„Dejiny duše a osudy človeka Ladislava Novomeského sú „hlboko a mocne vrastené“ do dejín československej robotníckej triedy i do osudov slovenského národa. Dejiny – či nebesia – bývajú niekedy milostivé; zosielajú rosu na najnúdznejší úhor. Veď čím by sme boli bez neho?
Viem, že nemá rád legendy ani v najrafinovanejšej podobe; viem aj to, že sa osobnosť utvára z ľudskej prapodstaty, ale že ju do konečnej podoby ukúva železná nutnosť dejín. Napriek tomu, napriek dejinám, alebo skôr práve kvôli nim, treba povedať, že život a práca Ladislava Novomeského blízko hraničia s legendou, s jednou z najvýznamnejších v slovenských dejinách,že tu ide o osobnosť určujúcu mnohé súradnice novodobého slovenského života, takú osobnosť, akých sa nerodí veľa za storočie.
V úvahách o zmysle poézie, a teda aj o zmysle života, sa u Novomeského znovu a znovu objavuje „čistota“. Nie je to veľmi určité slovo: radi ho používajú aj krpatí, aj špinaví. Pochopíme ho hlboko a určíme presne len vtedy, ak ho meriame životom, praxou, dejinami. A vidí sa mi, že práve so zreteľom na život a prácu Ladislava Novomeského je toto slovo kľúčovým. Nie náhodou tak veľmi miloval Wolkra; nie náhodou sa mu bridila buržoázia, nielen ako trieda, ktorej zánik pozoroval a komentoval, nielen ako historická fyziognómia, ale aj ako čisto fyziologické sústredenie nečistoty. V živote, v politike i v poézii nenávidel všetko, čo „na sto honov zapácha konjunktúrou“, čo sa kupuje a predáva, čo pažravo číha za falošnými fasádami vznešených slov. Najvnútornejší zmysel pre rýdzosť, pre čistotu, pre počestnú hru predurčil jeho životné osudy, jeho vonkajšiu i vnútornú drámu s mnohými známymi i menej známymi peripetiami
Hovorí sa o ňom – a je to pravda – , že je dvojdomý; básnik a politik. Jeho básnický dom je známy a otvorený pre všetkých; jeho druhý dom politika, publicistu, novinára, je známy len v hrubých črtách a otvorený len pre odborníkov. Treba hneď povedať, že pomerná neznalosť druhého domu je krivda na Novomeskom a škoda pre slovenskú kultúru.
Povolaním bol novinár; vyvolením básnik. Aj keď sú to veci nesúmerateľné, som presvedčený, že jeho publicistická práca je aspoň taká dôležitá pre povedomie moderného socialistického národa, ako jeho poézia. „Lebo Novomeskému básnikovi prichodilo vždy niesť zodpovednosť, ďaleko presahujúcu zodpovednosť básnickú, zodpovednosť za básnickú tvorbu. Lebo, skrátka, básnik u nás takmer vždy bol viac než básnikom . . . „
Skrátka, ide o ono „viac než básnik.“
Po Štúrovi, energickom a rozhľadenom zakladateľovi slovenského novinárskeho slova a – možno – po Vajanskom, rezom obrancovi jednej podoby slovenského meštiactva, prichádza Ladislav Novomeský, nie aby dokončil vývinovú líniu, skôr aby ju narušil, aby sa s ňou sporil. Tohto robotníckeho novinára a novinára robotníka neodprevádza na Pankrác „národ“, t. j. ušľachtilé vzdychy malomestských dám a zlé príležitostné verše, ale sympatie robotníckej triedy od Frývaldova po Volové. Obetavosť až po sebažertvu, neunávnosť, nekrompromisnosť v boji, to všetko mu spláca oficiálna spoločnosť primerane: v jeho trestnom registri je značené, že bol tridsaťštyri raz trestaný pre „rozličné tlačové delikty.“
V onom druhom dome, v dome komunistického novinára, niet takých priestranných terénov ako vo Vajanského románoch. Ale vmestí sa doň celý svet, svet revolúcií i svet bolesti a útlaku. V tom dome je Moskva, „hlavné mesto sveta“, je tam Praha i Paríž, Bratislava i Senica, Katalánsko i Verchovina a dlhý zoznam četníckych kabín v Košútoch, Duchcove, Čertiznom; ale je tam aj Apollinaire, Jesenin, Majakovskij, Hviezdoslav – ba aj Jonáš Záborský; sú tam priatelia i nepriatelia, súdruhovia i zradcovia, zbabelci i politickí lotri. Je to rozsiahly dom: celý jeden vesmír.
Nadávali mu – akože ináč – , že je agent Moskvy, že otravuje roduverné Slovensko jedom internacionalizmu a importom cudzích ideí; dejiny dokázali, že bol národnejším básnikom a politikom ako celá perepúť hejslovákov. Nadávali mu do „čechoboľševikov“: dejiny ukazujú, že bol z prvých, ktorí pochopili spolužitie Čechov a Slovákov v jedinej možnej podobe. Nadávali mu – skutočne! – i do nacionalistov pretože tvrdohlavo zotrvával na leninskom učení.
Prívetivý, jasnooký mládenec vhupol rovno doprostred triedneho boja, a v tomto boji prežil celý život.
Mal teda mnoho nepriateľov. Predovšetkým a vždy to bola buržoázia vo všetkých odtienkoch, medzivrstvách, sociálnych a kultúrnych prejavoch. A spomedzi všetkých odtienkov to bol predovšetkým odtienok hnedo-čierny fašizmus.
Jasnozrivá predvídavosť mladého Novomeského znie dnes takmer prorocky: vedel vtedy, keď iní ešte ani netušili. Roku 1931 napísal: „To, čo demokracie Briandov, Vanderveldov, Mullerov a Benešov ustrojili pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy), používajú na frontoch poslednej imperialistickej vojny fašizmy Hitlerovcov . . . „
Kapitalistický svet mal iné strachy: nezamestnanosť a boľševizmus; ešte ani vo sne ho nenavštevoval najhroznejší strach: „Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobie, ako budú nasledujúce blízke roky, pofŕkané krvou a slzami. Vyhnúť sa im nemožno, ale možno ich skrátiť.“ Vyhnúť sa im nemožno: to je hrozné, tragické poznanie. Napriek tomu sa Novomeský pokúšal urobiť nemožné, odvrátiť „najprekliatejší historický úsek“, bol všade tam, kde sa bojovalo proti fašizmu, bol jedným z prvých a predných v Európe. Zúfalo vykrikoval nevidiacim a hluchým ľuďom, príliš ponorených do vlastných bied a úzkostí: Preboha, veď o nie je maškaráda: je to skutočný mor a skutočná smrť. „Od niekoľkých rokov prestalo byť smiešne smiešnym. Prax fašizmu povýšila pajáctvo na štátnickú a filozofickú múdrosť.“ Bol z tých komunistov, ktorí sa nenarodili zocelení; musel sa zoceľovať. Prekonával prívetivosť srdca analytickým rozumom a nekompromisnosťou, pokiaľ išlo o dôsledky z poznania. Dôsledky poznania boli ako pochmúrne; ale boli tu ešte komunisti, bol tu Sovietsky zväz. V článku Uklidnené Slovensko konštatuje, že mnoho príslušníkov inteligencie hľadá záštitu v Sovietskom zväze. Musím tu odcitovať celý odsek, taký je krásny a taký presný: „Tento smer životného prúdenia (t. j. k Sovietskemu zväzu) nie je ostatne neprirodzený. Je jediným východiskom. Len samovrahovia ho môžu zamietnuť okrem neveľkého počtu profesionálnych gaunerov, ktorí vybudovali svoju existenciu a voju kariéru na bezohľadnom zdeptávaní a korstení na tej skazonostnej hnilobe, ktorá sa ešte – na podiv – menuje životom.“
Sovietsky zväz ako jediné možné východisko pre československú štátnosť, pre český a slovenský pracujúci ľud i pre jeho kultúru, no bolo celoživotné vyznanie i celoživotná politická prax komunistu Ladislava Novomeského. Ak sa o ňom povedalo niečo iné – a povedalo sa niečo iné – bola to len nehanebná lož.
Lebo tento „mäkký“ človek bol až krutý k sebe, pokiaľ išlo o zásady: nie pretože uveril, ale pretože poznal. Sme hrdí na básnika i politika, na komunistu a novinára, na internacionalistu a na Slováka, ktorý prerástol v boji proti fašizmu hranice Slovenska i Československa: to je svetovosť skutočnej osobnosti.
Už som spomínal princíp čistoty ako vedúci vnútorný princíp Novomeského práce i života. Práve tento princíp určoval jeho postoje k vedúcim osobnostiam buržoázneho tábora, k jej pretoriánskej garde, k politikom, novinárom, kultúrnym činiteľom. Mal zmysel pre jemné rozdiely i pre čas, v ktorom hovorí; ale ak išlo zásadu, o myšlienku, o sociálnu krivdu, bol neúprosný. Do zniku rozmetal lživé ornamenty, upletené zo slov najfalošnejších a najviac zneužívaných, za ktorými skrýval meštiak svoju tvár ako za hradbou. Konfrontoval také slová, ako je demokracia, sloboda, humanita, bratstvo a desivou tvárou sociálnej skutočnosti, odhaľoval prax vykorisťovania, konkrétne formy vlády buržoázie: vznešené slová sa utopili v mori ľudového utrpenia, krvi a smrti. Sociálna dokumentácia, ktorú urobili davisti a najmä on, Novomeský, pôsobí dnes vari otrasnejšie ako v čase svojho zrodu, keď sociálne fakty boli také zrejmé a každodenné, že si ľudia na ne privykli. Vo všetkých veľkých bojoch bojoch československého proletariátu nachádzame Novomeského ako organizátora a pozorného novinára i ako básnika, skloneného nad biedou sveta. Možno vari v tomto prípade obmeniť prastaré slová: on a trieda jedno sú. Poznanie, ktoré si odnáša z otvorených konfrontácií medzi buržoáziou a proletariátom, nie je prosté potvrdenie teoretických poučiek, ale preniknutie: nikdy na nič nezabudne, nikdy cudzopasne triede nič neodpustí. A neodpustil.
Treba povedať, že spravodlivo rozdeľoval údery predstaviteľom oficiálnej moci i predstaviteľom opozície, koryfejom českej i slovenskej buržoázie, bonzomm zo sociálnej demokracie i liberálnym pokrokárom. Hodža i Slávik, Preiss i Baťa, Hlinka i Rázus, Peroutka i Sidor – kto by sa ich dorátal?
Veľa rokov pred otvoreným nástupom slovenského fašizmu presne odhadol jeho írečitú tvár: „Hlinkov (nacionalizmus – V. M.) príliš jasne vidíme pre korytách. lde sa miesila podoba stredoeurópskeho reakčného katolíckeho štátu.“
Ale ani rázusovskí evanjelici nie sú odchodnejší: „Nacionalizmus dedinskej honorácie? Národný entuziazmus mariášových štamgastov miestnych hostincov? Ten tak stačí na denuncovanie nešťastnej českej učiteľky, ktorá nezachovala pri školskej úlohe nové pravidlá slovenského pravopisu – a len v najlepšom prípade na vyšliapanie dajakej tabakovej licencie!“
A pokrokoví liberáli? Tí sa vždy správali podľa vtedajšieho, dnes by sme povedali, hitu: šimi, šimi, sem, šimi, šimi, tam. Ak v rokoch krízy podpísali nejaký protest s ľavými, už v polovici tridsiatych rokov sa dištancovali od „boľševikov“ zo strachu pred fašistami. Úpenlivo žiadali, aby si fašisti nemýlili pravoverných demokratov so zúrivými boľševikmi pri budúcich nociach dlhých nožov. Známy Fedinand Peroutka pekne prosí, aby sa najprv definoval pojem boľševizmus a až potom aby sa pristúpilo k likvidácii. „Čo môžu dosiahnuť páni demokrati svojou kampaňou, aby fašisti rozlišovali medzi demokratmi a komunistami?“ pýta sa Novomeský. A jeho prísnu odpoveď tragicky potvrdili dejiny: „Nič! Leda rozdielny nápis na hrobe.“
Aj keď sa v zrýchlenom čase približoval „najprekliatejší historický úsek“, odhaľuje zradnú tvár meštiaka ešte predtým, než stihol zradiť: „Zápasili sme s nimi v časoch, keď ich podobu určovala odporná šovinistická rozpínavosť, a veríme, úspešne dobojujeme tento zápas s nimi v tejto epoche, keď ich podobu určuje kapitulanstvo a ochota nielen podľahnúť, ale aj zradiť.“
Tak sa aj stalo: po akom čase! Po koľkých obetiach!
V zápasoch s buržoaziou sa nemohol Novomeský nedotknúť sporu medzi čechoslovákmi a slovenskými nacionalistami, sporu o kosť, o medvediu kožu, ktorá sa volala Slovensko. Ani jedni, ani druhú nevedeli, že medveď je ešte živý, že je v horách a že bude hrýzť. Slovensko, krajina žobrajúca a trhaná, nevedomá a zaostalá vo všetkých oblastiach. Slovensko „uklidnené“ četníckymi bodákmi a výstrelmi, želiarska krajina, akoby len prepožičaná robotníkom a roľníkom, bolo predmetom výletnícko-folkloristického nadšenia i predmetom sociálno-ekonomických opatrení, takých napríklad, ako navrhoval Kornel Stodola: „regulácia a organizácia emigrácie.“ „Národ na smrť odsúdený,“ napísal Novomeský o slovenskom vidieku. Československý rozpor „leží medzi snahou o samostatný, plnotvorný život Slovákov ako národa po všetkých stránkach slobodného a medzi snahou určitých tried v českom národe o veľkosť a silu Čechov . . . „
Čechoslovácka buržoázia sa rada správala k Slovensku ako k zlému dieťaťu, ktoré treba vychovávať, t. j. trestať.
„. . . snad príliš mnoho naraz bylo dáno do rukou dítěte,“ píše v Literárnych novinách oficiálny tiež básnik Josef Pelíšek, ktorého svetlá pamiatka sa nám uchovala len preto, že s ním Novomeský polemizoval.
Nikdy v tomto spore nešlo o spor dvoch národov; vždy išlo o spor dvoch buržoázií, dvojakej podoby vykorisťovania. Novomeský miloval český národ práve tak, ako nenávidel jeho chamtivú buržoáziu. V časoch, keď sa pripozdievalo, a i potom, keď už bolo neskoro, vždy stojí na stanovisku spoločného štátu, spoločného boja, spoločného osudu. „Dnes je na čase,“ pripomína márne v tragickom roku 1938, „zrušiť hranice, ktoré na rieke Morave stavala na jednej strane superiorita českého poručníkovania, a na druhej strane politický, spoločenský a lžikultúrny separatizmus pokutných dobrodruhov . . . „
A ešte roku 1933 napísal: „Ak sa zídeme – a som presvedčený, že k tomu dôjde – na zásadách sociálnej rovnoprávnosti, ktorá obojstranne zbaví koristníctva, ak sa zídeme na základni vzájomného priznania si slobodného života vo všetkých odboroch, ktoré len život má, v tom okamihu prestane medzi nami platiť akýkoľvek antagonizmus.“
Tak sa aj stalo. Ale po koľkých historických okľukách! Po koľkých zbytočných obetiach!
Rozumie sa, rozmýšľal aj o veciach, ktoré mu boli zvlášť blízke, o kultúre, literatúre, poézii. Nová ľudská skúsenosť, ktorú priniesla so sebou Veľká októbrová socialistická revolúcia, vyžadovala celkom nové prístupy aj v oblasti kultúry.
Odvážni prvolezci sa púšťali do celkom neznámych strmých stien; hľadali a blúdili. Aj zo sovietskej skúsenosti, aj z analogických skúseností našej revolučnej generácie vieme, ako ťažko, akými zložitými cestami sa dochádzalo k poznaniu, v akých protirečeniach a sporoch sa rodila teória i prax revolučnej kultúry.
V pomere k národnej tradícii, napr., opísala táto generácia, aj Novomeský, celý oblúk: od popierania až k uznaniu hodnôt a k nadväznosti v básnickej praxi. Už po oslobodení spomína Novomeský na tento vzťah k tradícii:
„Boli sme Slováci, oddaní svojmu národu, jeho peknej, spoločensky pokrokovej tradícii aj vtedy, keď sme zavrhovali lásku k národu, ktorú predstierali jej hluční hlásatelia, pretože sa za ňou ukrýval – ako to v strašnej našej skúsenosti vyšlo najavo – vlastnému národu škodlivý i jeho tradícii odporujúci zámer.“
Hovorili sme už o Novomeského dvojdomosti: nebola bez problémov. Naopak, po dlhé roky bola ústredným bodom sváru, ktorý nebolo možné riešiť uprostred buržoáznych vzťahov. Básnik a spoločnosť, poézia a politika: “ . . . a predsa je nemysliteľné, aby básnik stvoril súlad medzi svojím dielom prikazujúcim mu objavovať nové krásy a medzi povinnosťou, ktorá mu bola uložená ako členovi spoločnosti.“
V čase krízy rieši Novomeský tento spor v prospech spoločnosti: „Básnik 1931 neexistuje! V roku 1931 neexistujú prekliati básnici, prekliati poeti! V roku 1931 prekliatie je básnictvo. Poézia je prekliata.“ Spor sa nedal zrušiť ani obísť; a nemohol ho rozriešiť ani jednotlivec, museli prísť základné zmeny v spoločnosti, aby sa básnik a politik mohli zjednotiť v spoločnej službe; musel prísť socializmus.
Zúčastnil sa na všetkých bojoch a sporoch kultúrnej ľavice, bol neochvejne dôsledný aj vtedy, keď mnohí utekali z frontu. Z mnohých jeho postrehov sa rodili základy modernej socialistickej kultúrnej politiky, ktorú po oslobodení sám začal uskutočňovať. Jeho záber bol široký, dotýkal sa práve tak filmu ako výtvarného umenia, svetovosti i národných tradícií detskej literatúry, kde „detský literát pristupuje k dieťaťu zásadne štvornožky“, i čítanie pre ľud. „V tom prípade,“ píše o poslednom menovanom probléme, „aby sme skoro dali prednosť alkoholizmu, ktorý má také isté korene, lebo hocijako zasvinený gajst je nesporne čistejšia tekutina, ako sú putienky krvi stošesťdesiatich nevinných panenských obetí úkrutnej Alžebety Báthoričky.“
Ako vidíme aj z tejto ukážky, Novomeského novinársky štýl sa pohyboval v najlepších marxovských ironicko-polemických koľajách.
Na začiatku druhej svetovej vojny napísal: „Nevieme, kto koho a ako premôže, vieme však so stopercentnou určitosťou, že svet z týchto nárazov vyjde podstatne zmenený, a túto zmenu neuvidíme len na mapách, na postavaní ríš a národov, ale i v zložení samých národov a v každom prejave života.“
Tak sa aj stalo; nemenili sa len hranice, ale aj celé spoločenské štruktúry. Na týchto zmenách mal Novomeský a jeho revoluční druhovia význačný podiel. Ale nejde u Novomeského len o to, čo urobil, ale aj o to, ako to urobil; že všetko totiž, čo urobil, je sprevádzané vnútornou opravdivosťou, rýdzosťou, čistotou: za čo ho milujeme.
/2/
Tak predsa prišiel čas, v ktorom už nieto času, taký príkro a definitívne rozhraničený, taký je bezhraničný: krutý a neľútostný nečas. Ako keď sa na jar rozpúšťajú snehy, opúšťajú nás jeden po druhom; sme mnohonásobne osirelí, brodíme sa po pás v brudných vodách smútku a naľakane hmatkáme po prázdnych priestoroch.
Básnik, politik, komunista Ladislav Novomeský je z rodu najväčších. Dejiny akiste bývajú na čas – a často – k niektorým osobnostiam nespravodlivé; ale dejiny takisto ustavične pracujú na konečnej, teda spravodlivej podobe osobnosti. Ak vás tu, vo chvíli lúčenia, vôbec niečo môže potešiť, je to skutočnosť, že sme rozmery Novomeského osobnosti spoznali už za jeho života, že v jeho prípade smrť bola zbytočná, že mu nebolo treba umierať, aby sme ho pochopili.
Už dávno je Ladislav Novomeský ustavične prítomným vnútorným meradlom hodnôt nielen v slovenskej lyrike a literatúre, nielen v slovenskom umení a v kultúre, ale aj v slovenskom živote vôbec. Niet v dejinách našej socialistickej kultúry druhej takej jednoznačnej osobnosti, osobnosti s takým jednoznačným vplyvom, ako je Ladislav Novomeský. Možno, že ešte predtým, ešte ponad to, že bol Novomeský básnik, bol komunistický intelektuál: ak bol vidomý ako básnik, bol vedomý ako komunista. Nebolo ľahké spojiť tieto dve línie, ktoré mnohí neraz umelo a najmä vulgárne rozdeľovali, nebolo ľahké opustiť niektoré dočasné lásky kvôli náruživosti pre budúcnosť. Novomeský to dokázal, ako jeden z prvých u nás spojil dovtedy nespojené, svoj lyrický hlas so svojím vedomím o svete, svoje poznanie so svojou túžbou. Nelomenosť, celistvosť osobnosti, to je jediná a trvalá pravda o Ladislavovi Novomeskom: všetko ostatné je blud.
Je z generácie, ale aj z rodu zakladateľov, magnus parens, veľký rodič socialistickej kultúry. Kráčal so stranou nie ako malý žiačik, ale ako spolutvorca jej, teda i našich dejín. Rozumie sa, že dejiny majú aj svoje nezmyselné uzliny, správajú sa nespôsobne, a nie podľa učebnice; ani jeho pred ničím neušetrili. Tým skôr vidíme silu jeho osobnosti, jej nelomenosť a nezlomnosť, jej skutočný komunistický pátos. Veď vôbec nie je ľahké myslieť a hovoriť to isté odtiaľto – a stamodtiaľ. A preto je povzbudzujúce, že s nami žil a pracoval práve takýto hrdý človek a komunista, že muž, chlap Novomeský nie je o nič menší ako Novomeský básnik. Je povzbudzujúce a záväzné, že práve takýto komunista je spolutvorcom nášho sveta a že my sme jeho neodškriepiteľní a priami dedičia.
Ako málokto porozumel národným dejinám; tak dobre im porozumel, že sa rozhodol zmeniť ich. A práve toto porozumenie národnému spôsobilo, že ďaleko presiahol slovenský a československý kontext. Bol internacionalista z povolania, presiahol slovenský a československý kontext. Bol internacionalista z povolania, z vedomia nedeliteľnosti planéty, a to všade, v Ostra i v Prahe, v Moskve i v Kyjeve, v Madride, v Paríži i v Londýne a tiež vždy, vo všetkých kritických obdobiach našich dejín od rokov dvadsiatych po šesťdesiate. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionálne záväzky.
Zaiste sa lúčime aj v mene všetkých tých, ktorým leží na srdci starosť o súčasnosť i o budúcnosť slovenskej socialistickej kultúry. Lebo tu neodchádza len osobnosť medzi osobnosťami, tu akoby sa pomaly zosunul kus slovenskej oblohy. Bude treba veľa práce, aby sme čo len trochu nahradili jeho prácu, veľa inteligencie a skúseností, veľa odvahy a charakteru. Už teraz vieme, že bez dokonalého poznania a najmä pochopenia Novomeského sa nezaobídeme ani dnes, ani v budúcnosti; každodenne sa budeme k nemu vracať nie z piety, ale z tvrdej životnej nevyhnutnosti.
A tak sa teda lúčime so živými medzi živými, s budúcimi medzi budúcimi.
/3/
Ladislav Novomeský sa dostáva do nezávideniahodnej situácie: do nezávideniahodnej z jeho bývalého pohľadu živého ešte do bronzu neodliateho básnika. Lebo už je a teraz novu bude obkolesený výkladom, rozbormi – teda obrovským množstvom slov. Ale na druhej strane, kde sa má slovenské slovo podieť a nezraziť sa s ním, s Lacom Novomeským? Veď bez jeho slova – čím ďalej je to pre nás jasnejšie – nemôžeme nieže dejstvovať, ale ani normálne žiť. Možno, že raz príde čas, keď nebude treba toľko revolučnej obete, toľko obetavosti voči dejinám, ba aj zauzdenia vlastného výkriku – to všetko odovzdal hladkolíci mládenec svojmu revolučnému osudu ešte predtým, kým vedel, čím môže byť. Možno, že príde raz čas, keď budú len plody a súlad; ale ja neverím na taký čas; čas harmónie, akejkoľvek, je nadľudský čas. Práve preto, že všetko vedel, a napriek tomu sa odvážil, Laco Novomeský bude trvať v slovenskom živote a v slovenskej kultúre nie ako náhodná historická príhoda, ale ako základňa a prameň.
Ešte dávno nie je stamodtiaľ, ale už hovorí pre seba a pre nás, pre dnes a pre budúce dni: „Boli mesiace, ba roky, keď našou jedinou jasnou perspektívou bola fantastická viera, že správne je predsa len to, čo sme kedy vyznávali, bez ohľadu na to, že sa proti tomu sprisahali všetky rozhodujúce deje sveta.“
Dlho som váhal pred týmto trochu fideistickým vyzvaním. Na toto vyznanie je podpísané krvou, potvrdené životom – a akým životom! Veď prichádzajú aj také chvíle, keď sme všetci opúšťaní, keď nás všetko opúšťa: vtedy sa možno sústredene oprieť iba o vlastné poznanie a vlastnú skúsenosť, ba aj o vlastnú vieru srdca proti všetkým „rozhodujúcim dejom sveta.“
Básnik a človek á mnoho zraniteľných miest. Veď on sám po celý život nerobil nič, iba sa obnažoval: nebolo ho treba tak umelecky odhaľovať v známom procese. Už ako dvadsaťročný „zabil v sebe seba“, aby mohol „byť z nich a v nich byť, v ich krvi a kosti.“ Jeho skutočný proces, pohyb básnika a mysliteľa, politika a komunistického intelektuála je základnejší a najmä celkom iný, ako ono bláznivé predstavenie, v ktorom musel zohrať svoj dramatický part. „Proti tým, ktorí sa vznášali ušľachtilo vo vzduchu, on prvý vpravde zniesol poéziu z neba na zem . . . “ (A. Matuška). Po orloch Tatier, po hlasoch prorockých a zúfalých, ktoré zneli nad národom, prichádza básnik rovno doprostred ulice a doprostred davu. Pohyb, ktorý Novomeský uskutočnil aj kvôli budúcnosti, aj kvôli našej súčasnosti, bol nesmierny, on jediný dávno pred nami premeral úzkostlivo presne hranice krajiny, kde poézia bola poéziou a revolúcia revolúciou v jedine možnej podobe.
Aj to hovorí Laco Novomeský pre dnes a pre budúce dni. Na jednom mieste, dávno, pred polstoročím cituje Borisa Pasternaka: „Umenie bez rizika a duševnej samožertvy nie je mysliteľné.“ Aj keby nebolo tohto citátu, vedeli by sme, že kdesi v najposlednejších?, najprvších? základoch jeho osobnosti je toto alebo podobné pravidlo čosi ako mravná os, ktorá trpezlivo drží pokopy náhody a úskoky dejín, ba kotŕa práve z oných náhod a úskokov robí presné smerovanie. To je ono „naprek všetkému“, bez ktorého nemožno pochopiť ani verš z jeho poézie, ani chvíľu z jeho života.
Aby som sa ešte raz vrátil k Alexandrovi Matuškovi, ktorý tiež dávno pred nami pochopil bez zvyšku práve tak básnika ako človeka. „Táto poézia bývala a je i dnes takého rázu, že si ňou mohli prísť plne na svoje iba druhovia nového verša a nového života: len oni, nie tí ostatní.“
Ako je dobre, že je to naša poézia a náš básnik, veď my sme tí druhovia nového verša a nového života.
Aspoň sme sa vydali na tú istú cestu.
Nemáme v moderných slovenských dejinách veľa takých mužov, ako je Ladislav Novomeský, vojak revolúcie a jej zvestovateľ, človek nežnej básne i človek ostrého politického boja. Obetavosť a vernosť sú v jeho znaku Obetavosť až po sebažertvu, vernosť pre všetko, čo prináša komunizmus, a napriek všetkému, čím nás zavše pridlávia dejiny.
No je to svätý za dedinou, je to skutočný slovenský národný hrdina: To on sa vydal neuveriteľne nevinným srdcom cez hnijúce močiare ľudskej bolesti, utrpenia a nespravodlivosti, vydal sa na cestu v nádhernom súzvuku so súdruhmi a priateľmi, aby nám priblížil budúcnosť.
Ani našu súčasnosť, ani našu budúcnosť, ani slovenskú poéziu a kultúru, ani slovenskú politiku si nemožno predstaviť bez Ladislava Novomeského. Jeho všestranný zástoj v slovenskom živote má obdobu u štúrovcov. Jeho internacionalizmus jeho nepriestrelné vedomie komunistu ho priraďuje k legendárnym postavám medzinárodného revolučného hnutia.
Je z rodu fučíkovského. Ba môžeme povedať: je z rodu novomeského.“
Vladimír Mináč, Portréty, Smena, 1986, s. 15-24
