Medzi najvýznačnejších a najstatočnejších proletárskych revolucionárov 19. storočia patrí, napriek všetkým svojim chybám, bezpochyby veľký francúzsky búrlivák a komunista Louis Auguste Blanqui.
Akoby už jeho pôvod predurčoval tohto veľkého muža k rebélii – jeho otec bol za Veľkej francúzskej revolúcie aktívnym účastníkom a poslancom Konventu a sám Blanqui žil celý život ako žiak, obdivovateľ a nasledovník tejto revolúcie. Veľa ju študoval a neskôr obdivoval jej radikálne hébertistické krídlo. Zároveň však skoro pochopil jej buržoázne limity.
Vyrastal za temných čias reštaurácie Bourbonovcov a monarchie, v období snáh o návrat najčiernejšej reakcie, legitimizmu v spojení s cirkvou. Už ako malý mal opozičné a demokratické názory a veľmi skoro sa stal napríklad aj ateistom.
V roku 1830 bojoval na barikádach v rámci druhej francúzskej revolúcie, ktorá vyhnala Bourbonovcov naposledy preč a Francúzsko zmenila na liberálno-buržoáznu konštitučnú monarchiu na čele s dynastiou z Orléans. Buržoázia, alebo aspoň jej veľká časť, bola s týmito zmenami uspokojená, ale veľká časť ľudu sa cítila oklamaná. Blanqui patril medzi prvých, ktorí pochopili tento podvod a aktivizovali sa.
Zakladal ilegálne revolučné organizácie, pokúsil sa o prevrat a bol zatknutý. Prívržencom sľuboval boj za republiku a vyhladenie „všetkých aristokratov“, pričom však už výslovne zdôrazňoval, že medzi nich nezaraďuje iba starú feudálnu šľachtu, ale aj novovznikajúcu „aristokraciu peňazí“.
Pred súdom v legendárnom prejave odpovedal porotcom, že nemajú právo ho súdiť, pretože nie sú z jeho triedy, nie sú proletári, nie sú sudcovia, ale prosto nepriatelia a žaloba apeluje na ich „predsudky triedy, a nie rozum“.
„Som obvinený,“ vyhlásil, „z toho, že som povedal 30 miliónom Francúzov, proletárom takým, ako som aj ja, že majú právo žiť.“
Pripomenul tiež všetky zločiny spáchané kráľovským režimom od roku 1815 a konštatoval, že „medzi bohatými a chudobnými je vojna“, ktorú začali bohatí, a on je len jej vojakom. Reč obletela svet a Marx neskôr Blanquiho označil za reprezentanta proletárskej strany celého Francúzska.
Polovicu svojho života Blanqui strávil v rôznych žalároch. Pritom čítal knihy a rozvíjal svoje názory, až postupne dospel, medzi prvými v Európe, k skutočnému komunizmu.
Zúčastnil sa revolúcií v rokoch 1848 aj 1870. Keď v roku 1848 po vyhlásení republiky buržoázia odkryla svoju pravú tvár a zmasakrovala vyše sto protestujúcich robotníkov v Rouene, práve Blanqui na to upozornil a burcoval do vzbury. Hneď na začiatku vyvesil červenú vlajku a požadoval, aby sa stala vlajkou Francúzska. Vyzýval k sociálnej, a nielen politickej revolúcii.
Po nastolení cisárstva Napoleonom III., ale dokonca aj neskôr, po vyhlásení Tretej republiky, presedel Blanqui celé desaťročia vo väzení. V roku 1871 mu nakoniec iba ďalšie uväznenie zabránilo zúčastniť sa udalostí Parížskej komúny. V jej vedení sedeli mnohí jeho spolubojovníci, ale práve aj vďaka jeho absencii jej chýbal vodca a reakcionári ju utopili v krvi.
Medzi Blanquiho pamätné heslá patrilo „Ani Boha, ani pána“ a „Kto má železo, ten má chleba“.
Hoci jeho avanturistické a sprisahanecké prístupy možno kritizovať a hoci nikdy podrobne nespracoval víziu komunistickej spoločnosti, jeho meno ostane právom navždy v pamäti všetkých proletárskych bojovníkov.
Kristián Haulík