Dva pohľady na výber z tvorby ruského básnika ALEXANDRA BLOKA Čo vietor spieva

BLOK, A. Čo vietor spieva. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017, 1. vyd., 192 s., ISBN 978-80-806199-7-8, viaz. Preložil Alojz Nociar.

ZNALEC ĽUDSKEJ DUŠE

Alexander Blok (1880 – 1921) patrí k tým ruským bás-nikom prvej tretiny 20. storočia, ktorých dielo prekročilo hranice Ruska a významne sa zaradilo do európskej literárnej kultúry. Bol tvorcom druhej vlny ruského literárneho symbolizmu. Nedá sa nespomenúť ani skutočnosť, že stál pri rozbehu nevídaného básnického talentu o generáciu mladšieho Sergeja Jesenina. Spolu s ním, ale i s ďalšími básnikmi s rozpakmi prijal zrod a priebeh boľševickej revolúcie. Na jednej strane vítal jej hlásaný ideál o polepšení lósu ubiedeného ľudu – ako by povedal náš Hviezdoslav, na druhej strane sa nemohol stotožniť a už vôbec nie zmieriť s cestou, ktorú si vybrali jej čelní predstavitelia. Pochyboval o nej a mal pocit, že bola ľuďom do istej miery vnútená.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave na záver minulého roka vydalo pomerne rozsiahly výber z básnickej tvorby Alexandra Bloka. Jeho prekladateľ a zostavovateľ Alojz Nociar mu dal názov Čo vietor spieva. Aj keď prvý pohľad na knižku môže navodzovať pocit, že sa primárne zameriava na radového milovníka lyriky, obsahovo predstavuje podstatne viac. Dá sa charakterizovať ako úvod do súborného vydania Blokovho lyrického diela. Prekladateľ ju na základe piatich pôvodných kníh Blokových básní a poém skomponoval do deviatich cyklov, a to: Verše o krásnej dáme, Z obdobia cyklu Mesto, Snežná maska, Z obdobia cyklu Harfy a husle, Z obdobia cyklu Strašný svet, Z cyklu Carmen, Z cyklov Rozličné básne a Odplata (poéma), Čo spieva vietor a Z posledných básní.

V rámci jednotlivých cyklov, až na malé výnimky, dodržiava chronológiu vzniku jednotlivých básní a poém. Priestor medzi cyklami, ale niekedy aj v rámci cyklu, vypĺňajú krátke dobové citáty ruských kritikov a literárnych vedcov, ktorí sa vyjadrovali k Blokovej literárnej tvorbe, ale aj citácie z vyjadrení básnika k literárnemu i spoločensko-politickému dianiu v Rusku i v Európe vtedajšej doby. V rámci celého výberu sa vyníma preklad poémy Dvanásť. Poéma sa stala na dlhé desaťročia pre teoretikov dôkazom o básnikových sympatiách s októbrovou revolúciou. Básnici sú však veční, až profesionálni pochybovači, sú nepozametateľným hrachom pod nohami moci. Poéma sa totiž končí takto:

„Dvanásť mužov kráča z tieňov –
psisko guľka pochová…
Vpredu s vlajkou skrvavenou,
v metelici, čo ho kryje,
dažďom striel,
čo neškodný je,
vznáša sa nad snežnou riekou,
s nežnou piesňou nových vekov,
tŕním bielych ruží odznova
ovenčená – hlava Kristova.“

Zostavovateľ vo výbere pripomenul Alexandra Bloka aj ako dramatika. Básnik napísal päť dramatických diel, ktoré aj uviedli v petrohradskom divadle. Nedostalo sa im však takého prijatia a nemali taký ohlas ako jeho poézia. Polemiku vyvolala iba jeho veršovaná hra Balagančik, čo do slovenčiny môžeme preložiť len ako Jarmočná búda. Prekladateľ z nej zaradil do výberu krátku ukážku. Sám preklad, presnejšie prebásnenie, znesie aj tie najprísnejšie kritériá. Prekladateľ si dal naozaj záležať a nenáhlil sa.

Jednotlivé básne i strofy v nich sú prepracované do detailov, a to takým spôsobom, že sú krásne v slovenčine, a pritom ani zamak neubližujú originálu a neposúvajú jeho významový zmysel. Všetko nasvedčuje, že prekladateľ pri práci naplno uplatnil nielen svoju profesionalitu, ale že celé roky tvoril s nesmiernym zaujatím a s otvoreným srdcom.

Kniha je preto výrazným príspevkom k poznaniu ciest vývinu európskej lyriky, lebo ruská poézia v rokoch života Alexandra Bloka jej dávala rozhodujúce impulzy. Alojz Nociar napísal do výberu Predhovor i Doslov. Oba texty sú subjektívne, hovoria o ceste autora k prekladaniu Blokovej lyriky a v Doslove aj o jeho návštevách pamätných miest v Petrohrade, dnes Sankt Peterburgu, kam básnik chodieval, vrátane jeho bytu, kde 7. augusta 1921 vo veku 41 rokov aj zomrel a kde je dnes jeho pamätná izba.

Alexander Blok, vrcholný predstaviteľ ruského a európskeho symbolizmu, bol aj mimoriadne verný. Až na celkom prirodzené cesty za poznaním celý život prežil v Petrohrade. Tam sa narodil i zomrel a tam je aj pochovaný. A aj celý život prežil s jednou ženou. V roku 1903 sa jeho ženou stala Ľubov Mendelejevová, dcéra svetoznámeho vedca-chemika, autora sústavy chemických prvkov.

Jaroslav Rezník pre Literárny týždenník

ČAS VYKRYŠTALIZOVAL ČÍRU POÉZIU

„Spisovateľ je podobný trvalke… Podobne ako rast kosatca či ľalie sprevádza periodické rozvitie koreňových hľúz, tak sa i spisovateľova duša rozširuje a rozvíja v jednotlivých obdobiach. Jeho tvorba je len vonkajším výsledkom pod-zemného rastu duše…“

Takto definoval spisovateľstvo básnik Alexander Blok, veľká postava ruského symbolizmu. Preto bola škoda, že v slovenskej literatúre dosiaľ neexistoval obsiahlejší výber z tvorby tohto šľachtica ruskej inteligencie (vnuk ruského botanika a rektora Petrohradskej univerzity, syn profesora práva Varšavskej univerzity). Hoci jednotlivé Blokove skladby sa už dočkali slovenského prekladu (spomeňme poému Dvanásť v preklade J. Jesenského a Ľ. Feldeka, Verše o prekrásnej dáme v preklade J. Košku či ďalšie verše), komplexnejší pohľad na Blokovu tvorbu prinieslo až Vydavateľstvo SSS, keď v roku 2017 vydalo výber z Blokovej lyriky pod názvom Čo vietor spieva.

Autorom prekladu je profesor Alojz Nociar, ktorému Blok učaroval ešte ako študentovi psychológie. Vydať preklady Bloka zamýšľal už dávno, na súčasnej podobe prekladu však pracoval mnoho rokov. Jeho práca sa zúročila vo vyváženom výbere Blokovej tvorby, ktorá ho slovenským čitateľom predstavuje nielen ako básnika, ale aj ako dramatika.

77 Blokových básní rozčlenil do deviatich oddielov, ktoré predstavujú básnikovu tvorbu v chronologicky zoradených cykloch. Ako predloha slúžilo súborné dielo A. Bloka z roku 1980 a ďalšie ruské vydania jeho tvorby. Básne sa striedajú so zaujímavými citátmi samého autora, spomienkami od básnikových spolupútnikov, hodnoteniami neskorších ruských či slovenských autorov či inými citátmi o umení, ktoré vhodne dopĺňajú príslušné cykly.

To, že Alexandra Bloka prekladal Alojz Nociar ako básnik a znalec ľudskej duše, sa prejavilo aj v hlbokom porozumení básnikovi a jeho dobe. Práve to je na uvedených citátoch naj-cennejšie – sú akýmsi „ozmyselnením“ básní, dopĺňajú ich dobový kontext a ukazujú zložitosť epochy kolosálnych zmien ruskej i svetovej spoločnosti na začiatku 20. storočia. Kniha je doplnená autorovým predslovom i doslovom, kde poodhaľuje svoj osobitný vzťah k Blokovi. Spomína návštevu múzea v básnikovom byte v Petrohrade aj svoj prekladateľský prístup, keď je lepšie zvoliť si jedného autora – tak sa človek môže stať jeho skutočným znalcom a porozumieť mu. To sa aj A. Nociarovi podarilo. Aj keď preklady poézie do cudzieho jazyka nemôžu nikdy úplne sprostredkovať autorovu výpoveď v rodnom jazyku, napr. známe štvorveršie

„Noč, ulica, fonar, apteka
bessmyslennyj i tusklyj svet.
Živi ješčo choť četverť veka –
Vsio budet tak. Ischoda net.“

je preložené:

„Noc, lampa, ulica sa v kruhu točia
– nezmyslený a smutný svet.
A preži ešte hoci štvrť-storočia,
vždy bude tak.

Úniku niet“ (s. 110), zachytáva Blokovu poéziu inak, v slovenskej podobe, po svojom. No zachytáva ju vyvážene v celom výbere:

„Mrazí reč masky, chladia vločky…
Už chápeš ma? – Len sám boh vie!
Poznáš to: v knihách rozprávočky
a v živote – len próza je“ (s. 78).

Alebo:

„Ja viem, že stretnúť Ťa je strašné.
Strašnejšie je však – minúť Ťa.
(…)
Čoskoro chmúrne zhorenisko
nebies prikryje aj náš chrám.
Ale ja viem: Si tu. Tak blízko!
V skutočnosti Ťa niet. Si – Tam.“

Či krásna báseň Druhý krst:

„… z bielych rúk novej snežnej viery
ja po druhý raz prijmem krst.
(…)
Len pozri, srdce je tak šťastné!
Spod snehov ne-možno sa hnúť.
Jar nepríde. A načo vlastne?
Tretí raz pokrstí ma – Smrť“ (s. 66).

Preklad zachytáva temnotu i svetlo Blokových veršov, jeho dramatickosť a vznešenosť, časté odkazy na divadelnú skúsenosť autora, ktorá sa prejavila nielen v cykle Snežná maska, ale už aj v charakteristike odchádzajúceho 19. storočia, kde autor opäť zazrel prikrytú človečenskú tvár:

„… práve sme prežili strašné devätnáste storočie, skvelé a umierajúce storočie, ktoré hodilo na živú tvár človeka brokátovú prikrývku mechaniky, pozitivizmu a ekonomického materializmu, ktoré pochovalo ľudský hlas v hluku strojov; kovové storočie, keď ,železná škatuľa‘ – vlak – predbehol ,letiacu trojku‘…“ (s. 134).

Aj v tom spočíva cennosť predkladaného výberu, že čitateľovi sprostredkúva Blokove zápisky, ktoré ukazujú v širšom spektre nielen básnika samého, ale aj jeho epochu. V knihe vystupuje nová, neoddeliteľná dvojica: Blok a jeho doba. Spoločenské premeny cítil Blok veľmi intenzívne, roku 1908 si poznamenal:

„Gogoľ si predstavoval Rusko ako letiacu trojku. ,Rusko, kam letíš? Odpovedz!‘ … A čo, ak trojka, okolo ktorej ,hučí a mení sa na vietor rozrazený vzduch‘, letí priamo na nás? A vrhajúc sa k ľudu, vrháme sa priamo pod nohy divokej trojky, do istej záhuby“ (s. 116).

Toto rútenie, rachot, ďalej definuje:

„… v čase, keď som pí-sal Dvanásť, (…) som niekoľko dní priam fyzicky, sluchom, vnímal ohromný a ohlušujúci rachot okolo seba – rachot, ktorý pochádzal zrejme z rozpadania sa starého sveta… bolo by nepravdou, keby sa celý zmysel poémy videl iba v politike. (…) Oceány prírody, života a umenia sa zrazu rozbúrili a ich kropaje nad nami vytvorili dúhu. Pozeral som sa na ňu, keď som písal Dvanásť. (…) Uvidíme, čo s tým spravil čas.“

A čas vykryštalizoval rýdzu Blokovu poéziu. V minulosti do mnohých jazykov prekladali práve poému Dvanásť i poému Skýti. No aj dnes sa Blokova tvorba ukazuje v svojej plnosti. Veď básnik v posledné dni života blúznil, či boli zničené všetky výtlačky Dvanástich. Odchádzajúcu epochu charakterizuje roku 1916 výjavom, keď mládež vysedáva a fajčí pod sochou Medeného jazdca a vešia sa koňovi na chvost.

„Úplný rozklad. S Petrohradom je koniec. (…) Európy, ktorá bola, niet a viac nebude… Svet vstúpil do novej éry. Tá civilizácia, tá štátnosť, to náboženstvo – zomreli“ (s. 151).

Kniha obsahuje aj cenné zápisky z revolučného roku 1917:

„Čo vlastne čakáte od života? Že po zničení dávno prežitého začnú ľudia plánovite budovať nové? Tak to býva iba v novinách…“ (s. 154).

Alebo storočné zápisky z januára 1918:

„Obľúbená zábava inteligencie – vyjadrovať protesty: obsadia divadlo, zatvoria noviny, zváľajú chrám – protest. Jasný znak málokrvnosti: znamená to, že nijako zvlášť nemilovali svoje noviny ani chrám“ (s. 154).

Podobných citátov je kniha plná, no nedajú sa uviesť všetky. Až sa čitateľovi žiada, aby sa na slovenský trh dostali aj preklady Blokových esejí a jeho korešpondencie. Výber z Blokovej lyriky Čo vietor spieva nazvaný podľa verša básne z rokov 1913 – 1914 („… veď všetko jedno, všetko dohorieva. // Jedno, veď nik-to nepochopí, / nik nepochopí teba, ani mňa, / ani čo vietor spieva. // Nám dvom sa / zvečerieva…“) je prechádzkou po krajine ruského symbolizmu, po krajine prelomu 19. a 20. storočia, na čo básnik tak citlivo reagoval.

Citlivo sú vybrané a preložené všetky verše, nevynechávajúc ani poémy Dvanásť a Skýti. Alexander Blok tak našiel novú slovenskú podobu, za čo patrí prekladateľovi i vydavateľovi poďakovanie. Básnikove zápisky z revolučných rokov sú cenným svedectvom toho, ako dopadali na vnímavé duše ruských umelcov strašné udalosti, ktorých storočnice si práve v tomto období pripomíname.

Katarína Džunková, vyšlo v Literárnom týždenníku

---