Villaggiova kritika systému cez oslobodzujúci humor

V čase koronového šialenstva, nemožno prežiť bez humoru. Paolo Villaggio je spolu s dvojicou Bud Spencer a Terrence Hill vari najpopulárnejším talianskym komikom. Kto by nepoznal jeho legendárnu postavu Uga Fantozziho a jeho stále sa opakujúce, no vždy vtipné gagy založené na tragikomickom vykorisťovanom stave účtovníka. Čo sa skrýva za postavou, ktorá prostredníctvom humoru nastavuje zrkadlo celej trhovo orientovanej spoločnosti? Fantozziho život je Ionescovským výsmechom kapitalizmu cez perfektnú sebairóniu. Žiaľ, len málokto si všíma tento rozmer Villagiovho odkazu.

KRITIKA KAPITALIZMU CEZ HUMOR

K písaniu tohto článku ma inšpiroval spisovateľ Miloš Jesenský, ktorý vo svojej novej knihe Ľavicová kaviareň trefne pripomína, že „ľavicovo ladeným intelektuálom stále chýba iskra, duchaplnosť, zatiaľ čo oponentom z druhej strany politického spektra sa podobného talentu predsa len dostáva, hoci ho aj devalvujú na úroveň satiricky servírovanej zlomyseľnosti„ (s. 18). Jesenský (mimochodom menovec ďalšie perfektného slovenského spisovateľa Janka Jesenského) to vystihol, a zároveň v ďalšej časti uviedol príklad Georga Bernarda Shawa a Paola Villagia ako svetlé výnimky ľavicových kritikov, ktorí nestratili zmysel pre humor. Ja by som možno dodal ešte spisovateľa Ursa Widmera. A práve toto ma inšpirovalo napísať krátky článok, ktorý nadväzuje na moju úvahu z parpočiatkov vzniku DAV DVA v roku 2016.

Aj keď väčšina ľudí pozná Fantozziho skôr cez film Maléry pána učetního (1980) odtučňovaciu kúru u profesora Birchermaiera, bicyklový vzostup na Ďábelský vršek či neúspešné pokusy zbaliť slečnu Silvániovú, jadro a tragikomickosť Fantozziho postavy nachádzame v úplne prvom diele Zrození pana účetního z roku 1975 (naschvál používam české tituly, pretože si Fantozziho neviem predstaviť hovoriť po slovensky). Práve v tejto úplne prvej časti Villagio prejavil svoje politické názory.

VILLAGIOV MANIFEST O NEMOHÚCNOSTI

V závere prvého dielu Fantozziho je vyjadrená podstata, nadšenie, ale aj dezilúzia človeka, ktorý pochopí, v akom spoločenskom systéme žijeme. Poníženého a láskou sklamaného Fantozziho priradia do kancelárie k istému anarchokomunistovi Folagrovi, zvanému Červená zmija. Ostatní zamestnanci sa Folagrovi vyhýbali, pretože by ich mohol v očiach nadriadených skompromitovať, už len tým, že sa s ním stýkajú. Už len samotný prejav priateľstva s takýmto nebezpečným človekom môže spôsobiť problém v kariérnom postupe. Aby vás náhodou neposlali na teambuilding s podnadpisom „O kritickom myslení, o boji proti propagande a dezinformáciám.“ Pod vedením pána Smotanu, poštára Jana či iných všeodborníkov. Nepripomína vám to niečo? Fantozzi ale nemá čo stratiť. Folagro mu podhodí nebezpečnú literatúru a následne s ním v jedálni komunikuje. Fantozzi sa však komunikáciou s Folagrom, ocitá na úplnom okraji pracovného kolektívu (teda nieže by predtým bol v jeho centre). Folagro je zároveň postavou, ktorá je kritikou neuveriteľnej naivity mladých anarchokomunistických revolucionárov, keď v absolútnom odmietnutí pracovným kolektívom a bez žiadneho vplyvu, de facto ako úplný outsider, plánuje vytvorenie skupiny na zvrhnutie „tých hore.“ Tragikomickosť situácie ešte viac zvýrazňuje, že sa Fantozzi pod vplyvom jeho rečí nestíha počas krátkej obednej prestávky najesť.

V tomto momente je dôležitý kameramanov záber na baviacich sa zamestnancov, ktorí zrejme riešia poslednú časť Hornej dolnej, nové topánky, susedov rozchod či nový vtip na nejakej memečkovej stránke. Triedny boj ich absolútne nezaujíma. V kontraste tohto nevedomého a apatického pracovného kolektívu sú Folagrove plány úplne odstrihnuté od reality a sám vyznieva ako outsiderský exot, ktorého nikto nemôže brať vážne. Ruku na srdce, necítime sa tak niekedy aj my?

Následne vidíme záber, kde Fantozzi nadšený revolučným zápalom, po vzore Lenina, začína čítať. „Takže so mnou vždy len zametali!“ rozčúli sa Fantozzi. Ako to celé končí? Fantozzi v revolučnom zápale rozbije okno a stretáva s veľkým šéfom, ktorého „žiadny zamestnanec ani okom nevidel,“ ba dokonca „sa hovorilo, že ani neexistuje, že to ani nie je človek, ale astrálna hmota.“ Až nápadne pripomína istého šéfa, istej firmy, ktorej až tak veľmi záleží na občianskej spoločnosti, že podáva trestné oznámenia na socialistických poslancov. Ale späť k filmu. Unikátnosť tohto snímku dokazujú až surrealistcko-mystické výjavy parodujúce systém – Fantozzi ukrižovaný v hlavnej sále podniku (kajúcna halucinácia pred 19. poschodím).

HUMOR AKO EXISTENCIÁLNE VYSLOBODENIE

No a čo sa udeje vo finálnej scéne? Veľký šéf sídli na 28. poschodí, ktoré je označené paradoxne 5-cípou hviezdou. Fantozzi mu v marxistickom duchu vykladá teóriu triedneho boja. Šéf obklopený obrazmi mníchov pôsobí ako pokorný asketa a filantrop, ktorý nakoniec (podobne ako Jeff Bezos z Amazonu či iný známy filantrop Schwartz György), Fantozziho presvedčí, že mu vlastne ide (podobne ako jemu) o nastolenie všeobecnej humanity a spoločenského konsenzu medzi pracujúcimi a zamestnávateľmi. „Je to len otázka terminológie… zmýšľam presne ako vy…. ja som taký osvietený človek…,“ …ale v tom šéfa preruší Fantozzi, ktorý sa ho spýta, či je komunista. V tom zaznie hrom! Zaznelo zakázané slovo!

Šéf odpovedá: „No komunista zrovna nie, ja som skôr taký mierny pokrokár. Je za potreby aby sa v prípade problémov všetci dobrí ľudia ako ja a vy naučili schádzať sa mierumilovne a nenásilne na celej rade občianskych a demokratických jednaní…,“ vysvetľuje „osvietený“ filantrop. Fantozzi však dodá, že takýto proces by mohol trvať snáď tisíc rokov. Veľký šéf odpovedá, že si na to môže počkať. Fantozzi pokorne pochopí, že je všetko stratené a dobrovoľne sa stáva živou rybou v akváriu so zamestnancami. Geniálne.

Táto scéna je zároveň manifestom nemohúcnosti zmeny systému, až existenciálnou tragikou o podstate kapitalizmu. Folagrove snahy sa pri všemocnosti veľkého šéfa a jeho neschopnosti získať si pre svoje myšlienky v konzumnej spoločnosti (snáď okrem Fantozziho), javia ako márnosť. Nuž, ale aká je alternatíva? Nie je práve Villagiovský humor alternatívou? Nie je práve výsmech systému skutočným oslobodením? Pasívny odpor cez humor sa v stave nemohúcnosti stava existenciálnym vyslobodením.

KRÁSNA ZEMĚ AKO NADČASOVÁ KRITIKA

„Keď som napísal prvého Fantozziho, Európa bola v úplne inej situácii. Stredná trieda dúfala v šťastné zaj­trajšky, ktoré by im mohol priniesť socializmus. Dnes je však iná situácia. Nikto už nedúfa v zlepšenie svojej životnej úrovne. Stredná trieda je neistá, možno až nešťastná.“
– Paolo Villagio

Nedá mi ešte jedno filmové odporúčanie. Aj keď film Il… Belpaese (1977) nepatrí do série Fantozziho príbehov, Villagio je charakterový herec, takže v ňom zase raz uvidíte len a len postavu Fantozziho, akurát s menom Guido. Sebavedomý mladý muž sa po dlhej dobe prác na ropnej plošine v Perzskom zálive, s dostatkom peňazí a víziami o novom podnikateľskom sne, vracia do rodného Talianska. Chce si splniť svoj sen, otvoriť si klenotnícky obchod.

Avšak Taliansko sa za 10 rokov trošičku zmenilo. V krajine vládne chaos, štát prakticky nefunguje. Guido sa ale nevzdáva a rozhodne sa budovať svoj veľký sen. Tento film je vynikajúcou kritikou nielen systému ako takého, ale aj kontrakultúrnych hnutí, ktoré v podstate neponúkli žiadnu alternatívu, iba ďalší chaos. S fantozziovský humorom zažijete poriadnu dávku tragikomickej zábavy, ktorá až priveľmi pripomína svet, do ktorého sa rútime…

COMRADES, BERTE SI PRÍKLAD

Iste, ľavicová inteligencia to má v týchto časoch ťažké. Prakticky je vyšachovaná z médií a totálne vyšachovaná z umeleckej sféry. Niečo by som vám o tom vedel hovoriť. Ale napriek tomu si myslím, že ak chce ľavica zaujať mladého človeka 21. storočia, Villagio je perfektným príkladom ako sa to dá. Viac než tisíce manifestov a naštvaných statusov je nič oproti dobrému filmu alebo vtipnej poviedke, ktorú pozná tisíce ľudí. Pochopili to kedysi aj davisti, že umenie je prostriedkom pretvárania spoločnosti. A vedel to aj Gramsci, Adorno a mnohí ďalší myslitelia. Ľavica potrebuje umelcov, vtipných umelcov ako bol nielen Villagio, Chaplin, ale aj náš Janko Jesenský či Jaroslav Hašek, ktorého Švejk je tak dokonalý, že ho nedokážu odignorovať ani ultrakomerčné televízie. Nemôžu odignorovať ani perfektné rozprávky s jasným ideovým posolstvom typu Cisárov pekár, pekárov cisár, Byl jednou jeden král či Princezna se zlatou hvězdou.

Villagio sám kandidoval za revolučnú komunistickú stranu Ľudová demokracia, avšak neúspešne. Oveľa väčší úspech a osoh na poli boja so systémom urobil prostredníctvom svojej postavy, ktorá bola inšpirovaná jeho vlastným pôsobením v práci úradníka. Villagiov Fantozzi urobil pre kritiku systému viac, než stovky folagrovských uhundraných kritikov bez akéhokoľvek spoločenského dosahu. Humor otvára ľuďom oči a oslobodzuje od systému! Janošovského fejtón o spartakiáde je toho krásnym príkladom. Nebol vari Švejk skutočne slobodným človekom? Humor je existenciálnym oslobodením od nemohúcnosti, teda až do chvíle, kým nám ho progresívni cenzorinezakážu v mene boja proti nebezpečným kritikom liberálnej demorakcie.

LP

---