Domino Petruška: ,,Tak stavjame Ameriku!“, príbeh o Gusti Popovičovi

Gustiho pozná skoro každý.  Minimálne z videnia. Neveríte?  Pozrite sa bližšie alebo čítajte: 

Gusti prišiel na svet ako neurodzený junák z málo známej obce pod Braniskom, ktorá  nesie názov inej, veľmi známej obce z napoleonských čias. Mimochodom pod Braniskom sa vraj,  zastavila nie jedna armáda vrátane tej Chánovej. Asi to bude jeho strategickou polohou. Ale to je už iná kapitola. Gusti nebol malý ako Napoleon ani ohyzdný  ako Chán. Rád riskoval a túžil dosiahnuť viac, ako dovoľovala každodenná prízemná drina na poliach. Nuž, čo sa dalo robiť, začiatkom dvadsiateho storočia v horných Uhrách?  Dobre sa narodiť, alebo čumieť do zeme ako postava z Benkovho obrazu.  Nebyť vojny a krachu na Wall street, veru by sme nášho hrdinu nepoznali dodnes.  

Kríza  priniesla okrem hladu a tisícov bezprizorných aj nutnosť  opustiť domov a objaviť ,,Novú zem.“ To bol vtedy  názov pre kontinent za Veľkou mlákou. Nakoľko  zdedil Gusti dravosť po balkánskych predkoch, neváhal so zakúpením ,,šif karty„, aby v stopách Krištofa Kolumba vykročil zdolať nepriazne Atlantiku. Spolucestujúci ešte dlho po Gustiho smrti spomínali na vlny oceánu ktoré presahovali  rodné Branisko, a vlnobitie z ktorého nejeden prišiel o rozum. Trvalo celé týždne kým paraloď zakotvila v povestnom Novom Yorku. Tu si podľa očitých svedkov Gustiho všimol šéf istej stavebnej agentúry vo chvíli, keď sa  pokúšal zdolať sochu Slobody. Možno chcel demonštrovať radosť z pevniny a záľubu vo výškach. Po dôkladnom lekárskom vyšetrení pridelili Gustiho na stavbu Babylonskej veže. Tak sa v tých časoch hovorilo Rockefeller centeru. Nečudo. Pracovali tu odvážlivci z najodľahlejších kútov sveta. Od Indiánov z amerických rezervácii, cez Poliakov z východu, až po Írov z miestneho geta. Medzi nimi aj náš Gusti.  Konečne si prišiel na svoje. Bol voľný ako vták. Akurát bez krídel. Na zemskú príťažlivosť a útrapy života nemyslel. Načo aj? Prežil neúrodu v Uhrách, prvú svetovú, španielsku chrípku, aj tri namáhavé cesty za Atlantik, aby konečne ako robotník- dobrodruh mohol vidieť svet z vtáčej perspektívy a popri tom si pochutnať na dobrej whisky.  Pochutnávanie prerušil v ktorýsi októbrový deň roku pána 1932 zvedavý fotograf z istého New York Times. Keď sa z aparátu zablyslo, dopíjal Gusti poslednú kvapku zakázaného nápoja.  Nezabúdajme že v tom čase popri kríze zúrila v USA prohibícia. Ale tým si náš hrdina z pod Karpát hlavu nelámal. Spolu s desiatimi  robotníkmi trávi obed na 69. poschodí nad rušným Manhattanom akoby to bola každodenná rutina – prospešná tráveniu. Gusti bol nevídaným bleskom aparátu ohromený. Ešte v ten týždeň poslal kópiu fotky domov aj s veľavravným venovaním:

,,Tak stavjame Ameriku! milá Marína“

Žena Marína údajne fotku roztrhala, očakávajúc zárobok namiesto nezmyslov v podobe čiernobielych obrázkov. Pár rokov po fotke sa doma zjavil Gusti. Aj so zárobkom. Vrátil sa ako ,,rič men“ a za dobrodružstvá strávené v oblakoch  zakúpil polia a lúky. Škoda že si ich neužil. Možno by sa bol dožil aj popularity vpísanej do priezviska Popovič, nebyť malého kúska šrapnelu v posledných dňoch druhej svetovej vojny . Podľa všetkého bol zasiahnutý vo chvíli, keď vychádzal z pivnice, dúfajúc v lepšie časy. 

Čo sa dá robiť?  Branisko bolo vždy strategickým bodom. Tak pre Chána ako aj pre Nemcov.   Dnes Gusti odpočíva na cintoríne v rodnom Slavkove a na najznámejšej fotke z čias krízy, kde si raz a navždy pripíja na lepšie časy.  Ak sa nabudúce budete pozerať na ,,Obed v oblakoch,“ spomeňte si na Gustiho a amerických Slovákov z rokov tridsiatych. Zaslúžia si to.

Domino Petruška

---