Súčasné Rusko je v etape prerodu z geopoliticky prehranej studenej vojny a následne ekonomicky rozvráteného štátu z 90.rokov, do nového formátu geopolitickej mocnosti v tvoriacom sa mnohopolárnom svete. Svet už nie je bipolárny, ba ani unipolárny, ale mnohopolárny, s novými veľmocami globálnej úrovne (Čína, India, Irán, Južná Afrika, Brazília), pričom postavenie Západu sa oslabuje. Súčasné Rusko začína byť príťažlivé svojím príklonom k tradičným hodnotám rodiny, kresťanskej viery a ekonomickej sebestačnosti, čo je v príkrom protiklade k liberálnemu modelu spoločnosti a štátu, ktorý preferuje svetské, individuálne a monopolistické tendencie v usporiadaní vzťahov v ekonomike, politike a v antiracionalistickom poňatí hodnôt, bez kresťanského základu, na ktorom stojí slovanská civilizácia. V tomto príspevku sa pokúsim predstaviť názory na rozpad Sovietskeho zväzu z pohľadu ruských politológov, ktoré sú zaujímavé aj z perspektívy novotvoriaceho sa sveta a poučenia sa Ruska z vlastných chýb v minulej ére.
Ruský politológ Sergej Kortunov vo svojej knihe Súčasná zahraničná politika Ruska charakterizuje globálne záujmy ako: „…záujmy globálneho rozmeru. Kedy sa objavujú? Keď štát prináša historický projekt globálneho významu. No nielen to. Aj vtedy, keď štát má k dispozícii adekvátne materiálne zdroje na jeho realizáciu. A tiež – ak je schopný tieto zdroje mobilizovať a vytvoriť lákavý model rozvoja, ktorý sú ochotní nasledovať mnohí – jedným slovom, ak ide ruka v ruke s históriou.“
Čo je teda geopolitickým cieľom Ruska číslo 1? Všeobecné definície geopolitiky od rôznych autorov majú jedného spoločného menovateľa a tým je kontrola nad priestorom, ktorý je kľúčovým objektom záujmu politiky štátu. Takýmto regiónom je pre Rusko jednoznačne postsovietsky priestor. Prvoradým cieľom Ruska je teda prehĺbenie vzájomne výhodnej a rovnoprávnej integrácie v postsovietskom priestore s perspektívou vytvorenia Eurázijského zväzu, čo bude posilnením ekonomického rozvoja pre všetky bývalé štáty Sovietskeho zväzu.
Pre kreovanie a budovanie budúcnosti každého štátu je potrebné správne pochopiť a interpretovať minulosť. 33 rokov od rozpadu Sovietskeho zväzu sa preto mnohí politológovia i významní politici pokúšajú definovať príčiny rozpadu ZSSR. Alexander Dugin rozpad ZSSR definuje ako dôsledok 4 faktorov:
- V ideologickej rovine počas celej existencie socialistického režimu neboli zavedené do spoločného komplexu komunistickej ideológie národné, tradičné a duchovné elementy. Ateizmus, materializmus, progresivizmus, „osvietenská“ etika atď. boli cudzie ruskému národu.
- Na geopolitickej a strategickej úrovni bol ZSSR nekonkurencieschopný (v dlhodobej perspektíve) ako protipól atlantickému západnému bloku. ZSSR ako kontinentálna veľmoc sa ocitla v obkolesení zo všetkých svetových strán (kontrola všetkých pobrežných zón na západe a juhu Eurázie), pričom Sovietsky zväz bol vystavený aj pasívnemu nepriateľstvu európskych národov vo vnútri svojho bloku. Sovietsky zväz mal bezprostredných susedov v Ázii a na Ďalekom Východe, a to buď kontrolovaných Západom (Pakistan, Afganistan, dorevolučný Irán) alebo nepriateľsky naladenú Čínu, ktorá zmenila svoju geopolitickú orientáciu na Západ. USA boli a sú ostrovnou „základňou“ chránenou moriami a oceánmi, ktorých ochrana nie je taká zložitá ako v prípade ZSSR.
- Administratívne zriadenie ZSSR bolo založené na svetskom, čisto funkcionálnom a kvantitatívnom chápaní vnútroštátneho delenia. Hospodársky a byrokratický centralizmus nebral do úvahy regionálne, etnické a už vôbec nie religiózne osobitosti regiónov. Systém potlačoval, alebo v lepšom prípade konzervoval prirodzenú formu alebo prirodzený spôsob života národov ZSSR, vrátane ruského národa.
- Ekonomický systém ZSSR bol založený na dlhom socialistickom cykle, ktorého prínos od spoločnosti k jednotlivcovi postupne prestal existovať. Všadeprítomná kontrola centra sa stala hlavnou brzdou vývoja. Človek a konkrétny kolektív sa strácal pred abstrakciou spoločnosti.
A. Dugin vo svojej knihe Osnovy geopolitiky (2000) ponúka aj svoj pohľad na príčiny rozpadu cárskeho Ruska. Rusko by už v nijakom prípade nemalo opakovať minulé chyby a ani príčiny rozpadu ZSSR pri budovaní nového geopolitického celku. Dôvody rozpadu cárskeho Ruska vidí v narušení prirodzenej mocenskej formy – Pravoslávie –Samoderžavie – Národnosť. Pravoslávie bolo podkopané svetskými reformami Petra Veľkého a v mnohom stratilo svoj sakrálny charakter a autoritu pred vlastným národom. Cirkev sa stala podriadenou cárovi, keď mu bola podriadená SYNODA. Cár týmto svojím krokom obmedzil slobodu Cirkvi, ktorá musela hľadať kompromis so svetskou mocou. Dôsledkom toho bola strata sakrálneho významu samoderžavia, ktoré riešilo veľmi často čisto politické úlohy, zabúdajúc na svoju vyššiu misiu v religióznom predurčení. V desakralizácii však zohral svoju závažnú úlohu aj vplyv vtedajšej Európy. Národnosť zostala len pojmom alebo iba heslom a národ sa ocitol v hlbokom odcudzení od politického života. Všetky tieto faktory sa podľa A. Dugina jednoznačne podpísali pod príčiny vypuknutia Veľkej Októbrovej socialistickej revolúcie.
Významný ruský historik Roj Medvedev vidí príčiny rozadu ZSSR v súbore viacerých faktorov. Svoje názory vysvetľuje v knihe Sovietsky zväz. Posledné roky života. Za hlavné príčiny rozpadu považuje R. Medvedev nestabilnosť základov sovietskeho zriadenia, antiruský nacionalizmus, ruský separatizmus a úlohu Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina v posledných rokoch existencie ZSSR. Sovietsky zväz bol štátom, ktorého – podľa ústavy – vedúcou a určujúcou silou bola Komunistická strana ZSSR (KSSZ). Štát a strana boli tvorené a posilňované ideologickými projektmi, ktoré vytvárali ideológovia a teoretici KSSZ. Logicky oslabenie strany znamenalo aj oslabenie štátu: „Srdcom KSSZ bola jej ideológia, ktorá keď oslabla, musela sa zrútiť a zároveň aj stranícko – štátny výtvor pod názvom ZSSR.“ R. Medvedev je presvedčený o možnom udržaní Sovietskeho zväzu a jeho „smrť“ teda nebola nevyhnutnou. V tejto súvislosti uvedený ruský historik konštatuje: „Naši lídri nemali slepo nasledovať ideológiu, ale mali ju neustále konfrontovať s praxou vnášaním nevyhnutných korektúr tak do ideológie, ako aj do praxe. Nebolo treba úporne nástojiť na ideológii diktatúry a expanzie, ale starať sa o zvýšenie materiálneho a duchovného blaha v živote spoločnosti, v čom je hlavná úloha a záväzok socializmu.“ Za hlavný dôvod rozpadu KSSZ a ZSSR R. Medvedev považuje krízu ideológie a stále ostrejší nesúlad medzi doktrínou a praxou. Ostatné príčiny sú podľa R. Medvedeva druhoradé a vyplývajú z hlavnej príčiny rozpadu. Podobne interpretuje rozpad aj Oleg Platonov vo svojej knihe História ruského národa v 20 storočí, keď konštatuje, že: „zrušenie článku číslo 6 ústavy ZSSR (ktorý hovorí o vedúcej úlohe KSSZ) bez vytvorenia efektívneho mechanizmu prechodu moci do novej formy znamenalo podkopanie štátneho systému a deštrukciu stabilizujúcej dominanty spoločnosti. Odovzdanie moci do rúk Rady národných poslancov, nepripraveným na výkon reálnych štátnych funkcií, priviedlo k paralýze moci a faktickému bezvládiu na území ZSSR. Týmito krokmi boli vytvorené v začiatkoch 90. rokov všetky podmienky pre zničenie veľkého štátu.“
Podľa historika R. Medvedeva, antiruský nacionalizmus bol ďalšou z príčin rozpadu ZSSR. Medvedev konštatuje: „demokratizácia a glasnosť z konca 80. rokov otvorili možnosť slobodnej diskusie o národnostných problémoch v ZSSR a vytvorení nacionalistických organizácií. Pritom dostatočne rýchlo a jasne vysvitlo, že silné túžby a snahu o nezávislosť má inteligencia, časť etnonomenklatúry a výrazná časť obyvateľstva – radových občanov len v Pobaltí, Gruzínsku a v západných častiach Ukrajiny. No v týchto regiónoch nebolo ani ochoty, ba ani možností bojovať za radikálne oddelenie od ZSSR. Požiadavky najradikálnejších skupín nešli za rámec o rozšírení hospodárskej samostatnosti v rámci spoločného štátu.“ Až krach perestrojky vyostril nacionalistické a separatistické tendencie, ktoré sa dotkli aj Ruska a nie iba zväzových častí. Vznikali projekty samostatného Uralu, Sibíri, Prímorska, Tatarstanu, Čečenska, Tuvy, Kalmicka a Gagauzska. R. Medvedev hodnotí tieto snahy ako iracionálne a emocionálne, keď vznikala v podstate iba ilúzia o možnosti lepšej a pokojnejšej existencie mimo dosahu Moskvy. Neschopnosť KSSZ a krach perestrojky zapríčinili podľa R. Medvedeva rast nacionalistických tendencií a nie naopak. K týmto negatívnym procesom prispela aj nečinnosť centra za vlády M. Gorbačova, ktoré nemalo jasný program svojej politiky: „V roku 1991 bol antiruský nacionalizmus omnoho slabšou politickou silou ako v rokoch 1917 – 1918. Sám osebe tento nacionalizmus nemohol zničiť štát, akým bol ZSSR“, konštatuje Medvedev.
Ruský separatizmus bol podľa R. Medvedeva novým fenoménom, ktorý do tých čias neexistoval. Stal sa jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý výrazne prispel k rozbitiu Sovietskeho zväzu. V roku 1990 bola vytvorená samostatná Komunistická strana Ruska. R. Medvedev pomenúva jeden z vážnych faktov, týkajúci sa ruského separatizmu, a to ten, že sa neopieral o nijakú ruskú etnonomenklatúru, ktorá existovala v ostatných zväzových častiach: „V Ruskej federácii neexistovali v minulosti plnohodnotné orgány moci ako Rada ministrov, vlastná Komunistická strana, čisto ruské vojenské štruktúry a neexistovalo ani ruské KGB.“ Existovali teda v prevažnej miere iba zväzové orgány moci. 12. 6. 1990 bola prijatá Deklarácia o nezávislosti Ruska. Dnes sa tento sviatok oslavuje pod názvom Deň Ruska. Ako je možné, že také slabé hnutie mohlo preukázať taký vplyv na udalosti? R. Medvedev na to dáva jednoznačnú odpoveď v tom zmysle, že sa mu nepostavila nijaká sila na odpor. A to je opäť dôkaz slabosti Komunistickej strany ZSSR. Hlavnou tvárou idey „oslobodenia“ sa Ruska bol B. Jeľcin a jeho poradca G. Burbulis.
V danej súvislosti je veľmi dôležité položiť si aj otázku, akú rolu pri rozpade ZSSR zohrala „studená vojna“. R. Medvedev jej pripisuje určitý význam, avšak určite nie rozhodujúci. Preto konštatuje: „Niet žiadnych pochýb o tom, že „studená vojna“ a tlak Západu boli jednou z príčin rozpadu ZSSR. No u nás niet nijakého dôvodu nazývať tieto faktory hlavnou príčinou rozpadu ZSSR. Prečo v takom prípade pri ešte väčšom tlaku a ešte väčšej sofistikácii plánov vytvorených CIA a USA sa doteraz nepodarilo rozložiť režim Fidela Castra a jeho nasledovníkov v susednej Kube? Aj nie príliš silný vietor môže zvaliť sto rokov starý strom, ak jeho kmeň už prehnil zvnútra. Môžeme v takom prípade považovať vietor za hlavnú príčinu pádu stromu?“
Oslabenie ZSSR nastúpilo podľa R. Medvedeva hneď po smrti Stalina, ktoré adekvátne nevyhodnotili ani Chruščov a ani Brežnev. M. Gorbačovovi preto ani veľa šancí na úspech R. Medvedev nepripisuje. Neúspech perestrojky M. Gorbačova je založený na zlom určení priorít. R. Medvedev poukazuje na prioritu riešenia problémov s materiálnym zabezpečením väčšiny radových občanov. Na začiatku perestrojky M. Gorbačov v oblasti ekonomiky jednoznačne akcentoval plán modernizácie strojárskeho priemyslu a vo vnútornej politike boj proti alkoholizmu. Takýto plán však vyvolal u obyvateľstva masovú nespokojnosť. V reakcii na to Gorbačov prišiel s heslom demokratizácie a glasnosti, ktoré na istý čas vytvorili pocit nádeje na zmenu. Zlepšenie materiálneho zabezpečenia obyvateľstva však nenastalo, a preto M. Gorbačov je prijímaný v Rusku veľmi negatívne a pripisujú sa mu hlavné „zásluhy“ na rozpade ZSSR. Pravdou však je, že jeden človek nemôže rozbiť taký veľký kolos, akým bol ZSSR. R. Medvedev ako člen Centrálneho výboru KSSZ hodnotí M. Gorbačova ako politika so sklonom k politickej improvizácii a povrchnosti: „Jeho ciele boli nejasné jemu samému, nesiahali ďalej ako k vágnym a dobrým želaniam, ktoré nevedel zreteľne sformulovať nikto z pomocníkov Gorbačova, s ktorými som mal možnosť stretávať sa a rozprávať v rokoch 1989 – 1990.“
Ďalším aspektom, ktorý ovplyvnil negatívny vývoj udalostí v ZSSR a pretrváva až dodnes, je pocit doplácania na chudobnejšie časti zväzového štátu, akým bola napríklad Stredná Ázia. Na Ukrajine tiež existoval pocit, že do spoločnej kasy sa odvádza viac ako sa z nej dostáva. Koniec koncov je to prirodzený jav, ktorý sa vyskytuje vo všetkých štátnych zväzkoch. Podobné nálady boli charakteristické aj pre bývalé Československo. Súčasná Európska únia môže tiež doplatiť na postupnú gradáciu pocitov doplácania bohatých štátov na chudobné alebo z opačného pohľadu na neuskutočnené nádeje chudobnejších štátov vo vzťahu k EÚ, ako k ťahúňovi zvyšovania životnej úrovne. V prípade ZSSR to však bolo oveľa vypuklejšie, pretože ten zahŕňal národy rôznych kultúrnych skupín s rozdielnym stupňom vývoja: „Rozmer donorstva Ruska vo vzťahu k Strednej Ázii bol očividný. V roku 1989 RSFSR dotovala ostatné republiky sumou 53,5 mld. USD, z čoho 48% išlo do Strednej Ázie. Naopak – do spoločného rozpočtu platil iba Kazachstan, symbolicky prispievalo Kirgizsko. Tadžikistan, Uzbekistan a Turkménsko neplatili nič. Prvou doktrínou Ruska po rozpade ZSSR bola doktrína dištancie. Prestať dotovať región v najvyššej možnej miere (t.j. dotovať len najnutnejšie – ochranu hraníc),“ konštatuje ruský politológ Davidov.
Na príčinách rozpadu ZSSR sa ruskí politológovia, historici a politici vo veľkej miere zhodujú. Sovietsky zväz sa rozpadol z vnútra, pretože prestal plniť úlohu, pre ktorú bol vytvorený a ktorú od neho očakávali jeho občania. Jevgenij Primakov príčiny rozpadu charakterizuje takto: „Hlboké ekonomické príčiny krachu ZSSR sa prejavili v štrukturálnej kríze admistratívno – plánovacieho systému. Počas obdobia existencie ZSSR bolo dosiahnuté mnohé – ZSSR sa stal priemyselnou veľmocou, osvojil si bohaté náleziská ropy a plynu na Sibíri, bol prvý v kozme a dosiahol jadrovú paritu s USA. Všetko to bolo dosiahnuté vďaka centrálne plánovanému hospodárstvu, ktoré umožnilo mobilizovať potenciál štátu pri napĺňaní týchto cieľov. No súčasne sa do úpadku dostávala sféra, ktorá bola určená na uspokojovanie potrieb človeka. Výklady sa vyprázdňovali, vznikal veľký deficit.“
Známy ruský politológ Igor Panarin ponúka tiež svoje argumenty, ktoré mohli byť rozhodujúce v procese rozpadu Sovietskeho zväzu. Ekonomický neúspech Sovietskeho zväzu nevyhnutne nemusel znamenať aj jeho územný rozpad, na čom sa zhoduje mnoho ruských politológov. Panarinov názor je však radikálnejší najmä vo vzťahu k prvému a poslednému prezidentovi ZSSR M. Gorbačovovi. Niektorí mu pripisujú neschopnosť a povrchnosť, no I. Panarin ho nazýva generálnym likvidátorom Sovietskeho zväzu. Vo svojej knihe Prvá svetová informačná vojna; Rozpad Sovietskeho zväzu, hodnotí činnosť M. Gorbačova a perestrojky ako činnosť riadenú zvonka pod názvom „Kombajnista“. „Plán „Kombajnista“ mal presný ekonomický obsah, bol zacielený na dezorganizáciu sovietskej ekonomiky a jej spád pod vplyv transnacionálnych korporácií.“ I. Panarin spomína v účasti na tomto pláne D. Rockefellera a tiež M. Thatcherovú, Z. Brzezinského a H. Kissingera. I. Panarin tento plán opisuje takto: „Na konci roka 1987 vláda ZSSR pripravila svoje ekonomické návrhy na rok 1988. V súlade s týmito návrhmi bol tvrdý národno – hospodársky plán pretransformovaný do formy štátnej objednávky (dopytu), plne zabezpečený finančnými a materiálnymi zdrojmi. Pritom dopyt (zo strany štátu) bol znížený na 90-95% od celkového objemu produkcie a zostávajúcich 5-10% produkcie ostávali firmám (producentom) na použitie v ich kompetencii na základe dohodnutých vzťahov. Do konca roka 1987 M. Gorbačov na zasadaní Politbyra KSSZ dosiahol ešte výraznejšie zníženie štátnej objednávky (o 1/3) a na niektotrých ministerstvách až o polovicu.“ Ďalším negatívnym krokom M. Gorbačova bolo zavedenie voľných zmluvných cien, z ktorých začali firmy nadobúdať veľké zisky, avšak nie vďaka zvýšeniu svojej produkcie, ale vďaka svojej monopolnej pozícii na trhu. Týmto krokom bol trh postavený naruby, vyostril sa nedostatok. Za vlády M. Gorbačova sa prvý raz v ZSSR objavila nezamestnanosť, zvýšila sa miera kriminality (Panarin uvádza 1,6 milióna osúdených v roku 1989, čo je dvojnásobok v porovnaní s rokom 1937). I. Panarin hodnotí aj politické reformy z obdobia „perestrojky“. Tie mali rovnaký skazonosný účinok ako reformy ekonomické. Išlo o prepisovanie histórie najmä vo vzťahu k Veľkej vlasteneckej vojne, hodnoteniu koloniálnych vojen západných mocností ako civilizačnej misie a rozširovanie demokratických ideálov.
Ďalším krokom M. Gorbačova, ktorý prispel k destabilizácii ZSSR bolo odvolanie 82% sekretárov (vedúcich predstaviteľov) komunistických strán na všetkých úrovniach, a to od oblastných až po republikové, čo I. Panarin hodnotí ako zdrvujúci úder pre Komunistickú stranu: „Práve M. Gorbačov založil základné míny, výbuch ktorých v roku 1991 znamenal koniec ZSSR.“ Vyostrenie ekonomických problémov a citeľné zhoršenie životných podmienok občanov prispeli k rastu nacionalizmu a odstredivých síl, ktorých následky Rusko a jeho bývalé zväzové časti pociťujú doteraz. Možno konštatovať, že hrajú istú rolu v súčasných aj perspektívnych vzťahoch. Hlavná príčina rozpadu ZSSR podľa I. Panarina sa zhoduje s názormi R. Medvedeva a väčšiny vedeckej obce v Rusku, že najdôležitejším faktorom rozpadu ZSSR bola KSSZ a jej neschopnosť odpovedať na nové výzvy, ktoré prinášal celospoločenský život. Otázkou zostáva, či aj napriek ekonomickému neúspechu sa musel Sovietsky zväz rozpadnúť aj teritoriálne: „Hlavnou príčinou porážky ZSSR bola nespôsobilosť KSSZ a KGB odvrátiť hrozbu vytvorenia „piatej kolóny“ vo vnútri ZSSR a príchod k moci skupiny globalistov – trockistov na čele s M. Gorbačovom,“ skonštatoval I. Panarin.
Sovietsky zväz sa rozpadol aj napriek výsledku celozväzového referenda (bez pobaltských štátov, Arménska, Gruzínska a Moldavska), konaného 17. marca 1991 s otázkou: Myslíte si, že je potrebné zachovať ZSSR ako obnovenú federáciu rovnoprávnych, suverénnych republík, v ktorom sa budú v plnej miere garantovať práva a slobody človeka každej národnosti? Hlasovania sa zúčastnilo 80% občanov, oprávnených hlasovať na referende. Z nich 76,4% odpovedali na otázku áno, 21,7% odpovedali negatívne. Okolo 2% hlasov bolo neplatných.
Na záver možno skonštatovať, že Rusko ako mnohonárodný a mnohokonfesionálny štát sa usiluje o obnovu duchovnej podstaty národov Ruska, ktorá doslova vyprahla za 70 rokov existencie ZSSR. To je jedným zo základných krokov na ceste národného znovuzrodenia a prerodu od materialistickej a čisto kapitalisticko – liberálnej prázdnoty k duchovnému základu bytia.
PhDr. Erik Gemuška, PhD.