Permanentné príkazy, zákazy…
Prečo stále dostávame nejaké rozkazy,
ako máme žiť, ako sa obliekať
a kedy ktorý kabát musíme prezliekať?
Niekto stále káže a my poslúchame ochotne.
Aby sa nepovedalo, vo svete je to rôzne.
Ale akú máme istotu, že sa nám hlava nezotne?
Že neskončíme v šrote ako nepotrebné vozne?
V mladosti sa sní o vlastnom živote.
Všetko sa však rozplynie v nezmyselnej robote.
A ak by aj ostal o vlastnom živote sen,
zničí ho a na depresiu obráti niektorý pracovný deň.
O čom to všetko je? Mať sny a potom všednosti vzdať sa?
Len v uniformovanej spoločnosti je krása,
v ktorej bojovať proti „slobode“ sa hlása?
Udrieť sa sklamaním či premárnením k smrti – jediná spása?
O čom to je? Najprv rodičia a potom spoločnosť.
K nim sa pridáva aj vládnuci štát.
Kde je potom slobody možnosť?
Či len pod veliteľmi sa dá ľudský život ustáť?
Možnosť neslobody sa stala motorom evolúcie.
Najprv živočích, potom človek, potrebuje riadiť.
Jedine tak vznikli civilizácie a prichádzali revolúcie.
Za slobodu sa stagnáciou a anarchiou len dá platiť.
Naozaj v mene pokroku a blahobytu musíme skloniť hlavy?
Veď mnoho ľudí na svete veľkými útrapami trpí.
V „blahobyte“ si vystačia s hlúposťami davy.
Ostatní bojom o život skracujú si čas, nič iné im myseľ netupí.
Nadáva sa na neslobodu v minulosti.
Dnes údajne sloboda je, nie každý si ju môže dovoliť.
Skrytá nesloboda vyvoláva len stavy zlosti.
Zadlžiť sa, byť prenasledovaný za iný názor, cieľom je sa podrobiť.
Tiež je dôležité byť stále pod kontrolou.
Kamera, špionáž či sociálna sieť – všetky oči či uši sú kontroly oporou.
Kedysi zdarma chlieb a hry.
Potom temnota a teraz drahý chlieb a „lacné“ hry.
Kontrola človeka teda nie je tak ťažká.
Stačia omamné látky či zábava, alebo, ako vždy – fľaška.
