Z vývoja posledného obdobia som dospel k záveru, že to, čo potrebuje Slovensko najviac, nie je ani tak abstraktný zmier (táto téma sa bude postupom času čoraz viac zneužívať a obe strany si budú vyhadzovať na oči, kto a čím ho porušuje) ako skôr celospoločenskú dohodu o spoločných pravidlách pre všetkých. Ukazuje sa totiž, že každá názorová bublina žije v akomsi paralelnom vesmíre, v ktorom platí iný výklad hodnôt, iné chápanie pojmov, iné príčiny a následky dejov, ba možno aj iné fyzikálne zákony. Nevieme sa zhodnúť prakticky na ničom.
To, že je súčasná opozícia nesmierne pokrytecká až hysterická, ma nenapĺňa dôverou v jej úmysly. Dalo by sa napríklad racionálne diskutovať o jej obavách, či sa niektoré opatrenia nepreženú – priznám sa, že také obavy mám aj ja. Ale nedá sa debatovať s niekým, kto neuznáva čisté fakty a deformuje ich do extrémne ideologickej dezinterpretácie. Z toho, čo opoziční politici vykrikujú a čím strašia verejnosť, by zahraničný pozorovateľ mohol ľahko nadobudnúť pocit, že tu ľudia žijú v nejakej krvavej tyranii, že tu panuje strach zhromažďovať sa, že ľudia nemôžu slobodne povedať svoj názor alebo sú nebodaj prenasledovaní, väznení a mučení. Napokon, takto nejako vykresľoval atmosféru na Slovensku predseda SaS Branislav Gröhling, ktorý celkom vážne vykrikuje, že je tu totalita a Fico je diktátor. Každý príčetný človek, ktorý rozumie významu jednotlivých pojmov, si vie triezvo vyhodnotiť, či sa dá politická situácia u nás naozaj takto charakterizovať. Potom sa nečudujme, ako sa na základe takýchto falošných správ obraz Slovenska v zahraničí démonizuje.
Čítajte viac na CHMELÁR: AŽ TERAZ VIDNO, AKO SLOVENSKU CHÝBA PREMIÉR | Extraplus.
