V poslednom čase možno badať diskurz ohľadne nepriaznivej demografickej situácie na Slovensku, či už s náčrtmi možných návrhov na riešenie tohto problému alebo bez neho. Jedna vec je ale jasná každému rozumnému a rozmýšľajúcemu človeku – sociálna situácia mladých rodín s malými deťmi je z roka na rok stále horšia a horšia. Napokon, všetci vieme, že priemerný vek prvorodičky sa neustále posúva smerom nahor. Zatiaľ čo pred rokom 1989 nebola veru žiadna zvláštnosť stretávať na ulici 20-ročné mladé ženy s kočiarikmi, v súčasnosti sa priemierný vek prvorodičiek pohybuje medzi 29. a 30. rokom života.
Som si viac než istý, že za tento súčasný neutešený stav do značnej miery môžu predovšetkým terajšie neadekvátne premrštené ceny nehnuteľností, ktorých momentálne predajné ceny absolútne nezodpovedajú realite. Napríklad v Bratislave sa vplyvom prudkého nárastu cien tamojších nehnuteľností tieto stali absolútne nedostupné aj pre nadpriemerne zarábajúcich občanov. Preto sa dá v plnej miere pochopiť, že vyhliadka celoživotného prebývania v drahom podnájme nie je práve motivujúcim faktorom na založenie rodiny. V tomto bode je celkom namieste poznamenať, že zatiaľčo za socializmu stačilo na získanie panelákového bytu vo veľkosti 3+1 v Bratislave zložiť členský vklad do bytového družstva vo výške cca 30 000 Kčs, v súčasnosti, po 30-40 rokoch požívania a následnej amortizácii, sa ten istý byt predáva za 160 000 Eúr. Potom sa môžu všetci čudovať, že odrazu nám hrozí vymieranie. Nečudo, keď sa ani slušne zarábajúci zamestnanec nedokáže ani len priblížiť získať niekedy vlastné bývanie. Niekto môže namietať, že bývať sa predsa dá aj inde ako v Bratislave či väčších mestách, ale tu by som videl jeden významný problém – v lokalitách vidieckeho alebo malomestského typu niekde na strednom alebo východnom Slovensku je pre človeka bez konexií a známostí veľmi náročné získať akékoľvek pracovné miesto , nehovoriac už o takom pracovnom mieste, ktoré by mužovi-otcovi rodiny umožnilo solídne vyfinancovať slušné a dôstojné živobytie pre manželku na materskej dovolenke a deti. V malých mestách totiž sú čo i len trochu slušnejšie pracovné miesta vopred zadané iba pre známych a občan bez známostí a protekčnej tlačenky si môže akurát tak labu lízať. Mimochodom, aj toto je jedna z veľmi dôležitých príčin, prečo po roku 1989 tak desivo upadla životná úroveň väčšiny obyvateľov na dedinách a v menších mestách. Napokon, v spomínaných lokalitách prakticky nie je možné stretnúť mladých ľudí v produktívnom veku, spravidla tam len dožívajú dôchodcovia a starší občania. Lapidárne povedané – čo i len trochu slušné pracovné miesta, ktoré by mladým zaručili určitú perspektívu do budúcna, v týchto lokalitách jednoducho nie sú. Vlastne tam nie je vôbec nič, čo by tam mladých ľudí mohlo udržať. Hic sunt leones, povedal by klasik.
Druhým veľmi významným faktorom odkladania rodičovstva je taktiež neistota udržania si pracovného miesta. Pokým za socializmu mal človek spravidla jedno celoživotné pracovné miesto, z ktorého odišiel po dovŕšení veku 60 rokov do dôchodku, po roku 1989 začalo byť pravidlom spravidla vynútené striedanie jednotlivých pracovných miest kedy je pracujúci občan nútený za svoj produktívny život vystriedať trebárs aj dvadsať zamestnaní. Akiste niet nijakých pochýb o tom, že nutnosť striedať zamestnania ako ponožky nie je práve motivujúcim faktorom na ďalší osobný a profesijný sebarozvoj. Stabilitu pracovného miesta nahradila nevyhnutnosť fluktuovať z jednej pracovnej pozície do druhej. Sotva sa adaptujete na aktuálnej pracovnej pozícii v súčasnom zamestnaní, už sa podvedome obávate, čo nastane, pokiaľ Vám toto pracovné miesto náhodou nevydrží dlhší čas. Čiže je to život vlastne v nikdy nekončiacom strese a napätí, čo nastane, pokiaľ jedného dňa skrátka prídem o prácu., či už vlastnou vinou alebo v dôsledku nepredvídateľných a náhle vzniknutých okolností. Nehovoriac už o tom, že po odchode do dôchodku budem musieť na Sociálnej poisťovni dokladať namiesto jedného tlačiva z jediného celoživotného zamestnania štosy tlačovín rozsahovo na úrovni Starých gréckych bájí a povestí.
Jaroslav Košela
