Na veľkej česko-slovenskej konferencii „Spoločne v strednej Európe“ v Hoteli Bôrik v Bratislave vyvolal autor tohto textu podľa médií „rozruch“ okolo korešpondenčnej voľby. Áno, zhrnul pocity mnohých, že tieto voľby nie sú dostatočne tajné a bezpečné súčasne, že obálku môže pošta úmyselne zašantročiť, alebo zdržať, že dokonca nie je jasné, či vôbec volí osobne ten volič, ktorý má, alebo si od neho len požičal občiansky preukaz niekto iný, napríklad rodinný príslušník. Napokon, obrovské problémy a pochybnosti okolo takýchto volieb sa vyskytli i v iných krajinách, hoci v Rakúsku či v USA.
Na Slovensku existuje už od roku 2006, v Česku je to novinka. Korešpondenčné hlasovanie je spôsob, akým môžu občania hlasovať na diaľku, najčastejšie v prípadoch, keď sa v čase volieb nachádzajú mimo krajiny. Na Slovensku bolo zavedené predovšetkým s cieľom umožniť účasť na voľbách občanom žijúcim alebo pracujúcim v zahraničí. Tento systém sa však v poslednom čase dostáva do centra diskusií nielen pre jeho praktickú stránku, ale aj pre otázky spojené s bezpečnosťou a tajnosťou volieb. Treba dodať, že, naopak, občania Česka môžu už dlhé roky voliť v zahraničí na zastupiteľských úradoch, občania Slovenska túto možnosť nemajú.
Prvýkrát bolo teda korešpondenčné hlasovanie na Slovensku umožnené v parlamentných voľbách v roku 2006. Bolo zavedené novelou zákona o voľbách do Národnej rady SR. Korešpondenčne mohli hlasovať občania Slovenskej republiky, ktorí mali trvalý pobyt na Slovensku, ale v čase volieb sa zdržiavali v zahraničí. Následne bol tento spôsob hlasovania umožnený aj v ďalších parlamentných voľbách a rozšírený v menšej miere aj na niektoré iné typy volieb (napríklad voľby do Európskeho parlamentu). Naopak, korešpondenčne nie je možné voliť v prezidentských voľbách, pretože dvojtýždňová medzera medzi prvým a druhým kolom nie je podľa Medzinárodnej poštovej únie dostatočne dlhá na doručenie lístkov z akéhokoľvek miesta sveta na Slovensko.
Oproti tomu Česi doručujú lístky na zastupiteľské úrady, čo je rýchlejšie, na druhej strane to vzbudzuje o to väčšie obavy z kontroly tohto procesu tak, aby nemohol byť manipulovaný.
Účasť Slovákov zo zahraničia na voľbách formou korešpondenčného hlasovania postupne rástla: v roku 2016 požiadalo o hlasovanie poštou približne 17-tisíc voličov, o 4 roky neskôr sa záujem zvýšil na vyše 55-tisíc žiadostí a v roku 2024 požiadalo o korešpondenčné hlasovanie v parlamentných voľbách viac ako 72-tisíc občanov. Pravda, miera návratnosti hlasovacích lístkov sa pritom líšila, nie všetci, ktorí požiadali o možnosť hlasovať poštou, nakoniec hlas odoslali.
Občania najprv museli zaslať žiadosť o hlasovanie poštou na obecný úrad svojho trvalého pobytu. Pre tých, čo pobyt nemajú, bol vytvorený špeciálny obvod v Petržalke. Úrad im následne zaslal hlasovací lístok a obálku, ktorú potom voliči poslali späť na Slovensko, aby bol ich hlas započítaný.
Proces sa javí jednoduchý, ale obsahuje viacero citlivých miest: bezpečnosť prenosu hlasov, možnosť ovplyvňovania voliča mimo kontrolovaného prostredia a neoveriteľnosť tajnosti hlasovania. Inými slovami, hoci cieľ umožniť účasť na voľbách aj zo zahraničia je pochopiteľný, prax ukazuje, že korešpondenčné hlasovanie nesie so sebou vážne riziká.
Keď občan hlasuje doma, v kuchyni, pred zrakmi rodičov či naopak detí, prípadne v kancelárii pod dohľadom kolegov alebo zamestnávateľa, o akej tajnosti volieb hovoríme? Kto mu zaručí, že hlasoval slobodne, bez nátlaku? Samozrejme, nikto. Sme si vôbec istí, že hlasoval on? Volebná miestnosť je garantované neutrálne prostredie. Doma nie. Pritom tajnosť voľby je dôležitá ústavná požiadavka.
Pošta. Obálky. Prekladané cez hranice, triedené v cudzích krajinách, meškajúce zásielky. Naozaj si niekto myslí, že v takomto systéme je každý hlas bezpečný? Akékoľvek „záhadné“ straty obálok alebo omyly pri počítaní už nie je možné objektívne skontrolovať.
A čo manipulácie? Hlasovací lístok môže po ceste zmiznúť, vymeniť sa alebo byť „stratený“ bez akéhokoľvek dôkazu. Zvlášť ak motív tu je – ľudia zo zahraničia volia touto formou diametrálne odlišne než voliči doma. Napodiv, na Slovensku ide o rozdiel skutočne nesmierny, najsilnejšia opozičná strana sama v nich naposledy získala vyše 60 %. Čo je v kontraste s tým, ako volia hoci rumunskí či iní krajania, kde je rozdiel omnoho menší a voliči zo zahraničia neporovnateľne konzervatívnejší. Pravda je, že niektorí ani neverili, že ten slovenský výsledok i v minulosti bol dôveryhodný.
Hoci je toto hlasovanie umožnené aktuálne vo väčšine európskych krajín, niektoré zahraničné skúsenosti sú viac než kontroverzné. V amerických prezidentských voľbách v roku 2020 sa korešpondenčné hlasovanie stalo predmetom vášnivých sporov o možné podvody. Hoci rozsiahle podvody neboli – aj kvôli skartácii lístkov – dôkladne preukázané, vznikli vážne pochybnosti o dôveryhodnosti procesu, ktoré podkopali dôveru verejnosti vo volebné výsledky. Podobne v Rakúsku: v prezidentských voľbách v roku 2016 muselo byť druhé kolo opakované práve kvôli nezrovnalostiam v počítaní korešpondenčných hlasov, čo viedlo k zásadnému poškodeniu dôvery vo volebný proces.
Vo chvíli, keď sa v Česku tieto voľby práve zavádzajú, krajania to euforicky vítajú, zdá sa byť tento text trochu v protismere. Dokonca zdanlivo i s tým, že jeho autor bol kedysi v roku 2011 členom medzirezortnej komisie na prípravu volebného kódexu, zriadenej na Ministerstve vnútra SR. Lenže je to drobné varovanie, že tento spôsob voľby je časovanou bombou. Áno, volebné právo občania majú, i keď žijú v zahraničí. Ale ak ho chcú uplatniť napriek tomu, že jeho dôsledky na nich dopadajú v menšej miere, môžu zasa prejaviť väčšiu mieru snahy. Je to asi spravodlivé. A zájsť za volebnú plentu i dôstojnejšie. A jediné naozaj tajné. A bezpečnejšie, oveľa bezpečnejšie.
Vladimír Skalský
autor je predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí
