Erik Germuška o umelej orientácii malých slovanských štátov na Západ

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vysokoškolský pedagóg PhDr. Erik Germuška, PhD. poslal do redakcie DAV DVA ďalší článok, ktorý bol v minulosti publikovaný aj pre kvalitný časopis Literárny týždenník.

Slovenská geooscilácia a programové vyhlásenie vlády

     Ukazuje sa, že orientácia Slovenska výhradne na Západ a na jeho lákadlá aj v čase koronakrízy opäť zlyhala. Zlyhala podobne ako v revolučných meruôsmych rokoch štúrovská nádej na riešenie postavenia Slovákov prostredníctvom ideológie austroslavizmu, ako v roku 1938 zlyhala nádej občanov Československej republiky na ich ochranu zo strany „spojencov“ Západu (Francúzsko, Anglicko, Taliansko) pred Hitlerom (Mníchovská zrada, Mníchovský diktát, tzv. Mníchovská dohoda „o nás bez nás“ — 30. 9. 1938; politika appeasementu — okýptenie Československa o mnohé územia) a zlyhala aj v novodobých dejinách (1989), keď sme bez boja a dokonca s obrovskou radosťou a „ružovým“ entuziazmom odovzdali do cudzích rúk nielen celý priemysel, poľnohospodárstvo, ale aj celý štát. Možno teda konštatovať, že štáty geopolitického rangu Slovenska prijali na seba rolu geopolitického objektu, ktorý ústami svojich predstaviteľov — dookola opakovanými konštantnými frázami — verejne vyznáva jedine možný životný priestor a podriadenosť svojmu pánovi, a to bez najmenšej kritiky. Na Slovensku to už však mnohonásobne prekročilo mieru servilnosti z obdobia do roku 1989, keď u nás i v celom Ostbloku dominovala červená ideologická konštanta.     

     Naopak, pozorovanie a reflexia správania maďarského predsedu vlády V. Orbana dokazuje (práve preto je v centre hyperkritiky EÚ, lebo obhajuje štátnu suverenitu v spojitosti s migráciou i koronakrízou), že v súčasnosti je dôležité a najmä nutné, aby aj štáty geografických rozmerov Maďarska, Česka, Slovenska, Srbska atď. vzali na seba úlohu geopolitického subjektu, ktorý je nielen tvorcom, no hlavne hýbateľom vlastného postavenia i suverenizácie vo svete. Srbsko totiž koncom októbra 2019 podpísalo dohodu o voľnom obchode s Eurázijskou hospodárskou úniou vedenou Ruskom, keďže nekonečné podmieňovanie vstupu Srbska do EÚ Bruselom — najmä po krvavom rozbití veľkej Juhoslávie a neskôr aj jej zvyškov „demokratickým“ Západom — nemá veľkú popularitu medzi Srbmi. Potvrdila to aj situácia počas koronokrízy, keď Srbsku  (s výnimkou Ruska) Európska únia nijakú pomoc na jej úpenlivú žiadosť neposkytla. 

     Je evidentné, že umelá orientácia malých slovanských štátov na Západ je udržiavaná takpovediac „sektarizáciou“ svetového obchodu a integračnými podmienkami, ktorých hlavným imperatívom bola privatizácia štátneho majetku do nadnárodných rúk, a tým aj vynútená poslušnosť štátov „Ostbloku“ pod hrozbou hypernezamestnanosti a de facto aj hladu. Tridsať rokov od geopolitického zlomu v roku 1989 a zároveň aj od umelo formulovaných príčin jednostrannej závislosti Východu od Západu má však svoje trhliny, ktoré ešte viac a dokonca v plnej nahote odhalila aj koronakríza, a to najmä  v čase jej dramatického nástupu (neetický vzájomný vnútorný egoizmus krajín Západu a podceňovanie Východu). Západ je dnes — ako sa ukazuje — oveľa viac závislý ako kedykoľvek predtým od produkovania nadmerného zisku v nových štátoch EÚ, ktoré prešli kolonialistickým modelom eurointegrácie (strategické žmýkanie slabo platenej pracujúcej chudoby v desofistikovanej produkcii a gradácia ziskov tečúcich na Západ), s cieľom zachovať alebo minimalizovať svoje geopolitické straty, ktoré ho nevyhnutne čakajú v spojitosti s už existujúcim multipolárnym svetom. Pandémia koronavírusu absolútne odhalila nepripravenosť USA, a to nielen v oblasti zdravotníctva, no oslabila aj jeho donedávna vehementne proklamované dominantné postavenie vo svete, o čom sa v geopolitike aktuálne už čoraz viac diskutuje. 

     Výsledky volieb a programové vyhlásenie slovenskej vlády však zodpovedajú opaku načrtnutých tendencií a sú skôr obrazom zubami nechtami brániaceho sa globalizmu a postupujúceho ekonomického kolonializmu. Kedy nájde Slovensko odvahu na suverenizáciu svojej politiky a sofistikáciu ekonomiky ako základu prosperity nášho štátu?   

     Z geopolitického hľadiska je pre Slovensko kľúčová oblasť obrany štátu, zahraničná koncepcia politiky a vnútorné hospodárske ciele, ktoré by mali zodpovedať globálnej tendencii suverenizácie národov a štátov s intenciou ich kooperácie na základe rovnocenného partnerstva. Čo sa týka obrannej politiky a ozbrojených síl, táto časť programového vyhlásenia vlády zodpovedá skôr antisuverenizácii Slovenska. Prvoradým by totiž malo byť zvyšovanie obranyschopnosti Slovenska, čo je spomenuté na začiatku textu Programového vyhlásenia vlády SR iba jednou vetou. Dnešné hrozby umelo vyvolanej migrácie ľudí zo štátov postihnutých geoagresiou západných veľmocí (vojna v Iraku, Sýrii atď.) si totiž vyžadujú práve zvyšovanie kapacít pri obrane Slovenskej republiky a tiež zvýšenie schopnosti slovenskej armády čeliť hrozbám vyplývajúcim zo zatiaľ nepredvídateľného globálneho vývoja pandémie koronavírusu. Hlavným bodom programového vyhlásenia vlády o obrane je priorita našich záväzkov voči našim euroatlantickým partnerom. Chceme byť predvídateľným partnerom, ktorý si chce po ére Dankových zahraničných ciest do Moskvy zvýšiť kredit v očiach spojencov. Nie nadarmo je pri obrane spomenuté aj efektívne vynakladanie prostriedkov, boj s korupciou a dôraz na princíp hodnoty za peniaze, ktorej sa však prvou „obeťou“ stal vývoj a štátom plánovaná kúpa vlastných obrnených vozidiel („Made in Slovakia“), pretože išlo o realizáciu programu z dielne Slovenskej národnej strany ako člena predchádzajúcej vlády. Napriek tomu, že Slovensko malo v rámci Československa od roku 1948 v Martine významný gigant — Závody ťažkého strojárstva, ktoré patrili niekoľko decénií ku svetovej špičke, „zásluhou“ prezidenta ČSFR Václava Havla došlo k ich cielenej likvidácii (s následkami veľkej nezamestnanosti) a konverzii, čím sa poškodili záujmy Slovenska, pretože nami vyprázdnené trhy hneď využili USA s inými štátmi  a ich zbrojársky megapriemysel. Martin ako centrum ťažkého strojárstva mal skvelé odborné zázemie, ktoré sa však postupne paralyzovalo, no na ktoré by mohlo súčasné Slovensko pri zvýšenej potrebe obranyschopnosti nadviazať, hoci iným programom súčasnej slovenskej vlády so zbrojárskou intenciou.

     Ďalším cieľom Programového vyhlásenia vlády SR v rezorte obrany je zvyšovanie otvorenosti a spolupráce armády s akademickou obcou, médiami a mimovládnym sektorom. A práve posledne menovaný, teda tretí sektor a armáda nemôžu predsa nikdy patriť dohromady v suverénnom štáte! Za kľúčového spojenca sú v texte uvedeného dokumentu považované už tradične Spojené štáty americké. Ako sa v ňom uvádza, Slovenská republika: „podporí účelnú regionálnu a bilaterálnu spoluprácu v oblasti obrany, pričom Spojené štáty americké považuje za kľúčového spojenca vzhľadom na ich jedinečné spôsobilosti nevyhnutné pre kolektívnu obranu, ktorými európski spojenci nedisponujú.“ (s. 31) Ministerstvo obrany zaradilo do Programového vyhlásenia vlády SR aj „masáž“ sivých mozgových kôr už od školských lavíc s cieľom odvracať negatívne výsledky dezinformačnej a hybridnej vojny, ktorá k nám smeruje z Východu. Programové vyhlásenie vlády o obrane SR obsahuje aj nebezpečné „verše“ o skvalitňovaní vojenskej infraštruktúry, čo by bolo absolútne v poriadku, avšak spomenuté zlepšovanie infraštruktúry (aj ako hostiteľského štátu) vyvoláva naďalej otázniky na základe predchádzajúcich snáh USA o rekonštrukciu a následné využívanie našich dvoch letísk americkou armádou. Za vlády Smeru bola diplomacia v rukách proamericky orientovaného ministra zahraničných vecí M. Lajčáka, ktorého nástupcom sa stal jeho ideový následník Ivan Korčok a ministrom obrany bývalý spolupracovník tretieho sektora (Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku, Globsec, Euroatlantické centrum, SFPA – Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku) Jaroslav Naď. Tretí sektor, ktorý u nás nemusí plne preukazovať svoje financovanie, de facto pôsobí ako agent cudzieho štátu. Komu teda bude slúžiť ministerstvo obrany a jeho hlava? 

     Programové vyhlásenie vlády o zahraničných vzťahoch je koncipované v podobnom antisuverenistickom štýle ako jeho časť o obrane. Je evidentné, že Európska únia už dlhšie a čoraz výraznejšie stráca svoju geopolitickú váhu. V čase koronakrízy sa tento fakt absolútne obnažil, hoci teraz sa Európska komisia usiluje (ústami „Šípkovej Ruženky“ — predsedníčky Ursuly von der Leyenovej) ospravedlniť  Európou odvrhnutému  a pandémiou sužovanému Taliansku. Dokonca EÚ to chce všetko promptne zaretušovať veľkými peniazmi, preto zriadila tzv. ozdravný fond EÚ, ktorý je prepojený s dlhodobým eurorozpočtom. EÚ navyše veľa stratila aj odchodom Veľkej Británie. Pandémia teda jasne poukázala na jej faktickú nefunkčnosť, čo sa týka krízového manažmentu, na nepružnosť a do očí bijúcu nečinnosť. To vlastne vyvolalo náhlu a aj pochopiteľnú vlnu fragmentarizácie krajín EÚ (sebazáchovné zatváranie hraníc jednotlivých štátov). Programové vyhlásenie slovenskej vlády o zahraničných vzťahoch však samo osebe znižuje hlavne význam multilaterálneho rámca, teda aj našu suverénnosť v medzinárodných vzťahoch, pretože nedefinuje — okrem jednosmernej orientácie na Západ a NATO — postoje k iným krajinám a veľmociam (Čína, Rusko atď.), čo vlastne vazalizuje a alibizuje slovenskú vládu v jej postojoch a rozhodnutiach. O tom svedčí aj nediplomatické vyhlásenie súčasného premiéra I. Matoviča o nákupe čínskych rýchlotestov predchádzajúcou vládou ako „o vyhodení peňazí do Dunaja“. Ich paradoxné súčasné využívanie poukazuje na jeho neobozretnosť (agonizácia typického reflexu reprezentanta bývalej opozície), nulovú politickú skúsenosť a hlavne nereflektovanú zodpovednosť, čo sa týka anticipácie politických a ekonomických dôsledkov v medzinárodných a medzištátnych vzťahoch. 

     Programové vyhlásenie novej slovenskej vlády predstavuje najeuropozitívnejší dokument, ktorý hovorí o hlavne veľkom dobre pre európskych občanov, o hlbšej integrácii, výraznejšej implementácii európskych politík do všetkých ministerských rezortov. Súčasný trend existencie človeka a  štátu — ako ukazujú aktuálne geopolitické pohyby a analýzy — však  skôr vykazuje tendenciu k pohybu od integrácie k dezintegrácii. Človek sa izoluje, študuje a pracuje v izolovaných miestnostiach a štáty si svoje problémy „vďaka“ koronakríze riešia hlavne vlastnými silami, pretože fenomén eurosolidarity v tom najhoršom čase gradácie pandémie de facto „sublimoval“. A toto poznanie zostane nielen nočnou morou pri možnej recidíve, ale predovšetkým historickým faktom a tvrdým testom autenticity EÚ.

     Programové vyhlásenie vlády má teda absolútne protichodný charakter, ktorý nezodpovedá  súčasnému trendu. Chceme sa vlastne spoliehať na integráciu s trhlinami, na niečo spoločné, pričom však malé štáty ako Slovensko budú len čakať na „omrvinky“ zo spoločného stola, tak ako to poznáme z doterajšej europraxe. Je to síce ľahšia cesta, no tá povedie k role nádenníka v Európskej únii. V tejto súvislosti je viac ako aktuálna paralela o pomaďarčenej šľachte z dôb Rakúsko-Uhorska a súčasných poeurópčených a transatlantizovaných politických a diplomatických kariéristoch (čiže dobre platených alibistov). 

     Naším najbližším geopriestorom je V4, Európska únia, NATO a podľa Programového vyhlásenia vlády SR je úlohou Slovenska presadzovať strategické partnerstvo týchto subjektov s USA, čo znamená podporu budovania vojenských spôsobilostí v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky. Bez tohto silného prepojenia na „večné časy a nikdy inak“ (čo sme tu už mali v „červenom“ móde) by podľa Programového vyhlásenia vlády Európska únia nemala geopolitickú váhu ani vo svojom bezprostrednom susedstve. Práve v tomto bode cítiť silnú proamerickú orientáciu našich diplomatov, čo sa potvrdilo aj prvou povolebnou návštevou premiéra Igora Matoviča na ambasáde USA v Bratislave. 

     Obnovovanie hospodárskej a priemyselnej suverenity sa, žiaľ, do programového vyhlásenia Matovičovej vlády už ani nezmestilo. Najdôležitejším odkazom pre hospodársku časť vyhlásenia je všemožná podpora zahraničného automobilového priemyslu umiestneného v Slovenskej republike, na ktorý sme životne odkázaní, pričom vďaka koronovírusu vidíme, že všetko sa zosypáva ako obor na hlinených nohách práve v tomto segmente (gradácia nezamestnanosti, „Kurzarbeit“), takže už len slepý nevidí, že sa potrebujeme postaviť na pevné a hlavne vlastné nohy (produkcia s pridanou hodnotou) a nebyť len montážnymi dielňami (s „ochrnutou ekonomikou“) geopoliticky špekulatívneho Západu. 

     Podpora slovenského malého a stredného kapitálu sa v tomto dôležitom dokumente spomína tiež. Avšak kedy sa o ňom nevravelo a nepísalo? A výsledok? Ten poznáme všetci. Nedostatok a slabosť slovenského kapitálu sa prejavuje takmer všade. Flagrantným obrazom slovenskej ekonomickej slabosti je napríklad aj slovenský šport, ktorý je v stave klinickej smrti. Futbalové a hokejové kluby (ako najpopulárnejšie športy) sú podporované len domácimi podnikateľmi, ktorí však majú veľmi obmedzené možnosti konkurovať aj na medzinárodnom poli. 

     Na Slovensku pôsobí množstvo nadnárodných a cudzích spoločností, ktoré neinvestujú u nás, ale presúvajú si zisk do domovských krajín. A prečo by aj investovali? Súčasné pôsobenie nadnárodného kapitálu na Slovensku a v ostatných štátoch bývalého Ostbloku evidentne dlhodobo — často aj s blahosklonným požehnaním tzv. slovenských vlád — vykazuje kolonialisticko-parazitické spôsoby fungovania. 

     Poslednou a najnebezpečnejšou črtou programového vyhlásenia je široká spolupráca vlády a ministerstiev so zahraničnými treťosektorovými organizáciami. Je to znak, že náš štát nie je zvrchovaný a podlieha agentom cudzieho vplyvu, za ktoré sú tieto organizácie (na východ aj na západ od nás) označované. Súčasná vláda absolútne nereflektuje hrozby a už teraz viditeľné zmeny v spoločnosti, ktoré priniesla pandémia koronavírusu. Vyhlásenie vlády možno vnímať aj ako zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, ba dokonca aj autonómnosti Slovenska. Je to detinské riešenie nehodné štátnického správania. Nežijeme v diktatúre, ale v demokratickej spoločnosti, kde Slovensko musí, ak chce obstáť a prežiť — a o to dnes v prvom rade ide — obnovovať vlastnú širokospektrálnu suverenitu a geopoliticky by malo reflektovať aj kontext, teda existujúci mnohopolárny svet. Inak budeme fungovať ako „slon v porceláne“ a vypomstí sa nám to, a to nielen politicky, ale aj ekonomicky. Ak totiž neobnovíme svoju suverenitu, nebudeme mať čo ponúknuť mnohopolárnemu svetu a staneme sa len geopolitickým „materiálom na prežúvanie“ rôznym globálnym hráčom. Rola poslušného a naivného dieťaťa by mala byť po tridsiatich rokoch samostatnosti Slovenska už konečne prekonaná. Je čas byť suverénnym a hrdým partnerom vo všetkých geografických a geopolitických smeroch.     

     Programové vyhlásenie vlády SR vyhlásil premiér I. Matovič už v predtermíne, teda pred jeho schválením v NR SR, za najlepšie a najambicióznejšie v histórii Slovenska. Krátke dejiny (nielen) politických superlatívcov (D. Tramp, B. Johnson a ich sebavedomé vyhlásenia v čase „vlády“ koronavírusu) však často dokazujú aj pravý opak. Stále totiž bude platiť, že  najlepším hodnotiteľom všetkého a každého je čas. Iba ten ukáže, ako dopadne vláda, jej samochválny premiér, no najmä jej (nielen pandémiou vystrašení) občania… 

PhDr. Erik Germuška, PhD.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




3 thoughts on “Erik Germuška o umelej orientácii malých slovanských štátov na Západ

  • 26. októbra 2020 at 8:06
    Permalink

    je to pomerne presné hodnotenie činnosti vlády IM podľa schváleného programového vyhlásenia vlády po voľbáchPáči sa mi, že si použil paralelu od rokov eruôsmych , cez vznik štátu v roku 1918, ako aj jeho rozpad v roku 1938, až po roky 1948.Jedno je celkom jasné, tento priestor je mimoriadne zraniteľný ,ale aj vrcholne dôležitý. Tento priestor je a bude vždy v centre záujmu svetových veľmocí.
    Programové vyhlásenie novej vlády,ale aj praktické kroky, ktoré vláda realizuje svedčia o to, že tak ako v Poľsku, vláda sa čoraz viac orientuje na „atlantické“ štruktúry a svedčí o to aj absolútna „vojenská“ podriadenos USA. Hospodárskú suverenitu sme stratili mimo iné aj tým, že neboli vyjednané lepšie poiodmienky pre vstup do Eú,ale aj do Schengenu, to sa prejavuje mimo iné aj v poľnohospodárskej politike, kde sme stratili aj tie zbytky samostatnosti a suverenity.Štruktúry Eú, hlavne ER, , EK sú priamo napojené na lobistické skupiny , spolupracujú s nimi a tak diktujú podmienky. Prepojenosť na agroštruktúry USA sú známe už dlhé desaťročia a tak menším ekonomikám a to aj slovenskej prináša táto prepojenosť len stráty a strátu akejkoľvek miožnej suverenity. Od začiatku boli štáty východného bloku v obrovskej nevýhode , ktorá sa nevyrovnáva,ale naopak stále prehlbuje Ak sa jedná o zisky nadnárodných korporácií, ktoré sú bezprostrdne napojené na Eú a aerické záujmy aich korporácie tam hrajú prim Neecko a Francúzsko a v podstate im nemože nikto klásť podminkyNaša nová Matovičová vláda sa v podstate vzdala akýchkoľvek nástrojiov na prehlbenie našej suverenity a samostatnosti, čo sa prejavuje aj vo oblasti politiky , ktorú zahájil Lajčák, ktorý rokoval už s Pompeom o odovzdaní letisk a pre aerickú armádu za smiešných 105 mil dolárov.Stráta našej uverenity bude mať pre nás dalekosiahlé dôsledky. Stratili se ekonomickú vyváženosť, sme orientovaní len v podstate na jeden sgment. Táto vlád a neurobila nič preto aby oživila zbrojnú výrobu , ktorá bola u nás vysoko zisková a jednak by zabezpečovala prácu pre špičkových pracovníkov, možný vývoz tejto techniky a teda aj zabezpečenie vlastnej armády kvalitnou technikou. Prečo sa tak nedeje? Je to aj preto, že naše politické špičky uprednostňujú záujy iných mocostí a vysokých lobistických skupín v Europe,ale aj v USA.

    Reply
  • 26. októbra 2020 at 11:55
    Permalink

    Nie je celkom fér hovoriť o „umelej orientácií“ na Západ…Táto orientácia je skôr zúfalou, v zmysle fanatickou, ale aj ako zúfalá reakcia na zlyhanie východného partnera…Gorbačovovo Rusko hodilo svoje partnerské elity cez plot/múr, a expirovalo tancujúcim Jeľcinom (na americké noty…). Geopoliticky zúfalým činom bolo zbavenie sa suverenity (hospodárskej, vojenskej i politickej)- vydanie štátu kolaborantskej junte, sponzorovaných „závislákov“, alkoholikov a feťákov. V ich závetrí sa aktivovalo to najhoršie, čím slovenská/československá spoločnosť disponovala: mafiánski zločinci, politickí oportunisti, bez chrbtovej kosti a hayekovskí fanatici. Ohlúpnutá verejnosť, skorumpovaná lacnými bytmi a možnosťou cestovať na Západ im to nezmyselne umožnila. Keď sa národ prebral, bol do naha vyzlečený…

    Reply
  • 2. novembra 2020 at 14:21
    Permalink

    Erik, súčasná akceptácia orientácie malých slovanských národov na Západ už teraz v súčasnosti nie je produktom nejakej všeobecnej občianskej spontaneity, ale jej prazáklad možno badať v mocenskom donútení zo strany vtedajších najvyšších predstaviteľov USA a, žiaľ aj ZSSR, Reagana a Gorbačova. Treba si uvedomiť, že do područia Západu nás takto úspešne a pre Západ zadarmo uvrhla predovšetkým reakčná politika M. Gorbačova. Napokon, perestrojka a glasnosť boli dôležitou predprípravou na zvrhnutie socialistického zriadenia v Európe, nie na jeho vylepšenie!!! Žiaľ, v súčasnosti si obyvatelia malých slovanských národov na svoje poníženie už tak navykli, že sa ani nepokúšajú o reálnu zmenu kurzu, mysliac si, že v ich životoch sa aj tak nič nezmení.

    Tu je nevyhnutné taktiež skonštatovať, že korene všeobecnej akceptácie tohto, pre nás Stredoeurópanov, škodlivého a nerovnoprávneho postavenia Západom ohlúpnutých, podvedených, okradnutých a kolonizovaných treťotriednych občanov malých slovanských štátov možno hľadať v nedostatočnej až žiadnej životnej skúsenosti generácie“štrngajúcich“ so životom v kapitalistickom režime. Ak by táto generácia „štrngáčov“ mala empirickú možnosť uvidieť reálny život bežných občanov na Západe, omnoho viac by si vážila toho, čo má „doma“ a Západ by pre ňu už nepredstavoval nijaký „svätý grál“.

    Ako píšeš v inom texte, analogická situácia sa v súčasnosti odohráva v Bielorusku, kde sa rovnako ohlúpená a omámená mládež hayekovského zamerania pokúša vystupovať proti víťazovi volieb.

    Kapitalistické prevraty v slovanských štátoch strednej Európy boli darom z nebies pre vtedajšie ekonomiky USA a Západu, ktoré sa na sklonku 80. rokov potácali v hlbokej kríze. Západu nikdy nešlo o ekonomickú vyspelosť malých slovanských štátov, jeho politickí predstavitelia tieto štáty iba využili na princípe citróna – vyžmýkať a zahodiť. Vy sa opovažujete kričať niečo o rovnakej životnej úrovni, o plnohodnotnom zaobchádzaní? Žobráci jedni, čo by ste ešte nechceli, držte huby a šúchajte nohami – toto bolo, je a aj zostane základným posolstvom Západu voči slovanským štátom.

    Tristné na tom je, že elity Západu dokázali slovanské štáty obalamutiť a okradnúť takým spôsobom, že domorodí, vďaka Západu treťotriedni občania, im za toto okradnutie a poníženie ešte aj zatlieskali. Vlastne, tlieskajú stále.

    U obyvateľov malých slovanských štátov vplyvom mediálneho vymývania mozgov, ohlupovania a účelovej manipulácie s faktami ešte stálo nedošlo k procesu masívnejšieho uvedomenia si svojho vlastného položenia, poníženia a poroby. Slovanské štáty zaplatili za možnosť cestovania na Západ neúmerne vysokú cenu, ktorá vo finále ani nestála za to, nakoľko Západ ich pod rúškom naplnenia akejsi „túžby po slobode“ pripravil o všetko – o národné hospodárstvo, priemyselnú základňu, poľnohospodársku a potravinovú sebestačnosť, ako aj o ľudskú dôstojnosť.

    Ak by bolo domorodé obyvateľstvo slovanských krajín v roku 1989 politicky a mentálne vyspelejšie, žiadni exoti typu Venca Flaška alias Vašek Lahvel, Boris Jeľcin či Lech Walesa by nemali šancu takto nehorázne propagandisticky vnucovať svoje demagogické „pravdy“ vlastným krajanom.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *