Budovy, ktoré poznáte. Vladimír Dedeček, architekt neskorej moderny, ktorý vstúpil do našich životov

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

„Ja som tesár v čase betónu.”
– Vladimír Dedeček

Slovenský národný archív, Slovenská národná galéria, tri študentské mestečká, Najvyšší súd, Ministerstvo vnútra alebo Incheba, to všetko sú diela jedného významného architekta, ktorý 29. apríla 2020 opustil materiálny svet.

Ing. arch. Vladimír Dedeček (* 26. máj 1929, Turčiansky Svätý Martin – † 29. apríl 2020) bol slovenský architekt neskorej moderny úzko spätý s obdobím 60., 70. a 80. rokov spolu s menami ako Ivan Matušík (OD Prior BA, Elipsion), Martin Kusý (Strojnícka fakulta BA), Dušan Kuzma (Pamätník SNP) alebo Ferdinand Milučký (Krematórium BA) (pozri aj Ceny Dušana Jurkoviča). Dedečkova tvorba je pokračovaním architektonickej avantgardy 20. a 30. rokov, projektovania urbánnej utópie novej doby v štýle známeho architekta Le Corbusiera. Vysokoškolský areál SPU v Nitre, ktorého je Dedeček spoluautorom, patrí k najviac oceňovaným stavbám 20. storočia. Monumentálne stavby, o ktorých sa píše aj vo svete sú odkazom, ktorý autora prežije aj po smrti.

Dedeček tvoril tvár architektonickej utópie slovenskej socialistickej moderny. Jeho budovy pozná väčšina obyvateľov Slovenskej republiky, možno aj bez toho aby o tom vedeli. Architekt získal za svoje diela aj medzinárodné uznanie. Využíva motív labyrintov, astrologických a geometrických princípov viazaných na kruh či netradičné usporiadania blokov. Jeho tvorbu vynikajúco opísala na jednej z prednášok teoretička architektúry, autorky knihy Vladimír Dedeček | Interpretácie architektonického diela, Monika Mitašová nasledovne:

Vy ste zavretí v tom celku, ale ten celok sa člení na jednotlivé vrstvy… ako časový a priestorový organizujúci princíp. Labyrint je funkčný vo všetkých dimenziách, ktoré máme. Vytvorí sa jeden priestor átria a to je jednotka, ktorá zmnožuje a posúva… vytvára posunutú šachovnicu. Lenže logika, ako sa orientujete v posunutej šachovnici je, že chodíte átriami, terasami, chodbami alebo po streche. Štrukturovaný labyrint je taký, kde blúdime preto, že máme k dispozícii toľko možností, ktoré nemôžeme obsiahnuť. Nato aby ste pochopili štruktúru labyrintu, musíte získať odstup. Dedečkova labyrintistická organizácia zodpovedá jednak tomu, že vytvára montáže a asambláže priestorov, niektoré zhromaždí a opakuje a niektoré vkladá do seba a tým dostáva tú labyrintovú štruktúru. Labyrint pluralizuje a jednotne organizovaný priestor, dáva vám bytostne na výber a dokonca aj keď blúdite a cítite sa byť väzeň aj tak máte neobmedzené možnosti. Okrem toho, že je kultúrny archetyp, je to aj možnosť ako človek dostáva slobodu si z tej stavby vybrať, zvoliť svoj osud.

Monika Mitašová na prednáške o Dedečkovi (vlastné poznámky z prednášky)

Dedeček radikálne popiera tradície, vytvára úplne nový štýl, ktorý však dnešné generácie (už žiaľ) nepoznajú v tej forme, v akej bol uvedený do života – plný lesku, krásy a vône novoty. Dedečkove diela (vinou tých, ktorí sa o ne za celé tie desaťročia nestarali) mnohí poznajú vo forme chátrajúcich a neopravovaných budov, ktoré by sa pri kvalitnej a pravidelnej údržbe mohli stať celosvetovým unikátom. Avšak sú aj výnimky ako je Vysokoškolský areál SPU, ktorý sa stal a stál je výstavnou skriňou slovenskej neskorej moderny.

Avantgardné, modernistické Slovensko
Dedečkove dielo a jeho kulturologický význam

Vladimír Dedeček pochádza z Martina a celý svoj život prežil v Bratislave. Celé Slovensko sám precestoval aby napokon sám prispel k jeho pretvoreniu. Absolvoval Fakultu architektúry SVŠT a pôsobil ako hlavný architekt bratislavského Stavoprojektu a architektonický dozor. Špecializoval sa na školské budovy a ich areály, internáty a študentské domovy, neskôr na budovy občianskej vybavenosti, ale aj športoviská a kultúrne inštitúcie, výstaviská a ďalšie budovy. Dedeček dal socialistickému Slovensku avantgardný štýl. Je nositeľom Jurkovičovej ceny a prezidentského vyznamenania Pribinov kríž. Zoznam významných Dědečkových diel (možno aj vo vašom meste) si môžete pozrieť nižšie:

  • ZŠ Barca, 1955
  • ZŠ Východná, 1956
  • Pošta Tatranská Lomnica, 1958
  • Opakovaný typový projekt pošty od r. 1958
  • Poľnohospodárska škola, Bernolákovo, 1958
  • ZŠ sídlisko Februárka, 1958
  • ZŠ Petržalka, 1961
  • ZŠ Cádrová ul., 1961
  • Knihovnícka škola, Krasňany, 1961
  • Ekonomická škola, Račianska, 1963
  • areál VŠP Nitra, 1965, cena D. Jurkoviča
  • Poľnohospodárska škola, Ivanka, 1966
  • Poľnohospodárska škola, Piešťany, 1966
  • Administratíva Mostárne Brezno, Bratislava, 1971
  • Internáty Mlynská Dolina, Bratislava, 1975
  • Ústav hospodárskej správy lesov, Zvolen, 1976
  • Prírodovedecká fakulta, Bratislava, 1978
  • Matematicko-fyzikálna fakulta, Bratislava, 1978
  • Slovenská Národná Galéria v Bratislave, 1979
  • Podnik realizácie výpočtovej techniky, Zvolen, 1980
  • Krajská politická škola v Modre-Harmónii, 1980
  • Budova zväzu družstev. roľníkov, Trenčianska ul. v Bratislave, 1982
  • Slovenský národný archív, Bratislava, 1983
  • Inštitút vzdelávania MV SR v Bratislave, 1984
  • VŠLD, Zvolen, 1984
  • Štátna Banka, Považská Bystrica, 1984
  • Školské zariadenie v Modre-Harmónii, 1986
  • Budova IGHP, Bratislava, 1987
  • Administratíva Tanapu, Tatranská Lomnica, 1987
  • Veterinárna nemocnica v Bratislave, 1988
  • Palác kultúry a športu VŽKG Ostrava Vítkovice, 1988 – Ostravar Aréna
  • Administratívna budova Incheba, Bratislava, 1989
  • Najvyšší súd SR, Bratislava, 1989
  • Výstavisko Incheba, Bratislava, 1990
  • Obchodné centrum Devínska Nová Ves, 1994
  • Hromadné garáže pre 250 áut, Petržalka, Ulica Medveďovej1995

Diela radikálne modernistických architektov, ktorí nadviazali na avantgardu vyvolávajú rôznorodé reakcie. Milovníci tradicionalizmu smútia za starobylými budovami, ktoré padli za obeť socialistickej výstavby. Obdivovatelia hypermodernej architektúry nákupných centier bojujú za čo najrýchlejšie zbúranie týchto stavieb. Naopak milovníci moderny tieto budovy obdivujú a usilujú ich záchranu. Príkladom je skupina Architektúra spoza železnej opony.

Dedečkova architektúra je úzko spätá s obdobím 60., 70. a 80. rokov, je symbolom, súčasťou tejto doby. Paradoxom je, že architektúra socialistického bloku vyvoláva obdiv aj tých, ktorí sú v podstate fanatickými bojovníkmi proti všetkým symbolom doby minulej či zastávajú apolitické postoje. Dôkazom toho sú články v médiách, ktoré dlhodobo usilujú dokonca o kriminalizáciu diskusií o dobe pred rokom 1989.

Denník SME v roku 2011 vydal článok: Najhodnotnejšia architektúra vznikla za komunizmu Sú stavby z čias bývalého režimu hnusné, alebo výnimočné? Tieto pokusy sú však často spájaná s tendenciou od-ideologizovania, tzn. vylúčenia napríklad ideovej podstaty stavby založenej na podpore kolektivizmu na čisto estetickú úroveň. Pravdou však je, že kultúrne dedičstvo socialistickej éry má aj svoju ideovú hodnotu a to predovšetkým práve v rozmere kolektivistickom. Kolektivistický rozmer využitia verejného priestoru sa zužuje iba na módny výstrelok.

Pozri aj: Lukáš Perný: Bytová otázka a právo na bývanie kedysi a dnes

No a napokon treba povedať, v dobe kedy Dedeček pôsobil bolo samotné riešenie bytovej otázky súčasťou zabezpečovania prístupného práva na bývanie, čo sa opätovne stáva témou. Architektúra tak slúžila ideálu solidarity, sociálnej súdržnosti a budovaniu rovnostárskej spoločnosti.

Z kulturologického hľadiska patrí Vladimír Dedeček k významným postavám slovenskej kultúry, architektúry a umenia. Jeho dielo je ťažké zaradiť, no všeobecne nachádzame spojitosti s funkcionalizmom, zaradením do neskorej moderny. Viac sa však hodí označenie tzv. architektúry brutalizmu, ktorá je špecifická využitím betónu (vychádza z francouzskeho (béton) brut, („drsný beton“)).

Urbánne utópie Dedečku

Avantgarda si bola v priebehu novoveku najintenzívnejšie vedomá toho, že umenie je utópiou v morovskom zmysle. Nechcela sa s takým „životu cudzím“ postvením zmieriť a preto vyvinula rozbíjačský postoj k umeniu a usilovala o preskok do života.
Robert Kalivoda, Emancipácia a utópia,

…a presne o tomto je urbánny utopizmus, ktorému sa podrobne venoval napríklad Jiří Hrůza v knihe Města utopistů. Dedeček rozhodne patril k architektom, ktorí svoje vízie a sny projektovali do reality a realitu radikálne menili. Architekt ako mág priestoru a času budúcnosti svojim dielom projektuje životy druhých. Vytvára nový topos, priestor, kde môžeme realizovať svoje sny a túžby. Moc architekta spočíva v každom projektovanom detaile. Spojené balkóny môžu zmeniť životy tisícov ľudí žijúcich na internáte, môže pomôcť zoznámeniu, nočným diskusiám pri mesiaci, ale aj zblíženiu kamarátskych vzťahov, ktoré môžu pretrvať až do konca našich životov. Môžu z priestoru pre náš život urobiť skutočnú utópiu. V tom je sila architekta. Domnievam sa, že toto sa Dedečkovi dokonale podarilo v Mlynskej Doline (Átriákoch), kde som ja osobne zažil najkrajšie časy roky svojho života.

Architekt a životy ľudí

Moc architekta meniť verejný priestor a premieňať estetické vnímanie más, zbližovať ľudí, napomôcť sociálnym kontaktom, v tom spočíva ona urbánno-utopická výzva. V Dedečkových labyrintoch sa dá stratiť, ale aj nájsť niečo, o čom sme ani netušili, že hľadáme. Dedečkovu všestrannosť dokazuje jeho pestrý výber druhov stavieb od škôl cez športoviská, galérie až po súdy. Vo všetkých týchto budovách sa stretávame, krížia sa naše osudy a hľadáme zmysel našich životov. A kdesi v pozadí je architekt, ktorý určuje rozdelenie chodieb, schodov, dverí, terás či spoločných seminárnych miestností.

Nabudúce, keď sa budete prechádzať vašim mestom, spomeňte si na Vladimíra Dedečka pri pohľade na niektorú z jeho budov. Ešte v čase bratislavských štúdií som inicioval rozhovor s týmto velikánom. Žiaľ, nepodarilo sa mi ho zrealizovať. Našťastie som mal tú česť spoznať detailnejšie odkaz Dedečkovho diela na prednáškach Moniky Mitašovej, ktorá je na Slovensku najrelevantnejšou autorkou zaoberajúcou sa Dedečkovým architektonickým odkazom. Česť pamiatke tohto architekta a dlhý život jeho dielam a veľká vďaka Monike Mitašovej za odborné sprostredkovanie jeho odkazu.

PhDr. Lukáš Perný
PS. autor článku je absolventom Strednej priemyselnej školy stavebnej a plánoval tiež študovať architektúru

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

3 thoughts on “Budovy, ktoré poznáte. Vladimír Dedeček, architekt neskorej moderny, ktorý vstúpil do našich životov

  • 30. apríla 2020 at 19:43
    Permalink

    Vďaka za tento článok. Niektoré stavby poznám veľmi dôverne, napríklad MFF v Bratislave a toto: „v Mlynskej Doline (Átriákoch), kde som ja osobne zažil najkrajšie časy roky svojho života“, ako keby som písal sám.
    Architektúra, napríklad toho internátu, robí veľmi veľa. Mali sme tam k sebe navzájom veľmi blízko. Nič moc pre introvertov, ale už nikdy potom som nezažil taký „komunitárny“ život.

     
    Reply
    • 30. apríla 2020 at 20:46
      Permalink

      Vedel by som ti o tom hovoriť. A to som ešte nespomenul ako som sa tam zamiloval do jednej nádhernej blondýnky. Ale to už je dávno, no každá taká spomienka tak príjemne zahreje pri srdci, že kedysi bolo aj dobre…

       
      Reply
  • 2. mája 2020 at 19:34
    Permalink

    Vďaka za článok.
    Ani som si doteraz neuvedomil, aké úžasné dielo za ním zostalo.
    Asi som jeden z mála, ktorí nič nenamietajú proti prístavbe SNG. Myslím ale kompletnú alternatívu, kde mal byť odstránený ten rohový dom vedľa hotela Devín. Bohužiaľ zostal a realizovala sa oklieštená verzia návrhu. Aj tak si myslím, že všeobecne rozšírené hromy-blesky na túto stavbu sú nezaslúžené a primitívne.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom