Branislav Fábry: Daniel Lipšic ako výsmech prokuratúry?

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Po sérii kontroverzných krokov novej moci na Slovensku počas pandémie koronavírusu sa na začiatku mesiaca máj začalo hovoriť o osobe nového generálneho prokurátora (ďalej len GP“). Hoci nič zatiaľ nie je definitívne a GP musí menovať prezident, už teraz sa objavil návrh, ktorý vyvoláva veľké otázniky – Daniel Lipšic. Kvôli jeho blízkym vzťahom k premiérovi I. Matovičovi to nie je až tak neuveriteľné, avšak zdá sa, že výhrady nemajú ani B. Kollár ani R. Sulík. Následky podobného kroku by však mohli byť veľmi vážne a preto by sa mala vládna koalícia nad podobným krokom ešte raz zamyslieť. Idea „Vyhraj voľby a môžeš všetko!“ sa im nemusí vyplatiť a Slovensko tým môže stratiť veľmi veľa. V nasledujúcom texte uvediem dôvody, pre ktoré voľbu D. Lipšica za GP považujem za nebezpečnú, dokonca za hrozby pre to, čo z právneho štátu na Slovensku zostalo:

  • Politizácia prokuratúry
  • Generálny prokurátor v podmienke?
  • Lipšicovo stádo a ďalšie kauzy
  • Vojna v Iraku a chýbajúci zmysel pre spravodlivosť

.

Politizácia prokuratúry

Ako je dobre známe, v programovom vyhlásení vlády sa uvádza: „…transparentný a širšiemu okruhu kandidátov otvorený model navrhovania a voľby kandidátov na funkciu generálneho prokurátora…“ O širšom okruhu kandidátov by sa dalo diskutovať, ale absurditou je, že tým „širším okruhom“ vláda rozumie práve Matovičovho dlhoročného politického súputníka D. Lipšica. Ten veľmi dlho vykonával rôzne štátne funkcie a spôsobil aj viacero problematických káuz. Navyše, nespĺňa zákonom stanovené podmienky na GP, čiže by sa kvôli jeho kandidatúre musel prijať „Lex Lipšic“. Nebudem spomínať, s akým dešpektom sa v našich médiách hovorí o krajinách, kde sa zákonné podmienky na výkon vysokej funkcie menia účelovo pre potrebu kandidáta, napr. tu. Pritom podobnú zmenu si netrúfli poslanci prijať ani pre R. Fica, ktorý sa chcel stať GP v roku 1999, ale nespĺňal vekové kritérium. Matovičovci teda už po dvoch mesiacoch pri moci konajú spôsobom, aký by si SDĽ ani Smer SD nikdy nedovolili.

Značnú nedôveru vzbudzujú viaceré kroky vládnej moci v oblasti práva, napr. agresívna výmena niekoľkých členov Súdnej rady SR pred ukončením ich funkčného obdobia. Pri GP by však mali Matovičovci postupovať opatrnejšie. Na rozdiel od pluralitnejšie zloženej Súdnej rady je totiž prokuratúra monokratický orgán, v ktorom má jediný GP veľkú moc a môže ju zneužívať. Práve preto bolo dobré, že sa do tejto funkcie tradične dostávali prokurátori, nie politici. Samozrejme, existovali výhrady, že napr. J. Čižnár ako spolužiak R. Fica mal politické pozadie, ale po zvolení D. Lipšica by sa všetky výhrady voči nemu ukázali ako smiešne a banálne. Voľbou D. Lipšica by sa vytvoril aj nebezpečný precedens do budúcna: GP sa bude kreovať z vyslúžilých politikov. Mimochodom, skúsme si predstaviť, že by sa GP volil o pol roka skôr a Smer SD by zmenil podmienky voľby, aby umožnil R. Ficovi dôstojný odchod z politiky do funkcie GP. Alebo čo ak by sa Smer SD v vrátil k moci a nabudúce zvolil za GP R. Kaliňáka – s odvolávkou na Lipšicov precedens…

Za problém možno považovať aj pôsobenie D. Lipšica ako advokáta v určitých politicky háklivých kauzách. Nebudem spomínať prípady J. Naďa či A. Kisku, ale najmä pri vyšetrovaní únikov z Threemy by úkony prokuratúry pod novým GP mohli budiť podozrenia – práve tu sa ako o podozrivom hovorí o D. Lišpicovi. I. Matovič síce populisticky tvrdí, že D. Lipšic je nepohodlný pre mafiu, je ale zrejmé, že ide o účelovú rétoriku: politické ovládnutie prokuratúry a súdnictva sa obvykle robí pod zámienkou očisty inštitúcie a boja proti mafii a korupcii. Realita je však taká, že niektorí mafiáni by Lipšicovu voľbu možno i privítali. Napr. taký M. Kočner by po voľbe D. Lipšica získal silný argument o zaujatosti prokuratúry a mohol by ho využiť na ESĽP v Štrasburgu, i vzhľadom na doterajšie tvrdé výroky Lipšica ako advokáta v celej kauze. Celkovo, D. Lipšic už povedal v politickom boji priveľa nepodložených ostrých výrokov, aké by si prokurátor nemal dovoliť a ktoré sa voči nemu budú dať v budúcnosti použiť. Napr. pri stíhaní nejakých „mafia-friendly“ politikov…

Generálny prokurátor v podmienke?

Najväčšou absurditou v prípade voľby D. Lipšica za GP by však bol fakt, že ide o osobu, ktorá je stále v podmienečnom výkone trestu odňatia slobody. Netreba opakovať, že D. Lipšic usmrtil na prechode človeka, za čo dostal tri roky podmienečne na päť rokov a do roku 2023 ho teda bude kontrolovať probačný úradník. To celé sa môže do roku 2023 ešte viac skomplikovať, napr. keby sa dopustil konania, kvôli ktorému by musel natvrdo do väzenia. Problémom pri tom celom však nie je len jeho trestný čin, ale i to, že dostal podmienečný trest. V minulosti totiž ako minister populisticky požadoval nepodmienčný trest pre celebrity, ktoré zrazili chodcov na prechode a dostali za to podmienku. Známe kauzy (Skrúcaný, Labuda, Móric) sa pritom stali počas účinnosti starého trestného zákona a ten bol oveľa miernejší než nový TZ (300/2005 Z.z.), podľa ktorého mali trestať Lipšica. D. Lipšic sa v ňom zasadil o sprísnenie trestov pri usmrcovaní chodcov na prechodoch. Žiaľ, jeho vlastného prípadu sa to týkať nemalo…

Keby D. Lipšic požadoval pre seba to, čo pre iných, bolo by to z jeho strany čestné. Miesto toho však počas celého prípadu používal prefíkané metódy, ktoré mali viesť k podmienečnému trestu. Podľa dostupných informácií sám nebol disciplinovaným vodičom, dopravné predpisy porušoval často. Tesne po zrazení chodca na prechode sa D. Lipšic snažil odpútať pozornosť tvrdením: „Bol v tmavom oblečení, bez reflexných prvkov. Mohol vychádzať z blízkej vinárne. Myslím si, že zrážka sa stala skôr za priechodom…“ Chodec bol pritom priamo na prechode a reflexnú vestu tam netreba. Veľmi prefíkané bolo aj Lipšicovo „uznanie viny“, ktoré ani uznaním viny nebolo. Následne ale prostredníctvom spriaznených médií vytváral nátlak na prokuratúru, vraj: „Čižnárova generálna prokuratúra pristupuje k nehode Daniela Lipšica viac politicky než právne.“

Bolo by veľmi zaujímavé sledovať, ako by sa v prípade zvolenia D. Lipšica za GP vyvíjali trestné konania osôb, pri ktorých by vodiči v budúcnosti pozabíjali chodcov na prechode. Ako trápne by sa asi cítil prokurátor, ktorý by pre takého človeka požadoval nepodmienečný trest? Dokonca ak by aj vodiči neuspeli na slovenských súdoch, tak kvôli osobe D. Lipšica by mohli nájsť zaujímavé dôvody pre sťažnosť na ESĽP v Štrasburgu: mohli by tam poukazovať na „triednu justíciu“ v SR, ktorá chráni generálneho prokurátora či podobné celebrity a posiela do väzenia ľudí bez vplyvu a majetku.

Lipšicovo stádo a ďalšie kauzy

Okrem usmrtenia chodca na prechode však má D. Lipšic veľa ďalších káuz. Je zaujímavé, ako málo sa rozpráva o jeho údajnej komunikácii so ženami typu A. Zsuzsuová. D. Lipšic sa tiež spomína v údajnej komunikácii medzi M. Kočnerom a J. Haščákom, kde o ňom J. Haščák hovorí: „Už je kúpený!“ Túto komunikáciu síce možno spochybniť, ale keď si človek uvedomí ako vážne berú médiá Kočnerovu komunikáciu v prípade M. Mamojku… Navyše, u D. Lipšica existuje problém, že sa napriek známosti s A. Zsuzsuovou a dalším podozreniam vyjadruje ku Kočnerovým kauzám. Zabúdať nemožno ani na podozrenie, že D. Lipšic vynáša informácie z Kočnerovho spisu. Závažné otázky vznikajú aj o jeho úlohe v prípade zavraždeného advokáta E. Valku či o použití vodných diel v prípade demonštrantov proti kauze Gorila. Celkom zaujímavé bolo aj konanie proti D. Lipšicovi pre podozrenie zo zneužívanie právomoci verejného činiteľa, ktoré trvalo celých sedem rokov… Predstavme si nejakého iného kandidáta na GP, u ktorého by takéto kauzy neboli prekážkou…

Za vážny problém D. Lipšica považujem jeho vzťah s médiami. Na popis tohto vzťahu sa ujal názov „Lipšicovo stádo“ podľa odhalenia skupiny novinárov, ktorá ho neprimerane protežovala. Každý, kto sleduje slovenské mainstreamové médiá vidí, ako veľmi D. Lipšica podporujú. Kauza tzv. Lipšicového stáda však odhalila niečo viac: išlo o podozrenie z korupcie konkrétnych slovenských novinárov, ktorí zneužívajú svoje postavenie, aby D. Lipšicovi pomohli v politickej súťaži. Aj po odoznení kauzy protekčné praktiky v niektorých médiách pokračovali. Najhoršie excesy sa zrejme objavili v Postoji – počas trestného procesu voči D. Lipšicovi kvôli zrazeniu chodca sa toto médium pokúšalo vyvolať dojem, že ide o politický proces proti Lipšicovi. Pri potenciálnej kandidatúre D. Lipšica na GP pred pár dňami zasa napísali nechutne podlízavý článok. Avšak dokonca aj tí mainstreamoví novinári, ktorí sa s voľbou D. Lipšica za GP nestotožnili (F. Obradovič, P. Bárdy), boli voči nemu veľmi zhovievaví a pri kritike vynechali viaceré jeho kauzy.

Vzťah D. Lipšica k médiám je ovplyvnený jeho snahou o sebaprezentáciu a získavanie pozornosti, o ktorej svedčil i nechváľne známy Lipšicov prieskum o svojej osobe, urobený na ministerstve za štátne peniaze. Kým bol D. Lipšic vo vysokej politike, tak si to zrejme užíval, po podmienečnom treste sa však mal stiahnuť z médií a správať sa trochu skromnejšie. Samozrejme, aj medializácia je súčasť jeho advokátskej taktiky: snaží sa využívať spriaznené médiá a vytvárať nátlak na úspech svojich klientov vo veci – takto rieši trestné kauzy členov súčasnej vládnej koalície. Z hľadiska advokáta ide o šikovnú taktiku, pre GP by však bola krajne nevhodná. GP musí vystupovať neutrálnejšie, zostávať viac nad vecou a to by sa v prípade D. Lipšica dalo len ťažko očakávať. Takisto je otázne, či by sa D. Lipšic ako GP dokázal od mediálnych zlozvykov oslobodiť. Musel by sa menej ukazovať, vyjadrovať sa menej populisticky a neprispôsobovať právo svojim subjektívnym predstavám o dobre a zle.

Vojna v Iraku a chýbajúci zmysel pre spravodlivosť

To, čo na D. Lipšicovi prekáža ešte oveľa viac než jeho kauzy, je jeho účelová interpretácia právnych inštitútov, ktorou doslova decimuje hodnotu spravodlivosti. To sa stalo zjavné najneskôr od momentu, keď v Národnej rade SR ako minister spravodlivosti obhajoval agresiu do Iraku 2003.Nešlo tu však iba o jeho obhajobu agresie v rozpore s medzinárodným právom: keby mal D. Lipšic mylnú predstavu o americkom útoku na Iraku, dalo by sa to prepáčiť, on však zrejme vedel, že ide o zločin a na obhajobu tohto zločinu dezinterpretoval prirodzeno-právne princípy teórie spravodlivej vojny.

Vo svojom vystúpení v NR SR pri otázke Iraku vo februári 2003 uviedol: „Téma vojny a prirodzeného zákona je najlepšie spracovaná v takzvanej doktríne spravodlivej vojny, ktorej autormi sú najmä už citovaný svätý Augustín a potom svätý Tomáš Akvinský. Pripravovaný zásah v Iraku podľa mojej mienky spĺňa všetky podmienky spravodlivej vojny.“ To tvrdil napriek tomu, že pápež Ján Pavol II. vojnu v Iraku ostro odmietol a každý, kto poznal teóriu spravodlivej vojny, musel nad účelovosťou Lipšicových záverov doslova žasnúť.

D. Lipšic aplikoval sedem princípov spravodlivej vojny, citujem: „Po prvé, je tu existencia spravodlivej príčiny. Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, nedošlo k jeho odzbrojeniu, iba k ich ukrytiu… Irak spĺňa hneď dve podmienky spravodlivej príčiny – potrestanie zla a obrana pred pripravovaným či vedeným útokom.“
– Tvrdenie o ZHN sa preukázalo ako lož a zo strany USA a spol. nešlo o „obranu“. A pokiaľ išlo o „zlo“, tým mohol byť tak Irak, ako Saudská Arábia či hocikto iný – podľa potreby USA.

D. Lipšic: „Druhou podmienkou je právoplatná autorita, ktorá iniciuje použitie sily. Takou autoritou je slobodný režim garantujúci ľudské práva bez územných nárokov. Teda Spojené štáty, Británia a aj Slovensko.“
– Opäť hrubá dezinterpretácia. „Slobodný režim“ ako USA či SR nie je o nič legitímnejšia autorita na vedenie vojny než „neslobodný režim“ – určite nie podľa Tomáša Akvinského.

D. Lipšic: „Treťou podmienkou je správny zámer strany používajúcej silu. Tento zámer existuje, je ním snaha o zmenu režimu, liberalizáciu, prípadne demokratizáciu režimu, oslobodenie irackého ľudu a rovnaké úsilie pre región Blízkeho východu.“
– Demokratizácia? Liberalizácia? Oslobodenie irackého ľudu? Tieto frázy boli už od začiatku trápne. Skutočné zámery boli odlišné…

D. Lipšic: „Štvrtou podmienkou je vyvážené použitie sily, aby nespôsobovalo viac zla než dobra. Je zabezpečené.“
– Agresia v Iraku 2003 viedla k obrovskej tragédii, so statisícmi mŕtvych a miliónmi utečencov, rozpadu štátnych inštitúcií, vzniku ISIL, atď. Následkom agresie v Iraku bolo oveľa viac zla než dobra!

D. Lipšic: „Piatou podmienkou je, aby išlo o poslednú možnosť. Neexistuje preukázateľne viac splnená podmienka.“
– Opäť nepravda, vojna nebola posledná možnosť. To tvrdil aj šéf inšpektorov OSN H. Blix a väčšina členov OSN, vrátane Nemecka a Francúzska, odporcov agresie. Po odhalení amerického klamstva o ZHN sa to celé stalo očividné.

D. Lipšic: „Šiestou podmienkou je, aby bola vojenská sila použitá za účelom mieru. Je to jasný cieľ útoku, navyše v ideálnom prípade prekračujúci hranice Iraku, keďže cieľom je zmena statusu quo a nastolenie nových predpokladov pre mier na celom Blízkom východe.“
– Ako to vyzeralo s mierom v iraku či na Blízkom Východe po roku 2003, netreba ani komentovať…

D. Lipšic: „A siedmou, poslednou podmienkou je, aby vojenský zásah mal primeranú nádej na úspech.“
– Primeraná nádej na „úspech“ naozaj existovala, aj keď to čo D. Lipšic označil za úspech by väčšina sveta za úspech nepovažovala.

Vo svojom vystúpení v NR SR uviedol D. Lipšic množstvo ďalších dezinformácií, napr.: „Som presvedčený, že civilizovaný svet je ohrozený tým, že režim Saddáma Husajna vlastní zbrane hromadného ničenia… Myslím, že v tomto prípade, aj po včerajšom vystúpení ministra zahraničných vecí Spojených štátov Colina Powella je tento fakt len ťažko spochybniteľný.“ D. Lipšic oprel svoje závery o tie výroky C. Powella, ktorými sa tento úplne zosmiešnil.

Svoje vystúpenie v NR SR D. Lipšic zakončil slovami: „Som presvedčený, že potenciálna vojna… je teda vojnou spravodlivou. A tiež som presvedčený, že ak budete hlasovať štátnicky, to znamená s rozvahou v mysli a spravodlivosťou v srdci, podporíte účasť našich ozbrojených síl v zásahu proti režimu v Iraku…“ Možno teda konštatovať, že D. Lipšic zohral dôležitú úlohu pri jeho propagácii agresie do Iraku 2003, pričom nechutne a účelovo zdeformoval teóriu spravodlivej vojny.

Veľmi sa obávam, že keby sa D. Lipšic stal GP, podobne účelovo by dezinterpretoval a deformoval aj inštitúty trestného práva. Preto prvou vecou, ktorú by mal urobiť, je ospravedlniť sa statisícom irackých obetí. Následne by si mal poriadne vstúpiť do svedomia a uvedomiť si, ako veľmi by Slovensku vo funkcii GP škodil!

Branislav Fábry


PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

7 thoughts on “Branislav Fábry: Daniel Lipšic ako výsmech prokuratúry?

  • 10. mája 2020 at 23:12
    Permalink

    Ako vždy perfektné Braňo. Len bohužiaľ o našich zástupcoch v exekutíve, na súde a vo výkonnej moci rozhodujú tí, čo vlastnia aj média.

     
    Reply
  • 11. mája 2020 at 0:20
    Permalink

    Protežovaním D. Lipšica za generálneho prokurátora sa premiér Matovič demaskoval. Hlavným motívom jeho doterajších politických aktivít bol boj proti korupcii. Kľúčovým pojmom boja proti korupcii je konflikt záujmov a Matovič práve dokázal, že sú situácie, kedy mu konflikty záujmov neprekážajú, a dokonca ich rétorikou aktívne zakrýva.
    Druhá demaskujúca vec sú Matovičove vyhlásenia o tom, že Lipšic pôjde „po krku mafii“. Asi tak, ako jej šiel po krku, keď bol ministrom vnútra a prebiehalo vyšetrovanie čerstvého škandálu Gorila?
    Až tak, že v mediálnej pamäti ostal z Gorily len Fico ako s Haščákom pije kolu…
    Generálny prokurátor má hlavne koncepčné a kontrolné funkcie. Nemá žiadnu možnosť ísť niekomu „po krku“. Iba ak poslancom a vysokým štátnym funkcionárom. Iba generálny prokurátor môže navrhnúť vzatie poslanca do väzby. Fico vo väzbe, hoci na 24 hodín, by bolo ideálne splnenie všetkých Matovičových protikorupčných sľubov, bol by národným hrdinom a viac by nemusel pohnúť prstom. Mám podozrenie, že s korupciou už veľmi nezatočí. Hlavné privilégium generálneho prokurátora, ako spomenul v rozhovore aj europoslanec a bývalý sudca Radačovský, je možnosť zastaviť trestné stíhanie alebo rozhodnúť, že sa v niektorej veci trestné stíhanie ani nezačne.

     
    Reply
  • 11. mája 2020 at 8:06
    Permalink

    Lipšic je podozrivý so spojenia sa s americkými špionážnymi službami. Treba sa ho opýtať za čo ho platila Alliance Defence Fund napr. v roku 2013, keď dostal za 2 týždne 2,500 eur za nešpecifikované služby. Keď si urobíte prehľad o americkej firme bude Vám jasné za koho Lipšic kope. Slovensko to nie je. Ako prípadný generálny prokurátor bude strážiť beztrestnosť Matovičovej mafie.

     
    Reply
  • 14. júna 2020 at 17:26
    Permalink

    Veľmi pochybujem, že by mu skutočný odborník – psychiater dal papier, že nemá nebezpečnú diagnózu. Ale aj keby sa to objavilo na verejnosti, nič sa nestane. Blahej pamäti vyšetroval prípad únosu vyšetrovaťeľ, ktorý bol dosť často hospitalizovaný na psychiatrii s takou diagnózou, ktorá neumožňuje robiť zodpovedné aktivity, držanie zbrane a pod. Tou istou diagnózou trpel jeho syn, ktorý chcel zabiť svoju matku. Keď došli k nim policajti, tak ich privítal niekoľkými dlhými nožmi. Nebol ani odsúdený, ani uprataný na psychiatriu. Tí čo sa k tomu z radov jeho „zamestnávateľov“ vyjadrovali povedali, že tá diagnóza mu nebráni vykonávať tú funkciu…. To čo predvádza Igorko od vstupu na mediálnu scénu (ešte pred poslaneckou funkciou) naznačuje, že má prinajmenšom niečo tak závažné ako prokurátor Serbin a jeho syn (nie tú istú diagnózu, ale rovnako závažnú). Musíme si to pretrpieť, lebo jeho sympatizantom ani táto diagnóza nevadí, keď robí SVOJU PRÁCU.

     
    Reply
  • 14. júna 2020 at 17:42
    Permalink

    Pri vyšetrovaní „nehody“, kde Lipšic usmrtil chodca je jedna podstatná manipulácia, ktorá musela byť plánovaná. Rekonštrukcia činu sa uskutočnila v iných (pre Lipšica priaznivejších) svetelných podmienok ak keď sa to reálne stalo (dátum, čas). Ani na žiadosť pozostalých nedovolil sudca zopakovať rekonštrukciu, ktorá by zohľadňovala svetelné podmienky na prechode. V našich podmienkach sa stávajú veľmi zaujímavé veci, o ktorých nik nechce ani vedieť ani hovoriť Už v r. 1992 vyšší policajný dôstojník ukradol spis TECHNOPOL-Kováč. Napriek tomu, že to skartoval a v.r 1996 bol obvinený – nikdy nebol odsúdený. Takéto „udalosti“ sa nedejú náhodou a nebýva pri tom iba jeden človek – ale musí mať krytie. To krytie musel mať aj Lipšic pri vyšetrovaní nehody a pri súdnom rozhodnutí.

     
    Reply
  • 15. júna 2020 at 20:28
    Permalink

    Zážitok pri včerajšej jazde bicyklom v Nitre: Mladá dievčina kráčajúc súbežne s cestou a pilne SMS-kujúc nečakane a prudko odbočila do prvého uhla na prechod, absolútne nezdvihnúc zrak z telefónu. Tesne pred ňou šmykom stihlo zastaviť auto, pán sa z neho vyklonil z okna a zreval: Máš šťastie, že tadiaľto neprechádzal BUDÚCI GENERÁLNY PROKURÁTOR!!! …čiže ľudia si pamätajú, ale aj tak nič nezmôžu, propaganda je propaganda a ešte k tomu si ju aj sami platia…

    Táto udalosť sa naozaj stala včera v Nitre, bol som veľmi milo prekvapený zo smutno-vtipnej reakcie vodiča!

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom