Aký bol skutočný názor Marxa na liberalizmus

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ilustračné foto z Chemnitz: Maximilian SchefflerUnsplash

Spracované z článku Matta McManusa (internetový magazín JACOBIN) ako recenzia knihy Igora Shoikhedbroda o Marxovej kritike liberalizmu. Preklad Marián Moravčík.

Pri klasickom prístupe k štúdiu Marxa si študenti pravdepodobne odnesú dve základné predstavy o podstate Marxovho svetonázoru. Prvým je prirodzene postoj, že Marx bol odporcom kapitalizmu a druhým je presvedčenie, že bol aj zásadným kritikom liberálnych práv. Je pravda, že Marx v mnohých svojich textoch poukazoval na protirečivosť medzi liberálnym poňatím ľudských práv a reálnou majetkovou nerovnosťou kapitalistickej spoločnosti. Parafrázou francúzskeho spisovateľa Anatole Francea liberálne vlastnícke práva znamenajú, že žobráci aj riaditelia spoločností majú úplne rovnaké právo kupovať si rovnaké byty a domy.

Tento klasický pohľad na Marxa rozvinul aj vedecký komunizmus počas etapy socialistickej spoločnosti na východe. Bola všeobecne prijímaná predstava, že v rozvinutom komunizme nastane oslabovanie koncepcie štátnosti a celá stavba „práv“ sa rozplynie spolu s formálnou štruktúrou práva. Ľudia budú konečne schopní rozvíjať všetky stránky svojej prirodzenosti a táto ich bytostná sloboda nebude obmedzovaná čisto formálnou slobodou liberalizmu.

Profesor politických vied Igor Shoikhedbrod z Univerzity v Toronte sa však podujal na náročnú syntézu Marxovho diela z pohľadu jeho vzťahu k liberalizmu a podáva nám úplne iný obraz. Marx síce o štáte, právach a liberalizme písal veľa, no jeho myšlienky sú roztratené v mnohých textoch, článkoch a esejach a nemajú systematický charakter. Výsledkom bádania Igora Shoikhedbroda sú dva zásadné poznatky:

Marx veril, že liberalizmus a jeho koncepcia ľudských práv, menovite najmä sloboda slova a tlače, boli významným historickým spoločenským výdobytkom. Marx nebol jednoduchým popieračom liberálneho poňatia práv, skôr dialektickým kritikom liberalizmu. Poukazoval na to, že práve kvôli vyzdvihovaniu ekonomických princípov kapitalizmu sa liberáli oslepujú a nebudú schopní dotiahnuť svoje koncepcie až do zmeny ekonomických vzťahov s výsledným oslobodením človeka spod vzájomného vykorisťovania. Marx veril, že toto protirečenie sa vyrieši v beztriednej komunistickej spoločnosti, ale v jeho diele o konkrétnostiach tejto zmeny nenájdeme veľa podrobností.

Druhým a ešte významnejším výsledkom je to, že podľa Marxa ani prekonaním obmedzení liberalizmu nastolením beztriednej spoločnosti nemusí nutne zaniknúť legalita a v istom zmysle transliberalistická koncepcia ľudských práv. Shoikhedbrod píše doslova: „Beztriedna komunistická spoločnosť bude stále potrebovať systém práva a justície, ktorý bude sprostredkovávať vzťahy medzi rozdielnymi a potenciálne konfliktnými projektami, ktoré budú uskutočňovať socializovaní jedinci.

Shoikhedbrod dokazuje, že myšlienka o zániku štátu a formálneho práva v beztriednej spoločnosti nie je pôvodná Marxova a za jej všeobecné prijatie môžeme vďačiť neskorším sovietskym teoretikom marxizmu typu Jevgenija Pašukanisa. Namiesto toho Shoikhedbrod tvrdí, že Marx síce prichádza s predstavou, že v komunizme výrobné sily vytvoria takú úroveň materiálneho nadbytku, ktorý bude schopný uspokojiť všetky ľudské potreby, pričom zároveň klesne nutnosť venovať nadmerný čas práci. V žiadnom prípade to však neznamená, že technické kritériá rozhodovania úplne nahradia všetky etické a právne úsudky. Na tejto báze Shoikhedbrod stavia takú predstavu komunistickej budúcnosti, v ktorej mnohé zo súčasných liberálnych práv ostanú zachované, avšak v podstatne zmenenej forme. Zvlášť zdôrazňuje, že práve nebudú definovať vzťahy medzi „atomizovanými jedincami, ale medzi explicitne socializovanými bytosťami“.

Sú, samozrejme práva a koncepcie, ktoré v beztriednej spoločnosti nebudú mať miesto, menovite kapitalistické právo vlastniť majetok, vykorisťovať druhých ľudí a právo triednej dominancie. Zároveň aj koncepcia „externého štátu“, ktorý uplatňuje svoju nadvládu nad občanmi bude tiež nahradený demokratickým zriadením, v ktorom jednotlivci budú mať sociálne právo sami sebe kooperatívne ustanoviť zákony v spoločnom záujme. Ako raz Marx výslovne napísal:

Demokracia je riešením problému všetkých konštitúcií.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


8 thoughts on “Aký bol skutočný názor Marxa na liberalizmus

  • 2. novembra 2020 at 23:35
    Permalink

    Oceňujem príspevok M. Moravčíka, hoci ho čítam pravdepodobne odlišnou optikou.
    Príspevok M. McManusa, tak ako mnohé iné príspevky na stránkach časopisu Jacobin sú zaujímavé a podnetné, ale v niektorých interpretáciách Marxa nie sú celkom presvedčivé. Už názov príspevku, „Aký bol skutočný názor Marxa na liberalizmus“, ktorý je recenziou práce I. Shoikhedbroda „Revisiting Marx’s Critique of Liberalism“ je nadnesený a ako aj z textu plynie, vystihnúť ho nie je jednoduché najmä preto, že Marxove názory na liberalizmus sú roztratené a tak bude vždy do určitej miery záležať na kritériách autora, podľa ktorých sa vyberajú tie „rozhodujúce“ názory na liberalizmus a od ktorých sa bude abstrahovať.
    Osobne ma prekvapuje povrchnosť v prípade otázky „komunistického štátu“, čo je z určitého uhlu pohľadu samé osebe kontradikcia in adjecto, kde Shoikhedbrod vychádza z názoru, že komunizmus sľuboval, že štát a právo zanikne čo vraj nie je v súlade s Marxom.
    Shoikhedbrod namiesto toho, aby na základe Marxových textov problém štátu jednoducho vysvetlil a vyriešil, tak najprv tvrdí, že Marx niektoré liberálno-buržoázne práva oceňoval a preto sa podľa autora v nejakej vyššej forme objavia aj v komunizme a keď už tu budú nejaké práva tak potom tu bude musieť byť niekto kto ich bude chrániť a tak sa šťastne dostáva k ku komunistickému štátu.
    Jednoduchý fakt, že Marx v komunistickej spoločnosti predpokladal zánik štátu, ktorý spolu s Engelsom definovali ako mocenský nástroj ovládania jednej triedy druhou a spolu s ním zanikne aj buržoázne právo vyššie uvedený autor proste obchádza a prichádza s ideou komunistického štátu, ktorý ale podľa Marxovej a Engelsovej definície nie je štátom. Zánik štátu ako mocenského nástroja ovládania triedne rozdelenej spoločnosti neznamená aj zánik organizácie spoločnosti, organizácie, ktorá nebude potláčať jednu triedu na úkor inej triedy, ale bude presadzovať reálny záujem celej spoločnosti. Preto nie náhodou sa v Nemeckej ideológii dočítame, že k tomu, aby sa predstavitelia proletariátu „mohli presadiť ako indivíduá, musia zvrhnúť štát“. The German Ideology, Prometheus 1998, s.88. Ale nie štát ako taký, ale buržoázny štát.
    Vychádzajúc z danej recenzie cieľom Shoikhedbrodovej práce: Revisiting Marx’s Critique of Liberalism, je podľa všetkého snaha odstrániť hlboký triedny protiklad medzi ideológiou liberalizmu a Marxovými názormi, medzi kapitalizmom a komunizmom. Záverečné tvrdenie v recenzii tomu jasne nasvedčuje: „V našom vlastnom úsilí o spravodlivejšiu spoločnosť môžeme rozpoznať spoločné črty medzi liberalizmom a socializmom na myšlienkovej úrovni – bez toho, aby sme súkromno-vlastníckym právam dovolili torpédovať náš demokratický projekt“. Z faktu že medzi ideológiou liberalizmu a socializmu sa môžu objaviť spoločné črty ešte neplynie, že by sme mali prehliadnuť ich podstatné rozdiely.
    Záverečné heslo príspevku M. Moravčíka, ktoré pochádza pravdepodobne z Marxovej práce Kritika Heglovej filozofie práva je nesporne správne, ale aj tu vzniká otázka, či tým kľúčom k riešeniu všetkých ústav je buržoázna demokracia alebo proletárska demokracia.

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 7:35
    Permalink

    Nie je možné kontajneri šúchať po zemi, len preto,že koleso vynašli v otrokárskej spoločnosti (a prijímam námietku, že to nie je určujúca podmienka, keďže otrokárske civilizácie Južnej Ameriky koleso neobjavili). Uvádzam to preto, že tiež rešpektujem niektoré liberálne doktríny, ale iba ako dobové riešenia. A súčasne (zákon negácie negácie) aj existenciu niektorých liberálnych motívov v komunistickej spoločnosti. Ale určite nie ako liberálny systém, či liberálny štát. Hľadanie „liberalizmu“ v Marxovom diele (napriek tomu,že jeho rezíduá bral do úvahy) je snahou vymyslieť studený oheň alebo suchú vodu… Liberalizmus totiž obsahuje „charitatívny“ štát – štát, ktorý ľu´dom všetko zoberie, aby im niečo, blahosklonne vrátil. Komunizmus však nič človeku neberie, a teda nemusí mu nič priznávať…
    (Prosím nepovažujte triedne štruktúry, či štát za „vlastnosť“ ľudí, je to forma organizácie optimalizovaná prevládajúcim výrobnym spôsobom)

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 11:11
    Permalink

    Priatelia, je veľmi pekné vo filozofickej rovine vedieť, že v beztriednej komunistickej spoločnosti prestane existovať triedno-potláčateľská funkcia štátu a že nech bude spoločenská organizácia akákoľvek, nebude už spĺňať marxistickú definíciu štátu.
    Super.
    Ale čo to znamená z praktického pohľadu pre revolucionára „dnes“? Nemal by byť výsledkom súčasného štúdia marxizmu a súčasných historicko-spoločenských síl určité prakticky využiteľné poznanie?
    (Aspoň natoľko, aby sme vedeli rozoznať veterné mlyny od reálnych hrozieb.)
    Veď v rámci tých spoločenských síl nie sme ako elektróny v magnetickom poli, ktoré len pasívne letia tam, kam ich sila tlačí. Sme súčasťou a tvorcami týchto síl. Je namieste, aby sme sa snažili mať vo veciach jasno aj v pragmatickej, tvorivej rovine.
    Keď sme pred niekoľkými mesiacmi volali po posilňovaní štátneho sektora a chceli sme budovať sociálne zodpovednejší štát, mali by sme mať jasno v tom, aký štát to chceme mať, aby nebol „charitatívny“, ale ani aby naše snahy neboli len „dobovým riešením“, ktoré sa skončí novou privatizáciou keď sa štátu zmocní nová vlna „zlých vlastníkov“.

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 14:19
    Permalink

    Marián – ak sa vec interpretuje tak, že nech bude komunistická organizácia spoločnosti akákoľvek nebude spĺňať „marxistickú definíciu štátu“, tak to vyzerá tak, že hoci nebude spĺňať marxistickú definíciu štátu, tak môže spĺňať definíciu napríklad liberálneho štátu, t.j. či je to štát alebo nie, je len vecou definície.
    Tento prístup je žiaľ dnes značne rozšírený a vo všeobecnosti je dôsledkom postmodernej metodológie, ktorá základný princíp vedeckého poznania, t.j. jeho pravdivosť chápe tak, že pravda je vecou temer osobného názoru.
    Inak len na okraj, marxistická definícia štátu zohľadňuje jednak vznik a vývoj štátu v jeho rôznych historických podobách od jej prvej plne rozvinutej formy, t.j. aténskeho štátu až po štát buržoázny. Ich spoločným podstatným znakom je práve to, že štát ako politická, t.j. mocenská organizácia spoločnosti vznikol a doteraz vždy slúžil ako nástroj vlády jednej triedy nad druhou. Ak teda komunistická organizácia spoločnosti nebude formou vlády jednaj triedy nad druhou, tak už to nebude štát nie len podľa Marxovej definície, ale aj podľa svojej podstaty.
    Plne súhlasím s tým, že teoretická, respektíve špecificky filozofická analýza nejakého javu či procesu by nemala ostať visieť v metafyzickom vzduchoprázdne, ale mala by byť nejakým návodom na praktickú činnosť. Lenže aj v tejto rovine je potrebné odlíšiť princípy činnosti od ich pragmatickej či praktickej realizácie. Teória môže ukázať princípy, ktorých by sa mala prax držať, ale už nemôže narysovať konkrétnu podobu realizácie princípov, to je vec konkrétnych podmienok a subjektov, ktoré dané princípy realizujú. Tvorivosť je nutná nie len na strane teórie ale aj na strane praxe. Ak Marx a Engels vymedzujú štát ako mocenský nástroj jednej triedy nad druhou, tak potom v procese budovania komunistickej spoločnosti, v tej miere v akej sa odstraňujú triedne protiklady sa musia mocenské, potláčateľské funkcie štátu transformovať na formy organizovania a a spoločného riadenia pohybu celej spoločnosti.
    Je pravdou, že nie sme ako elektróny v magnetickom poli, ktoré len pasívne letia tam, kde ich fyzikálna sila tlačí. Lenže nejestvuje len silové magnetické pole, ale existuje aj silové spoločenské pole, ktoré „núti“ spoločenské subjekty konať podľa tých spoločenských síl, ktoré sú dominantné v spoločenskom silovom poli. Či Matovičov experiment s testovaním svojim príkazom nevpúšťať do zamestnania tých, ktorí testom neprejdú nevytvoril spoločenské silové pole, ktoré 3,6 indivíduí, napriek tomu, že nie sú elektrónmi v silovom poli, ako tieto elektróny napokon aj konali? Paradoxom v danom prípade je fakt, ktorý spomínaš, že my nie sme len súčasťou týchto síl ale sme aj ich tvorcami. V prípade daného experimentu, 3,6 milióna ľudí neboli len nemé elektróny, ale svojou vedomou praktickou činnosťou daný experiment aj prakticky uskutočnili. A to odhliadam od toho, že aj Matoviča v jeho dnešnej podobe vedome stvorili jeho voliči.
    S posledným odsekom tvojho statusu sa nemôžem stotožniť. Pokiaľ skutočná ľavica volala po budovaní „sociálne zodpovednejšieho štátu“, tak to mohla byť len dočasná výzva na zlepšenie životných podmienok pracujúcich než sa ľavici podarí odstrániť buržoázny štát. Ale perspektívne či dlhodobé budovanie „sociálne zodpovednejšieho štátu“ ktorý má naďalej ostať v rukách kapitalistov a úžerníkov predsa nemôže byť perspektívou skutočnej ľavice.

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 15:35
    Permalink

    Vladimír, ďakujem za obšírne odpovede.
    Môj apel na hľadanie pragmatických východísk nesmeroval do radov vás – filozofov. To predsa len nie je vaša úloha a dúfal som, že sa ozvú aj iní praktici.
    Link na článok na spracovanie mi poslal Lukáš a sú dva praktické dôvody, kvôli ktorému ma zaujal obsah a na ktoré by som ešte raz rád upozornil.

    Prvý. Liberálna koncepcia ľudských práv je súčasťou nášho právneho systému. Jej hlavnou chybou v súčasnom politickom systéme je však to, že dnes „ľudské práva“ prestávajú plniť svoju deklarovanú funkciu a stávajú sa nástrojom zneužívania a zotročovania. My na Slovensku o tom máme veľmi čerstvú „plošnú“ skúsenosť.
    Myslím, že by malo byť ambíciou ľavice ten prakticky aplikovaný systém ľudských práv poľudštiť a opraviť. Problémov je v ňom veľa, no tu upozorním na jeden kardinálny. Podľa ústavy je neprípustné usporiadať o základných ľudských právach referendum. Spomeniem nedávnu diskusiu pod článkom Lukáša Perného o Rousseauovi a jeho prístupe k riešeniu problému zákonnosti formou „všeobecnej dohody“. Neexistuje právne a spoločensky čistejší spôsob vymedzenia obsahu ľudských práv, než je konsenzus, prípadne právna norma ratifikovaná referendom.
    Alternatívou je samozvaný podvodne vyštudovaný vykladač, ktorý ľudské práva vykladá na počkanie na tlačovej besede.

    Druhý. Problém legality, právnej kontinuity a právnej istoty nie je len akademický. Je to výsostne praktická otázka, na ktorej jednak dnes visí hrozba prenasledovania komunistických ideológií, lebo sa im pripisujú deštruktívne zámery vykresľované až v apokalyptických víziách, a jednak je dobre vedieť, že za plány na postupné evolučné premeny politického systému sa nemusia ani marxisti hanbiť ako za neprípustnú herézu.

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 19:03
    Permalink

    Rozumiem tomu (tým požiadavkám, robiť „praktickú politiku“).
    Primárne si je potrebné zodpovedať otázku, či „architektúra“ kapitalizmu potrebuje nápady komunistov, aby lepšie (a dlhšie!!!) prežívala? Za prvou , druhá otázka: máme sily „poľudštiť“ neľudský režim, ktorý kamufluje liberálnou fasádou, utláčateľský štát, ktorý všetkými prostriedkami bráni výsady vlastníkov (kapitálu)? Má Slovensko vyciciavané zahraničnými bankami a korporáciami (zadĺžené a dirigované ambasádami a agentúrami v cudzích službách) dostatok suverenity na „svoje riešenia“?
    Chce zdevastovaná mladá generácia (propagandou a duálnym školstvom) zmeniť režim, má iný záujem, ako bez práce zbohatnúť, alebo sa aspoň na čas „zhuliť“? Vzory z „Hornej Dolnej“ a reality show motivujú budovať „socializmus“, či nedajbože usilovať o komunizmus?
    Nateraz – podľa mňa – nebojujme s veternými mlýnmi ( ale súhlasím, že treba svoj odpor demonštrovať, všade kde sa dá), neplýtvajme energiou na „kapitalizmus s ľudskou tvárou“. Mali by sme byť pripravení, keď nás doba vyzve. Musíme ponúknuť sily „novému“, nie resuscitovať „staré“…

    Reply
    • 5. novembra 2020 at 18:24
      Permalink

      Môj názor : Ak sa budeme chcieť zaoberať témami ako socializmus/ komunizmus, bolo by priam zdravé vyhodnotiť minulosť a súčasnosť. Zo všetkých potrebných pohľadov. Stav najobecnejšej úrovne prevládajúcej ideologie, ekonomiky, politiky, hybné sily spoločnosti štátov , národov. Skúmať súčasný stav odhaľovania prírodných a spoločenských zákonov a zákonitostí. Nastaviť metodiky skúmania…Urobiť čo najjasnejší obraz sveta v minulosti, v súčasnosti a verím, že pri správnej metodike skúmania sa nám ukáže cesta kam a ako ďalej…Podľa mňa až potom sa bude dať hovoriť o ceste k prechode k socializmu, k jej prípadným fázam. O komunizme hovoriť skôr teoreticky, metodicky, filozoficky než o praktickom naplňovaní. Lebo to by už mala byť fáza, keď bude jasné, že tam kráčame…Atd.

      Reply
  • 10. novembra 2020 at 18:11
    Permalink

    ŠTÁT A REVOLÚCIA -> ŠTÁT A PRODUKTIVITA

    Odstrániť štát je rovnakou ilúziou ako dosiahnuť komunizmus zákazom peňazí.
    Socializmus v obkľúčení nepribližuje komunizmus ani o milisekundu.
    Socializmus rieši predovšetkým sociálnu rovnosť a preto nemôže konkurovať kapitalizmu čo do dosahovania vyššej produktivity inováciami, ktoré sú poháňané konkurenciou.
    Socializmus bude len krátkou epizódou medzi kapitalizmom a komunizmom a jeho úlohou bude odstránenie znamienok starej spoločnosti. Choroby starej spoločnosti a medzi nimi štát, odstráni komunizmus, pretože keď sa zmenia podmienky zmení sa aj spoločenské vedomie, inak povedané, ku komunizmu nie je možné jedinca ani spoločnosť vychovať.

    Produktivita – uvádzaná do pohybu živou prácou súhrnného pracovníka, ktorá tvorí hodnoty, ale sama práca žiadnu hodnotu nemá, svojou dvojakou protirečivou povahou – znižuje prostredníctvom produktivity (prostriedkom je stroj) hodnotu (kapitalistovi ľahostajnú) a zvyšuje nadhodnotu (o ktorú kapitalistovi ide), pripravuje každou milisekundou pád systému protirečivých tried.

    Pokiaľ celý kapitalistický systém nepripraví celý svet na materiálnu nezávislosť robotizáciou, nemá zmysel hovoriť o novej spoločenskej formácii.
    Kapitalizmus nechce, on MUSÍ, každú milisekundu pracovať na svojom zániku. Triedny boj existuje a neznamená to niekoho zabiť.

    Marxova revolúcia môže byť nenásilná ale aj násilná. Ľavica má historickú úlohu pripraviť svet na revolúciu s minimom obetí. Vo svete atómových zbraní je to jej povinnosť, pretože ľavica má – až do svojho nevyhnutného zániku, v strede svojej politickej existencie – človeka.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom