Jón Gnarr – anarchista starostom islandskej metropoly

Island je fascinujúcou krajinou protikladov – horúcich gejzírov i mrazivých vetrov. Medzi jej najcennejšie vývozné artikle patria dlhé roky hudobné skvosty ako Björk či Sigur Rós. Ľadovým ostrovom sa v roku 2009 prehnal revolučný oheň – o rok nato sa pridala aj sopka Eyjafjallajökull. Naposledy vypukla erupcia nefalšovanej radosti vďaka senzačnémú úspechu islandských futbalistov na EURO 2016. Popri tom všetkom sa Island preslávil aj nevšedným starostom hlavného mesta, ktorý úradoval v rokoch 2010-2014.

Jón Gnarr patril už pred svojou kandidatúrou medzi známe osobnosti. Živil sa ako stand-up humorista, časom sa dokonca vypracoval na hostiteľa vlastnej televíznej show. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ako komediant a herec bez potrebného vzdelania sa nemôže hodiť do politickej súťaže, v ktorej často vyhrávajú ostré lakte, ego a sila peňazí zo strany veľkokapitálu a finančných skupín. Gnarr však nie je z mäkkého cesta…

Humor ako odpoveď

Gnarr I
Gnarrov bestseller. Foto: MadAdminSkillz, CC

Narodil sa 2. januára v roku 1967. Už v detstve sa prejavovali jeho problémy so syndrómom ADHD, dyslexiou či inými pridruženými poruchami učenia. Akoby to nestačilo, vychovávala ho matka-alkoholička a otec-násilník, čo sa prejavilo na jeho problematickom správaní v škole. Keď mal štrnásť rokov, rodičia ho poslali do školy pre problémové deti. „To nebola škola. V oknách boli mreže a my sme boli zamknutí. Strávil som tam dva a pol roka,“ spomína si s odstupom času. Na drsné podmienky a životné situácie však čoskoro našiel efektívnu odpoveď – stal sa ňou humor. Vo svojich prvých komediálnych výstupoch dokonca často parodoval mocichtivé postavičky, pripomínajúce jeho otca. Ani jeden z jeho rodičov sa nedožil dňa začiatku funkčného obdobia. Pre ich excesy a drsnú výchovu však po rokoch nachádza až prekvapivo veľa porozumenia: „Vďaka problémom s mojími rodičmi som získal poznatky o tom, prečo je správanie ľudí také rozmanité. Oni neboli zlí ľudia. Jednoducho boli iba produktom svojich skúseností, keďže si tiež zažili v živote svoje, čo ich poškodilo.“ Okrem humorných vystúpení sa čoskoro začal venovať aj hudbe – ako tínedžer pôsobil v punk-rockovej kapele Nefrennsli, pričom si hovoril Jónsi Punk (Jónsi je v islandčine zdrobnelina Jóna). Vtedy ešte nemohol tušiť, že o vyše dve dekády svojich kolegov z punkového hnutia dotiahne aj do vysokej politiky. Istý čas sa pretĺkal – pracoval v závode Volvo či ako taxikár. Neskôr sa so svojimi komediálnymi skečmi prepracoval cez rozhlas až do televízie, kde pôsobil od roku 1997. Písal scenáre pre populárny komediálny seriál „Fóstbræður“, pričom v ňom aj účinkoval. Naďalej sa venoval aj stand-up vystúpeniam, zahral si však aj v niekoľkých ďalších filmoch a seriáloch, z ktorých niektoré aj produkoval. Svoju kreativitu uplatnil aj v marketingovej sfére.

Finančná kríza

Island sa dlhé roky pokladal za stelesnenie úspechu – vďaka raketovému nárastu bankového sektora sa životná úroveň od polovice 90. rokov prudko zvyšovala. Kým začiatok 21. storočia bol v znamení expanzie islandských žralokov na finančných trhoch (postupne prenikli na trhy v Škandinávii, Veľkej Británii, Holandsku, Belgicku, Nemecku i ďalších štátoch), v tieni svetovej finančnej krízy, odštartovanej pádom Goldman Sachs, sa zrazu aj islandské banky ocitli na pokraji bankrotu. Na ostrov doľahla najhoršia ekonomická depresia v dejinách – bankrot troch najväčších islandských bánk Kaputhing, Landsbanki a Glitnir neveštil nič dobré. Prepákované súvahy a komplexita vzájomných vzťahov medzi bankami, rozličnými investičnými a poistnými spoločnostiami spôsobila dominový efekt – už na jeseň roku 2008 začalo byť jasné, že tri najväčšie islandské banky sú až po uši namočené v dlhoch. Katastrofálnu situáciu umocnil aj výrazný nepomer medzi veľkosťou islandskej ekonomiky a súkromného bankového sektora – úhrnný dlh troch islandských bánk presiahol vyše 60 miliárd dolárov, čo sa rovnalo päťnásobku islandského HDP! Islandská vláda zareagovala získaním kontroly nad všetkými tromi problematickými bankami a zabezpečením vkladov (najmä) domáceho obyvateľstva. Hrozilo však, že sa tým ťarcha astronomických dlhov rozloží medzi populáciu krajiny – v súlade s praxou tichého spojenectva medzi veľkými bankami a vládnymi predstaviteľmi, ktoré najviac vystihuje známa fráza o „privatizácii ziskov a socializácii strát“. Nakoľko pád Landsbanki sa kvôli zahraničným pobočkám výrazne dotkol aj Veľkej Británie a Holandska, medzinárodný rozmer celú situáciu náramne komplikoval. Britská i holandská vláda v súlade s vlastnými legislatívami, zabezpečujúcimi ochranu vkladov klientov súkromných bánk, odškodnili státisíce svojich občanov, navyše kabinet vtedajšieho britského premiéra Gordona Browna prilial olej do ohňa zneužitím protiteroristického zákona na zmrazenie účtov miestnej pobočky Landsbanki – formálne ju tak spolu s islandskou vládou umiestnil na zoznam, kde figurovali teroristické organizácie či štáty podporujúce terorizmus. Briti s Holanďanmi sa vehementne dožadovali kompenzácie od islandskej vlády na čele s Geirom Haardem – tá si síce rýchlo vyrátala, aké katastrofálne následky by islandskej spoločnosti priniesla socializácia strát súkromného sektora, pod enormným tlakom zo zahraničia však evidentne cúvala.

Ľudia v uliciach

V reakcii na tieto udalosti sa zmobilizovalo obyvateľstvo, ktoré vyšlo do ulíc Reykjavíku s jasným posolstvom – odmietnutím splácania dlhov, ktoré nevytvorili oni, nesúhlasili s nimi a napokon o nich ani nevedeli. Z kolapsu obviňovali neopatrný manažment bánk, bezhlavo sa vrhajúci za riskantnými dobrodružstvami na finančných trhoch, ako aj skorumpovanú vládu, uprednostňujúcu záujmy vysokého kapitálu – práve oni sa mali podľa protestujúcich spovedať za svoje chyby, nie ľud. Kým v uliciach Reykjavíku horeli plamene a policajti s chýbajúcimi skúsenosťami na zvládanie pouličných nepokojov rozpačito zasahovali voči čoraz nahnevanejším ľuďom, za oknami parlamentu sa napätie dalo krájať – politickí predstavitelia sa zrazu ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi, keď ich tlačila váha zahraničných požiadaviek, rovnako neoblomní však boli aj ľudia v uliciach. Situácia vyústila do rezignácie Haardeho vlády v januári 2009 a predčasných volieb, v ktorých stratila pravica dlhoročný monopol – žezlo prebrala ľavicová koalícia Sociálno-demokratickej aliancie a Hnutia zelenej ľavice, pričom novou premiérkou sa stala líderka sociálnych demokratov Jóhanna Sigurðardóttir. Do parlamentu sa v dôsledku protestného hnutia dostalo aj novo sformované Občianske hnutie.

Smiech cez slzy

Gnarr II
Foto: Samfylking is, CC

V tomto revolučnom ovzduší skrsla v Gnarrovej hlave myšlienka vystreliť si z celej politickej scény. Svoju ambíciu kandidovať na post šéfa radnice ohlásil vo svojej televíznej show koncom roka 2009, pričom od začiatku ju prezentoval iba ako žart. Na podporu svojej kandidatúry následne založil recesistickú Najlepšiu stranu (Besti Flokkurinn), ktorej členmi sa stali rôzni hudobníci, herci či režiséri, bez akýchkoľvek predošlých skúseností s politikou. Už len samotné logo bolo výsmechom: zámerne si vybrali ten najgýčovejší a vizuálne najhoršie spracovaný obrázok, na ktorom sa skvela ruka s extrémne nešikovným vyobrazením zdvihnutého palca. „Zvolili sme si to najškaredšie písmo a najohavnejšiu farebnú kombináciu,“ vysvetľuje Gnarr vo svojej knihe. Novopečení straníci od začiatku kampane otvorene hovorili, že nič zo svojich sľubov nehodlajú po prípadnom úspechu splniť. Zároveň sa dušovali, že ich správanie bude otvorene korupčné, v protiklade s ostatnými stranami, ktoré pod rúškom veľkohubých vyhlásení a pokryteckého populizmu potichučky riešia rôzne pokútne biznisy. Popritom nastavovali štandardným politikom zrkadlo preexponovaným používaním bežných politických fráz a floskúl. Ostrá satira a nekompromisný sarkazmus sa stali formou protestu voči vládnucím elitám, ktoré namočili Island do dlhového šialenstva. V podobnom duchu sa niesol aj predvolebný videoklip ku skladbe, založenej na melódii megahitu Tiny Turner „The Best“. V závere videa Gnarr, parodizujúc patetické predvolebné vystúpenia politikov, ubezpečuje občanov, že ak ho zvolia, už nikdy viac nebudú vo verejných bazénoch chýbať uteráky zadarmo. „Zabezpečím polárneho medveďa do miestnej ZOO,“ pokračuje v absurdnostiach, pričom víťazoslávne dvíha ruku nad hlavu. Zlatý klinec si však necháva až na neskôr: „Do roku 2020 očistím parlament od drog!“

Hrozba pre veteránov

Gnarr sa predtým o vrcholovú politiku príliš nezaujímal a ako anarchista ju v podstate ani neuznával ako legitímny spôsob riadenia spoločnosti (anarchisti neuznávajú autority – či už vládne, cirkevné alebo kapitalistické, namiesto nich ponúkajú vlastný koncept samosprávnej a decentralizovanej spoločnosti s radikálnou priamou demokraciou). Vrcholom bolo, keď v zákulisí predvolebnej televíznej debaty natrafil na úradujúcu starostku Reykjavíku Hannu Birnu Kristjánsdóttir, pričom ju ani len nespoznal. Pochopiteľne, prítomnosť exota v politickej aréne neunikla pozornosti straníckych veteránov: „Neustále ma zosmiešňovali, vlastne som bol neustále terčom pomerne agresívnych výpadov,“ spomína si na vyhrotený predvolebný boj, ktorý dokazuje, že jeho odlišnosti – najmä v ovzduší celospoločenskej frustrácie a hnevu na establišment – vnímali jeho oponenti ako ohrozenie vlastných mocenských pozícií. Aj médiá sa snažili vynárajúcu sa hrozbu neutralizovať, označujúc Gnarrovu recesistickú partičku za typickú protestnú stranu, naznačujúc, že sa nejedná o nič nové pod Slnkom.

Pankáč starostom

Dňa 29. mája 2010, iba polroka po sformovaní parodickej strany, sa neuveriteľné stalo realitou – Gnarr na počudovanie všetkých (vrátane samého seba) šokujúco vypálil všetkým svojim konkurentom rybník a na štyri roky zasadol do kresla primátora hlavného mesta krajiny. Jeho strana nadôvažok získala vďaka volebnému výsledku (34,7 percent) šesť z pätnástich miest v mestskej rade. Nechala pritom za sebou aj dlhoročného suveréna, Stranu nezávislých (33,6 percent). V mestskej rade napokon Najlepšia strana sformovala koalíciu so Sociálno-demokratickou alianciou. V prvej chvíli si vraj Gnarr iba povzdychol: „Prečo sa stále musím namočiť do problémov?“ Keď sa média snažili vypátrať príčiny šokujúceho výsledku, zmienil sa o istých osobnostných charakteristikách, ktoré ho na prvý pohľad odlišovali od profesionálnych politikov, snažiacich sa pôsobiť čo najsuverénnejším dojmom, o ktorý sa im stará celá armáda PR pracovníkov, marketérov, psychológov, koučov a iných špecialistov: „Celú dobu som o sebe pochyboval. Ono to má svoj účel, tie pochybnosti. Sú totiž vitálnou súčasťou akéhokoľvek tvorivého procesu.“

Koniec „srandy“

Po šokujúcom víťazstve však Gnarr i jeho strana museli zaujať jasné stanovisko, či si naďalej budú robiť zo všetkého „prču“, alebo či svoju nečakane nadobudnutú funkciu prijmú s plnou vážnosťou. V čase, kedy herec prebral stoličku starostu, sa Reykjavík hrozivo potácal na pokraji bankrotu a verejnosť sa oprávnene desila predstavy, že ich mesto v tieni prehlbujúcej sa krízy dopadne podobne neslávne ako napríklad Detroit. Šokujúci víťaz sa pýtal sám seba v onen pamätný volebný večer, či by nebolo nakoniec lepšie z vysokej politiky vycúvať a zavesiť svoju bleskovú politickú dráhu na klinec na samotnom vrchole. Napokon však zvíťazili protichodné sily: „Bol tu aj druhý hlas, ktorý mi hovoril, že ich chamtivosť a zlá povaha predsa nemôže znamenať, že majú pravdu. Alebo že majú právo vládnuť.“ Kým jeho rozhodnutie jednu tretinu verejnosti pobavilo, zvyšné dve tretiny prežívali širokú škálu emócií od zvedavosti, cez zúfalstvo, až po zdesenie. Gnarr ich však „upokojoval“: „Nikto sa nemusí báť Najlepšej strany, lebo je najlepšia. Keby nebola, tak by sa volala Najhoršia strana alebo Zlá strana.“ Bola to však nadlho posledná „sranda“. Novopečený politik na čiastočný úväzok si následne vyhrnul rukávy, obklopil sa poradcami a pustil sa do reálnej politiky, pričom do procesu zahrnul aj svojich kolegov z recesistickej strany, s ktorými sa začal schádzať na pravidelných poradách. Ako jeden z mála politikov dokázal splniť aspoň jeden zo svojich predvolebných sľubov – konkrétne ten o všemožnej snahe sľuby nesplniť. Namiesto uterákov zadarmo všetko zdraželo – nastúpili kruté úsporné opatrenia, zoštíhľovanie verejnej sféry a racionalizácia vo všetkých oblastiach. Gnarr si tak mohol odškrtnúť ďalší nesplnený sľub – prísľub zábavnejšieho mesta a zábavnejšej politiky.

Anti NATO

Jeden z najpamätnejších momentov jeho funkčného obdobia sa spája s islandským členstvom v NATO. Voči islandským severoatlantickým záväzkom vzniesol ostré výhrady – a to až tak, že navzdory všetkým protokolom odmietol večerať s oficiálnou návštevou z NATO. Politická scéna zúrila, ale nepomohla si… „Vždy existovala na Islande prehnaná tendencia ukazovať rešpekt iným, nakoľko sme príliš malí a závislí na dobrých vzťahoch s väčšími národmi,“ rozčuľoval sa, pričom otvorene spochybnil zmysel islandského členstva v NATO: „Island z toho nemá prakticky žiaden prínos. Ani nemáme čím prispieť. Je to iba o tom, že zopár chlapíkov z Islandu dostáva šancu stretnúť sa s inými chlapíkmi z väčších krajín a odfotiť sa s nimi kdesi pred Bielym domom či pred fotografiou s logom NATO. Takí sme frajeri!“ Podobne nelichotivú mienku má aj o Európskej únii, ktorej dôležitosť považuje za značne preceňovanú. V tejto otázke si dokáže „tľapnúť“ aj so zvyškom politickej scény na Islande, ktorá je značne euroskeptická.

Gnarr prezidentom?

Po skončení jeho úradovania sa aj napriek mnohým nepopulárnym krokom, spájaným s jeho menom, ozývali hlasy, ktoré sa dožadovali jeho kandidatúry za prezidenta. On to však odmietol s humorom sebe vlastným: „Ako prezident by som chcel otvorene prezentovať svoje názory na náboženstvá a nie som si istý, či je to vhodné pre prezidenta odmietnuť stretnutie s pápežom,“ povedal, vzápätí však svoj bonmot ešte viac okorenil: „Ale keby bola pápežom žena, stretol by som sa s ňou.“ So svojou recesistickou stranou nemal žiadne ďalšie ambície, svoj účel splnila – mala byť iba akousi ideou, ktorá však nebola určená na dlhodobejšie pretavenie do reality. Jej pozostatky sa však neskôr pretransformovali na štandardnú politickú silu – strana si zmenila názov na Žiarivú budúcnosť (iniciálky BF v islandčine zostali zachované) a v politickom spektre sa zaradila medzi liberálno-demokratické strany. V roku 2013 sa ako piata najúspešnejšia strana dostala do parlamentu, v ktorom ju zastupuje šesť poslancov. Rýchlo však zabudla na svoje recesistické korene – v súčasnosti vystupuje ako seriózna politiká strana, podporujúca vstup Islandu do EÚ a prijatie eura. Po odoznení prvotného nadšenia a reminiscencií, spojených ešte s gnarrovskými „srandičkami“, však jej podpora zo strany verejnosti prudko klesá.

Horné foto: Helgi Halldórsson, CC

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: