Príspevok približuje širší geopolitický a politický kontext Slovenského národného povstania so zreteľom na osobnosti Milana Hodžu a Vavra Šrobára. Osobitná pozornosť je venovaná Parížskemu memorandu z roku 1939, ktoré pod vedením Hodžu a ďalších exilových politikov načrtlo koncepciu rovnoprávneho československého štátu. Dokument, ignorovaný exilovou vládou, mohol zmierniť česko-slovenské napätia ešte pred koncom vojny. Druhou významnou postavou je Vavro Šrobár — niekdajší hlasista, matičiar a politik, ktorý sa na sklonku života opäť zapojil do protifašistického odboja. Napriek generačným a politickým rozporom sa stal spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a jeho osobné väzby na Stalina i exilové kruhy ovplyvnili povojnové usporiadanie krajiny. Text ponúka pohľad na dve rozdielne, no vzájomne prepojené osobnosti, ktoré formovali slovenskú a československú politiku v jednom z najvypätejších období 20. storočia.
Ukážka z knihy BOJOVALI ZA NAŠU SLOBODU.
Úvod
Slovenské národné povstanie bolo slovenskou odpoveďou na nemeckú civilizačnú rozpínavosť, ktorá bola ideologicky zakotvená v geopolitických cieľoch vtedajšieho nacistického Nemecka. Osnovou geopolitického jestvovania Nemecka bola teória o nemeckom, civilizačne aktívnom „Nadčloveku“, ktorý má právo a povinnosť rozširovať svoju geografickú prítomnosť všade, a prioritne na území Slovanskej civilizácie, ktorá by svojím nerastným bohatstvom a ľudským potenciálom poskytovala Nemecku plnohodnotnú surovinovú a zdrojovú autarkiu. Ovládnutie takého obrovského územia s jeho pracovným – ľudským potenciálom „Podľudí“ malo tvoriť budúci nemecký životný priestor – „Lebensraum“ a geopolitický status globálnej veľmoci rovnajúcej sa významu vtedajšej Veľkej Británie. Autorom tejto geopolitickej koncepcie bol nemecký geograf, geopolitik, generál a člen NSDAP Karl Haushofer.
Geopolitické pozadie SNP
V čase SNP už bola v plnom prúde svetová vojna, v ktorej sa Slovensko, ako satelit nacistického Nemecka, nachádzalo vo vojnovom stave s krajinami spojencov. Hitlerova Tretia ríša ovládala väčšinu strednej a východnej Európy, pričom Slovensko malo svoj vlastný režim vedený Jozefom Tisom. Postup Červenej armády zo Sovietskeho zväzu na západ predstavoval bezprostrednú hrozbu pre nemeckú kontrolu nad regiónom, čo vytváralo napätú situáciu aj na Slovensku.
Po víťazných bitkách pri Stalingrade (1942) a pri Kursku ( v lete 1943) začala Červená armáda tlačiť nemecké vojská smerom na západ, čím sa blížila k Slovensku. Toto vytvorilo podmienky pre vypuknutie povstania, pretože mnoho Slovákov, vrátane časti armády a partizánov, sa chceli pripojiť k boju proti nacistom. Povstalci dúfali, že spolupráca s Červenou armádou pomôže nielen vojensky, ale aj geopoliticky, pretože sa očakávalo, že Slovensko sa po vojne dostane na stranu víťazov.
***
Povstanie bolo nielen bojom proti nacistom, ale aj pokusom obnoviť Československo, ktoré bolo rozdelené po Mníchovskej dohode v roku 1938 a vyhlásení Slovenského štátu v roku 1939. Československá exilová vláda v Londýne, na čele s Edvardom Benešom, podporovala povstanie, pretože videla príležitosť na obnovenie Československa po vojne. SNP malo aj medzinárodný rozmer z hľadiska legitimizácie. Povstanie vyslalo signál do zahraničia, že Slovensko sa nechce viazať na režim Jozefa Tisa a fašistické Nemecko, ale je pripravené bojovať za oslobodenie a návrat k demokratickým princípom. Pre Československo to bol dôležitý krok smerom k tomu, aby bolo vnímané ako súčasť protifašistickej koalície.
***
Ako uvádza historik Michal Macháček,[1] už v roku 1943 prilieta zo Sovietskeho zväzu Karol Šmidke s cieľom obnovenia komunistickej siete pre odbojovú činnosť, ktorá v tom čase nefungovala (väčšina aktérov bola pozatváraná). Šmidke sa podľa Macháčka, ktorý čerpal z moskovských archívov, napojil na Gustáva Husák na avizo Eduard Friša[2], ktorý pracoval v moskovskom rozhlase ako starý priateľ Husáka, na ktorého mal pozitívne referencie – tak vzniklo V. ilegálne vedenie strany s cieľom vyjednávania s ostatnými politickým prúdmi. A tak došlo k rozvíjaniu komunistickej siete a jednaní s ďalšími demokratickými aktérmi.
V tom čase sú Široký a Ďuriš vo väzení, no komunikuje sa podľa Macháčka aj s nimi. Podľa Macháčka, keď sa rozhodovalo o tom, s kým spolupracovať a s kým nespolupracovať, výrazný vplyv mala generačná otázka a genéza osobných vzťahov a stereotypov. V kontexte medzinárodného kontextu Slovenského národného povstania, a pre komplexnejšie doplnenie predloženého zborníka nemožno zabúdať ani na úlohy osobností československého razenia, teda Milana Hodžu a Vavra Šrobára.
Tematika je čiastočne spracovaná v zborníkoch Slovenského ústavu politických vied Dr. Vavro Šrobár: politik, publicista a národnosvetový pracovník[3] a Milan Hodža ako aktér medzinárodných vzťahov.[4]
Predtým si priblížme situáciu. Problém je pomerne zložitý vzhľadom na to, že v súdobých politických kontextoch bojovali medzi sebou dva koncepty, pričom prvý iniciovali Husák, Novomeský, Šmidke, Lettrich, Ursíny a ďalší vo Vianočnej dohode, teda obnovenie povojnovej republiky v kontexte vzťahu „rovný s rovným.“ Iný koncept razil Eduard Beneš, ktorý usiloval o kontinuitu s československou centralistickou ústavou z roku 1920 so všetkými chybami. Šrobár a Hodža patrili z hľadiska minulosti zástancovia kontinuity s čechoslovakistickou orientáciou, čo sa však postupom času menilo.
***
Milan Hodža, ktorý na jeseň 1938 opustil Československo, usadil sa najskôr vo Francúzsku, neskôr Švajčiarsku, Francúzsku a USA. Vo Francúzsku sa stáva predsedom exilového orgánu Slovenskej národnej rady 1939 až 1940, ktorá bola založená ako opozičný orgán voči Československému národnému výboru, vzniká ešte pred ilegálnou SNR.[5] Jej úlohou bol vznik rovnoprávneho československého štátu, pričom akceptoval Žilinskú dohodu a zákon o autonómii Slovenska s prípustnými korektúrami. Hodža tak vytvoril doslova pôdu pre základ princípy „rovný s rovným“, ktorý sa neskôr objavuje vo Vianočnej dohode. Pozoruhodné je v tomto kontexte tzv. parížske memorandum. Bližšie problematiku analyzuje Ladislav Hohoš v knihe Clementis & Mináč: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“?, pričom zdôrazňuje, že dokumentu zasiahol aj Vladimír Clementis:
„V októbri pohnutého roku 1939 v Paríži slovenskí politici Š. Osuský, J. Paulíny-Tóth, M. Hodža a V. Clementis vypracovali v dvoch verziách memorandum pre E. Beneša o slovenskej otázke. „Centralizmus zavedený v roku 1919 a pestovaný 20 rokov vytvoril medzi Slovákmi a Čechmi stenu, ktorá sa dnes odstrániť nedá. Ide preto o to, stenu tak snížiť, aby si Slováci a Česi mohli podať ruku, obejmúť sa a vzájomne sa podoprieť.“ Považovali za nezbytné, aby „terajšie vývojové štádium slovenského národného uvedomenia našlo svoj výraz v úprave zákonodarstva, ako aj výkonnej moci na Slovensku“. Ďalej sa v memorande popisujú kompetencie spoločných ústredných orgánov, ústrednej vlády, zemských snemov a vlád. Predpokladali, že „podrobnú a konečnú úpravu pomeru ústavoprávného prevedie český a slovenský národ svojimi volenými zástupcami už v spoločnom sneme, alebo osobitných ústavodarných zboroch, tak aby jednostranné majorizovanie bolo vylúčené.“ Parížske memorandum z roku 1939 je pozoruhodným dokumentom, ktorý videl ďaleko do budúcnosti a mohol prispieť k vyriešeniu štátoprávneho usporiadania spoločného štátu Čechov a Slovákov. Na memorande sa podieľal aj V. Clementis. Pravdaže exilový prezident Beneš memorandum nikdy neakceptoval a odmietal o ňom rokovať, londýnska vláda zotrvávala na pozíciách nacionálneho šovinizmu. Exilová vláda bola zmätená po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944. Podľa spomienok G. Husáka sa za povstanie postavil len komentátor BBC Peter Hron, ktorý mal vtedy postavenie súkromnej osoby. „Zásahy tejto vlády vytvorili «komplikácie» v Moskve a najmä oneskorené riešenie pomoci SNP“. Po formálnej stránke slovenská štátnosť právne vznikla až 1. 1. 1969 na základe ústavného zákona 143/1968 Zb., ktorý bol prijatý v Bratislave zásluhou G. Husáka a podpísaný 30. 10. 1968.“[6]
Takže ešte raz treba zopakovať, že išlo o orgán, ktorý tvoril opozíciu voči Benešovej koncepcii. Potom, čo obsadila nemecká armáda Francúzko, padol aj Paríž a sídlo Česko-Slovenskej národnej rady (časť zaistili britské bezpečnostné orgány na podet F. Moravca; M. Hodža kapituloval po uznaní dočasnej čs. vlády Veľkou Britániou 21. 7. 1940).[7] Hodža neskôr pôsobí v USA, aktivizuje sa v krajanských spolkoch, vytvára koncepciu konfederácie podunajských štátov, to je však už téma na inú, samostatnú štúdiu. Zomiera v exile, 27. júna 1944 v Clearwateri, v USA a pochovaný je v Chicagu.
V kontexte zborníka treba dodať, že Milan Hodža patrí k významnej národoveckej rodine hodžovcov, synovec štúrovca Michala Miloslava Hodžu, ktorý stál pri najvýznamnejších politických aktoch 19. storočia ako napr. Žiadosti slovenského národa. Hodža je tiež čestným predsedom Matice slovenskej v Srbsku, kde dodnes visí jeho portrét. Výrazne sa angažoval v matičnej, kultúrnej a osvetovej činnosti taktiež počas pôsobenia v Amerike, a to aj v kontexte zahraničných Slovákov.
***
Čo sa týka lekára, politika, štátnika, redaktora, hlasistu, spisovateľa, pedagóga, spoluzakladateľa Československej republiky, predsedu povstaleckej Slovenskej národnej rady a predsedu Matice slovenskej Vavra Šrobára, tak ten bol medzi rokmi 1925 až 1935 senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu, pričom sa dostal do konfliktu s Hlinkom a Hodžom, keď mu odmietli kandidatúru. Utiahol sa do Trenčianskych Teplíc, odišiel do dôchodku, no po vzniku Slovenského štátu za zapojil do odboja. Podľa Fremala a Mičeva (Dr. Vavro Šrobár v odboji a SNP[8]), ktorí sa odvolávajú na Jablonického[9] a Husáka[10], sa v roku 1943 Vavro Šrobár ako sedemdesiatročný penzista žijúci v Trenčianskych Tepliciach odhodlal vstúpiť do protifašistického odboja, pričom sa často zdržiaval v Bratislave, kde sa aktivizovala Šrobárova skupina. Marián Gešper pripomína, že táto skupina bola oddaná československej exilovej vláde a prezidentovi Edvardovi Benešovi v Londýne.[11]
Šrobár zvolával porady so starými politikmi z predmníchovskej republiky, s cieľom prevziať moc po páde nacizmu, pričom mnoho porád sa konalo v Bytči za účasti M. Mičuru, A. Štefánka, M. Sokola, I. Karvaša, P. Zaťka, J. Ursínyho, I. Pietor, P. Hronca a i. Husák dodáva, že mali zabezpečiť obnovenie ČSR so všetkými negatívami a bez revolučných násilností a zmien, a bez komunistov a sociálnych demokratov. So Šrobárovou skupinou pracovali dôstojníci slovenskej armády a taktiež spolupracovníci z Ústrednej štátnej bezpečnosti, ktorí kryli odbojovú činnosť.
Skupina Šrobára spolupracovala so skupinami Flóra, Justícia a spravodajskými službami Hela, Zera a mala vplyv aj na rádiové spojenie s čs. politickými kruhmi v Londýne pomocou tajných vysielačiek. Šrobár mal styky so spravodajskými dôstojníkmi, ktorí tiež nadviazali spojenie s českým odbojom a podieľali sa na presunu budúcich francúzskych partizánov z Maďarska na Slovensko. Vzniklo tiež Memorandom piatich bývalých ministrov alebo Šrobárovo memorandum, kde sa píše „o rovnosti s bratmi Čechmi a nič viacej“.[12]
Vavro Šrobár sa tiež podieľal na mnohých pokusoch o zjednocovanie v rámci odboja, no neboli úspešné vzhľadom na nezapojenie komunistov (dôvodom bola najmä vtedajšia orientácia komunistov na vznik sovietskeho Slovenska). Zmena nastala až vznikom V. ilegálneho ústredného vedenia KSS, ktoré skoncovalo s heslom sovietskeho Slovenska a Zmluva o priateľstva, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ZSSR a československou exilovou vládou na čele s Benešom, čo postupne viedlo k Vianočnej dohode, z ktorej bol však Vavro Šrobár vynechaný aj pre animozity s Gustávom Husákom. Treba dodať, a možno súhlasiť s tým, ako uvádza Marián Gešper, že Vavro Šrobár patrí k najvýraznejším, no zároveň najkontroverznejším osobnostiam slovenskej politiky 20. storočia.[13]
Sám Šrobár mal ambíciu postaviť sa na čelo SNP, avšak nakoniec uznal povstaleckú SNR, ktorej sa stal spolupredsedom za občiansko-demokratický odboj. Keď bolo SNP potlačené, odchádza k Červenej armáde do Ľvova, kde sa v marci 1945 stáva členom česko-slovenskej delegácie na moskovských rokovaniach s J. V. Stalinom (získal si jeho dôveru, čo mu zabezpečilo aj budúcu kariéru). [14] Podľa P. Vencela bol „Šrobár agent NKVD a osobne sa poznal so Stalinom, ktorý ho po celý čas jeho aktuálnej politickej kariéry chránil. Len tak sa dá vysvetliť, že prežil všetky režimy v ministerských funkciách bez straty kytičky. Mňa osobne zaujímalo, ako sa mu podarilo dostať až tak vysoko ‒ priamo k Stalinovi.“[15] Vencel ďalej píše:
„Šrobár prežil všetky režimy bez problémov. Šrobár pri rokovaniach o zmluve o priateľstve a vzájomnej pomoci medzi ČSR a ZSSR v roku 1944 sedel po pravici Stalina. Pri rokovaní v Kremli Stalin úplne ignoroval Beneša i Gottwalda a venoval sa výlučne Šrobárovi. A to nebolo len pre jeho výborný ťah v nasávaní vodky. Komunistický československý minister Kopecký neskôr uvádza ako výnimočnú udalosť, keď si po podpísaní Zmluvy pozval Stalin Šrobára na súkromné premietanie obľúbeného filmu. Do kina so Stalinom mohli vstúpiť len jeho najbližší spolupracovníci z ÚV KSSZ.“ [16]
Na otázku prečo Šrobár dostal do konfliktu s Hodžom odpovedá P. Vencel:
„Okolo roka 1930 mal výhodu pred Šrobárom, že bol aktívnejší a že jeho koncepcia mala na Slovensku úspech. Šrobárova politika ostáva na Slovensku osamotená. Konflikt s Hodžom sa končí ich úplným rozchodom. Určite tu okrem politických dôvodov zohrala hlavnú rolu závisť Šrobára pre jeho politické úspechy. Šrobár išiel dole. Po voľbách 1935 sa rozlúčil s postom senátora a do politiky nezasahoval. Hodža prežíval nový vzostup. Získal post ministerského predsedu.“ [17]
Napriek mnohým kontroverziám patrí Vavro Šrobár k významným osobnostiam slovenskej histórie, politiky a kultúry. Pri protektorovi T. G. Masarykovi, zúčastnil sa aj oživujúceho valného zhromaždenia Matice slovenskej 5. augusta 1919, kde ho zvolili za jedného z predsedov Matice slovenskej popri ďalšom zakladateľov štátnosti Matúšovi Dulovi. Šrobár úradne ako minister schválil stanovy Matice slovenskej a napomohol aj vzniku Spolku slovenských spisovateľov. Šrobár, ktorý nepodporil matičný zápas o spisovnú slovenčinu, napokon mení svoje stanoviská a počas obdobia SNP prehodnocuje svoj postoj k čechoslovakizmu, čo potvrdzuje aj Fremal, ktorý konštatuje, že obnovenie predmníchovského Československa by nebolo možné. Čo sa týka dohry je role v SNP, musíme sa ešte vrátiť k moskovským rokovaniam. Tie podrobne rozoberajú Fremal a Mičev.
Šrobár vystúpil v celku 10 krát, pričom stanovisko SNR obhajoval nasledujúcim spôsobom: „My sme v roku 1918 nekládli žiadne garancie na zabezpečenie národnej existencie. Za dvadsať rokov však dôvora upadla, pretože sa diali veci, ktoré by sa medzi bratmi diať nemali. Chceme teda, aby sa v budúcnosti takéto veci nemohli vyvinúť. … Chceme len, aby sme žili ako rovný s rovným a nežiadame žiadne výnimky oproti českým krajinám.“[18]
Už na rokovaniach 28. marca 1945 sa dohodli, že ministrom financií Národného frontu bude práve Vavro Šrobár. [19] Šrobár si napriek svojej počiatočnej čechoslovakistickej orientácii osvojil koncepciu „rovný s rovným“ a zúčastnil sa tiež Košického vládneho programu. Potom však, ako uvádzajú Fremal a Mičev, prišli tri pražské dohody a nová ČSR sa opäť vyvinula do centralistického štátu bez rovnoprávneho postavenie. Federatívny model čakal na svoje presadenia až v 60. rokoch 20. storočia. Ako uvádza Marián Gešper, po roku 1946 začal spolupracovať s komunistickým hnutím ako predseda jeho statelitnej Strany slobody aj po februári 1948 sa udržal vo vrcholovej politike; získava dokonca Rad republiky.[20] Zomiera v roku 1950, no ešte pred smrťou sa stihne stretnúť znova so Stalinom. Opisuje to Jozef Hajko (ten však čerpal z Husákových spomienok):
„V marci 1945, keď sa v Moskve rokovalo o budúcich pomeroch v obnovenom Československu, usporiadal Stalin slávnostnú večeru. V. Šrobár bol na nej a sedel hneď vedľa Josifa Stalina. Ako jediný držal s nim krok v popíjaní. J. Stalin to ocenil, v kine mu neskôr dokonca ukazoval Budapešť zničenú Červenou armádou a Šrobára ako neochvejného protimaďarského politika sa pýtal, či je s tým spokojný. … Nasadenie V. Šrobára pretláčal K. Gottwald, možno preto, že v Stalinovej pamäti ostal ako dobrý spoločník.“[21]
***
Podľa Macháčka „Husák Šrobára nevedel vystáť,“ a snažil sa ho nechať mimo túto sieť, preto jedná s bývalými agrárnikmi Lettrichom a Ursínym a Josko. Podľa M. Pekníka bol Šrobár pre svoj vek podceňovaný, ako neškodný starec, no jeho kroky neboli len stareckým mámením ale politickou realitou (vedel si napr. zariadiť kontakty s vojenskými zložkami v Hronseku s M. Ferienčíkom, bratmi Veselovcami a ďalšími, takže mal prehľad o názoroch vojakov).[22] Pred Vianočnou dohodou bol pokus skontaktovať aj bývalých umiernených ľudákov ako Karol Sidor či Pavol Čarnogurský, ktorí sa orientovali na poľskú štátno-právnu variantu. V rámci ľavicových sociálnych demokratov sa do odboja zapájajú sociálny demokrati na čele s Ivanom Horváthom (s čím súvisí neskôr zjednotenie sociálnych demokratov s komunistami), národohospodár Peter Zaťko, ďalej Imrich Karvaš v kontexte zásobovania SNP. Podľa Macháčka boli jednania problematické, nakoľko hrala ešte rolu aj vízia sovietskeho Slovenska:
„To bolo posunuté ďalej vďaka zmluve československo-sovietskej z roku 12. 12. 1943, ktorá to doriešila a ukázal kam ten kompas ide… odmietanie jednanie so Šrobárom a nakoniec sa skupina agrárnikov odvrháva od Karola Sidora, pretože sa tie informácie dostávajú do Londýna, vtedy Ján Masaryk mal tvrdý prejav proti K. Sidorovi… agrárnici museli urobiť kompromisy, nakoľko boli napojení na Milana Hodžu, ktorý mal nevraživé vzťahy s Eduardom Benešom…“ [23]
Napokon sa dohodli, že na koncepte Československa, ale so štátno-právnym dualizmom. Podľa svedectva Novomeského vytvoril generálny koncept Vianočnej dohody Husák, konzultoval to so Šmidkem, pričom o drobnostiach sa dohovárali, k čomu však Macháček dodáva, že výraznú úlohu mal podľa iných svedectiev aj Lettrich. [24]
Podľa Macháčka bola asi chyba, že Šrobár a skupina okolo neho nebola spočiatku prijatá, no dodáva, že „nakoniec sa na tom priamo podieľajú, keď sú na začiatku povstania kooptovaní ľudia okolo Šrobár… Šrobár sa stáva predsedom SNR… dáva sa tu tiež odkaz na medzinárodnú spoluprácu s exilovou vládou v Londýne, pričom tam nie je priamo menovaný Beneš.“ [25] Podľa Macháčka to môže súvisieť s osobnou animozitou, nakoľko Husák uznával Beneša ako veľkého politika, no vnímal ho aj ako českého nacionalistu, pričom mu nedokázal odpustiť čechoslovakizmus (Česi a Slováci sú jeden národ, nie dva samostatné národy, čo Beneš opakoval aj v rozhlasových prejavoch).
***
Vráťme sa ešte k medzinárodnému kontextu. Povstanie malo teda širší geopolitický význam pre mocnosti, ktoré v tom čase bojovali proti nacistickému Nemecku. Sovietsky zväz vnímal SNP ako príležitosť na oslabenie nemeckej kontroly v strednej Európe a posilnenie svojho vplyvu v regióne. Z tohto dôvodu bola urýchlene zorganizovaná Karpatsko-duklianska operácia (september 1944) na podporu Slovenského národného povstania. Do povstania na Slovensku bolo navyše poslaných okolo 3 tisíc sovietskych partizánov, ktorí mali svojimi skúsenosťami kvalitatívne pozdvihnúť ozbrojený odpor Slovákov. Západné mocnosti, ako Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, poskytovali určitú formu podpory, avšak primárne sa sústredili na západný front a vylodenie v Normandii (jún 1944). Teheránska konferencia veľkej trojky (ZSSR, USA a V.B.) na sklonku roku 1943 rozhodla o povojnových sférach vplyvu, kde Československo malo patriť do sovietskej sféry. Stalinov návrh na otvorenie druhého frontu vo francúzskej Normandii bol podporený americkým prezidentom Roosweltom, na úkor návrhu Churchilla, ktorý chcel lišiacky otvoriť druhý front na Balkáne, čo by zotrelo presnú líniu rozdelenia geopolitických vplyvov v Európe. Úspech sovietskej strany na mierových konferenciách veľkej trojky závisel v nie malej miere aj od nezhôd medzi Roosweltom a Churchillom, keďže Veľká Británia chcela uchovať svoj globálny veľmocenský status lídra Západu a kontrolu svetového oceánu a jeho strategických morských komunikácií. Po vojne však rolu lídra Západu prevzali Spojené štáty Americké, ktoré utrpeli najmenšie straty vo vojne.
Globálne geopolitické dôsledky Druhej svetovej vojny
Sovietsky zväz vniesol rozhodujúci vklad do porážky fašizmu, ale utrpel aj najväčšie straty zo všetkých víťazných mocností. Víťazstvo ZSSR nad fašistickým Nemeckom malo i výrazný vplyv na zmenu dovtedajšieho svetového mocenského usporiadania. Ruský geopolitik a generál Leonid Ivašov charakterizoval tieto zmeny takto:
- Nastal definitívny koniec eurocentrického modelu svetového poriadku.
- Pod tlakom sovietskeho víťazstva sa rozpadol svetový koloniálny model, delenie ľudstva na barbarské a civilizované národy sveta. Všetky národy boli uznané ako kultúrno-civilizačne a politicky rovnoprávne.
- V geopolitickom systéme sveta sa objavili 3 cesty rozvoja štátov – kapitalistický, socialistický a zmiešaný (Hnutie nezúčastnených).
- Prvý krát v histórii ľudstva bol vytvorený medzinárodný bezpečnostný systém, založený na rovnováhe síl a vzájomného balansu pod vedením nadnárodných štruktúr celosvetového vplyvu (Organizácia spojených národov).
Druhá svetová vojna priniesla niekoľko zásadných zmien aj geopolitickému Západu. Jednoznačne dominujúcimi geopolitickými aktérmi sa stali morské civilizácie ako USA a Veľká Británia. V anglo-saskom svete sa uskutočnila už zmienená zmena lídra Západu z Veľkej Británie na USA. Po 2. Svetovej vojne sa stalo skutočnosťou sformovanie sa historicky jednotného Západu vrátane Južnej Kórey a Japonska, pričom status jednotlivých štátov a ich suverenita sa výrazne obmedzila v prospech kolektívneho Západu a prioritne k USA ako hegemónovi. Socialistický blok fungoval recipročne s obmedzenou suverenitou vo vzťahu k ZSSR ako svojmu hegemónovi.
Víťazstvo Nemecka v Druhej svetovej vojne by znamenalo ideologickú až fanatickú gradáciu neľudského, koloniálneho usporiadania a vykorisťovania sveta prostredníctvom spojeneckej a fašistickej geopolitickej osi Berlín – Rím – Tokijo. Slovenské národné povstanie a partizánsky odpor de facto zasadil v strednej Európe svoj výrazný klinec do rakvy nemeckého fašizmu. Takým sústredeným a organizovaným odporom voči fašistickej presile sa nemôžu v Európe okrem štátov bývalej Juhoslávie pochváliť žiadne väčšie a početnejšie národy.
Dr. Erik Germuška, PhD. v spolupráci s PhDr. Lukášom Perným, PhD. (doplnené informácie o Hodžovi a Šrobárovi)
[1] MACHÁČEK, Michal. Vianočná dohoda a dnešok. Bratislava : Inštitút ASA, 2024, https://www.youtube.com/watch?v=_Y8S-H7DToQ&t=1221s&ab_channel=InstitutASA
[2] Vyzdvihol Husákov organizačný talent a disciplinovanosť.
[3] PEKNÍK, Miroslav a kol. Dr. Vavro Šrobár: politik, publicista a národnosvetový pracovník. Bratislava : UPV SAV, 2012.
[4] GONĚC, Vladimír, PEKNÍK, Miroslav a kol. MILAN HOĎZA ako aktér medzinárodných vzťahov. Bratislava : UPV SAV, 2015.
[5] Tento orgán vytvoril 22. 11. 1939 bývalý čs. predseda vlády M. Hodža po príchode do emigrácia, predchádzali tomu dlhé rokovanie s emigrantmi okolo Beneša. Založilo ho Hodža, tajomník P. Prídavok, členmi J. Paulíny-Tóth a M. Janota.
[6] HOHOŠ, Ladislav. Úvaha o politike a osude politika. In: PERNÝ, Lukáš, GEŠPER, Marián (eds.). Clementis & Mináč: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“. Martin : Matica slovenská, 2023.
[7] http://www.jozefmiko.sk/57-Peter-Pridavok-Dar-slovenskemu-narodu/01-Rim-Peter-Pridavok-Dar-slovenskemu-narodu-Zoznam-knih/04-POLITICKE-AKTIVITY-Londyn/Slovenska-narodna-rada-v-Londyne/Slovenska-narodna-rada-v-Londyne.pdf
[8] PEKNÍK, Miroslav a kol. Dr. Vavro Šrobár: politik, publicista a národnosvetový pracovník. Bratislava : UPV SAV, 2012.
[9] JABLONICKÝ, J. Z ilegality do povstania. Bratislava : Epocha, 1969.
[10] HUSÁK, Gustáv. Svedectvo o SNP. Bratislava : VPL, 1964, s. 62.
[11] GEŠPER, Marián, PARENIČKA, Pavol. Predsedovia Matice slovenskej 1863 – 2019. Martin : Matica slovenská, 2019, s. 49.
[12] PREČAN, V. Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava : VPL, 1965, s. 90.
[13] GEŠPER, Marián, PARENIČKA, Pavol. Predsedovia Matice slovenskej 1863 – 2019. Martin : Matica slovenská,2019, s. 49.
[14] GEŠPER, Marián, PARENIČKA, Pavol. Predsedovia Matice slovenskej 1863 – 2019. Martin : Matica slovenská,2019, s. 50.
[15] VENCEL, P. Zaznávaný aj vyzdvihovaný nezmar Vavro Šrobár. In: SNN, 2019, https://snn.sk/news/zaznavany-aj-vyzdvihovany-nezmar-vavro-srobar/
[16] VENCEL, P. Zaznávaný aj vyzdvihovaný nezmar Vavro Šrobár. In: SNN, 2019, https://snn.sk/news/zaznavany-aj-vyzdvihovany-nezmar-vavro-srobar/
[17] VENCEL, P. Zaznávaný aj vyzdvihovaný nezmar Vavro Šrobár. In: SNN, 2019, https://snn.sk/news/zaznavany-aj-vyzdvihovany-nezmar-vavro-srobar/
[18] PLEVZA, V. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 3. diel. Dokumenty. Bratislava : Pravda, 1984.
[19] PEKNÍK, Miroslav a kol. Dr. Vavro Šrobár: politik, publicista a národnosvetový pracovník. Bratislava : UPV SAV, 2012, s. 565.
[20] GEŠPER, Marián, PARENIČKA, Pavol. Predsedovia Matice slovenskej 1863 – 2019. Martin : Matica slovenská, 2019, s. 49, 50.
[21] HAJKO, Jozef. Vojnové vystúpenie v roku 1944 si pýtalo väčšiu podporu. In: Postoj.sk, 2017, https://www.postoj.sk/26414/vojnove-vystupenie-v-roku-1944-si-pytalo-vaecsiu-podporu
[22] PEKNÍK, M. Vianočná dohoda a dnešok. Bratislava : Inštitút ASA, 2024, https://www.youtube.com/watch?v=_Y8S-H7DToQ&t=1221s&ab_channel=InstitutASA
[23] MACHÁČEK, Michal. Vianočná dohoda a dnešok. Bratislava : Inštitút ASA, 2024, https://www.youtube.com/watch?v=_Y8S-H7DToQ&t=1221s&ab_channel=InstitutASA
[24] Tamtiež.
[25] Tamtiež.
