Denis Černišov, DJ Soulviet (TenDJiz) zmixoval funk zo sovietskych filmov 70. rokov s americkým rapom

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Niekedy aj postmoderné umenie dokáže prekvapiť. Tak ako si režisér Quentin Tarantino vymýšľa vlastné dejiny, tak ruský rodák žijúci v Miami, Denis Černišov, spojil vo svojej alternatívnej virtuálnej realite rozdelený svet studenej vojny. Spojil kultúru Sovietskeho zväzu 70. rokov so súčasnou kultúrou Spojených štátov amerických. Z kulturologického hľadiska ide o typický príklad protirečení postmoderného umenia, ktoré neobmedzene mixuje žánre, druhy umenia, slohy a kontexty.

Denis Černišov (vystupujúci ako DJ Soulviet alebo TenDJiz) je známy remixovaním hudby sovietskych 70. rokov a tiež vďaka albumom CommoNasm, De La Soulviet a Q-Tipokratiya. Cez 22 tisíc ľudí si už na Youtube pozrelo jeho remix Soviet Funk Trailer. „The #SovietFunkTrailers je projekt založený na funku, soule a raritných editovaných groovov z filmov vytvorených v ZSSR,“ píše autor. Černišov, ako mág v samplovaní hudby a strihov nakombinoval zábery z béčkových filmov a seriálov východnej produkcie s unikátnymi jazz-funkovými soundtrackmi, ktoré skrývali.

Autorovo dielo získalo celý rad ohlasov od hudobnej kritiky. Chris Daly v článku Funky Putin o ňom v súvislosti s namixovaným sountrackom píše, že je unikátnym príkladom umelca, ktorý spojil to, čo majú na 70. rokoch radi tak Američania ako Rusi:

„Zle choreografované bojové scény, baranice, veľa falošnej krvi, huňaté fúzy, pochybné tanečné zručnosti… a áno, ešte papierovú vystrihnutú karikatúru mačky…“ Kritik tiež dodáva, že autor má excelentné schopnosti v editovaní videí, synchronizácii hudby a pohybov. „Všetko to drží pohromade, je to prekvapivo úzka zbierka zvukových stôp funku a soulu, ktoré sú naplnené až po okraj syntezátormi, pedálmi wahwah, zvukom hi-hat, trúbkami a basovou gitarou...“ dodáva Chris Daly.

Kto videl Tarantinov postmoderný film Vtedy v Hollywoode, určite si spomenie na krátku scénu fiktívneho Ricka Daltona vo fiktívnom krimi-akčnom filme, špagety variácii na Jamesa Bonda, OPERAZIONE DYN-O-MITE! od Antonia Margheritiho. Práve podobné scény, avšak z kinematografie ZSSR, namixoval aj Dj Soulviet. Tarantino podobne ako Černišov zestetizoval gýč až na úroveň vysokého umenia. Dali mu nový kontext, naleštili ho a urobili ho atraktívnym. Tak ako máte po zhliadnutí Vtedy v Hollywoode chuť pozrieť si špagety western, aby ste sa cítili ako Rick Dalton, tak máte chuť vypočuťi si soundtracky zo sovietskych 70s po vypočutí Černišových remixov.

1970s soviet funk vs. american rap and hiphop

Dj Soulviet ale ide ďalej. Okrem toho, že perfektne namixoval soundtracky zo sovietskych filmov 70. rokov, vytvoril niečo skutočne postmoderne absurdné. Na podklade samplov zo sovietskeho funku 70. rokov začal robiť rapovú hudbu. Spojil dva absolútne protichodné prvky: symbol sovietskej a symbol americkej kultúry. Americký kultúrny kritik Fredric Jameson v diele Postmodernizmus čiže kultúrna logika neskorého kapitalizmu o postmodernom umení napísal, že jeho požiadavkou je schopnosť vnímať všetko vo svojej radikálne náhodnej odlišnosti:

„Postmoderný divák je navádzaný k nemožnému, teda aby videl všetky obrazovky naraz v ich radikálne náhodnej odlišnosti. Taký divák sa môže vydať v stopách mutácie David Bowieho (Muž, ktorý padol na Zem), ktorého sleduje 57 televíznych obrazoviek súčasne, a pozdvihnúť sa na úroveň, kde je intenzívne vnímanie radikálne diferencie samého seba o sobe novým modom chápania toho, čo bývalo označované ako vzťah: čímsi, pre čo je slovo koláž príliš slabým označením.“

Postmoderna má prevažne negatívne vplyvy na spoločnosť, predovšetkým v tom, že releativizuje, rozbíja a metie. Avšak aj v postmoderných časoch môže vzniknúť na poli umenia niečo zaujímavé. Príkladom Jamesonom spomínanej náhodnej odlišnosti je aj remixovanie. A Dj Soulviet nás posadí do kresla, pustí nám sekvencie z filmov 70. rokov a namixuje ich do hudby tak, že každý pôvodný zvuk rozhádže do variácií úplne novej skladby. Rekontexualizácia hudobného diela prebieha v úplne novej forme, forme videa na Youtube, ktoré je mixom hudobných a filmových materiálov z analógového sveta a do ktorého je následne vo svete digitálnom nanovo dotočený zvuk ďalšieho žánru, ktorý vznikol v tejto forme o desiatky rokov neskôr. To je čaro samplovania ako novej formy umenia…

Samplovanie a otázka vlastníctva

S využívaním samplov súvisí aj už raz spomínaná otázky fenoménu commons. Tvorba typu Dj Soulviet a mixovanie je tak trošku na hrane zákona podmieného súkromno-vlastníckou dogmou. Obchádza totiž autorské práva. Fenomén samplovania na Slovensku preslávil známy hudobník Laco Lučenič. Lučenič v skladbe Možno áno využil sample motívu Čiernej ruže od skupiny Prúdy. Mimochodom sample z albumu môžete počuť aj vo filme Kandidát (autor hudby, Matúš Široký, využil motív zo skladby S rukami vo vreckách). V Českej republike remixuje hudobné soundtracky zoskúpenie The Tchendos, špeciálne na remixovanie Zdenka Lišku sa zameral Jára Tarnovsky.

Všetky tieto projekty sú tak trochu na hrane. Buď sa k autorským právam nikto nehlási alebo to nikto nerieši alebo sú skladby natoľko staré, že už vypršala doba platnosti autorských práv. V každom prípade tento nový druh umenia je možné robiť iba odkúpením práv, obchádzaním zákona alebo je tu ešte ďalšia možnosť, a to je spracovávanie diele, ktoré sú voľnej licencii. Otvára sa tu teda opätovne otázka užitočnosti internetového komunizmu. Najmä potom, čo Youtube začal masovo mazať videá a začal spúšťať rôzne formy exklúzivnych obsahov sa opätovne otvára možnosť dvoch ciest vývoja internetu.

Tá prvá vedie ku komercionalizácii a spoplatňovaniu a tá druhá k slobode tvorby a využívania všetkých poznatkov, umenia, vedy a dát v prospech celkového rozvoja. Či už v kreativite umeleckej, vo vedeckom bádaní alebo v iných užitočných spôsoboch využitia všeobecného intelektu. Jedno je však isté, model súkromno-vlastnícky rozhodne brzdí vývoj spoločnosti a bráni aj k tvorbe nových druhov umenia, medzi ktoré patrí aj remixovanie a samplovanie. Prečo tento fenomén a prečo práve v tomto článku? Je to práve DJ Soulviet, ktorý jeden zo svojich albumov nazval CommoNasm a podporil ním práve hudobníkov a tvorcov, ktorí tvoria pod voľnou common licenciou. Na svojich albumoch zámerne využíva aj sovietsku symboliku.

DJ Soulviet

Ale vráťme sa ešte k DJ Soulvietovi. Na Miami sa Černišov odsťahoval z Petrohradu, kde získal cenu Song of the Year. Je horlivým podporovateľom myšlienky kolektívneho vlastníctva v umení. Jeho tvorba sa objavila aj v reklamách Sprite a Pepsi. Produkuje tiež projekt future garage Tengista. Ďalej vytvoril projekt Back to Jersey, čo je podľa autorových slov retro-štýlový elektronický soul.

Na samplovanie sú rôzne názory. Jedna časť poslucháčov píše o vykrádaní už vyprodukovaných nápadov, druhá o novom originálnom umeleckom postupe, ktorý rekontextualizuje pôvodné dielo a vytvára niečo úple nové. Avšak, kto si môže povedať, že vlastní nápad, myšlienku, ideu, hudobnú kompozíciu, zvuk konkrétnej skladby? Existuje vôbec niečo také ako právo vlastniť myšlienku či hudobný nápad? V globalizovanom svete, ktorý je prepojený internetom je opakovanie nápadov čoraz pravdepodobnejšie. Čo ak v tej istej chvíli vznikol podobný alebo totožný nápad na opačnej strane zemegule v hlave úplne iného človeka? Kto je potom autorom tejto myšlienky alebo hudobného motívu?

Pripravil hudobník a kulturológ, PhDr. Lukáš Perný

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom