Urs Widmer: Carpe diem

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Na DAV DVA vyšla recenzia na knihu švajčiarskeho spisovateľa Ursa Widmera, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Prinášame vám ukážku z ďalšej z esejí tejto zaujímavej knihy.

Carpe diem – využi deň, ten práve teraz prítomný. Tak radili sebe i nám už starí Rimania. Určite predovšetkým starí, veď mladí Rimania iste neboli iní ako mladí ľudia všade a vo všetkých érach. Mysleli si, že majú pred se-bou celú večnosť. A nezáležalo im (plným právom) na jednom mizernom dni. Tak ako všetci mladí plytvali časom. Dokonca aj rok bol niečím, čo sa mohlo bezstarostne premárniť. Ako dnes. Pritom mladý Riman od života až tak veľa neočakával. Veľmi skoro sa stal starým Rimanom. Štyridsaťroční boli seniormi, teda úctyhodnými starcami.

Carpe diem – odporúčanie, ktoré chápeme tým lepšie, čím sme starší. Čím jasnejšie si uvedomujeme, že počet budúcich dní je obmedzený. Možno štyritisíc ale-bo tisícosemsto alebo dokonca už len tristotri. Kto to vie? Každý deň, čím dlhšie hodiny tikajú, bude vzácnejší. Ak teda teraz pociťujem chuť a silu a keď k tomu ešte svieti slnko, prečo by som nemal vystúpiť na obdivovaný vrch? Alebo zjesť jahodový koláčik? Alebo sa zaľúbiť? My všetci sme boli raz nesmrteľní a nevedeli nič o plynutí času. Boli sme predsa deťmi a všetky deti žijú krát-ku chvíľu v raji. Všetci sme tak konali a dodnes nesieme v sebe spomienku na svoju nadčasovosť a nesmrteľnosť. Ako istú ozvenu všetkého nášho myslenia a cítenia. Prirodzene, raz sme boli z tohto raja vyhnaní, celkom nečakane, keď sme pochopili, že jestvuje zajtrajšok a po-zajtrajšok a že nezomierajú len chrústy a mačky a staré mamy, ale aj takí ako my. To je zdesenie, ktorého sa už do konca života nezbavíme. Na smrť si nemôžeme zvyk-núť, zostane pre nás najväčším strachom. Využi deň – dosť dlho je to pre nás návrh, pomocou ktorého môžeme bez ďalších problémov dosiahnuť to najlepšie. Optimistická rada do života, ktorá prináša víťazstvo. Jedného dňa môžeme napísať knihu (krátku), splodiť dieťa (malé) a zasadiť strom (mladý). Picasso niekedy načrtol za deň aj tri obrazy a pre Alberta Giacomettiho bol deň dosť dobrý aj na to, aby z hliny vytia-hol do výšky postavu a večer ju s povzdychom zase po-stláčal do hrudy, akou bola už ráno. A dokonca aj hra s nulovým súčtom bola víťazstvom, ak nie pre nás, tak iste pre Giacomettiho. Raz, pochopiteľne, z našich síl a túžob ubudne, takže už nevyužijeme deň tak žiarivo. Už neurobíme to či ono ako nedávno, ale len niečo z toho.

Carpe diem, ale áno, veď robíme, čo môžeme. Tak využijeme aspoň nejakú hodinu, minútu, sekundu. Ak to zvládneme a obídeme raz okolo parku, je to pre nás víťazstvo. Ak si ešte sami natiahneme ponožky, je to triumf. Keď sme vstave odtrhnúť hlboko pod nami fialku a tešiť sa z jej vône, je to vr-cholný zážitok. Raz neskôr už carpe diem nebude výzvou naplno využiť krásy, ktoré svet ponúka, ale úpenlivou prosbou o schopnosť aj z najmenšieho okamihu vyťažiť trochu šťastia. Tomu, kto to dokáže, môžeme závidieť. Mnohí to nedokážu. Áno, to vždyzelené carpe diem starých Rimanov je dobrým, ale aj znepokojujúcim odporúčaním, lebo nás (súčasne so svojím posolstvom šťastia) neúprosne upozorňuje na to, že každým dňom nielen niečo získavame, ale aj (čím sme starší, tým rýchlejšie) niečo strácame. Kus sily, útržok pamäti, zrnko radosti. Dúfajme, že svoje šťastie až na samom konci. Raz však bude naším triumfom práve ešte to, že dokážeme dýchať. Nadýchnuť sa a vydýchnuť a tak ďalej. Až k poslednému nádychu a výdychu. Carpe diem.

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom