Skrehnutým prstom
novembrové slnko klope na okno
izbietky smutnej a ponurej,
kde vládne len ticho a zlo.
V polnočnom kráľovstve
s Viktorkou od splavu
sedím tu stiesnene,
symboly zla a obludnej moci
pýšia sa na stene.
Starenou lomcujú
démony šialenstva,
nad hlavou tancuje
smrť s kosou,
jej skorá nevesta.
Zlovestné ticho
plazí sa po byte,
v ušiach mi búši
len srdce ubité.
To ticho pretne len
rehot diablice,
keď Judáš bezzubo
bozká ma na líce.
Pri každom pohybe
strhnem sa zdesene,
babizňa vypliešťa
očiská šialené.
Mráz behá po chrbte
pri tomto pohľade,
chcem odísť ďaleko,
byť radšej o hlade.
Do dna si vypijem
svoj kalich horkosti,
hnilobný pach smrti
preniká do kostí.
A slnko skrehnuté
smutne tvár odvracia,
od toho pelechu
zloby a nešťastia.
Foto: kami fubuki, CC
