Ústavnosť a zákonnosť verzus mediálny lynč

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Dňa 1. septembra sme si pripomenuli Deň ústavy a práve preto si musíme položiť otázku, nakoľko sa v súčasnosti darí presadzovať jej princípy. Zdá sa totiž, že ústava a najmä princíp ústavnosti sú zásadne ohrozené. Miesto zákona sa regulátorom právnych vzťahov stala mediálna prezentácia udalostí a zvlášť pri trestných procesoch klesá význam prokuratúry, súdnictva a zákonov. Lenže médiá, ktoré často pôsobia ako mocenský nástroj oligarchie, nemusia dodržiavať ani princíp nestrannosti, ani objektívne hodnotiť skutkový stav a svoje „rozsudky“ môžu používať ako prostriedok na podporu konkrétnych politických síl. V plnom rozsahu sa to prejavilo v trestnej kauze M. Kočnera.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

Mediálny lynč

Osobne si nerobím ilúzie ani o vládnych stranách, ani o ich nominantoch a uvedomujem si, že Smer SD v minulosti viackrát princípy právneho štátu porušil, avšak i tak sa treba zamyslieť nad praktikami niektorých novinárov a politikov. Na likvidáciu človeka totiž dnes stačí, že ho za podvodníka vyhlásia dostatočne silné médiá a ani ľudské práva, vrátane prezumpcie neviny, mu nepomôžu. A práve takto funguje selektívne zverejňovanie údajnej komunikácie M. Kočnera. Očividným cieľom je vytvoriť podozrenia voči konkrétnym politikom a žiadať, aby odstupovali. Lenže mediálnou manipuláciou sa  podozrenia dajú aj umelo vytvárať a ich pravosť môže potvrdiť len seriózne vyšetrovanie. A aby verejnosť mohla o konaní jednotlivých politikov získať menej manipulovaný obraz, bolo by potrebné zverejniť celú „Threemu“.

Zverejniť ju treba aj preto, aby sa daný materiál nedal používať na vydieranie určitých osôb. Keďže informácie má údajne k dispozícii Denník N, ktorý je známy svojimi jednostrannými politickými prepojeniami, môže tieto informácie zneužívať a selektívne zverejňovať tak, ako mu to politicky vyhovuje. Vzhľadom na to, že sa blížia voľby predsedu Najvyššieho súdu SR (9. september), treba sa pýtať, či by sa „Threema“ dala zneužiť aj na manipuláciu týchto volieb. Denník N a jeho sponzori by totiž mohli vydierať jednotlivých voličov – členov Súdnej rady SR, z ktorých sa niektorí v „Threeme“ teoreticky mohli objaviť. Celý materiál treba poznať už pred voľbou 9. septembra, aby sa dalo každé „neočakávané“ hlasovanie vyhodnotiť i v širšom kontexte.

Neveľmi vhodne sa nedávno k nezákonne zverejnenej komunikácii z Kočnerovho mobilu vyjadrila aj prezidentka Z. Čaputová, keď vyzvala štátnu tajomníčku M. Jankovskú na odchod z funkcie. Žiaľ, práve týmto sa zapojila do politickej kampane, vedenej médiami. Ešte horšie však je, že prezidentka nedokázala odsúdiť nezákonnosť získavania a zverejňovania dôkazov zo strany médií, ktoré ju mohutne podporovali v predvolebnej súťaži. Je pritom jasné, že selektívne zverejňovanie je súčasťou politického boja a Z. Čaputová sa doň zapojila. Potvrdila tým, že je straníckou prezidentkou a nestojí nad politickými silami v štáte.

Zdecimované trestné právo

Hlavným porazeným v celom procese s Kočnerom však nie sú politici strany Smer SD, ktorých sa snažia v Denníku N s M. Kočnerom čo najviac spájať, ale trestné právo na Slovensku. Je totiž tragédiou, že od orgánov činných v trestnom konaní unikajú dôkazné prostriedky do médií. Zvlášť alarmujúce bolo to, že štátne orgány nedokázali uchrániť ani len identitu utajeného svedka v takom dôležitom procese ako je proces s M. Kočnerom. Nebudem hodnotiť osobu M. Tótha, avšak utajený svedok by mal byť nedotknuteľným inštitútom trestného práva. Ako chce prokuratúra presvedčiť v budúcnosti svedkov korupcie či organizovaného zločinu, aby svedčili, keď nevie uchrániť identitu utajeného svedka ani v takomto zásadnom procese?

Kľúčovým problémom je aj fakt, že štátne orgány stále nedokážu úniky vyšetriť a zastaviť. Zdá sa však, že sa o to ani príliš nesnažia. Už po prvých únikoch informácií a zvlášť po identifikácii utajeného svedka mali štátne orgány „obrátiť všetko naruby“. Pritom stopy na zdroj úniku v Kočnerovej kauze sa mohli nájsť pomerne rýchlo: keďže uniknuté dôkazné prostriedky končili u redaktorov Denníka N, bolo treba včas zaistiť ich komunikačné prostriedky a ďalšie dôkazné prostriedky, aby sa stanovil zdroj protiprávneho konania. Musíme sa však pýtať i to, či si orgány činné v trestnom konaní trúfajú v záujme ochrany utajeného svedka podstúpiť konflikt s novinármi, alebo či sa veľkých médií a ich vlastníkov jednoducho boja.

Zostáva len dúfať, že prokuratúra preskúmala všetky možné verzie únikuinformácií. Nejde pritom iba o osobu advokáta D. Lipšica, o ktorom sa v niektorých médiách špekuluje, ale preskúmať treba aj o verziu, že do úniku informácii bola zapojená spoločnosť ESET. Vzhľadom na blízkosť spoločnosti ESET a Denníka N nemožno brať na ľahkú váhu fakt, že aj na súde a v prokuratúre sa používajú produkty tejto spoločnosti. Vďaka nim totiž môže ESET získavať prístup do počítačov s citlivými informáciami. Samozrejme, v súkromných počítačoch si jednotliví prokurátori môžu dané produkty odinštalovať, avšak v pracovných počítačoch to už také jednoduché nie je. Preto kým nebude zdroj únikov objasnený, mali by orgány činné v trestnom konaní, vyšetrujúce Kočnerovu kauzu, vnímať i možné prepojenie spoločnosti ESET na Denník N. Samotná spoločnosť by sa zasa mala od praktík denníka jednoznačne dištancovať.

Absurdné sú aj niektoré tvrdenia novinárov o tom, že svojimi zverejneniami chránia verejný záujem. Lenže to, čo je verejný záujem, by nemali definovať médiá, ktoré sú navyše poplatné niektorým záujmovým skupinám. Na území SR má každý konať to, čo nie je zákonom zakázané (čl. 2 ods. 3 ústavy), nie to, čo on sám považuje za verejný záujem a ospravedlňovať tak svoje nezákonné činy. Je pritom prirodzené, že za verejný záujem budú rôzne skupiny považovať čosi iné, zjednocovať ich má však spoločenská zmluva v podobe ústavy a zákonov. A verejným záujmom určite nie je odstraňovanie princípov právneho štátu, ktoré nastáva, keď médiá berú na seba úlohu vyšetrovateľa i sudcu.

Nádej pre Kočnera?

Medializácia a politizácia celého vyšetrovania však môže mať ešte jeden závažný dopad, na ktorý v médiách neberú vôbec ohľad. Pokiaľ sa celé vyšetrovanie M. Kočnera spolitizuje, rastú aj jeho šance dostať sa na slobodu. Hoci nemám prístup do spisu, podľa viacerých indícií sa dá očakávať, že M. Kočner bude odsúdený v trestnom procese v SR na vysoký trest odňatia slobody. Jeho jediná šanca by v takom prípade spočívala v tom, aby celý trestný proces spochybnil. Aj najhorší zločinci totiž majú právo na spravodlivý proces a tiež na to, aby sa do ich trestného procesu nemiešala politika. A práve to bude hlavná karta M. Kočnera v prípade jeho odsúdenia v SR. Možno očakávať, že sa obráti na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, kde sa bude jeho trestný proces posudzovať sudcami, ktorí nemusia mať obavy zo slovenských médií. A Kočnerove šance na úspech v Štrasburgu sa každým zneužitím „Threemy“ zvyšujú.

M. Kočner bude určite hľadať dôkazy o tom, že jeho proces bol nespravodlivý a politicky motivovaný. Jedným z argumentov, ktorý pritom použije, bude fakt, že niektoré slovenské médiá a politici sa snažia pripísať mu úlohu, ktorá prevyšuje jeho možnosti. M. Kočner je zločinec, ktorý podvodne zbohatol ešte v 90-tych rokoch, následne udržoval kontakty s politikou a svoje bohatstvo rozmnožoval za všetkých nasledujúcich vlád. Rozhodne však nešlo o „šedú eminenciu“, ktorá by zákulisne riadila Ficovu vládu, ako sa to pokúšajú podsúvať niektoré médiá. Oligarchické skupiny, ktoré sú schopné ovplyvňovať chod slovenských vlád, sa nachádzajú úplne inde než M. Kočner a majú aj úplne iné mediálne krytie. Avšak práve neobjektívna snaha nafúknuť Kočnera do rozmerov univerzálneho slovenského zločinca, ovládajúceho chod štátu, bude silným argumentom jeho obhajcov v Štrasburgu.

Rozhodnutie štrasburgského súdu sa síce nedá predpovedať, avšak pokiaľ ide o politizáciu procesu, býva tento súd veľmi citlivý aj na oveľa menšie politické vplyvy než sa objavili v Kočnerovej kauze. ESĽP bude veľmi vážne vnímať, akým spôsobom o Kočnerovi hovorili politici, ako písali médiá a bude posudzovať, či v danom prípade išlo o nátlak na prokuratúru a súdy. Ak by ESĽP dospel k záveru, že médiá a politici vytvorili atmosféru, pri ktorej prokuratúra a súdy „museli“ rozhodnúť o vine Kočnera, inak by im hrozil mediálny lynč, znamenalo by to veľmi silný argument pre Kočnerových obhajcov. A hoci sa rozhodnutie ESĽP v prospech Kočnera dnes môže zdať mnohým ako „sci-fi“, stačí si spomenúť koľko prekvapení už ESĽP pre Slovensko priniesol. Možno si prečítať i rozhodnutia v prípade I. Lexu, kde mali všetky médiá na Slovensku vo veci jasno, avšak štrasburgský súd ich predstavy o práve zbúral ako domček z karát. A SR Lexovi platila nemalé odškodné…

Boj o právny štát

V súčasnosti sa odohráva boj o to, či budú v SR platiť princípy právneho štátu alebo princípy nadvlády médií. Právny štát by mal byť založený na zákonnosti a právnej istote, mediálna nadvláda na nahradzovaní zákonodarstva a súdnictva novinárskou propagandou. V štáte, kde vládnu médiá, nie je podstatné, ako vykladajú zákon súdy, pretože médiá to „vedia lepšie“ a pokiaľ sa sudca odchýli od ich interpretácie, bol určite „skorumpovaný“ alebo „politicky ovplyvnený“. V právnom štáte však prokurátori a sudcovia musia byť dosť silní, aby sa dokázali postaviť aj mediálnemu nátlaku na „správne rozhodnutie“, ktorý veľmi často používa práve organizovaný zločin. K tomu však potrebujú, aby aj volené štátne orgány plnili svoje ústavné povinnosti a usilovali sa o „riadny chod ústavných orgánov“.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




12 thoughts on “Ústavnosť a zákonnosť verzus mediálny lynč

  • 2. septembra 2019 at 15:19
    Permalink

    DAV DVA
    Sme občianska iniciatíva, ktorá šíri povedomie o alternatívach voči súčasnému ekonomicko-spoločenskému zriadeniu. Ako už názov naznačuje, voľne nadväzujeme na skupinu DAV (1922-1937), ktorej predstavitelia sú nám inšpiráciou v sociálnej angažovanosti a snahe o progresívnosť.
    ……………………………………………………………………………………………………………………………………………………….
    Drvivá väčšina všetkých príspevkov na DAV DVA je o obhajobe smeru a jeho vládnutia !
    TAK ako to je ?
    Koľkokrát premiér fico ZVEREJNIL nezákonne rôzne informácie a vtedy OBHAJCOVIA smeru
    neprotestovali ani jeden jediný krát !
    ….
    Je bežné a každodenné že štát, štátne orgány a zamestnanci štátu nerešpektujú ústavu ani „právoplatné súdne rozhodnutia“… A nič…

    Organizovaný zločin je ten čo je priamo prepojení na štát a jeho zamestnancov.
    O tom že práve TOTO treba zlikvidovať pán autor ani ň…

    Reply
    • 2. septembra 2019 at 17:59
      Permalink

      Ján Zvolen by si mohol všimnúť, že v úvode článku autor BF skonštatoval, že Smer SD viackrát porušil princípy právneho štátu. Navyše, kritika Smeru SD sa objavila vo viacerých minulých článkoch BF, stačí len čítať. Dokonca aj Ficovi vyčítal viaceré veci, napr. jeho postoj k téme TTIP.

      Je síce pravda, že štátne orgány alebo zamestnanci štátu porušujú zákon, ale BF na to upozornil viackrát, napr. keď smerácke ministerstvo zahraničia porušovalo zákon o prístupe k informáciám ohľadne zmluvy o obrannej spolupráci s USA a to vo vzťahu k subjektom, ktoré nie sú členmi Smeru a Sme kritizujú, ako napr. E. Chmelár.

      Porušovanie zákona sa deje síce pomerne často, aj keď nie všade to vyzerá tak, ako si to predstavuje Ján Zvolen. V prípade únikov dôkazov a identity utajeného svedka z prokuratúry však ide o mimoriadne závažný problém, ktorý doslova decimuje trestné právo a zvyšuje šance M. Kočnera na úspech v Štrasburgu.

      Definíciu organizovaného zločinu používa Ján Zvolen nesprávne. Ján Zvolen môže síce žiadať likvidáciu vzťahov zločinu a štátu koľko chce, ale mal by si uvedomiť, že pokiaľ budú z prokuratúry unikať informácie o identite utajených svedkov a publikovať sa v novinách, už nikto proti zločincom svedčiť nepôjde…

      Na ďalšie príspevky Jána Zvolena budem reagovať, len budú napísané vecnejšie.

      Reply
      • 2. septembra 2019 at 19:06
        Permalink

        Pán Fábry

        Zodpovednosť je nielen Trestno právna ale aj politická – politik môže prísť o svoju funkciu tým, že ho niekto odvolá , alebo sa vzdá funkcie sám !
        Verejný TLAK pri mnohých podozreniach je o tom aby politik odstúpil a tým ukázal SNAHU očistiť sa = ukázať že nemá záujem nič schovávať, kryť a ututlávať !

        Utajený SVEDOK môže mať „pocit“ že sa z utajeného svedka môže ľahko stať SPOLUPÁCHATEĽ a preto sa nedostaví na súd POD Zámienkou OCHRANY alebo obavy SVOJEJ osoby !

        Médiám a ďalším ukázali politici TYPU harabin a fico ALE aj ďalší že ak vyslovia SVOJ názor= osobný hodnotiaci úsudok SÚ VRAJ PRÁVNE nestíhateľní…

        Rovnako sa roky používajú „skutočnosti zo spisov“, finančnej správy, zo zdravotnej dokumentácie atď a NIKTO za to nebol odsúdený.

        NECH stíhajú a odsúdia „každého“ KTO poruší ústavu a zákony.
        Otázka je tá istá KTO je pri moci a prečo sa to nedeje ?
        S Vašou odpoveďou že je na VINE sú médiá nesúhlasím.
        Štátne orgány majú zodpovednosť a povinnosť konať podľa ústavy a zákonov SR.

        Reply
        • 2. septembra 2019 at 22:08
          Permalink

          Píšete: „NECH stíhajú a odsúdia „každého“ KTO poruší ústavu a zákony. NECH stíhajú a odsúdia „každého“ KTO poruší ústavu a zákony. Otázka je tá istá KTO je pri moci a prečo sa to nedeje ?“

          Predstavujete si to veľmi naivne. Pri moci bolo za posledných 30 rokov množstvo rôznych vlád a predsa sa nedarí stíhať a odsúdiť „každého“, kto poruší zákon. Ide o systémový problém právneho poriadku po roku 1989 a zodpovednosť za chyby nesú mnohí. Viacerí porušovatelia práva majú veľkú ekonomickú moc, preto sa dokážu efektívne brániť s pomocou skúsených advokátskych firiem a dosť často vyhrávajú nielen v SR, ale i v Štrasburgu. A podobné problémy nemá len Slovensko. Dokonca aj na „Západe“ existujú škandalózne prípady, kde sa nedarí trestať porušovateľov zákona a o tom, že by odsúdili „každého“, tam môžu tiež len snívať…

          Nebudem diskutovať o „pocitoch“ utajeného svedka, ale fakt, že jeho identita bola prezradená médiami, je alarmujúcim signálom pre všetkých budúcich utajených svedkov, najmä keď sa úniky nedarí zastaviť. To bude pre trestné právo veľký problém. A hoci sa snažíte zľahčovať protiprávne konanie médií, ide o konanie, ktoré bude mať vážne následky pre boj s trestnou činnosťou. To sa nedá ospravedlniť ani poukazom na porušovanie zákona politikmi.

          Viete, čo je zarážajúce? Na jednej strane žiadate, aby odsúdili „každého“, ale súčasne obhajujete diskreditáciu inštitútu „utajeného svedka“, jedného z mála skutočne účinných inštitútov v boji s organizovaným zločinom. Z vašich tvrdení vyplýva, že nemáte predstavu, aké ťažké je tzv. dokazovacie bremeno, ktoré spočíva na orgánoch činných v trestnom konaní.

          Pokiaľ ide o politickú zodpovednosť a podozrenia, nerobím si ilúzie o politikoch Smeru, ale selektívne zverejňovanie údajných informácií s cieľom útokov na politických konkurentov je manipulácia, nie zodpovedné konanie. Práve preto by mali novinári zverejniť celú „Threemu“: veľmi by tým pomohli zistiť, ktoré podozrenia sú naozaj vážne a ktorí politici by mali vyvodiť „politickú zodpovednosť“.

          Reply
          • 3. septembra 2019 at 7:39
            Permalink

            Médiá nemali PRÍSTUP k žiadnym „faktom“ = NIEKTO im to musel posunúť.
            Štát a jeho „ORGÁNY“ roky neurobili nič = NAOPAK kryli kočnera a ON mal svojich ľudí všade!
            To nespôsobili médiá ale tí čo sa dali kúpiť, alebo mu poskytovali kyrtie a služby !

            V roku 2012 vyhral voľby smer a fico dodnes nedpovedal na otázku PIL colu v gorilom byte na vazovovej ? Mal záujem niekto vyšetriť GORILU ?

            Zhrnutie:
            Je jedno čo si myslím ja a je jedno čo si myslíte VY!
            Voliči rozhodujú a najviac tí voliči ktorým nezáleží na pravde a spravodlivosti !
            Ak je IM POLITIK sympatický kašlú na to či porušuje zákon !
            Voliči ktorí sledujú médiá a veria im viacej ako sebe a svojmu úsudku!

  • 2. septembra 2019 at 17:08
    Permalink

    Ešte by som doplnil, že podľa odborníkov v IT (aspoň ako som čítal a nemám im dôvod neveriť) údaje z aplikácie Threema majú nulovú dôkaznú hodnotu, pretože sa nedá určiť konkrétna osoba figurujúca v komunikácii na Threeme. To je snáď relevantný argument.
    Taktiež pri úniku informácií je tu nepopierateľná zodpovednosť orgánov štátu. To sa vážne tomu nedá zabrániť?
    Je to celé nejaká divná hra, z ktorej ide strach. Ako píše autor, snaha nafúknuť Kočnera do pozície akéhosi univerzálneho zločinca je hrozivá …

    Reply
    • 2. septembra 2019 at 19:10
      Permalink

      Vážený Pán Juhár

      Nedá sa určiť KTO s kým komunikoval ?
      Skúste použiť obyčajnú logiku:
      Ak by sme cez ten systém komunikovali my dvaja –
      mohla by mať správy ktoré sme si posielali MY dvaja Vaša suseda v jej mobile ?
      Vždy ich má ten čo správu posielal a ten čo správu dostal.

      Reply
      • 3. septembra 2019 at 0:40
        Permalink

        Spýtajte sa ajťákov. Komunikácia cez threemu nie sú SMS-ky. Je to zašifrované a vraj nepriraditeľné ku konkrétnym osobám.
        Píšem, ako som dostal …

        Reply
        • 3. septembra 2019 at 7:33
          Permalink

          Opakujem
          aj zašifrovaná komunikácia IDE od niekoho k niekomu
          a stopu sú tie zašifrované správy v tých dvoch mobiloch…

          Reply
          • 3. septembra 2019 at 15:54
            Permalink

            Novinárka Tódová dala Jankovskej otázku:
            „Aké vysvetlenie viete poskytnúť k tomu, že Marian Kočner si vymenil najmenej tisíc správ z osobou uloženou ako Monika Jankovská?“
            Odpoveď Jankovskej:
            „O tomto ja neviem pani Tódová, že si Marian Kočťner vymenil tisíc správ s osobou, ktorá je v mobile uložená ako Monika Jankovská. Ja tieto informácie nemám. Vy ich máte?,“
            Z uvedeného a z toho, čo som doteraz o Threeme čítal je zrejmé, že v nejakej Threeme sa môžu ocitnúť aj Juhár so Zvolenom. Okrem toho ten telefón nezabavila polícia Kočnerovi, ale dal im ho po niekoľkých mesiacoch P. Tóth. V tom čase tam mohli byť nasádzané dáta o komkoľvek, teda o „osobách uložených ako …“.
            Stále tvrdím, že to má nulovú dôkaznú hodnotu.

      • 5. septembra 2019 at 8:00
        Permalink

        žeby to bolo ako s poslancom Fizíkom – ktorého nenávistný status na FCB nakoniec súd nepotvrdil, pretože nebolo možné dokázať, že ho tam zo svojho mobilu dal on, keďže on o sebe tvrdí, že to nevie obsluhovať?

        Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *