Aj antickí Gréci mali alternatívne fakty, len sa kvôli nim nenechali vykoľajiť

Voľné spracovanie článku Joela Christensena z portálu Ancient Origins.

Naša dnešná situácia, kedy je niekedy veľmi ťažké preosievať záplavu rozporuplných informácií a hľadať v nich pravdu, nie je pre ľudstvo úplne nová. Joel Christensen v článku tvrdí, že s podobnými problémami sa museli vysporiadať aj starovekí Gréci. Dokonca niektoré prastaré mýty sa zachovali v niekoľkých rozdielnych verziách.

Napríklad legenda o Oidipovi. Zo školy si spomenieme, že v závere príbehu, keď sa Oidipus dozvedel pravdu, že zabil vlastného otca a oženil sa s vlastnou matkou, tak sám seba oslepil. Homér však na záver príbehu Oidipovi po samovražde manželky ponecháva zrak, na rozdiel od Euripida, ktorý dokonca nechal žiť aj Oidipovu manželku a obaja žili naďalej, kým nepomreli.

Joel Christensen hovorí, že pri výuke gréckej mytológie sa ho študenti zvykli pýtať, ktorá z týchto rôznych verzií je pravdivá. On sa im však snažil vysvetliť, že toto nie je ten správny prístup k mýtom a pomohol si citátom Múz z Hesiodovej Teogónie:

„Vieme ako povedať mnohé nepravdy (pseudea), aby zneli podobne ako pravda (etumoisin), ale keď chceme, vieme aj to, ako povedať pravdu (alethea).“

Múzy, podľa Hesioda

Gréci mali odlišné prístupy k rozprávaniu a k pravde, než my dnes.

Pravdy sú mimo nás

Jeden z možných prístupov zohľadňuje, že príbeh počúva na rôznych miestach a v rôznom čase celkom odlišné publikum. Keď teda citátu Múz dáme túto historickú interpretáciu, môže to znamenať, že je nutné pripraviť publikum na iné príbehy, než poznajú zo svojej komunity.

Teologická interpretácia si môže všímať rozdiely medzi presvedčením človeka a posvätným poznaním, pričom schopnosť rozpoznať pravdu môže vyhradiť len božstvám. Z tohto prístupu vyviera aj neskoršie filozofické rozlišovanie medzi zdanlivým a skutočným.

Múzy položili aj základy metafyziky: pravda existuje, ale je ťažké uchopiť ju a len bohovia ju môžu skutočne spoznať a pochopiť. Tým sa „pravda“ stáva fundamentálnym princípom vesmíru.

V citáte Múz veľmi záleží na význame slov. Slovo „pseudea“ tu znamená „lži“ a cez latinčinu sa aj do nášho jazyka dostal tento význam ako vyjadrujúci niečo falošné. Napríklad v slovách pseudonym alebo pseudoveda. Všimnime si však, že aj Hesiodos na vyjadrenie významu „pravda“ použil dve rôzne slová. Prvým je „etumon“ a jeho koreň v našom jazyku spoznáme v slove etymológia, no v gréčtine význam tohto slova kolíše od „autentický“ po „prvotný“. Druhé slovo, „alethea“, doslova znamená „niečo, čo nie je skryté ani zabudnuté“. Z tejto predstavy vyviera aj mýtická rieka Léte, ktorá po smrti z duší zmýva všetky spomienky.

Takže podľa Múz, ktoré sú dcérami Dia a Mnémosyny, bohyne pamäti, „pravda“ stelesňuje autoritu, pretože je „autentická“ svojim významom a zároveň je „odkrytá“ alebo „nezabudnuteľná“. Z toho vyplýva, že pravda je odvodená z prastarých prvotných základov, je svojim spôsobom nemenná a v konečnom dôsledku pre človeka nepoznateľná. Tento prístup prevzali aj všetky absolutistické systémy, či už v náboženstve, literatúre alebo politike.

Ak by sme si však osvojili tento prístup, načo by nám bolo poznať podstatu pravdy, keď aj tak je nakoniec pre smrteľníkov nepoznateľná?

Autor – Joel Christensen však na základe citátu Múz z Teogónie získal presvedčenie, že ho rozprávač nezaradil preto, aby sa zbavil zodpovednosti za rozprávanie neznámeho príbehu, ani preto, aby vychvaľoval múdrosť bohov. Namiesto toho nám tento citát slúži ako vodítko na interpretovanie mýtov, alebo vo všeobecnosti rozprávačského umenia. Netreba sa trápiť tým, čo je pravda, a čo nie. Len skúste dať príbehu zmysel v tom, ako ho prežívate aj so všetkými podrobnosťami, ktoré prináša.

Mýtus a pamäť

Je zaujímavé, keď sa na zaobchádzanie s „pravdou“ v gréckom mýte pozrieme z perspektívy modernej kognitívnej vedy. Skúmaniu pamäti sa venuje Martin Conway, najmä tomu, ako si ľudia vytvárajú príbehy o svete a o sebe. Vo svojich prácach si všimol dve základné tendencie, ktoré usmerňujú našu pamäť a nazval ich korešpondencia a koherencia.

Korešpondencia vyjadruje, do akej miery naša pamäť zodpovedá overiteľným faktom alebo tomu, ako sa veci skutočne stali.

Koherencia znamená tendenciu ľudí zamerať pozornosť na tie podrobnosti, ktoré zodpovedajú našim predsudkom o svete a o sebe samých. Conway potvrdzuje, že máme sklony vyberať si z pamäti také spomienky a v súčasnosti pozorovať také skutočnosti, ktoré potvrdzujú našu verziu príbehu.

To, čo považujeme ako jednotlivci aj skupiny za „pravdu“, je podmienené skreslením nášho poznania aj tým, čo za pravdu chceme považovať. Z tohto pohľadu sa javí ako primerané varovanie, ktoré sme dostali od Múz, aby sme príliš neskúmali detaily, či sú pravdivé, a viac sa sústredili na to, či príbeh dáva zmysel.

Načúvanie pravde

Toto poučenie ešte zdôrazňuje príklad z Homérovej Odysey. Keď sa Odyseus po 20 rokoch vrátil domov do Itaky, rozhodol sa vyskúšať členov svojej domácnosti. V scéne rozhovoru so svojou manželkou, Penelopou, nájdeme veľa neistoty, keď on sám seba popisuje v zmysle „mnohé nepravdy (pseudea), ktoré znejú podobne ako pravda (etumoisin)“.

Odyseus manželke rozpráva mnoho vecí, ktoré sa nezhodujú s objektívnou skutočnosťou, ale vyberá také podrobnosti, ktoré odkrývajú osobnosť Odysea, hovorí „pravdu“ o sebe. Ak pozorne načúvame, predkladá témy a hovorí anekdoty, ktoré prezrádzajú, kým vlastne je.

Epika antických Grékov sa zrodila v kultúre, ktorú tvorili stovky rozdielnych komunít s rozličnými tradíciami a systémami viery a ktoré vďaka spoločnému jazyku konvergovali k spoločným postojom. Niečo podobného sa niekoľko storočí deje v USA, alebo aj v súčasnej zjednocujúcej sa Európe. To, čo nám v tejto súvislosti svojim príbehom hovorí Hesiodos, je to, že pravda existuje, ale je nesmierne ťažké sa k nej dopracovať.

Dopracovať sa k pravde znamená, že musíme pozorne počúvať príbehy, ktoré nám ľudia rozprávajú, a musíme premýšľať, ako je možné, že ich považujú za pravdu.

To znamená, že nesmieme reagovať s prehnaným odporom, keď počujeme niečo, čo nezodpovedá nášmu poznaniu. Nesmieme sa upriamovať na nepodstatné detaily, ktoré sú zjavne nepravdivé.

Musíme sa naučiť sústrediť na hľadanie pravdivého jadra príbehov obalených vo výmysloch a lžiach. Nesmieme robiť tie chyby, aby sme s vaničkou špiny vyliali aj to drahocenné dieťa. A musíme to robiť vedome a sústredene, lebo dnešné progresívne školstvo a médiá hlavného prúdu toto umenie nepoznajú.

---