A máme sa dobré…

„Dobrý deň“, úctivo sa pozdravila staršia pani pred okienkom pouličnej zmenárne.

„Čo si prajete babka?“, ozvala sa mladá slečna za okienkom.

„Doláriky mate“, váhavo sa opýtala slečny za okienkom, „chcela by som kúpiť doláre“, tak trochu okúňavo, akoby sa hanbila vyzvedala sa staršia pani tej za okienkom.

„Samozrejme“, z rutinou jej odpovedala zmenárnička, „…a koľko by ste si priali“?

„No, hádam aj šesťsto“, zmenárnička nahodila cifru do stroja a za pár sekúnd vychrlila sumu koľko peňazí je treba za šesťsto dolárov zaplatiť. Staršia pani opatrne vybrala z peňaženky zväzok euráčov a podala zmenárničke. Ta si ich prepočítala vložila do kasičky a do okienka posunula šesť novučičkých amerických stodolárikov aj výdavkom v eurách.

„…a čože pani, hádam sa nezberáte do Ameriky“, nedalo tej za okienkom.

Ale nie“, zdráhavo odpovedala staršia pani, „v mojom veku, už by som ten eroplán nezvládla, ale to chcem poslať dcére, ušetrila som z dôchodku, ona tam žije už niekoľko rokov, aj z vnučkou, nejako sa im nedarí, tak jej to posielam na cestu, aby sa mohla vrátiť domov, nejako sa už tu pretlčieme, navzájom si pomôžeme….

Tento nechtiac vypočutý rozhovor dvoch žien pred okienkom zmenárne pri nákupe dolárov pre dcéru v Amerike ma zaujal a donútil porozmýšľať. Poobzeral som sa okolo, dav naoko šťastných ľudí sa hrnul ulicou, plné pouličné kaviarne, voňavé popcorny, zmrzlina, aha tam pizza, tam hamburger, každý v ruke mobil, šťastný to národ pomyslel som si.

„Tak predsa sa už na tom našom Slovensku máme konečne dobré“, keď doláriky z „bohatého Slovenska“ posielame do „chudobnej Ameriky“ a nie ako to bolo celé desaťročia, že doláre sa našincom vždy posielali z bohatej Ameriky na chudobné Slovensko.

Tak predsa je to pravda, že naše média, mimovládky  aj vláda nám neklamú keď nás presviedčajú, že sa máme čoraz lepšie a lepšie.

Mame sa dobré, to nikto nespochybňuje technika za tie roky pokročila, uľahčila nám život ani pracovať už toľko nemusíme, jedni síce nechcú, druhí nemajú vraj vhodnú prácu, ale ruku na srdce kto ma záujem tak si prácu nájde. Niekto bude oponovať, že za štyristo, päťsto eur pracuje vyše 60% občanov pre cudzí kapitál?. Veď Slovákom to stačí, najedia sa, aj bývať majú kde, čo ešte chcú oponujú tí čo ľuďom dávajú prácu. Slováčik keď sa ti nepáči choď do sveta, tam je podradnej práce pre Slovákov dosť poučujú druhí. Môžete tam pracovať do úmoru a vysokoškolský vzdelané operky a dokladali tovarov v supermarketov im pritakávajú.

V myšlienkach o slovenskej dobrote som zašiel do vedľajšej ulice, v letnej horúčave upotení robotníci rozbíjajúci asfalt ma vrátili do reality, ilúzia pouličného šťastia sa mi tak nejako rozplynula.

Jasne máme sa dobré, ale bohužiaľ nie všetci, ale priemer životnej úrovne ide hore a teraz neviem či je to dobré, alebo zle, lebo jedni bohatnú a druhí chudobnejú.

Miroslav Majerník

Foto: Dave Lawler , CC

4 thoughts on “A máme sa dobré…

  • 5. septembra 2018 at 11:56
    Permalink

    Sympatické. Píš ďalej.

    Reply
  • 5. septembra 2018 at 13:19
    Permalink

    Áno, aj ja súhlasím, treba písať aj takéto články. Ale treba byť pripravený, že takéto „ukazovatele“ blahobytu dokáže kapitalistická propaganda otočiť aj proti socializmu. Niektorí tu dosť frflú na teoretický pohľad na takéto otázky, ale zabúdajú, že socializmus a komunizmus je cieľavedome, plánovite organizovaná spoločnosť a bez kvalitnej spoločensko-vednej teórie sa neobíde. Aj pri probléme porovnávania blahobytu sa tu bez širších súvislostí nezaobídeme.

    Zvyšovanie slobody, ľudského blahobytu v dejinách bolo spojené so stále pokrokovejším spoločenským systémom. Preto aj socializmus v konečnom dôsledku priniesol vyšší blahobyt a viac ľudských slobôd.
    Lenže nie je to tak v každom jeho štádiu vývoja, musíme porovnávať zhodné vývojové štádiá. Napr. ak porovnáme posledné štádium otrokárskej spoločnosti, Rímsku ríšu, jej blahobyt ešte 300 – 400 rokov prevyšoval blahobyt vznikajúcej kapitalistickej spoločnosti, nieto feudálnej. Je to spojené s tým, že v štádiu budovania systému tento musí orientovať svoje zdroje do investičnej oblasti, budovať veľké stavby, prestavovať celý systém, preto sa menej zdrojov dostáva do osobnej spotreby. Až po kríze klasickej podoby systému (u kapitalizmu začala po r. 1848, klasická podoba kapitalizmu zanikla po r. 1928) sa systém prestane orientovať na rozvoj, rast, viac investuje do osobnej spotreby, konzumu. Ak teda porovnáme prvé budovateľské štádium kapitalizmu a posledné štádium otrokárskej spoločnosti, blahobytne by vyšiel lepšie otrokársky systém Rímskej ríše. Podobne ak porovnáme prvé budovateľské štádium socializmu (do r. 1968) s post-klasickou podobou kapitalizmu po r. 1928, blahobytne by vyšiel kapitalizmus lepšie. V oboch prípadoch však blahobyt neznamená pokrok.

    Nehovoriac o tom, že s nástupom krízy klasického kap. po r. 1848 tento začal hľadať zdroje na svoju spotrebu aj prerozdelením, parazitizmom, imperializmom. Po r. 1848 prudko zvýšil rozlohu kolónií. Aj keď v šesťdesiatych rokoch došlo k dekolonizácii, Západ naďalej presadzuje neokolonializmus ekonomicky, finančne, politicky i vojensky, napr. aj cez dolár, nevýhodný pomer cien surovín a hotových výrobkov, vojenskými intervenciami (Irak, Afganistan, Líbya, Sýria…)

    Reply
  • 13. septembra 2018 at 13:41
    Permalink

    Ďakujem za podporu. Súčasné štatistiky chrlia ako cifry ako sme za tridsať rokov budovania tzv. kapitalistickej demokracie konečne predbehli posledný rok plánovitého hospodárstva 1989, ale nepovedali, že to neplatí pre všetkých.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *