi sa v hlave bežného Slováka formuje na základe útržkov, čo započul na hodinách slovenskej literatúry v 5. ročníku základnej školy. K nim sa neskôr pridajú kusé, „škandalózne“ správy z médií a filmy či seriály, ktoré sa venovali fabulácii. Štúr tak v predstavách populácie končí ako ten pán s hipsterskou bradou, čo vymyslel slovenčinu. A ktorý sa v každej dobe dá použiť aj na potvrdzovanie tej-ktorej prevládajúcej ideológie. Ako v roku 2015, pred referendom o rodine, kedy sa vyrojili články polemizujúce o Štúrovej sexuálnej orientácii. Bolo to zároveň 200. výročie Štúrovho narodenia.
POZRI SÚVISIACE: RECENZIE A KOMENTÁRE K FILMU ŠTÚR a VIDEO NA TV DAV?
ŠTÚR LGBTI+
Napríklad v týždenníku Plus 7 dní vyšiel text pod názvom Metrosexuál, ale nie gay: Čo mal krásavec Štúr proti ženám?. Autor v ňom rozoberal Štúrove vzťahy so ženami. A zároveň naznačoval, že štýl života nášho dejateľa mohol viesť k diskusii o jeho sexuálnej orientácii. Rovnakým smerom sa uberala aj esej, ktorá vyšla v Pravde pod názvom Všetci Štúrovi muži. A ženy.
Korene úvah o Štúrovej možnej homosexualite však siahajú ešte hlbšie. V roku 2001 sa v Novom Čase objavil rozhovor s aktivistom zo združenia Inakosť, kde bola táto hypotéza predostretá a zaznela ako kategorické tvrdenie: „A čo poviete na to, že aj Ľudovít Štúr bol homosexuál“.
Priam sa k tomu núka istá replika, ktorá odoznela v 5-dielnom televíznom filme Štúrovci (1991). Ide mimochodom aj o historicky najpresnejšiu reprezentáciu Štúrovho verejného pôsobenia, revolučných udalostí a aj súkromného života.
Práve v 3. dieli má Štúr konflikt s Jankom Kalinčiakom, kde mu Štúr vytýka jeho nedostatočné národovectvo a aj to, že myslí viac na získanie nejakého úradu a na ženbu. Preto ho odmieta ako redaktora Slovenských národných novín. Televízny Janko Kalinčiak v osobe mladého a pohľadného Adyho Hajdu mu v hádke roztrpčene vyčíta: „Ako mi to môžeš urobiť? Veď sme v jednom kvartieľi bývali, vlastnými telami sme sa zohrievali.“
Táto replika je dokonalý horľavý materiál pre predstavivosť ľudí našej presexualizovanej doby. Telami sa zohrievali, je to jasné, ako inak. V súčasnosti totiž vie len pár historikov, že študenti v 19. storočí skutočne spávali po dvoch v posteliach. Nájom, a aj tá posteľ, či drevo na vykurovanie totiž boli drahé. Historici vedia aj to, že homosexualita bola v tej dobe trestná. Keby Štúr homosexuálom skutočne bol, vtedajšia vrchnosť by si to len tak nenechala ujsť, keďže jeho pôsobenie bolo pre ňu problematické.
ŠTÚR MIZOGÝN
Rovnaká neschopnosť zasadzovať veci do kontextu sa prejavuje aj v tom, že masmédiá rady prezentujú Štúra ako mizogýna (muža nenávidiaceho ženy, pozn. red.). Nevysmieval sa vari Hurbanovi, keď mu šiel na svadbu, že „ide na pohreb?“ Nevyžadoval od svojich kolegov a súputníkov celibát?
V skutočnosti však, keby sme mali použiť terminológiu dnešnej doby, povedali by sme, že Štúr bol jednoducho „silne fokusovaný“ na to, čo chcel dosiahnuť.
Manželstvo a s ním spätý príchod detí v tom čase znamenalo, že muž sa v prvom rade musel postarať o prežitie rodiny. Keďže mladíci zoskupení okolo Štúra neboli muži remesla, zostávalo im len miesto učiteľa, úradníka alebo kňaza. Teda všetko miesta, v ktorých by boli vydierateľní vtedajším vládnym systémom.
Štúr bol zároveň pravým človekom romantizmu. Žil pre myšlienku, ideu, víziu, pre svoj národ. Manželstvo a ženy spadali do rádu šedivej každodennosti, ktorá so sebou prinášala síce malé radosti, ale aj sústavné materiálne problémy a sťahovala „orla tatranského“ do blata zabezpečovania materiálnych potrieb. To nakoniec videl v prípade svojho brata Karola a jeho rodiny (Štúr sa po jeho smrti staral o jeho sedem detí). Ľudevítom skrátka hýbali iné veci, ako tie, ktoré hýbu väčšinou ľudí dnes.
Kubánsky veľvyslanec RAFAEL PINO BÉCQUER na výstave Matice slovenskej ŠTÚR 210/210
ŠTÚR NEŠTASTNÍK ZAĽÚBENÝ
Štúra si na Slovensku neprekresľujú iba médiá podľa toho, ako sa im to práve ideologicky hodí. Viacerí literáti či filmári ho potrebovali „poľudštiť“ tým, že jeho životu vymysleli ľúbostnú zápletku.
A tak sa v kolektívnej pamäti slovenského národa ukotvila predstava Štúra zaľúbeného, samozrejme nešťastne. Tak ho aspoň zobrazuje kniha Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej (1954), ktorá v blahých a nedávnych časoch povinného čítania predstavovala tú lepšiu, „tenšiu“ knihu. A vzťah medzi Adelou Ostrolúckou a Štúrom si za námet vybrala aj autorka filmu Štúr (2026).
Obe diela sú čistou fikciou. Sila mimesis je obrovská, a Ľudo Zúbek i Čengel Solčanská svoje remeslo ovládajú dokonale. Ich dielo jasne o sebe hovorí, že je fikciou, no zároveň nás presviedča, že to je naozaj, nielen akože. A preto veľkým dielom obaja prispievajú k formovaniu obrazu Štúra v predstavách Slovákov.
KORENE VYMYSLENÝCH LÁSOK
Zúbek aj Čengel Solčanská však pri kreovaní príbehu z nejakej hmoty vychádzali. Namieste je teda zamyslieť sa, kde korenia fabulácie o vzťahu medzi Ostrolúckou a Štúrom. Prvé zmienky o Štúrovi a jeho domnelých láskach máme od Jozefa Miloslava Hurbana, z jeho listov, ale hlavne zo spomienok na Štúra, ktoré vychádzali od roku 1881 v Slovenských pohľadoch.
Hurban spomína aj akúsi prvú lásku, ale menuje len dve ženy. Pritom podčiarkuje, že na Štúrovi nebolo poznať, že by bol vôbec kedy zaľúbený: „Ale toho som sa nenazdal, že by i Ľudovít bol trochu trafený býval. Chudák, on to tajil v hrudi svojej. Pozdejšie mu sekla do srdce Mária (Pospíšilová), ale i tá láska zostala len platonickou. Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolúcka, ale i tá láska, najbližšia cieľa, zostala len platonickou. Pekné sny a pekné žiale splodila v ňom láska časná.“
Treba podotknúť, že aj keď Hurban čerpá zo svojich denníkov a z listov, predsa len píše romantizujúcim spôsobom, a najmä tridsať rokov po opisovaných udalostiach. No ľudská pamäť vie stvárať psie kúsky: prežité udalosti totiž prekresľuje, inokedy prefarbuje, ale aj posiela do prepadliska ničoty.
Polienka na tento založený ohník Štúrových vzťahov neskôr začala prikladať Helena Turcerová-Devečková (1886-1964), autorka prvej historiografickej práce o Štúrovi. V roku 1912 totiž ako prvá Slovenka obhájila doktorát na slávnej parížskej Sorbone. Treba zdôrazniť, že v doktoráte, ktorý sa venoval Štúrovmu životu a dielu, sa poslušne držala faktov.
No v štúdii Z intímneho života Štúrovho, ktorá vyšla v Letopise Živeny v roku 1928, už Turcerová-Devečková nasadla na romantickú vlnu. Je paradoxné, že tak urobila práve ona, odchovankyňa francúzskeho pozitivizmu v historiografii, ktorý kritizoval romantizujúci prístup vo výklade dejov a dejín.
Turcerová-Devečková romanticky opisuje aj Štúrov vzťah k Češke Márii Pospíšilovej, s ktorou sa rozlúčil známou básňou Zapomni, milá, zapomni jinocha, a ako inak, verejne, časopisecky. Pospíšilová sa podľa Turcerovej pred Štúrom „vynorila sťa kňažka Slovanstva, s aureolou vlastenectva na čele. Ranila hlboko, vznietila silné túžby. Všetko nasvedčovalo, akoby si boli predurčení. Odpútavanie bolo ťažké, zdĺhavé, citeľné“.
SOCIALISTICKÉ MOTÍVY
Ľudo Zúbek neskôr v drásavom príbehu nešťastnej lásky pokračoval. Zúbek bol dieťaťom svojej doby a ako každý autor, i on bol viac či menej ovplyvnený dobovou ideológiou.
Na rozdiel od neskoršieho diela Čengel Solčanskej sa to v knihe Jar Adely Ostrolúckej však deje pomerne nenásilne. Vzdialené echo rovnostárstva predstavuje modelovanie postavy Evy Jonášovej, učiteľskej dcéry, ktorá príde robiť spoločníčku Adele a učiť ju slovenčinu. Okrem toho rada pomáha v kuchyni a za to ju vyhreší nóbl šľachtičná, Adelina teta.
Zúbek si takisto poslúžil triednym rozdielom medzi Adelou a Štúrom a využil ho ako dôvod nemožnosti uzavrieť manželstvo. Eva si nakoniec berie statočného a čestného robotníka-sadzača Laciaka.
UTRPENIE ADELY OSTROLÚCKEJ
Ako Ľudo Zúbek, i Mariana Čengel Solčanská je dieťaťom svojej doby. A taký je aj jej Štúr, či už vo filme, ktorý by sa mal skôr volať Utrpenie Adely Ostrolúckej, alebo v knihe, názvom kopírujúcej ikonický erotický román od D.H. Lawrencea Milenec lady Chatterleyovej.
Novodobý filmový i románový Štúr je nepríjemný, zalknutý, večne zadumaný intelektuál a podivín, v ktorom sa prejavia nejaké vášne len vtedy, keď burcuje sedliakov.
A tak sledujeme depresívnu, nenaplnenými vášňami zmietanú Adelu, ktorá ako vzdelaná žena nemá šancu presadiť sa, chladného, odmietavého Štúra, ktorý ju nechce ani len pobozkať, a panovačného, krutého otca, lebo Adela predsa žila v patriarchálnej spoločnosti (ktorá prevláda aj doteraz).
Podobne ako Zúbek postavil k Adele Slovenku z ľudu, Evu Jonášovú, Solčanská k nej pridružila slúžku Katiku, ktorá je „slobodná“ v rámci súčasného chápania slobody a „slobodne“ Adele prepožičia svojho frajera, lebo Štúr ju nechce, lebo „by z neho ubudlo“. Ale o tom sme už písali inde.
VERNÝ ŠTÚR
Fabulovať je ľahšie než kontextualizovať. Ale dá sa to vôbec inak? Je vôbec možné znázorniť to, čo Štúrom hýbalo, čo ho dojímalo a trápilo na plátne či v texte tak, aby to súčasník pochopil?
Ako tlmočiť súčasníkovi na stranách fiktívneho textu, že v Štúrovom pôsobení zohralo kľúčovú úlohu kresťanstvo? Alebo detstvo, strávené na pahorkoch nad Uhrovcom alebo magickosť rozprávok, ktoré počúval ako dieťa? Alebo čo preňho znamenal výlet na Devín (24. apríla, na sviatok sv. Juraja), keď si všetci z jeho kruhu zvolili mená?
Ako môže pochopiť Štúrovu jasnozrivosť, keď namiesto biblickej češtiny vybral za národný jazyk stredoslovenčinu, čo viedlo k drsnému stretu s Jánom Kollárom, jeho idolom? S Kollárom, ktorý si uťahoval zo slovenčiny, že je to „trpácka čarbanina a škrabanina, reč luzy a černilidu, je to bačovčina, krčmárčina, smetiščina a sviňarčina“? Ako môže súčasník žijúci matériou pochopiť Štúra, ktorý žil víziou, na svoje telo príliš ohľady nebral a radšej si kúpil knihu ako jedlo? Ktorého heslo bolo viacej tvoriť, ako troviť?
Ťažko.
A predsa Štúr zažíval mnohé z nešvárov našej doby. Napríklad, keď začal vydávať svoje Slovenské národné noviny, stretol sa s tým, čo sa dnes nazýva „polarizovaná spoločnosť“ alebo „hejterstvo“.
Ako píše v liste Hroboňovi: „Sype sa to hrozne na moju hlavu; dopisy prichodia pre reč strašlivé, pre litery latinské hrozné, pre malý formát ošklivé, pre smer novín nenávistné, pľuhavé“. Autori článkov, ktoré neboli prijaté, „sa odriekajú od novín, smrť im predpovedajú a prajú“. Niektorým bola vysoká cena, katolíci sa sťažovali, že v novinách sú len evanjelické správy, niektorí chceli mať v novinách ceny z trhov.„Keby ste tie dopisy čítali, vlasy by sa vám ježili. Tu len každý seba chce“.
Kontextualizovanie Štúra a pretlmočenie jeho života a osobnosti do jazyka súčasníkov bude snáď najväčšia výzva pre tvorcov budúceho diela o Štúrovi. Diela, ktoré sa bude držať faktov, ktoré sa v rámci možného vyhne prevládajúcim ideológiám, a v ktorom sa čaro fabulácie a mýtizácie bude používať ako drahé korenie.
Stanislava Moyšová, vyšlo aj Markeri
