Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

ANKETA DAVu // filozof, politológ Ľuboš Blaha //sociológ Jan Keller // filozof Vladimír Manda // ekonómka Ilona Švihlíková // právnik Branislav Fábry //politológ Igor Melicher // davisti Tomáš Klimek // David Diczhazy // Soňa Valovičová // Dominik Petruška //Marián Moravčík // Ľubomír Jánošík

Oslovili sme vedcov, filozofov, spisovateľov, ekonómov, odborníkov, ale aj kolegov z redakcie, aby nám odpovedali na tému čo má robiť ľavica pre zlepšenie postavenia pracujúcich, aký ideálny spoločensko-ekonomický model preferujú či aké konkrétne opatrenia treba podniknúť v slovenskom, československom či stredoeurópskom kontexte. Anketu s osobnosťami blízkymi či priamo členmi komunity DAV DVA svojpomocne realizovali Lukáš Perný, Juraj Janošovský, Roman Michelko. Osobnosti dostali okruhy otázok, ktoré slúžili najmä ako inšpirácia pre rozvíjanie myšlienok. Chceme vyjadriť poďakovanie všetkým osobnostiam, ktoré sa tejto ankety zúčastnili a pomohli tak pozdvihnúť revue DAV DVA na zatiaľ navyššiu odbornú úroveň.

Revue DAV DVA sa dá stále objednať v kníhkupectvách.

Témou nášho nového čísla je otázka Čo robiť. Aké konkrétne aktivity a opatrenia by mala podniknúť súčasná ľavica v prospech zlepšenia postavenia pracujúcich. Aký spoločensko-ekonomický model je podľa vás ideálny pre Slovenskú re-publiku. Napríklad sociálno-demokratický model (klasický sociálny štát), demokraticko-socialistický (socialistický štát vybudovaný demokratickou cestou), marxisticko-leninský model s ná-rodnými špecifikami (napr. ČSSR v 70. rokoch), hybridný model (čínsky, juoslávsky, maďarský gulášový socializmus) alebo iné koncepcie?

Ľuboš Blaha: Toni Negri kedysi povedal, že každé revolučné hnutie potrebuje nejakú praktickú skúsenosť, o ktorú oprie svoje ideály. Inak len sníva v abstrakciach. Marx a Lenin mali Parížsku komúnu. Čo máme my? Sovietsky experiment so všetkými plusmi a mínusmi. Titovu robotnícku samosprávu. Čínsky trhový socializmus. Kubánsky model. Chávezov venezuelský model. Švédsky sociálny štát z povojnových čias. Zopár lokálnych socialistických experimentov. A kopu utópií. Veľa dnes hovoríme o ekonomickej demokracii, veľa o základnom príjme.

Kapitalizmus postupne odchádza na smetisko dejín.

Ľuboš Blaha

V knižke Antiglobalista som predostrel niekoľko ľavicových vízii v oblasti deglobalizácie, vďaka ktorým by štát získal opäť kontrolu nad ekonomikou, ktorú si za posledné dekády urvali nadnárodné korporácie. Existuje mnoho inšpirácií a v poslednom čase veľa študujem Lenina, Maa, Castra či Husáka, aby som zistil, v čom boli chyby a v čom sa vieme poučiť. Myslím si, že nová éra sa blíži a strhne nás to všetkých. Kapitalizmus postupne odchádza na smetisko dejín. Je dôležité, aby na tento vývoj bolo pripravené aj Slovensko. Ale ktorý model je najlepší to ukáže až história, nevieme to vycucať z prsta. Máme množstvo anti-kapitalistických inšpirácií, ktoré vždy musia mať oporu v konkrétnej realite – v danej dobe, v danom štáte, v danej historickej trajektórii. V tom je čaro marxizmu aj komunitarizmu – nešpekuluje v abstrakciách a citlivo vníma vývojové trendy. To je naša úloha.

Vladimír Manda: Strategickou absolútnou prioritou pracujúcich by malo byť odstráne-nie buržoázneho vykorisťovateľského systému a jeho nahradenie spoločnosťou slobodného a spoločného rozvoja členov spoločnosti. Len takto je možné podstatne, kvalitatívne zlep-šiť postavenie pracujúceho človeka. Z krátkodobého hľadiska, akékoľvek skutočné zlepšenie či už pracovných, environmentálnych alebo sociálno-politických podmienok života pracujúcich je podmienené ich organizovanosťou umožňujúcou spoločný postup zameraný na zlepšenie podmienok života. Bez jednotnej akcie opierajúcej sa o organizovanosť pracujúcich bude zlepšovanie ich podmienok života vždy výsledkom politiky všelijakých „progresívcov“ či „ľavičiarov“, ktorí pri tom ale sledujú vlastné mocensko-politické a ekonomické ciele a nie ciele pracujúceho človeka.

Dominik Petruška (učiteľ): Úlohou dnešnej ľavice musí byť kategorické odmietnutie tzv. neomarxistických (novo-ľavicových) žvástov a návrat k sociálno-národným hnutiam, kto-ré tu razil už Štúr, Hlinka a Husák. Kto chce pochopiť prečo, nech si prečíta Kapitál v 21. storočí od T omasa Pikettyho.

Branislav Fábry: Domnievam sa, že zmeny treba urobiť predovšetkým na európskej úrovni a na tejto úrovni aj viac spolupracovať. Oligarchia je totiž dobre zosieťovaná v celoeurópskom rozmere a ovláda široké spektrum európskych inštitúcií, zatiaľ čo ľavicové sily sú regionálne rozdrobené. Keď sa objavila grécka kríza, mala ľavica podporiť tých, ktorí vystupovali proti systému nadvlády bánk a keď sa objavilo Hnutie Žltých viest, bolo treba aktívnejšie vystúpiť na ich podporu a pripraviť protesty žltých viest aj na Slovensku.

Ľavica preto musí viac počúvať pracujúcich či dôchodcov, ktorých trápi strata sociálnych práv a vystupovať ako ich hlavná sila v boji proti nadnárodnej oligarchii.

Branislav Fábry

Slovenská ľavica teda musí pozornejšie sledovať európske trendy, pretože neúspech ľavice v krajinách EÚ nutne povedie k problémom pre ľavicu aj na Slovensku. Z hľadiska svojich vecných požiadaviek by európske ľavicové sily mali viac počúvať názory más a reprezentovať ich. Vo väčšine krajín EÚ sme dnes svedkami úpadku ľavice a to je spôsobené tým, že najmä sociálno-demokratické strany rezignovali na sociálny štát a uprednostnili rodové či ďalšie tzv. menšinové témy. Lenže tie sú skutočne dôležité iba pre malú časť spoločnosti, ktorá je navyše často orientovaná liberálne. Ľavica preto musí viac počúvať pracujúcich či dôchodcov, ktorých trápi strata sociálnych práv a vystupovať ako ich hlavná sila v boji proti nadnárodnej oligarchii.

Ilona Švihlíková: Levice by se podle mého názoru měla především věnovat socio-ekonomickým otázkám. V tom by měla být silná, a to jak teoreticky, tak prakticky. Místo toho, ovšem přechází původně levicové subjekty k liberalismu a snaží se občany „převychovávat“, protože nemají ty správné progresivní názory. Do politického boje je potřeba vrátit klíčová témata jako je fungování státu a veřejného sektoru, daňové otázky, zabezpečení základní infrastruktury pro občany. Tam je potřeba začít. V knize Kapitalismus, socialismus a budoucnost s Miroslavem Tejklem základní postup navrhujeme – není potřeba, ani užitečné vymýšlet nějaké šílené projekty plánované ekonomiky na papíře, vytvářet nějaké konstrukce umělých systémů. Hlavním problémem dneška je dobývání renty a s tím spjatá privilegia příjmové elity, skutečná levice se jich ani nebojí, ani se s nimi nespojuje v koalici, ale bojuje proti nim. Další věc je podporovat sdílení (ergo neschvalovat restriktivní zákony na omezení svobody Internetu např.), postavit se za ty, kteří ukazují reálné fungo-vání našich spojenců v liberální demokraci (J. Assange), podporovat a postupně zavádět participaci občanů. Staré modely nechme minulosti.

Staré modely nechme minulosti. Sociální demokracie mají obrovský problém a sama si nejsem vůbec jistá, jestli strany tohoto typu do budoucnosti potřebujeme. Kosmopolitismus je strategie liberálkovských elit, to levicového voliče opravdu neoslovuje.

Ilona Švihlíková

Sociální demokracie mají obrovský problém a sama si nejsem vůbec jistá, jestli strany tohoto typu do budoucnosti potřebujeme. Podrobně jsem to sepsala zde. Pro mě by levice měla mít tři základní znaky, aby uspěla. Za prvé, měla by být národní. Kosmopolitismus je strategie liberálkovských elit, to levicového voliče opravdu neoslovuje. Poklonkování Bruselu, která má zakotvenou přihlouplou škrtací politiku a který je spojen se zájmy příjmové elity (stačí se podívat na Řecko), to skutečně nemá s levicovou politikou co dělat. V teoretické části dělá obrovský kus práce Thomas Fazi z Itálie, jehož knihy k tématu levicové národ-ní suverenity doporučuji. Připomenu jen, že národní nevylučuje mezinárodní spolupráci. Za druhé, musí být radikální. Kuňkání o tom, že tady trošku snížíme DPH a tady postavíme školku, je trapné a nedůstojné levice. Levice se buď postaví dobývačům renty, kteří parazitují na veřejných rozpočtech, nebo skončí, protože v dynamické přelomové době k ničemu nebude. Být radikální, tedy (radix = kořen) znamená jít k podstatě věci. Levice by měla být anti-establishmentová. Pokud bude hájit současný řád – včetně podpory EU, NATO apod., pak nese konzervativní pravici vítězství na stříbrném podnose. A za třetí, by měla být populistická. Slovo populismus dezinterpretují ti, kteří jsou u moci a kteří vidí v nových subjektech ohrožení. Ten jejich boj proti „populismu“ je vlastně boj za udržení statu quo, kdy jsou oni u moci. Levice, která chce uspět, musí být populistická. Populismus je totiž dnes zápasem o to, zda bude můj hlas, mezi „privilegovanými napojenými na státní penězovody“, slyšet. Výborně tento fenomén analyzuje Ch. Mouffe, u nás Míša Hauser.

Jan Keller: Hlavní úkol zbytků skutečné levice vidím v tom, že si jasně uvědomí, kam zavedla levici tzv. nová levice liberální, jejíž hlavní hesla převzaly sociálně demokratické a socialistické strany. Též podle toho do-padly. Vrátím se k tomu, co jsem říkal úvo-dem. Kapitalismus ničí v touze po stále větším privátním zisku všechny hranice, autority, normy, zvyky, překračuje stále dal-ší morální tabu a vydává to za vyšší stupeň emancipace člověka.

Liberální levice tyto lidi přesvědčuje, aby se zřekli jakékoliv příslušnosti, náležení a sta-li se věčnými nomády potulujícími se geograficky, profesně i rodinně ve světě bez hranic, bez zábran a bez identity… Pokud levice nevymyslí něco, co by je přivedlo zpět, může o svém znovuzrození leda tak teoretizovat v nějaké lacinější kavárně.

Ján Keller

Tuto ideologickou práci odvádí právě liberální či kulturní levice. Pravicové strany samy to dělat nechtějí, protože by ztratily tu část svých voličů, včetně dělníků a zaměstnanců, kteří jsou orientováni konzervativně. Jejich konzervatismus přitom samozřejmě není to, co býval konzervatismus původní, tedy podpora nerovností daných rodem, monarchie, církve apod. Konzervatismus normálních, obyčejných lidí má podobu neochoty zříci se svého zakořenění, své místní a národní identity, své kultury. Liberální levice tyto lidi přesvědčuje, aby se zřekli jakékoliv příslušnosti, náležení a stali se věčnými nomády potulujícími se geograficky, profesně i rodinně ve světě bez hranic, bez zábran a bez identity. Výsledkem je, že se od levice odvrátili a začali volit takzvané populistické strany. Pokud levice nevymyslí něco, co by je přivedlo zpět, může o svém znovuzrození leda tak teoretizovat v nějaké lacinější kavárně.

Tomáš Klimek: Možno to vyznie zvláštne a nedôveryhodne, keď sa teraz priznám, že vlastne neviem, čo by mala ľavica v 21. storočí robiť, hoci túto otázku by si mal každý ľavičiar aspoň v hrubých obrysoch vždy zodpovedať ako prvú, než vôbec začne vyvíjať nejakú politickú aktivitu… Ale je zložité dať odpoveď na otázku: „čo máme robiť?“ predtým, než si zodpovieme, kto vlastne sme. A to v súčasnosti netušíme…

Aspoň väčšina spoločnosti to netuší a my ostatní, čo máme akú-takú predstavu, sme možno tiež iba obeťami svojich vlastných zbožných prianí a nereálnych očakávaní. Keď Lenin písal „Čo robiť“, vychádzal z Marxa. Za predpokladu, že zvolíme rovnaké myšlienkové východisko, je odpoveď na otázku: „kto sme?“ determinovaná Marxovou pravdou alebo jeho fatálnym omylom (v oboch prípadoch, paradoxne, s podobným výsledkom). Keď nahliadneme do histórie, uvidíme, že nositeľom zmeny, resp. revolučným subjektom nebola v staroveku utláčaná masa otrokov či v stredoveku znevoľnení roľníci. Tí boli vždy iba použití (v konečnom dôsledku zmanipulovaní a zneužití) inou, početne menšou, novovznikutou triedou, ktorá nadobudla veľkolepé ekonomické postavenie ešte skôr, než si to niekto vôbec stihol uvedomiť (barbari s ich germánskym slobodným duchom, ktorí sa stali novou aristokraciou; či kapitalisti, ktorí nenápadne vyrástli za výdatnej asistencie absolutistických monarchov dobývajúcich zámorské bohatstvo a nové trhy).

„Plebs“ si síce revolúcie krvopotne „odmakal“, a teda by mal medailu za zásluhy nosiť práve on, avšak sám osebe bol vždy iba štrukturálnou súčasťou toho-ktorého systému, pretože tak ako existujú vládcovia, musia vždy jestvovať i ovládaní a nespokojní, skrze ktorých večný krvavý ne-úspech spoločnosť kanalizuje svoju frustráciu zo seba samej. Kto je teda dnes novým nositeľom pokrokovej zmeny, ak ním nie je proletariát? Nová IT oligarchia? No ďakujem pekne…

Nik iný mi zatiaľ nenapadá, čiže ústredná otázka zostáva nezodpovedaná. Možné tiež je, že sa Marx nemýlil vo svojom úsudku a dôraze na úlohu pracujúcej triedy. Dejiny však nie sú písané vo hviezdach, ako by radi niektorí vulgárni deterministi a my vidíme, že „zákony dejín“ o nevyhnutnom príchode socialistického „božieho kráľovstva“ akosi strácajú platnosť, pod návalom propagandy, konzumu a stupídnej manipulácie, ktorý zaživa pochoval pracujúcu triedu. Čiže – Marx sa možno nemýlil v otázke významu proletariátu pre budovanie novej spoločnosti, ale výsledok je opäť rovnaký – kultúrne zdecimovaná a akcieneschopná trieda. Proces ľudskej seba-tvorby je takým „psím chvostom“, za ktorým sa jeho majiteľ stále ženie, nakoľko nikdy nie je úplne jasné, či je človek viac vytváraný svojou prácou (s jasne stanoveným cieľom) alebo si prácu volí na základe toho, kým je. Oboje je pravda.

Kto má rád proletársku poéziu, tak ako ja, asi sa prikloní viac k prvej variante, a teda si povie, že všetko o čom tu hovorím, je zbytočné, pretože najprv si musíme zodpovedať otázku: „Čo robiť?“, stanoviť si jasnú víziu a až potom sa „niekým stať“ – získavať prívržencov, resp. zjednotiť ľud na základe tejto myšlienky (a aktívnej politickej činnosti). Okolo čoho by sa predsa ľud, proletariát, vykorisťovaní zjednocovali, ak niet aktivačného momentu, ktorý ich zomkne?

Zoberme si ale takú subkultúru skinheads v Británii 60. a 70. rokov… Hoci samozrejme existovalo isté ľavicové podhubie, z ktorého čerpala silu a získavala prívržencov, veľká časť scény sa považovala za apolitickú, minimálne v zmysle rezignácie na akúsi parlamentnú politiku alebo účasť na boji o moc. Žili si pre seba, organizovali sa sami pre seba, v podstate samoúčelne a bez vyššieho cieľa, iba na základe akejsi „working class“ hrdosti. Čiže možné to prakticky je. Vytvorilo ich prostredie a vonkajšie ekonomické okolnosti a možno ich stačilo teoreticky dovzdelať a podsunúť pár správnych kníh. Niekým už boli a stačilo si položiť otázku: „Čo robiť?“.

Ale dnes? Mentálna kondícia pracujúcej triedy je úbohá a nepraje žiadnym otázkam… Nič o sebe nevie a ani nevie, že to nevie. Politicky je negramotná, často koná proti svojim záujmom. Nevie sa už dokonca ani organizovane zabaviť, ako tomu bolo aspoň v časoch skins. Tých dnes na koncertoch vystriedali hipsteri v polokošeľách Fred Perry za 80 Eur. Keď som sa na nedávnom koncerte spýtal Mensiho, speváka z legendárnej kapely Angelic Upstarts (ktorý sa preslávil rozbitím držky náckovi Donaldsonovi), či zahrajú skladbu Bandiera Rossa, vyšlo z neho len zhrozené „No!“

Keď si spomeniem, ako mi starý otec rozprával o „delnické tříde“ v jeho rodnom juhočeskom mestečku Žirovnice, kde hrali ochotnícke divadlo, stranícky aj odborovo sa organizovali, vzájomne si pomáhali… Iste, niektorí sa možno len spíjali v krčme. Ale aj tam si aspoň spoločne zaspievali a aj konzum mal ako tak kolektívny i tvorivý rozmer.

Igor Melicher: Začnem od konca… mnou najpreferovanejší systém je demokratický socializmus, pretože podľa môjho názoru je nástupcom sociálnej demokracie a prináša prehĺbenie socialistických a demokratic-kých ideálov v spoločnosti. Vo svojej podstate sa momentálne dostávame aj k otázke ako pomôcť pracujúcej triede na Slovensku. Odpoveďou je práve demokratický socializmus a jeho nový ekonomický a politický program, ktorý v sebe zahŕňa aj model ekonomickej demokracie, ktorá rozšíri práva a ochranu za-mestnancov a vo svojej podstate zväčší moc v rukách zamestnanca nad kontrolou výroby v segmente ekonomiky, v ktorej pracuje. Čo sa týka znárodnenia, tak v tejto otázke u mňa prevláda postoj, že nevyhnutné, priam až žiadúce, aby mal štát vo svojom vlastníctve strategické podniky, ktoré defi nujem ako od-vetvia priemyslu dotýkajúce sa každodenné-ho života každého človeka (elektrárne, ply-nárne, vodárne, distribučné siete, cesty atď.). Niektoré oblasti v ekonomike by však mali byť prístupné ľuďom, ktorí majú inovatívne riešenia a dokážu skvalitniť a rozšíriť mož-nosti, ktoré ponúka tento priemysel.

Soňa Valovičová: Súčasná ľavica v prospech zlepšenia (nielen) postavenia pracujúcich tried môže urobiť iba jediné – nájsť samu seba a vedieť, za čo vlastne chce bojovať a bojuje. Ona sama najprv musí vyzrieť, aby moh-la bojovať a zvíťaziť za čokoľvek. Ak politická strana s ľavicovou orientáciou nevychádza pri skúmaní otázok a ich následných od-povedí z dialektiky a materializmu, vedie to k vzniku jednostrannosti a subjektivizmu, stagnácii myslenia, k odtrhnutiu od praxe, k strate schopnosti robiť príslušnú ana-lýzu vecí a javov a k revizionistickým alebo dogmatickým chybám v politike. Marx nám dal návod, ktorý je usmerňovateľom na ces-te k poznaniu, príručkou, manuálom. Marxistické učenie nie je stagnácia, ani prežitok. Marxizmus je neustály vývoj.

Ľubomír Jánošík: Ľavica by mala pri rieše-ní všetkých problémov spolupracovať s odborníkmi v tejktorej oblasti. V zdravotníctve teda so zdravotníckymi zamestnancami. Pritom nezabúdať, že zmyslom a mierou úrovne zdravotníctva je zdravie a spokojnosť pacientov, a nie názory novinárov, podnika-teľov či politikov. Mali by sme sa zamyslieť, kde miznú financie z tohto systému… Musíme počúvať názory každého, od zamestnancov, živnostníkov, užívateľov zdravotnej starostlivosti aj podnikateľov.

Marián Moravčík: Ľavica by sa určite mala sústrediť (samozrejme okrem iného) najmä na emancipáciu práce a emancipáciu vlastníctva. O tomto by sa dalo hovoriť veľmi dlho, ale pri emancipácii vlastníctva ide o emancipáciu kolektívneho vlastníctva so súkromným vlastníctvom. Za kolektívne vlastníctvo považujem rôzne spoločenské komunitárne typy (ako družstevné), ale aj štátne vlastníctvo. Pri emancipácii práce ide o zrovnoprávnenie práce zamestnancov s „prácou“ vlastníkov.

David Diczhazy: Myslím, že treba v prvom rade oddeliť reálne modely, ktoré boli už od-skúšané, alebo v súčasnosti fungujú od tých teoretických. Slovensko je semi-periférna ekonomika, čiže nemôže zavádzať nové koncepty. Z tých u nás odskúšaných bol podľa mňa najviac sociálne spravodlivý systém spred roka 89, reálny socializmus. Z tých, ktoré by sa dali uplatniť dnes, môže byť inšpiratívny možno aj čínsky model, ten je dnes ekonomicky najefektivnejší, pomaly predbieha západný kapitalistický.

Doplňujúca podotázka: v minulosti mal Smer heslo, že každé úspešné slovenské politické hnutie musí mať tri piliere: národný, sociálny a kresťanský. Aký máte názor na túto víziu?

David Diczhazy: S heslom národné, kresťanské, sociálne pôvodne neprišiel Smer, siaha to viac do minulosti, ale je dobre, že to oprášil. Reálna politická situácia sa podľa mňa nezmenila a stále to platí.

Tomáš Klimek: Slovensko má isté kultúrne špecifiká, ktoré zhruba odpovedajú tomuto modelu. Každopádne by som aspoň zmenil poradie prvých dvoch slov ;) Ja som momentálne tak znechutený kultúrnymi pomermi na Slovensku, že sa k tomuto snáď ani vyjadriť nechcem, lebo je mi jasné, že každého bude zaujímať iba postoj k národu a ku kresťanstvu či náboženstvu obecne a podľa toho si ma zaradí na osi liberál – konzervatívec. A to je práve to, čo nechcem, lebo každá legitimizácia tejto zúženej politickej optiky (u nás tak príznačnej) iba delegitimizuje sociálnu a socialistickú politiku. My musíme byť socialistami. V tom tkvie dialektické prekonanie vzájomnej negácie liberálov a konzervatívcov, rozpor ktorých je v zásade falošný, lebo iba jedni posilujú druhých, ale neponúkajú východisko. Vzhľadom na súčasný stav spoločnosti na Slovensku, pripomínajúci občiansku vojnu, je jediným východiskom „kultúrne témy“, v takej podobe ako sú nastolené, iba ignorovať, resp. konzervovať súčasný status quo (v tom je istý konzervativizmus, pripúšťam) a neustúpiť v ničom ani jednej ideológii. Nechcem žiť v štáte, kde sa liberálna strana nazýva „Ľavica“, ako v Dánsku alebo kde sa rodič bojí udeliť dieťaťu výchovné zaucho, keď neposlúcha, aby ho hneď neobvinili z násilia na deťoch a na druhú stranu nechcem žiť ani v štáte ako Poľsko, kde pália knihy a upierajú ženám reprodukčné práva. Nie som človek, ktorý by túžil vidieť svet v plameňoch, iba pre planý prísľub akejsi vzdialenej revolúcie kdesi v nedohľadne, preto v súčasnosti viac podporujem reformistický prístup postupných malých zmien v sociálnej oblasti, ktoré ale často prinesú až neočakávané výsledky. Pozrime sa, čo dokázalo združenie Pracujúca chudoba, ktoré sa teší veľkej priazni ľudí, ale tiež niekoľkých sociálno-demokratických politikov, ktorí sú ochotní počúvať. Pozrime sa, aké pozitívne výsledky priniesla taká „maličkosť“ ako po-vinné zverejňovanie miezd v inzerátoch, či sloboda hovoriť o svojej mzde na pracovisku a teraz po novom tiež oslobodenie od poplatkov v pracovno-právnych sporoch. Pred pár rokmi by som požadoval radikálnejšie riešenia, ale keď vidím neschopnosť ľavi-ce spájať sa, často iba pre osobné spory alebo malicherné hašterenie sa ohľadom histórie či marxistickej teórie, a na druhú stranu čas-to väčšiu ochotu kooperovať s liberálmi, kde tie prieniky sú ďaleko menšie (v podstate ide skôr o kolaboráciu než kooperáciu, lebo libe-rálny diskurz je v spoločnosti aktuálne do-minantný), som znechutený a „z donútenia“ sa tak prikláňam viac k sociálnej demokracii, než k radikálnejšiemu prekonaniu kapita-lizmu. Možno to do budúcna prehodnotím, ale zatiaľ to tak nevyzerá… Liberáli, radikáli zo Vzdoru či viceprezidentka KOZ Uhlero-vá, tí všetci sa dnes svorne rozčulujú nad vý-rokmi Fica ohľadom bývalého poslanca Ma-zureka a hrozne ich teší, že prišiel o mandát. S týmito ľuďmi sa spájať? Veď oni evidentne neuvažujú… Pre nich je právo iba prostriedkom verejnej ostrakizácie a súd si predstavujú ako zbraň proti svojim nepriateľom, ktorých mienia súdiť už ako vopred vinných. Nechá-pu, že o pár rokov budú oni sami možno súdení. Tu nejde predsa o rasizmus. Ten nemám rád. Tu ide o precedens, že na základe výrokov možno po novom zbaviť poslanca mandátu. To nás vracia späť niekam do veľmi temnej epochy ľudstva. Keď si navyše pozriem §356 českého Trestného zákonníka, ktorý výslovne kriminali-zuje šírenie „triednej nenávisti“ a predstavím si, že toto čaká i nás, nie je ťažké domyslieť, čo sa stane so všetkými dnešnými ľavičiarmi, ktorí si nedajbože niekedy dovolili hlesnúť čosi o triednych rozdieloch alebo triednom boji.

Ďalšie odpovede v druhej časti. Ročenka DAV DVA sa stále dá objednať v kníhkupectvách.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

4 thoughts on “ČO ROBIŤ (časť I.)

  • 27. augusta 2020 at 18:50
    Permalink

    Dominik Petruška , preboha kto?
    Hlinka?
    Ten zakladateľ slovenského fašizmu a antisociálne a antirobotnícko cítiaci náboženský kretén?
    Človek, ktorý tak neuveriteľným spôsobom zdiskreditoval rodinu? (Merať sa s ním môže iba plemenný žrebec B. Kollár).

    Keď v reakcii na tieto slová Vlado Clementis vymyslel dnes už okrídlenú posmešnú vetu „Hitler, Hlinka – jedna linka“, vodca ľudákov mu odpovedal na verejnom zhromaždení v Piešťanoch 20. septembra 1936:
    „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!“

    Jeho snaha bojovať za plne katolícke Slovensko, spôsobila, že zradil mnoho ľudí vo svojom okolí (zradil M. Rázusa a celú Maticu slovenskú, bola to excelentná zhovadilosť) a všetkých evanjelikov považoval za nepriateľov Slovenska.
    Robotníkom , ktorí sa mu sťažovali na neutešené sociálne pomery, povedal priamo:
    „Nažerte sa kameňov!“ (Ak ste hladní, choďte hrýzť Skladanú skalu.“)
    Jeho reakčné slová: „Robotníci nebúrte sa proti pánom. Páni boli a budú!“ plne akceptovali slová raných kresťanských otcov a vôbec akceptáciu sociálnej nerovnosti a otroctva, ktoré akceptoval i samotný pomyselný Ježiš.
    Vítal nespokojnosť robotníctva ako vodu na mlyn svojim religióznym zámerom …

    Zálety tohto katolíckeho farára sú známe, ako sú známe aj počty je nemanželských detí (mal ich až 13 a jeho ľudácky kolega páter F. Juriga mu pri hádke vytkol, že kým on sa o svoje deti stará, Hlinkove deti chodia bosé). Hlinka sa k svojim deťom nikdy nehlásil ale je isté, že jeho synom bol ľudácky politik K. Sidor, – krátko i veliteľ Hlinkových gárd, ktorý po ňom aj dedil.)

    Tento vajčiak Hlinka mal na Slovensku iba 30%–nú podporu, ale vnucoval sa ako „otecko“ celému slovenskému národu. A dospelo to tak ďaleko, že ten opilec a národný zlodej Slota mu vybavil bustu v Národnej rade. Hanba na 100 rokov.
    A mimochodom, jeho žiak Tiso neskôr zakázal činnosť a rozpustil SNS, pričom vôbec neprotestoval voči titulu – vodca.

     
    Reply
  • 27. augusta 2020 at 19:10
    Permalink

    K ZÁKLADNÉMU NEPODMIENENÉMU PRÍJMU

    AKÝ STAV VIDÍME DNES (na prelome rokov 2019 a 2020)
    Sme presvedčení, že okolo roku 2029 prejde Umelá inteligencia cez Turingov test, že najneskôr do roka 2039 sa objaví Umelá inteligencia, ktorá súčasnú 100-ročnú ochranu obludného buržoázneho duševného vlastníctva anuluje a najneskôr do roka 2045 odštartuje Technologickú singularitu.
    Napredovanie k Technologickej singularite umocňuje aj dosiahnutie Kvantovej nadvlády 21.10.2019 (Quantum Supremacy), ktorej existencia bola predikovaná o 100 rokov alebo dokonca považovaná za holú nemožnosť.

    Technologická singularita spôsobí masovú a masívnu nezamestnanosť. Pokiaľ sa pri tretej priemyselnej revolúcii prispôsobili až druhé generácie pri revolúcii 4.0 sa stane všetko naraz a nebude čas na adaptáciu. Zachrániť sa to dá len kurzarbeitom alebo ZNP (UBI), lebo inak alternatívou je Marxova revolúcia.
    Ľavica sa musí postarať aby nešlo o revolúciu násilnú, pretože v ére atómových zbraní pritom zomrie mnoho nevinných ľudí.

     
    Reply
  • 31. augusta 2020 at 9:11
    Permalink

    Z celej diskusie ma veľmi oslovila odpoveď pána Tomáša Klimeka na doplňujúcu otázku. Vyslovil sa „od duše“! Je v podstate analýza skutočného stavu terajšej slovenskej spoločnosti (a nielen slovenskej). Vôbec sa tu nedá hovoriť o akejsi robotníckej triede. Každý je spokojný, keď má hoci minimálnu mzdu, aby ako-tak prežil, mal televíziu a ostatné veci ho nezaujímajú. O ľavici sa tiež dá pochybovať, existuje tu akási „znôška“ politických subjektov, ktoré sa tvária ľavicovo, ale predovšetkým ich zaujíma vzájomný a nezmieriteľný boj, jeden proti druhému, kto z koho. Takto pracujúci a dôchodcovia sa dostávajú na okraj pozornosti.
    Keď sa objavila na politickej scéne strana Smer – SD svitla akási nádej na ľavicovú politiku, ale potom tá nádej začala odumierať. Prijímané boli zákony proti ľuďom, rôzne zákazy a nezmyselné príkazy. Vláda nedokázala umravniť svojvôľu ministra zahraničia Lajčáka alebo ministerku spravodlivosti Žitňanskú, ktorí širokú verejnosť znechutili. Toto je tiež dôsledkom vzniku ministraničiek s okopírovanými programami.
    Zaujímavá myšlienka je pána Branislava Fábryho o medzinárodnej podpore pracujúcich. Tu uviedol príklad Žlté vesty. Áno, zo strany ľavice na Slovensku ten hlas nebol. Pritom si treba uvedomiť, že bez medzinárodnej podpory o sociálno ekonomických zmenách na Slovensku sa môžu viesť iba diskusie a polemizovanie.
    Čo robiť? Prvou úlohou je zjednotiť široké spektrum sociálno demokratických alebo demokraticko socialistických strán do veľkého politického subjektu, ktorý by dokázal postupne zmeniť zákony na Slovensku tak, aby pracujúci ľud zmohutnel v rozhodovaní o sociálnych a ekonomických otázkach!

     
    Reply
  • 2. septembra 2020 at 21:59
    Permalink

    Treba, aby z nájomných robotníkov(pracujúcich) vznikol proletariát a zároveň jeho ideová zložka, strana komunistov. Potom musí nastať situácia, že vládnúca trieda (buržoázia a jej diktatúra) nevie vládnuť ďalej po starom a utláčaná trieda(nájomní robotníci) nechce žiť ako doteraz, a to sú podmienky pre možný obrat (revolúciu), a vyhlásenie socializmu ako prechodné obdobie od kapitalizmu…..
    Inak tu „furt“ bude kapitalizmus a životná úroveň väčšiny bude nízka, bez budúcnosti, ktorú kapitalizmus nikdy neponúka a nevie ani vyriešiť kvôli svojmu základnému zákonu….

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom