Husle a Browning

Tragédia Paľa Biroša (12.III.1906-10.IV.1927)

    Sú hviezdy, ktoré po krátkom, intenzívnom zažiarení zhasnú – navždy. Sú talenty, ktoré nepriazeň doby predčasne pochová. Sú talenty, ktorým súčasníci prorokujú veľkú budúcnosť, len aby na nich súčasnosť zúplna zabudla: akoby nikdy nejestvovali… Ich pamiatku nikto nepripomenie.

    Do tejto smutnej kategórie patrí aj život a tragický osud slovenského huslistu Paľa Biroša, ktorého meno dnes už verejnosti nehovorí vôbec nič.

    Narodil sa 12. marca 1906 vo Veľkej Bytči rodičom Štefanovi (1866-1941) a Jozefíne, rod. Smolkovej (1867-1933). „Pansláv“ Štefan Biroš, povolaním krajčír, patril k hŕstke národne uvedomelých Slovákov, ktorí aj v časoch tuhej maďarizácie zápasili o rodnú reč a slovenskú kultúru v Bytči. Založil tam ochotnícky divadelný krúžok, účinkoval ako herec (napr. v hre Ferka Urbánka Strídža spod Hája), aktivity vyvíjal aj v rozličných spolkoch. Uvedomoval si potrebu vzdelania aj pre ženy, takže dve dcéry poslal študovať do českých škôl. Staral sa o rozvoj umeleckého nadania svojich dvoch synov: staršieho Stanislava (1901-1981) – neskoršieho akademického sochára a mladšieho Pavla.

    Pavol spočiatku študoval na konzervatóriu v Prahe, ale z dôvodu finančných ťažkostí bol po dvoch rokoch nútený vrátiť sa domov. Podarilo sa mu ubytovať sa v Bratislave (1925) a s nádejou, že sa časom nájdu mecenáši z radov vplyvných osobností, usporadúval s podporou Živeny a Matice slovenskej koncerty v menších mestách.

    Koncerty vzbudili záujem, poslucháči boli všade nadšení a tlač mladého huslistu napospol chválila. „Radosťou je nám konštatovať, že jeho koncerty vo Veľkej Bytči, v Lučenci, v Mikuláši, Ružomberku, Turčianskom Sv. Martine atď. boli pre umenie milujúce obecenstvo opravdovými sviatkami,“ – napísal anonymný autor v marcovom vydaní Slováka z roku 1926. „Všade ho prijímali s veľkými sympatiami, lebo všade podával dôkazy svojho nevšedného talentu,“ – spomína sa v jednom z nekrológov. Biroš hrával skladby Mozarta, Beethovena, Corelliho, Paganiniho, Schneidera-Trnavského, Voldana a Schuberta.

    Medzitým sa rozhodol študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Mal sa vzdelávať u vynikajúceho hudobníka Gustava Náhlovského. Po niekoľkých prednáškach však – dozvediac sa, že podľa poriadku akadémie nesmie koncertovať – školu zanechal. Lenže nepravidelný príjem z koncertov mu na živobytie nestačil. Trpel hladom, väčšinu dní boli jeho jediným pokrmom rožky a nápojom biela káva.

    Hneď po príchode do hlavného mesta sa Paľo vďaka svojej družnej, bohémskej povahe spriatelil s mnohými začínajúcimi literátmi. Títo však sami zápasili s existenčnými problémami a nemohli mu výraznejšie pomôcť (trpký údel nezamestnaného zakúsil iba o niekoľko rokov neskôr aj ašpirujúci básnik a hlavná osobnosť tzv. tretej literárnej generácie – Iľja Jozef Marko).

K finančným ťažkostiam sa na dôvažok pridružili zlomyseľné reči neprajníkov, ktorí poukazovali na jeho neukončené vzdelanie a lakomosť naoko veľkých priaznivcov slovenského umenia. Národnie noviny uverejnili 16.1.1927 článok s príznačným názvom Menej závisti a viac súdržnosti, kde sa uvádza: „Paľo Biroš dobre vie, že nie je Příhodom alebo Kocianom, on si je vedomý že je začiatočníkom a to na tvrdom poli slovenského umenia. Neobjednáva a nekupuje kritiky pre seba. Nemá kedy a nemá za čo. Nepoškvrnil meno slovenské doposiaľ, ba naopak, tým mladým, ktorí ešte nekoncertovali na slovenskom vidieku, preboril ľady, zanechajúc v srdciach obecenstva vidieckych miest semeno dôvery voči slovenskému hudobnému umeniu, ktoré aj pre nich bude klíčiť v budúcnosti.“

    Koncom marca 1927 sa Birošovo zúfalstvo, zrejme aj následkom nízkej účasti ľudí na jeho poslednom koncerte v Bratislave a stratou posledného podporovateľa, ktorý mu platil obedy a večere, vystupňovalo. Predal jedny svoje husle a kúpil si nový browning. Údajne uvažoval skúsiť šťastie ako námorník v Bakare, ale potom už nevidel iné východisko ako smrť. Podľa svedectiev sa v sobotu 12. apríla v kruhu priateľov do noci zabával v známej kaviarni Astória, kde sa stretávali umelci a literáti. Dal si zahrať smútočný pochod so slovami, že prítomní známi si na ten pochod ešte budú dlho pamätať.

    V nedeľu o druhej popoludní navštívil svojho kamaráta, novinára Jozefa Igaza (známy aj ako spisovateľ pod menom Jožo Igaz-Biskupický), bývajúceho na Suchom mýte. Igazovi, ktorý takisto trpel núdzou, mal Biroš viackrát povedať: „Kamarát, zastreľme sa: i tak máme obaja jednaký osud!“ Oslovený však tieto reči považoval za žart a nebral ich vážne. U Igaza bol vtedy poštový úradník Teodor Poponyi. Huslista, spomenúc si na svoju matku, sa náhle rozplakal. Potom uviedol, že je hladný a dal Igazovi posledných 20 korún so žiadosťou, nech mu prinesie jedlo.

Obaja muži odišli, nechajúc Biroša samotného. Keď sa vrátili, našli dvere bytu zamknuté. Pozreli sa dnu cez oblok a videli huslistu ležať na dlážke v kaluži krvi. Rozbili oblok a náhlili sa k nemu, ale už nežil. Guľkou z browningu, ktorý priložil k prvému spánku, si prestrelil hlavu: podľa privolaného lekára zomrel okamžite.

    Pri ňom našli list na rozlúčku, v ktorom sa Paľo trpko sťažoval na „tie slovenské papule, ktoré sú plné pekných slov a sľubov – a skutkov nikde…“ Uviedol, že už nemôže ďalej, že sa dosť natrpel hladu a biedy. „A je horko pomyslieť na to, že guľou z revolveru skončilo beznádejné úsilie mladého snaživého človeka, kým iní dostanú viac ako potrebujú: úľavy v povinnostiach, zbytkové statky, štipendiá a uznanie spoločnosti napriek tomu, že majú dosť i vlastných prostriedkov súkromných,“ – zakončil pisateľ článku Len v revolvere našiel pomoc z Robotníckych novín.

Laco Novomeský v Pravde spojil Birošovu samovraždu s prípadom vražednej lúpeže vo Veľkej Bytči i s prípadom chudobného murára z Hlohovca, ktorý z beznádeje zabil všetkých členov svojej rodiny. Podľa neho išlo o tri z mnohých prejavov krízy politického a mocenského systému.

Celkove sa nekrológy niesli v duchu súcitu so zosnulým. Niektoré, vyššie spomenuté radikálne, opozičné periodiká neváhali poukázať na tých, ktorí mu pomôcť mohli, ale nemali záujem. Otvorene demaskovali faloš slovenských boháčov (advokát Ivanka, politik Stodola, hoteliér Palugyay), ktorí huslistovi čestné vstupenky na koncert buď posielali naspäť, alebo ich nezaplatili.

Birošov žalostný skon vzbudil veľký ohlas nielen v slovenskej, ale aj v českej a navyše i v maďarskej a nemeckej tlači. Martin Kukučín referoval v liste známemu, že za mladíkovu smrť je zodpovedný v republike sa rozmáhajúci „amerikanizmus“, „plytká kultúra“, ktorá „páchne amerikanizmom, ale žobráckym, bez amerických dolárov“.

    Spisovateľ Ivan Minárik – mimochodom takisto bytčiansky rodák – sa s Birošom pravdepodobne poznal z bratislavských kaviarní a mal jeho osud na pamäti pri písaní svojej (knižne až posmrtne vydanej) novely Vášeň. Tu Biroš vystupuje pod menom Paľo Štrba. Minárik, využijúc poetickú licenciu, zmenil dôvod huslistovej samovraždy na neopätovanú lásku.

    Paľa Biroša pochovali v meste, kde sa rozhodol pre dobrovoľný odchod zo sveta – a to na Ondrejskom cintoríne. Skromný hrob so schátralým náhrobníkom jestvuje i v súčasnosti. Pripomína nám fátum jedného z galérie neprávom zabudnutých, z radu umelcov, ktorí neuniesli ťarchu bytia.

Foto: archív Martina Mala

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *