„Schopenhauer měl pravdu, nemyslíte? Život bez bolesti nemá smysl.“
Dr. Hildegarde Landstromová, autorka citátu, seriálová postava a obeť vlastného vedeckého experimentu, ktorá sa snažila svojich nič netušiacich záchrancov usmažiť vražedným laserovým pohľadom, iste myslela svoj výrok trochu inak ako Arthur Schopenhauer. Tak voluntaristický filozof ako aj šialená vražedkyňa by sa ale, každý svojim osobitým prístupom, pravdepodobne zhodli, že bolesť je typická negativita, ktorá má dvojakú funkciu: materializuje našu subjektívnu skúsenosť ako určitý „odpor“ (podobne ako odpor vzduchu a vody), námaha či zvýšený energetický alebo emocionálny výdaj – a tak zároveň ako určitý „vstup“, či „informácia“ (o svete) štrukturuje realitu a zvýznamňuje ju vnesením rozlíšenia „signálov“ bolí a nebolí. Oslabovanie týchto impulzov umenšuje potom nie len naše „zážitky“ ale aj pochopenie, čím svet ako taký je.
Nie že by na Zemi dnes bolo málo bolesti a utrpenia. Avšak v spektakulárnej realite textu¹ – zbavenej najprv pravdy a potom aj tela – niet očí, ktoré by ho videli a niet kože, ktorá by ho sama na sebe pocítila. AI dokáže napísať celé state a referáty na tému bolesti, ale pracuje s ňou iba ako s jazykovým konceptom, nie ako s žitou skúsenosťou, pretože nemá fyzický pocitový aparát na jej zaznamenie. Podobne súčasný človek ako „p-zombie“² v hyperrealite znakov stráca kontakt s bolesťou, vyhýba sa jej, vytesňuje ju a degraduje na púhe neželané „nepohodlie“ a čím viac stráca fenomenálne vedomie, tým viac buduje svoje ego.
THIS MACHINE KILLS MUFFIN
Simone Weilová, ďalšia, ale trochu menej šialená, žena a filozofka písala o utrpení kríža ako o dialektike bolesti. V jej priebehu vždy existuje dialektický bod zlomu, kedy sa odhalí, uprostred najväčšej bolesti, vyššia realita. „Ak bolesť a vyčerpanie dosiahnu bod, že sa v duši objaví pocit ich nepretržitosti… sme vrhnutí rovno do večnosti… Kríž ako váhy, páka… Stlačiť dolu, keď chceme pozdvihnúť.“³ My sme si namiesto toho zostrojili akúsi kladku, kde s minimom námahy „vyzdvihujeme“ bolesť (mimo našej zóny vplyvu) a bez tejto určujúcej skúsenosti sa pokúšame o život niekde medzi utilitarizmom ako „minimalizáciou bolesti – maximalizáciou šťastia“ (akoby to boli akési oddelené makro-ekonomické veličiny) a nozickovským „Pleasure machine“⁴ – dokazujúc samým sebe, že nechceme trpieť, ale zároveň si ani len nonstop užívať. Nechápeme, že problém neprístupnosti reality (ktorá sa nám javí ako falošná v oboch polaritách) – tobôž jej dialektického progresu – je problémom ega, nie nastavenia jej parametrov.⁵ Pre egoistu je každé šťastie iba potešením, kratochvíľou, ktorá sa stáva v konečnom dôsledku útrpnou a každá bolesť iba dočasným diskomfortom, medicínskym problémom, ktorého sa treba zbaviť, hoc aj medikamentózne. Absencia sebazaprenia a sebaprekonania vytvára potom dojem prázdneho nenaplneného života, ako nejakej vonkajškovej spektakulácie⁶ – a to úplne rovnako v priznane „simulovanom“ oddaní sa potešeniu, ako aj v „angažovanom“ živote ako uplatnení „práva na šťastie“.
NEBOLÍ!
Bolesť, ako každá iná negativita, o ktorej sme v predošlých častiach pojednali, je fenoménom definičným – vo vzťahu ku svetu, a teda vo vzťahu k druhým.⁷ V rade ostatných ako hnev, nenávisť a ďalšie, však vyčnieva práve svojou fyzickosťou. Zatiaľ čo ostatné, ako psychické stavy, je možno, v duchu absolútneho spozitívnenia sveta, úplne vytesniť alebo vydávať za niečo iné, bolesť tu skrátka je – a preto sme k nej azda najviac nepriateľskí. „Odmietame akúkoľvek jej formu. Spoločnosť ovláda algofóbia. Ani láska nesmie bolieť. Aj umenie a hudba podliehajú mánii príjemnosti. Všetko sa zjednodušuje na formát spotreby a zážitku. Vyhýbame sa akejkoľvek intenzite, lebo bolí,“ píše Byung Chul Han v dialógu so Simone Weilovou a pokračuje: „Intenzívna bolesť aj intenzívna radosť vedú k zániku ega: ‚Dokonalá radosť vylučuje samotný pocit radosti, lebo v duši, ktorá je vyplnená predmetom, nie je ani kúsok voľného miesta, ktoré by mohlo povedať ja.‘ Radosť je ‚vedomie toho, čo nie je ja.‘ Ja hatí akúkoľvek intenzívnu skúsenosť. Tam kde sa masívne posilňuje, je možná iba skúsenosť konzumu… Len bolesť nás učí poddajnosti, ktorá charakterizuje hmotu. Bez nej sa neúprosne vzmáha ja. Bolesť materializuje dušu… Ukotvuje v tele dobro. Stelesňuje etiku druhého… Neschopnosť cítiť bolesť tak nakoniec vedie k absencii empatie.“⁸
JEN V URBANISTICKY VYSPĚLÝCH ZEMÍCH…
Ak dokonalá radosť vylučuje pocit radosti, obdobne možno vyvodiť, že dokonalá bolesť nebolí. Iste, v spoločnosti vládne Ego a to je problém – súhlasne teraz prikývnu všetci ezoterici, meditujúci aj bodybuilderi. Myslím, že by však bolo chybou uspokojiť sa v úvahe o roli ega práve s týmto banálnym moralizmom. Všetci títo, ktorí nám hovoria že „treba ísť cez bolesť“ alebo že máme nechať v meditácii rozplynúť svoje Ja či prípadne, dať si „cigáro namočený v LSD“, sú v podstate súčasťou onoho problému, hoci sa nazdávajú, že našli riešenie. Otázka úlohy Ja vo svete je podstatou väčšiny náboženstiev aj ich súčasných sekulárnych alternatív, ktoré ako odpoveď zväčša poskytujú určitú obdobu dekreácie teda „odstvorenia“, akéhosi zbavenia sa Ja vo vzťahu k ostatnému. Píše o nej aj už zmienený Han, keď pripomína metódu tvorby postimpresionistu Paula Cézanna, majstra hlbokej kontemplatívnej pozornosti, ktorý hovorieval: „Krajina sama myslí vo mne a ja som jej vedomím“.⁹ Mám dojem, že ani on však nedomýšľa toto odstvorenie do dôsledkov, keď neuvádza podstatnú vec – a to že „zbavovanie sa ega“ ako individualistický akt vytvára zacyklený paradox. Ego sa vracia priamo úmerne vehemencii, s ktorou sa ho dotyčný zbavuje, čím získava zmysel asi ako „defenestrácia v zemľankách“.¹⁰ Samotný účel procesu zbavovania implikuje jeho nemožnosť, nakoľko vopred stanovený cieľ (priblíženie sa k Bohu, postúpenie na vyššiu úroveň bytia, sebarozvoj a pod.) je opäť len inou formou výkonu, vyvyšovania sa či budovania ega.¹¹ Skutočné odstvorenie musí prísť iba tak mimochodom, btw – musí byť „vedľajším produktom“ inej zmysluplnej činnosti, nie samoúčelom. Hľadať tento zmysel v metafyzike (ako veriaci) je podobné ako hľadať ho v texte (postmodernisti). Je sebareferenčný, bezobsažný a necháva nás napospas vlastnému egu. Zmysel teda musí ležať vo svete – čiže v druhých. To mu dáva apriórne kolektivistický rozmer.¹² Každý iný vzťah k sebaprekonaniu, a teda i k bolesti je fetišizmus.
HEALTHSPLOITATION
Všetci zaprisahlí abstinenti, vegetariáni, tyrani vlastného tela a manažéri, čo si chodia o piatej ráno zabehať skrátka nie sú lepší ľudia, aj keď si to o sebe často myslia alebo dokonca o tom presviedčajú aj svoje okolie. Je to len iná, bezlaktózová a bezlatexová podoba BDSM subkultúry…
Sexualizácia bolesti, ako dôsledok významového „obnažovania“ sveta, odkúzleného a zbaveného (tajomnej, a teda do istej miery erotickej, alebo aspoň príťažlivej) metanarativity, ústi potom v strach o „holý“ život ako poslednú baštu zmyslu a zmyselnosti. Jedinou hodnotou plynúcou z tohto strachu, ako už predpovedal Nietzsche, je zdravie – ktoré sa snažíme udržať a sledovať až s pornografickou posadnutosťou (študovanie nutričných hodnôt jedál, vedenie kalorických tabuliek a pod.). Táto telesná exploatácia samú seba potom nazýva zdravý životný štýl.
Viac než o štýl sa ale jedná o štylizáciu. Nápodobu zmysluplného života, pastiš vo forme privátneho gesta. Je to substitučná askéza: idem sa trestať sám – v duchu neoliberálnej politiky výkonu a postmodernej logiky sebavykorisťovania, ktoré vedie k vyhoreniu a strate empatie s druhými. Uctievame tak malú každodennú bolesť, aby sme sa vyhli veľkej bolesti (vo forme pravdy o svete, o láske, triede, bohu), ktorá možno navyše ani nebolí… Zvecňujeme bolesť, redukujúc ju na svalovicu. A zároveň zbožšťujeme fiktívny hyperrealistický obraz bolesti. Skutočným výrazom tohto fetišizmu je potom gym. V ňom spočíva podstata „vyzdvihovania“ bolesti, ako už o ňom bolo pojednané vyššie. Takáto bolesť ale nie je zdrojom skúsenosti, a teda ani sociálne senzitívneho správania.
WELLY, WELLY, WELLY, WELLY, WELL!
Je teda lepší (z hľadiska vzťahu k druhým) hedonizmus alebo asketizmus? Konzumný kapitalizmus alebo zodpovedný a angažovaný ekologizmus? Myslím, že ide o rozpor skrz-naskrz falošný. Užívať si život (byť hedonista) naozaj dokážem, len keď som aj čosi vytrpel a to zasa ovplyvňuje moju morálku k druhým. Vegán či askét z posilňovne, ktorý nečiní odopieranie ako ozajstnú dekreáciu ale ako egoistické gesto, cvičením „neprekonáva samého seba“, ani neposúva limity, ako nám tvrdia motivačné slogany vo fitkách, iba hypertrofuje ego.
Senzitivitu a empatiu naopak postihuje atrofia.¹³ Pozitívne „bolenie“ (ako náhrada negatívnej bolesti) je tu len inou formou slasti. Skutočná bolesť „je medikalizovaná, vyňatá z kontextu, odkúzlená. Zostali len nemé chronické bolesti pozbavené akéhokoľvej jazyka… v neoliberálnej spoločnosti výkonu niet miesta pre bolesť. Nie bolesť, ale šťastie a pohoda zvyšujú výkonnosť… V paliatívnej spoločnosti ovládanej algofóbiou sa aj šťastie riedi a zjemňuje na pocit pohody… Naším mottom je ‚wellbeing‘. Svet má pozostávať zo zón pohody a komfortu. Vzdávame hold aparátu šťastia. Bolesť je nešťastie, ktorému sa treba vyhnúť za každú cenu.“¹⁴ Dopriať si chceme iba „maličkú boliestku na deň a maličkú na noc“.¹⁵ Gym je preto otvorený 24/7. Zvyšok času chceme prežiť ako pohodu, permanentný happyplace podfarbený nepretržitým prílevom entertain-šumu, ktorý umožňuje multitasking, a zároveň udržiava hladinu rozptýlenia na dostatočne vysokej úrovni, aby sme si nemuseli začať klásť zásadné otázky.
PEEP SHOW
Tento rýdzo spozitívnený „wellbeing“ ako vysoko žiadúci stabilizovaný stav telesnej a emocionálnej pohody, akási rovnovážna hodnota šťastia bez výkyvov a amplitúd je pre psychológiu jednotlivca tým, čím je ekvilibrium¹⁶ pre fyziku alebo spektákel pre ekonomiku. On sám je do istej miery partikulárnym výrazom tohto spektáklu ako fenomému celospoločenského. Dôsledkom vrstvenia simulakier, fejkových úsmevov na instagrame a nášho chronického FOMO.¹⁷ Je to stav, po ktorom túžime, ale nikdy nedosahujeme. Vždy ho má niekto iný, nikdy my. Je to „svojbytný pseudosvet, ktorý je výhradne predmetom nahliadania“.¹⁸ Našu skúsenosť privatizuje primárne skrze znak, ako médium a zrak ako perceptor. „Spektákel ako tendencia dávať vidieť skrze rôzne špecializované sprostredkovania svet, ktorý už nie je priamo uchopiteľný, bežne nachádza v zraku privilegovaný ľudský zmysel, ktorým bol v iných epochách hmat; tento najabstraktnejší, najľahšie oklamateľný zmysel odpovedá zobecnenej abstraktnosti súčasnej spoločnosti.“¹⁹ Ku „skutočnosti“ sa tak vzťahujeme už iba výhradne znakovo, pričom nie len zrak ale i sluch, resp. zvuk možno definovať ako systém frekvencií – teda znakov. Nič mimo tejto audio-vizuálnej reprezentácie tak viac nejestvuje vo sfére nášho záujmu a nazerania sveta. Ešte aj „jeme očami“ a konzumujeme „food-porn“ fotky a videá. Už „od pohľadu“ máme teda jasnú predstavu o tom, čo je chutné, čo je správne a čo je dobré. Jediným potenciálnym priestorom kognitívneho narúšania a podvracania nášho wellbeingu a pohody je tak hmat a čuch. Nie náhodou sa dlhodobo zvyšuje okruh dotykov a pachov, ktoré boli kedysi normálne a dnes ich považujeme za nepríjemné. Nie je to iba výsledok pohŕdania manuálnou prácou zo strany strednej triedy, ale tiež jej symbolická „emancipácia“, oprostenie sa od sveta vecí a prechod do sveta obrazov. Únik zo sveta (nedobrovoľného) potu do gymu. Robotník s účtom na instagrame už viac jednoducho nesmrdí. Prekarizovaný bolt kuriér, ktorý si točí videá na tik-tok, už viac nie je nikým vykorisťovaný, ale vybral si to sám. „Well-being“ je zinteraktívnenou spektakularitou 2.0, zbavenou zastaranej jednosmernosti.²⁰
RYSY KRYSY
Spektákel je čím je. „Prezentuje sa ako nesmierna pozitivita, nediskutovateľná a neprístupná. Nehovorí nič viac než: čo sa javí, to je dobré a čo je dobré, to sa javí… Jeho prostriedky sú súčasne i jeho cieľom.“²¹ Je teda tautologický, bez pohybu. Z toho nevyhnutne plynie, že ani „jeho nepriatelia“²² nevznikli ani sa nimi postupne nestali. Nie sú to „padlí anjeli“, ktorí sa mu v nejakom momente spreneverili. Boli nimi skrátka vždy. Alebo prevrátene vyjadrené: víťazstvo obrazu a znaku ako pozitívneho systému nazerania sveta je automaticky kognitívne sprevádzané obrazom nepriateľa. Tento apriórny nepriateľ je „časťou bez účasti“, vyvlastnený, zbavený možnosti komunikácie či prostriedkov „obhajoby“, a teda čisto pasívny. Je mu upreté „právo na odpoveď“ ako určitý sémiotický kľúč. Čokoľvek povie, použije sa proti nemu, akokoľvek logicky sa obháji, nikto ho nevypočuje. Môže byť len na smiech (ako terče šikany stránky Zomri, ktoré sa snažili v komentároch obhájiť, či dôchodcovia tyranizovaní Matovičom na mítingoch, ktorým akože „dal slovo“). Takýto človek nie je nepriateľom ako oponent v diskusii, ale ako intruder, narušiteľ našej pohody. Akákoľvek jeho „aktivita“ (pri ktorej by sa prestal javiť ako duch, cez ktorého možno prechádzať) jestvuje iba mimo systém obrazovo-znakovej produkcie. A už takto zadefinovaná (úplne odhliadnuc od obsahu a názorov akými sa jedinec prezentuje) je štrukturálne zápach.
Nie náhodou sa v anglicky hovoriacom svete ujal v slangovo-prenesenom zmysle výraz, že somebody sucks – pre názorového oponenta. Keď som v druhom dieli písal o akomsi pomyselnom „downgrade“ nepriateľa na úroveň softvérovej inkompatibility, je to inými slovami ten istý proces, ako vytláčanie nechceného mimo zónu nášho romantizovaného „wellbeingu“ – takýto záporný jav alebo človek sa nemá ako prejaviť v spektakulárne nahliadanej realite a preniká do nej iba občasne – vo forme nepríjemného odéru.
ŠMEJDE NEMYTEJ!
Tento novodobý homo sacer²³ tak prechádza profanáciou ako homo sucker. Iný názor je zápach – pretože je znakovo nekodifikovaný, nekódovaný a nedekódovateľný. Je ako vysielanie mimozemšťanov, ktoré zachytávame na našich prístrojoch iba ako šum. Takisto reč či myšlienka, „kategoricky negovaná“ v dominantnom diskurze, je zaznamenávaná smartfónom okoloidúceho len ako „smrad“.
Keď som definoval v druhej časti súčasné uvažovanie ako akýsi trans-priestor, kde mizne oddelenie verejného a súkromného priestoru a jeden transcenduje v druhý, splývajúc spolu v presahu oboch, tak zápach je presne tým „médiom“, ktoré ním skr-naskrz dokáže preniknúť. Zasmradí, „uškodí“ ale nikto ho „neprečíta“. Fotóny sa pohybujú v priamkach, preto nevidíme za roh. Pach ale dokáže preniknúť šikovne postavenými zástenami spektakulárne ohýbaného časopriestoru a „napádať“ logistické trasy distribúcie preferovaných znakov. Preto je v súčasnej „spoločnosti hygieny“ prvým nepriateľom, ktorého treba vylúčiť, eliminovať (a neobslúžiť).²⁴ Otázkou zostáva, či sú nastalé zmeny v uvažovaní nad funkciou verejného priestoru príčinou „šírenia zápachu“ alebo reakciou naň. Každopádne, toto narcistické územie plné kópií (neexistujúceho) seba je priestorom, kde môže iný (názor) pobývať aspoň dočasne – v „plynnom skupenstve“, ale kde sa zo samej podstaty nedá „žid“. Iba ak ako príslušník diskurzívnej majority, ktorý si tu buduje svoj happyplace – podobne ako osadník na Západnom brehu Jordánu.
SMOOTH LIMINAL
Podstatou verejného priestoru ale vždy bola práve jeho schopnosť pojať všetkých bez rozdielu. Akákoľvek separácia vždy viedla k jeho zániku. Novokonštituovaný priestor už potom skrátka nebol tým za čo sa vydával. Zdieľaný priestor je slobodný iba do takej miery, ako je slobodný jeho najneobľúbenejší (ne)člen. A ak sa niekomu v takomto prostredí skrátka nedá žiť kvôli vylúčeniu, ostrakizácii či politicky motivovanému odmietaniu distribuovať mu základnú medziľudskú solidaritu je iba ilúziou väčšiny, že tam dokáže pobývať ona. Z takéhoto miesta sa stáva liminal space.²⁵ A ako skvelo ukázal film Backrooms (2026), aj víťazovia „Battle of Bratislava“ sami „noclipujú“²⁶ textúrou reality na miesto, kde môžu obslúžiť alebo biť koho chcú a kde môžu byť kým chcú, ale ten priestor ich deformuje.
Tomáš Klimek,
autor je kultúrny kritik a právnik
_______________________________________________
1 Môžeme pozorovať, že realita sa historicky premieňa, takpovediac, od objektivizmu k objektivácii. Od platonistického a teologického sveta jedinej Pravdy – Boha, cez multiplikáciu ontologických naratívov až po negáciu samotnej kategórie „Pravdy o svete“. Tento subjektivizmus a uctievanie perspektívnej plurality (deklamovaná inklúzia rôznych pohľadov, ktoré majú „svoju pravdu“) paradoxne vedie k ich objektivácii – nadobúdaniu podoby novej „hmatateľnej“ sociálnej reality, skrze nové technológie masovej komunikácie a mechanizmy „symbolickej výmeny“ (instagram), ktoré dekonštruujú svet pravdy a dobra na telo a jazyk (pravda je len moje telo, existujem len ja; dobro je len spôsob ako niečo pomenúvam z môjho pohľadu), aby následne opustili aj telo (ako konštrukt, ktorý je iba performovaný a vo svojej „fotorealistickosti“ iba kopírovaný a simulovaný), takisto reč ako materializáciu textu, ktorú dnes zvládne hravo napodobiť AI a uznali iba text ako ultimátnu objektívnu realitu. Ten jediný je vo svojej „doslovnosti“, a zároveň presahovaní označovaného, „pravdivý“ a definitívny. Doslovný je tým spôsobom, že ho nedokážem „prehliadnuť“ (v zmysle nevšimnúť si a takisto prekuknúť, teda spoznať jeho skutočnú povahu). Mám ho neustále na očiach a nezistím, že mi klame (narozdiel od človeka, na ktorom to niekedy spoznám jediným pohľadom). Znak zároveň presahuje označované, posúva svoj význam v nekonečnom reťazení, kde sa ultimátny signifikát (Boh, Pravda) stráca – čo sa vydáva za potvrdenie ich neexistencie. Slovami Deborda: „Všetko, čo bolo skôr prežívané priamo, sa vzdialilo v reprezentácii“. V tomto zmysle môžeme tiež postmoderne vykladať úvodnú vetu Evanjelia podľa Jána: „Na začiatku bolo slovo“ (Jn 1,1).
2 Filozofický zombie Davida Chalmersa (philosophical zombie, p-zombie) je myšlienkový experiment vo filozofii mysle – hypotetická bytosť fyzicky totožná s človekom, ale úplne postrádajúca fenomenálne vedomie, a teda i subjektívnu skúsenosť, ktorá sa ku svetu vzťahuje iba skrze systém znakov ako pojmový aparát, ktorý sa naučila používať a rozoznávať. Podobne býva slangovo označovaný „prázdny“ beznázorový alebo povrchný človek ako NPC (non-playable character).
3 HAN, B. CH. Rozprávanie o Bohu. Dialóg so Simone Weilovou. Bratislava : Minor, 2026, s. 83
4. Experience machine alebo Pleasure Machine je myšlienkový experiment Roberta Nozicka spočívajúci vo vytvorení simulovanej reality, ktorá dokáže splniť všetky naše túžby (ala hra Lepší než život zo seriálu Red Dwarf) a ktorú by, podľa neho, väčšina ľudí odmietla – čím sa vyvracia etický hedonizmus (teda že jediným skutočným dobrom v živote je slasť).
5 Je úplne jedno, či budeme „dobrí“ alebo „zlí“, či budeme konzumní stokiloví hedonisti pri netflixe, vyšportovaní abstinenti alebo asketickí jogíni. Toto „nastavenie parametrov“ ako naše autonómne rozhodnutie nie je rozhodujúce, ak sa už jeho samotným vykonaním vzťahujeme iba k Sebe. Sebarozvoj, sebarealizácia, seba-projekcia nie sú samé o sebe lepšími vlastnosťami ako konzum, hromadenie či nadprodukcia. Oboje sú koristnícke, parazitujúce na realite na úkor druhého.
6 Termín je úmyselným skrížením pojmov spektákel a špekulácia. Spektákel, ako o ňom píše Debord, je niečo čo nás obklopuje, ani o tom nevieme. Existuje mimo nás a preniká aj do nás. Sme doň uvrhnutí. Špekulácia je naproti tomu naše úmyselné, nečestné konanie, ktorým si uľahčujeme prístup k nejakým benefitom alebo skrátka „hackujeme“ realitu. Aktívne a vedome sa podieľať na nadprodukcii znakov a úmyselne simulovať realitu vyhýbaním sa kontaktu s ňou mimo bezpečené (a falošné) obrazy skutočnosti je potom spektakulácia.
7 Svet mimo vzťahu k druhým v podstate ani nie je svetom – ako som písal v tretej časti pri „monologike“ a Miltonovom Satanovi. Objektívne síce jestvuje, ale bez uvedomenia si vzťahov a pochopenia úlohy Druhého nedisponujeme pojmovým aparátom, ktorým by sme ho uchopili a zostáva nám neprístupný, zliaty v homogénnu masu neštrukturovanej hmoty, kde je všetko, vrátane mňa (jediným) objektom a kde sa nič nedá rozlíšiť od ďalšieho – podobne ako vo filme The Gorge (2025), v ktorom sa hlavní hrdinovia dostanú do rokliny, kde je, po nevydarenom vedeckom pokuse, všetko prerastené so všetkým. Dekonštruovanú genetickú informáciu tu môžeme chápať ako metaforu rozvratu jazyka. Toto sémantické peklo je stavom, v ktorom aj dnes žije väčšina živočíchov nedisponujúcich vedomím ani abstraktným myslením a do ktorého môže do istej miery potenciálne upadnúť i človek, ak sa dobrovoľne vzdá (jazykových) nástrojov binárnej kategorizácie sveta subjekt – objekt, Ja – Druhý.
8 HAN, B. CH. Rozprávanie o Bohu. Dialóg so Simone Weilovou. Bratislava : Minor, 2026, s. 84-85
9 HAN, B. CH. Vyhořelá společnost. Praha : Rybka Publishers, 2016, s. 23
10 Pojem defenestrace podrobil dôkladnému skúmaniu, pokiaľ vieme, iba Jára Cimrman: „Zvláštní kapitolu věnoval Cimrman defenestračním pokusům v zemliankách… Klasická zemlianka bez oken samozřejmě nepřichází v úvahu. Ale luxusní zemlianky prominentů se stropnými okny defenestraci v zásade umožňují… Nevýhodou takové defenestrace je, že se defenestrovaný funkcionář po několika vteřinách vrací na své místo.“
11 Typickým príkladom tohto pokryteckého asketizmu, ktorý v akte odopretia nachádza slasť a pocit vlastnej nadradenosti je Otec Školastykus v rozprávke Hrátky s čertem (1956).
12 Spomeňme na tomto mieste Emila Boleslava Lukáča. Jeho dolorizmus je čiastočne kontroverzný – vyznieva iba ako prehnaná autoštylizácia a póza – pokým píše o rýdzo individuálnych trápeniach a osobných témach. Parametre skutočne veľkej poézie nadobúda až keď píše o Košútoch (Dozvuky na Košúty) či vydá zbierky Moloch (1938) a Bábel (1944), kde je jeho trápením „trápenie sveta“ a vzťah k človeka k blížnemu.
13 Hlavný hrdina filmu Fight Club (1999), zmietaný insomniou a stratou pocitu zmysluplnosti, ktorého jedinou radosťou je koristenie z nešťastia iných, na terapiách, kam tajne chodí, vydávajúc sa za ťažko chorého, nie je vo filme nijako viac odsúdeniahodný než „chlapci zatvorení v telocvičniach“. Oni síce cvičením nikomu neubližujú, ale vo vzťahu k druhým sú rovnako prázdni a apatickí, a teda zlí. Bitkári z fight clubu si spôsobujú bolesť, aby sa z tejto apatie prebrali. K druhým sa potom vzťahujú aspoň „päsťou“, ako akousi základnou formou sociálnej „taktility“, ktorá sa aspoň vzdialene podobá „záujmu“ o druhých, nakoľko vyššieho stupňa sociálnej interakcie už nie sú schopní.
14 HAN, B. CH. Rozprávanie o Bohu. Dialóg so Simone Weilovou. Bratislava : Minor, 2026, s. 85-87
15 Parafráza Nietzscheho pasáže: „Maličkú rozkoš na deň a maličkú rozkoš na noc: zdravie však chovajú v úcte. My sme vynašli šťastie, hovoria poslední ľudia a žmurkajú.“ In: Tak pravil Zarathustra, s. 15. Dostupné online: https://web2.mlp.cz/koweb/00/03/40/49/81/tak_pravil_zarathustra.pdf
16 Tzv. tepelná smrť vesmíru. Zavŕšenie procesu narastania entropie. Koniec termodynamiky, kedy sa energia nachádza dokonale rovnomerne rozložená vo všetkých častiach priestoru a neexistuje teda už možnosť pohybu (každý pohyb vyžaduje energiu). Je tu podobnosť i s filmom Equilibrium (2002) – o dystópii, kde sa ľudia zbavili všetkých emócií – my sme sa, naproti tomu, zbavili iba negatívnych.
17 Fear of missing out (syndróm strachu z premeškania) – čo iné je, než nechať si vnútiť systém spoločensky preferovaných hodnôt, tento si zvnútorniť, vydávať za svoj a vzťahovať sa k nemu formou strachu, fóbie z obrazov tejto (falošnej a vnútenej) predstavy? (rozumej, už samotná predstava, zhmotnená v marketingových frázach ako: „toto musíš zažiť“, „párty na ktorej nesmieš chýbať“ je umelá, nie je to „originál“ ako moje autentické pociťovanie. Fotky vysmiatych ľudí, ktorí si užívajú event, sú potom kópiou neexistujúceho originálu – teda simulakrá).
18 DEBORD, G. Společnost spektáklu. Praha : INTU, 2007, s. 3
19 Tamtiež, s. 7
20 Guy Debord pojednáva o spektákle ako o „komunikácii“, ktorá je bytostne jednosmerná. Klasické masovo-komunikačné prostriedky jeho doby takými naozaj boli. Zapriahnuť ľudskú vôľu plne do služieb spektakularity je však možné, len keď je táto nie len jej recipientom ale i tvorcom. Na istej úrovni kultúrnej produkcie už navyše dochádza k takej miere akumulácie spektapitálu, že si jeho pôvodný hegemón a emitent (štát a korporácie) môže dovoliť preniesť výrobné náklady na drobných vlastníkov „výrobných prostriedkov“ (smartfónov, mikrofónov, webkamier…). Pojem spektapitál nie je akademicky etablovaný termín. To čo sa ním snažím pomenovať, je syntézou Debordovej definície spektáklu ako zavŕšenia kapitálu a Bourdieuho konceptu nemateriálnych kapitálov, a to v kontexte participatívnej kultúry nových médií. V mediálnej teórii sa pre tento fenomén ujal pojem prosumer (spojenie slov producer – producent a consumer – spotrebiteľ). Tvorca obsahu už nie je len divákom. Vlastní digitálne výrobné prostriedky a stáva sa mikro-kapitalistom v rámci ekonomiky pozornosti.
21 DEBORD, G. Společnost spektáklu. Praha : INTU, 2007, s. 6
22 Narážka na dielo Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Koncept „otvorenej spoločnosti“, ako je dnes chápaná, je vo všetkých svojich podstatných črtách totožný s „wellbeingom“, ako o ňom pojednávam. Je politickým vyjadrením tejto „pohody“.
23 Homo sacer ako zásadné dielo filozofa G. Agambena a tiež inštitút rímskeho práva: „ako ‚sacer‘ (posvätný) je v ňom označovaný ten, kto síce nemôže byť obetovaný, ale koho prípadné zabitie nie je možné kvalifikovať ako vraždu. Ten, kto je takto označený, sa teda nachádza vo veľmi zvláštnej, a povedzme rovno, dosť prekérnej situacii. Nenáleží totiž ani do posvätnej, ani do profánnej sféry. Jeho miesto je mimo oboch poriadkov, ale toto mimo sa tu prezentuje stále ako tu prítomné – homo sacer nie je vylúčený z jednoho poriadku preto, aby zaujal miesto v poriadku inom, ale ocitá sa na hranici poriadku ako takého. Táto paradoxná logika nám zároveň hovorí o jeho extrémnej pozícii čosi zásadné: tu neplatia bežné dichotómie ako súkromý/verejný, sakrálny/profánny, pravidlo/výnimka a podobne. Neplatia jednoducho preto, že ich tu nemožno odlíšiť.“ Dostupné online: https://advojka.cz/a2-article/2013-8-homo-sacer/
24 Bližšie som sa tématike venoval v recenznej eseji Illinois a Oddysea.
25 Možno toto je pravý a výstižný názov pre trans-priestor, ako som o ňom písal. Teda ako „medzný“, „hraničný“ či „prechodný“ priestor, ktorý ovládli spôsoby „obývačky“, ale zostal zároveň desivým miestom osamenia, po vylúčení verejnosti, ktorá doň organicky patrí. Na detské ihrisko, hotelovú chodbu či do parku patria ľudia. Oni sú tí, ktorý ho „zútuľňujú“, napriek svojmu počtu, alebo práve vďaka nemu. Akonáhle si toto miesto prisvojím iba pre seba, urobím ho neživotným a úzkostným priestorom.
26 Gamerský slangový výraz používaný v súvislosti s fenoménom liminálnych priestorov. Výraz „noclipping out of reality“ pochádza z herného cheatu noclip, umožňujúcemu v hrách lietať voľne mapou a prechádzať cez steny. Tak je možné sa dostať mimo hernej mapy – na miesta, ktoré takpovediac nebolo tvorcami zamýšľané navštevovať v rámci príbehu.