Existencialistický rozmer SNP poznáme nielen z Mináčovej beletrie, ktorá je založená z osobných skúseností, ale aj Husákovho Svedectva o SNP. Je to naozaj čítanie, pri ktorom pocítite aké hrôzostrašné stavy a pocity museli povstalci ustupujúci do hôr, vrátane samotného Husáka, ktorý si, aby toho nebolo málo, zažil ďalšie peklo od tzv. „vlastných“ o necelé desaťročie. Zacitujem s. 496 a pripájam aj obraz, ktorý z toho vygenerovala AI:
Viest okolo 4. hod. zvolal poradu dôstojníkov, oznámil im, že armáda ako celok bojovať nemôže, preto ju rozpúšťa, zbavuje prísahy a radí, kto môže a chce, aby bojoval ďalej po partizánsky… Boli sme všetci rozhorčení nad týmto konaním vojenského velenia, ktoré bolo v rozpore s našou dohodou s Viestom v noci. Aj sám fakt, že Viest a Golian potichu zmizli z Donovál s vysokoškolským strážnym oddielom bez slova, bez dohovoru… padali slová ostrej a trpkej kritiky. Tak sa v ranných hodinách 28. 10. 1944 skončil vojensky organizovaný a jednotne vedený odpor povstaleckej armády, prestalo existovať slobodné povstalecké územie. Začala sa strašná púť v blate a snehu po končiaroch Nízkych Tatier. Kozí chrbát, Prašivá a Ďumbier a celý masív boli zaľudnené asi 20 000 bojovníkmi povstania, ktorí v daždi, snehu a hmle, v menších útvaroch, po skupinkách i jednotlivo, hľadali cestu a východisko zo situácie, cestu ďalšieho boja, alebo proste záchrany holého života. Zásoby zostali v dolinách. Každý si niesol, čo vládal. Celý masív bol obkolesený nacistami. Masy bojovníkov blúdili všetkými smermi, bez organizácie a vedenia, riadiac sa skutočnými alebo aj panickými správami, kde už Nemci sú a kde nie sú. Iba milosrdná hmla znemožnila nemeckým lietadlám masakrovať tieto blúdiace kolóny a skupiny. Tak sa začal a prebiehal tento „deň slobody“, ktorého oslavu nám z Londýna tak veľmi pripomínali …
A nielen tento deň, ale i ďalšie dni a noci. Dni a noci, plné tragédií, hrdinstva a statočnosti. Nebýva mnoho chvíľ v histórii národa, keď sa jeho bojovníkom ukladá taká ťažká skúška fyzických a morálnych síl.“ Přikryl to ďalej opisuje ako divadlo skazy, ktorého koniec nebolo možné dovidieť. Dážď presiakol poslednú suchú časť odevov a voda prenikla až na kožu. Ľudia prudko oddychujú námahou a počúvajú neodbytné čľaptanie vody v topánkach. Je to len zázrak, že sme znovu nenarazili na nejakú menšiu skupinu Nemcov, ale neuviazli v pasci. …
Prispôsobujeme zablatenú planinu na nocľah, ktorý bude iste jedným z najžalostnejších, aký kto z nás bol nútený počas vojny vytrpieť. Niet čo jesť … Cítim, ako mi horúčka zaplavuje chrbát a krv búši bolestne v sluchách. A náhle chlad zatrasie čeľuste…
Snáď ani nie je také ťažké zomrieť. Noc bola veľmi zlá. Spali sme prikrčení medzi kosodrevinou v mokrých šatách. Ľudia sa budili zimou a znovu zaspávali neprirodzeným kŕčovitým spánkom, ktorým snáď chceli zabudnúť na to, že ešte vôbec žijú. Bojovali márny boj proti nepriazni prírody, obracujúcej sa k ich zúfalému utrpeniu chrbtom. …telo funguje nezávisle od mozgu, a mnohí z vojakov sa akosi čudne tackajú. …
Dýchanie je stále ťažšie a pred očami sa roztancovali fantastické obrazce… Bol pri tom aj O. Pavlík, ktorého svedectvo Husák cituje: „Prvá noc v horách. Všade stretávaš ľudí, povozy, na začiatku lesných ciest horia autá. Nesmú sa dostať do rúk Nemcom. Nálada ťažká, smutná . . . Túlajú sa hlúčky opustených vojakov, ktorí hľadajú cestu domov. Niektoré jednotky sa držia a zavracajú ich. Nikdy nebolo na Poľane toľko ľudí, ani za čias Jánošíkových. A kto sa tu stretol v spoločnom boji proti Nemecku? Chlapci slovenskí s ruskými…“
Husák pokračuje: Bolo toto utrpenie desaťtisícov nevyhnutné? Bol nevyhnutný chaos a rozklad povstaleckej armády? Prečo sa neuskutočnili v celom rozsahu alebo aspoň v menšej miere organizovaný prechod armády do hôr? Tieto otázky sme si stavali prvé dni v horách a i dnes, po takmer 20-ročnom odstupe, nie je také jednoduché na ne objektívne a v celej úplnosti odpovedať.
… Slovenský ľud nekapituloval. Armáda bola rozložená, ale tisíce jej príslušníkov odišli do hôr a rozšírili rady partizánov. Hory sa zaplnili bojovníkmi za slobodu. Povstalecké územie bolo rozbité a skrvavené, ale boj pokračoval. … Nastala biblická rovnosť medzi všetkými, autá zostali na Donovaloch, kone sa skoro pojedli, niekoľkodňovým dažďom všetci premohli a zasnežené kočiare Prašivej, Ďumbiera a Poľany poskytovali v nočnom mraze rovnaký prepych nocľahu v kosodrevine. Takto začínalo druhé dejstvo boja okolo 70 000 ľudí . . . Ľudia, ktorí sa pred rokom lúčili stiskom ruky s priateľmi a súdruhmi, s rodinami a známymi, ktorí si z očú čítali: odhodlanie na všetko, ktorí sa dívali na šibenice a mŕtvoly, prešli nemeckými koncentrákmi a zasneženými horami, ktorí mali v ruke automat, smrť prijímali i rozdávali, ktorých prehriala láska k svojim a nenávisť k vrahom a zradcom, celá táto generácia ponesie pečať svojich skúseností a vo chvíľach vážnej krízy sa k nim vráti. … Ľuďom, ktorí prešli celou mizériou i slávou tejto epopeje, znamenajú však záväzok vernosti myšlienke i osobám, mŕtvym i živým…“ Tak končia slová budúceho prezidenta, ale aj nedoceneného spisovateľa, ktorý takto mrazivo dokonale opísal tú tragédiu, ale aj hrdinstvo.