Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Nesmrteľný kameň hrdo hľadí pred seba.
Dali ho sem, lebo zabudnúť sa nesmie
na tých, čo kameň nemajú, aj keď im by ho bolo treba
tiež dať, no toľko takých kameňov snáď na Zemi nie je.
Nie sú ani telá, len spomienky a bolesť
a prežité peklo ako otrasná ratolesť.

Jedno zlo sa dorazilo miliónmi mŕtvych.
Ale, asi nesmrteľné, s inou tvárou opäť prišlo.
Ako by tu stále bolo nekonečno hlúpych,
čo len chcú, aby opäť svetom si smelo len tak išlo.
Roky išli, zlo tu bolo, no práve vtedy to ukrutne prehnalo.
Šesť liet útrap, hrôz a miliónov mien či čísel v dušiprelievaní
stratených, ktorých zlo do náručia smrti hnalo,
bo spĺňalo len jeho sluhom tie stohy obludných prianí.

Dobro žilo, no svet mierom pomaličky zavalilo.
Obkľúčilo zlo takmer zo všetkých strán.
No než zlo konečne bodákmi zahubilo,
kynožil až do konca zlom dosadený pán.

Čo boli vlastne duše? Len zhluky čísel na ruke?
Či už ani to nie? Len kusy bezcenného priestoru?
A snáď ich telá neboli, čo umierali v muke,
ako malí herci v scenári nekonečného hororu?
Azda jedna duša býva lepšia ako iná?
Azda len jeden typ duší mal právo žiť na svete?
Azda na smrť mal ísť ten, kto životom kríva?
Kto, preboha, rozmýšľal o nadradenosti vete?
To tak jednoducho čísi prst len tak si ukázal?
A ďalší rozhodoval, kto bude žiť?
Šmahom pera ktosi iným existovať zakázal,
pár slovami rozkázal, koho k smrti treba ubiť.

Nebolo možné vzdať sa, bo biela vlajka krvou sa sfarbila.
Snáď len smrť v boji a či smrť, nebolo nič iné.
V otroctve sa so smrťou tiež postava bila.
Takže len smrť a či víťazstvo, nebolo nič iné.

Táto vojna číslom 2 hrdo sa pýši.
Aj číslo 1 bolo, no nik sa vtedy nepoučil.
V tej dvojke počet krutostí ukrutne sa zvýši.
Zísť na dno ľudstva niekto sa zaručil.

Niekoľko bagančí zlo do zeme zadupalo.
Nie ku priateľom, len ku „Spojencom“ patrili.
To isté zlo inú podobu nabralo,
aby „Spojenci“ seba navzájom div takmer neskántrili.
To však iný príbeh jest.
Táto krutá história mala dobrý koniec.
Vďaka všetkým padlým máme stále tú česť
na všetky tie kamene položiť veniec.

Pri pamätníku, tom nesmrteľnom kameni, potichu si stojím.
Tie rady mŕtvych duší nejdú len tak prečítať.
Už teraz sa o dobe tej inakšie vraví, a ja sa bojím,
aké „správne“ vedomosti sa budú neznalým podávať.
Ktovie, či po dušiach neznámych nechcene nechodíme.
Vedzme, že tí všetci sa za slobodu a mier museli obetovať.
Ostáva len veriť, že čosi podobné sami sebe nespravíme,
preto si do sŕdc vryme slovo: „Nezabudnime!“
Venované obetiam Druhej svetovej vojny (1939 – 1945)

Tomáš Beník

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom