Jozef Vook: O Novembri 89 po 30. výročí

17. novembra 2019 uplynulo 30 rokov od „nežnej“ či „zamatovej“ revolúcie, o ktorej sa možno dozvedieť z rôznych zdrojov. Žiadne iné výročie, udalosť nemá „šťastie“ na takú pozornosť, ktorá začala v médiách oveľa skôr a pokračuje aj po 17. novembri dodnes. Vynárajú sa otázky: Čo tak vyvolať obdobnú debatu o rokoch 1918 – 1948? Alebo porovnať zmeny v rokoch 1950 – 1980? Prečo sa tak kriticky posudzujú najmä roky 1948 – 1989? Tá kritika 50. a následných rokov má zohľadňovať historický kontext, zložitosť doby, ale sa deje iba z pohľadu dneška. Viac ako moralizovať, z dejín  sa máme najmä poučiť.

Sľuby revolucionárov z úst V. Havla

Vráťme sa k sľubom V. Havla, ktorým uverili protestujúci študenti 17. novembra 1989  v Prahe a potom veľká časť spoločnosti: “Komunisté vás budou strašit nezaměstnaností, není to pravda, ničeho se nebojte. Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítelem socialismu, že chci v naší zemi obnovit kapitalismus, že jsem ve službách imperialismu, od něhož přijímám  tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků. Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte,  protože tu brzy začnou vycházet knihy, z nichž bude zřejmé, kdo jsem a co si myslím. Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volební období, ale pak bych se chtěl věnovat práci dramatika. Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň v ČSFR, sám odstoupím z funkce.“

O našich ambíciách povedal:. „O republice lidské, která slouží člověku, a proto má naději, že i člověk poslouží jí. Za svůj třetí úkol považuji podporu všeho, co povede k lepšímu postavení dětí, starých lidí, žen, nemocných, těžce  pracujících, příslušníků národních menšin a vůbec všech občanů, kteří jsou na tom z jakýchkoliv důvodů hůře než ostatní. Žádné lepší potraviny či nemocnice nesmí být výsadou mocných, ale musí být nabídnuty těm, kteří je nejvíce potřebují. Připravujeme koncept důkladné ekonomické reformy,  která  nepřinese sociální stresy, nezaměstnanost, inflaci a jiné problémy, jak se někteří z vás obávají. Svádět všechno na předchozí vládce nemůžeme jen proto, že by to neodpovídalo pravdě, ale i proto, že by to mohlo oslabit naši povinnost samostatně, svobodně, rozumně a rychle jednat“.

A tak videl našu budúcnosť: „Všichni chceme republiku, která bude starostlivě pečovat o to, aby zmizely všechny ponižující přehrady mezi různými,  než li dělit na otroky a pány. Toužím po takové republice víc než kdo jiný“… „Náš stát by už nikdy neměl být přívažkem či chudým příbuzným kohokoliv jiného. Musíme sice od jiných mnoho brát a mnohému se učit, ale musíme to po dlouhé době dělat zase jako jejich rovnoprávní partneři, kteří mají také co nabídnout.“ Tie výroky V. Havla (z češtiny nepreložené) obsahujú záverečné časti jeho spisov z rokov 1990 – 92 a 1992 – 99, prvé sú venované jeho predošlej tvorbe.(1) Uviedli sme ich najmä pre porovnanie s dnešnou realitou, ale na oklamanie ľudí vtedy stačili. Často sa vynára zákonitá otázka: prečo sme tak ľahko uverili aj mnohým nezmyselným sľubom?

Dnešné mediálne vyjadrenia M. Kňažka, J. Budaja, F. Mikloška, F. Gála a iných sú najmä prezentáciou ich zásluh. Vtedy so zbraňou (mikrofón) na „barikádach“ (tribúny) v mene slobody riskovali svoje životy (povesť). Keď bol osud režimu istý, ich rady rozšírili noví bojovníci, ktorých vrcholom intelektu sú frázy, povrchné klišé o „absencii banánov“, či „hajzelpapiera“. Rôzni mladí „slušňáci“, ktorí vtedy nežili, či chodili do škôlky, sú najväčší experti. Generácia, ktorá v ňom prežila väčšinu života,  nemá šancu povedať, či počuť inú, ako ich „pravdu“. A prečo to viditeľne robia aj mnohí politici, publicisti? Dnešná rafinovaná propaganda, skrytá za slobodu, demokraciu, akoby nechcela zaostať za minulými 50. rokmi.

Porovnanie osobností G. Husáka a V. Havla

V denníku Sme mladý bloger M. Sivák porovnáva osobnosti G. Husáka a V. Havla.(2) G. Husák vstúpil do politiky ako mladý komunista, zasvätil jej celý život, je spätý s prípravou SNP a bol aj obeťou režimu, ktorému veril. Ovplyvnil 60. roky, v rokoch 1975–1989 bol posledný prezident Československa. 1.1.1993 po náročných neúspešných rokovaniach došlo k pokojnému rozdeleniu spoločného štátu na Českú a Slovenskú republiku. Meno V. Havla, dramatika, disidenta, iniciátora Charty 77 sa spája najmä s Novembrom 1989. V rokoch 1990 – 1993 bol po G. Husákovi náš prvý „nekomunistický“ prezident,  keď vo voľbách porazil A. Dubčeka.(3). Podľa blogera a dnešných médií významnejší je nesporne V. Havel. Iný pohľad prezentuje časopis Zem a vek.(4) Jeho šéfredaktor je stíhaný za iné výroky, je to aj vnímanie  našich liberálov slobody slova, názorovej plurality, postoj k „nevhodne“ zmýšľajúcim.

Prezident V. Havel bez potrebného vzdelania, skúsenosti iba z aktivít disidenta, vyprodukoval aj neuveriteľné politické nezmysly a chyby. Jeho zásluhy na páde socializmu majú vyvážiť aj čudné divadelné hry, doláre za aktivity disidenta, alkohol, reštitučné majetky, absurdnú amnestiu. Obraz humanistu dotvára najmä jeho výrok o tragickom, ale „humanitárnom bombardovaní“ Juhoslávie. Život, dielo a odkaz G. Husáka je diametrálne odlišný. O tejto našej veľkej osobnosti sa dozvieme aj z publikácie našich autorov S. Micháleka a M. Londáka.(5) Neskôr vyšla o G. Husákovi monografia českého autora M. Macháčka.(6) 

Blog M. Siváka je vlastne spor, polemika s názormi poslanca za SMER-SD Ľuboša Blahu. V 15 bodoch polemizuje na témy: osloboditelia, byty, fabriky, 1. Máj, Tuzex, drogy, festivaly a i. Svoju  slabú úroveň kompenzuje ironickými a sarkastickými pojmami „akademik“, „súdruh“. Ale až takú znôšku zla, nenávisti neobsahujú ako článok M. Havrana.(7) Ten vyučený teológ, publicista svoje zlostné urážky akože prebral a vzápätí vložil do jazyka „súdruha“ Blahu a načasoval v predvianočný čas pokoja, mieru a lásky. Kto sleduje moderovanie relácií, výber hosti, udiví ho jeho priestor vo verejnoprávnej RTVS. Dnes demokratická opozícia, samoľúbi liberáli a ich mediálni tútori neznášajú T. E. Rostasa Ľ. Blahu, F. Fica, K. Ondriaša. Keď intelektom nedorástli na dialóg, polemiku s nimi,  pozvú si na pomoc políciu, justíciu. Ale v preukázaných, oveľa vážnejších aj trestných činoch ich lídrov, nevinných vyhrážkach gymnazistu Emilka a iných „intelektuálov“ na facebookovej stránke Zomri, je ticho.     

Prepisovanie histórie

Vráťme sa na koniec 2. Svetovej vojny. Keď najmä Červená armáda (ČA) prispela k porážke nemeckého fašizmu, ukončili politici USA, Veľkej Británie a Francúzska protihitlerovskú koalíciu. A pripomeňme operáciu „nemysliteľný“ na konci 2. Svetovej vojny, s ktorou je spätý W. Churchill. (7) https://www.magistra-historia.sk/operacia-nemyslitelna/ Dnes sú snahy, najmä v pobaltských štátoch, Poľsku prekrúcať dejiny. Akoby 2. svetovú vojnu nevyvolalo Nemecko a rovnaký podiel, zodpovednosť má aj ZSSR, skresľovať úlohu ČA, čo umožní tolerovať a velebiť fašizmus. Preto sa mlčí o dohodách hitlerovského Nemecka s inými štátmi, najmä Poľskom a účelovo vykladá pakt Ribbentrop – Molotov. Má zastierať, že ZSSR posledný podpísal zmluvu s Nemeckom, po ústupkoch Británie a Francúzska Hitlerovi. A tak za rozpútanie vojny rovnako ako A. Hitlera vinia aj J. V. Stalina.

Aj studenú vojnu spájajú istí politici, publicisti najmä s udalosťami v Berline v rokoch 1948 – 1949 a vinia z nej diktátora J. Stalina. Zabúdajú na podiel, zodpovednosť H. Trumana, W. Churchilla za rozpad protihitlerovskej koalície, vznik studenej vojny, bipolarity a v roku 1949  vojenského paktu NATO. Nie ZSSR porušil závery Jaltskej (4. 2. – 11. 2. 1945) a potom najmä Postupimskej konferencie (17. 7. – 2. 8. 1945), ale politici, ktorí z okupačnej americkej, britskej a francúzskej zóny v roku 1949 prispeli vzniku Nemeckej spolkovej republiky. A v roku 1955, po neuveriteľných krátkych 10 rokoch,  ju prijali do NATO.

Nádej na mier v Európe

Globálne zmeny 80. – 90. Rokov 20. st. boli dielom a zásluhou prezidentov USA R. Reagana a G. Busha a za ZSSR M. Gorbačova. Gorbačov prejavil odvahu, ale chyby, naivita a nedôslednosť lídra ZSSR, otca „glasnosti“ a „perestrojky“ spočívali v tom, že uveril USA a Západu a nezakotvil ich sľuby do písomných dokumentov a reálnych záruk. Nepodmienil a netrval na tom, aby zo zjednoteného Nemecka boli stiahnuté okrem sovietskych aj vojská USA. A tak víťaz studenej vojny sú USA, Západ a porazený je ZSSR a „tábor socializmu“. Netvrdíme opak, len sporná je logika „víťaza“ studenej vojny. Zánikom Varšavskej zmluvy (VZ) NATO nezaniklo a po dohodách o spolupráci, neutočení, partnerstve sa ešte rozšírilo na východ k hraniciam Ruska.

Záujem o členstvo neprejavili Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko, Fínsko, Nórsko (nečlen EU), ale štáty východného bloku, vrátane Slovenska. Do NATO prijali vtedy aj Španielsko, Portugalsko, Turecko, štáty vtedy vzdialené demokracii. A krajiny Grécko a Francúzsko na istý čas vystúpili, či prerušili členstvo. Aká by bola Európa, svet, keby k tým nečlenským pribudli nové štáty východnej Európy? Mier, kolektívnu bezpečnosť sveta má garantovať OSN, nie vojenské bloky. USA sú člen a líder NATO a vystupujú a konajú aj samostatne, majú po svete asi 800 základni. Ich vojenské intervencie po 2. svetovej vojne (so súhlasom OSN i bez neho) v po celom svete (Kórea, Vietnam, Grenada, Irak, Líbya, Juhoslávia, Sýria, Afganistan, najnovšie Irán, keď v mene boja s diktátormi vidíme rozvrat, hrozné tragédie, smrť, utrpenie.  

Retrospektíva novembra 89, naše členstvo v EU a NATO je téma zaujímavá pre historikov, politológov aj bežných ľudí. Tie globálne zmeny, rozpad ZSSR a zánik socialistického bloku nemohli obísť Československo, nemohlo tiež zostať socialistické. O tom, ako sa premietli do nášho vnútorného vývinu, zápasu, existuje dosť zdrojov informácií, účelových aj serióznych. V novembri 1989 pomohlo využiť Deň študentstva a pustiť do médií falošnú správu o smrti študenta Šmída (agent ŠtB Zifčák), a protest študentov sa rozšíril na masový odpor proti režimu. Dnes na vyvolanie nepokojov, na vážnu spoločensko – politickú zmenu nestačí jedna, či pár obetí. Z médií vieme, že na kyjevskom Majdane v roku 1914 na zmenu protestu na masový odpor museli zmanipulovať smrť celej „nebeskej sotni“.

Pokračuje „pochod na východ“

Idylka, ktorá sa javila, či nastala po studenej vojne, zániku bipolarity, neuveriteľne skoro vyprchala. Došlo k zániku ZSSR a spojencov z bývalého tábora socializmu, zmene ich režimu, hodnôt, smerovaniu v ekonomike, politike, bezpečnosti. Dôležité, pre Západ bolo podmienenie nášho vstupu do Európskej únie (EU) členstvom v NATO. Určite Rusko už nie je vtedajší ZSSR, ale ani jeho zánik, odklon od komunistickej ideológie, zmena politického zriadenia pre Západ nestačia. Po úpadku v čase vlády B. Jeľcina v sporných 90. Rokoch, dnes V. Putin žiada rešpektovať jeho suverenitu, záujmy. Politici Západu to odmietajú a vnímajú Rusko ako hlavného nepriateľa (s Čínou) a veľkú bezpečnostnú hrozbu sveta. Pre svoje ciele, hrozby a sankcie využívajú „anexiu“ Krymu Ruskom, vojnu na Donbase a rôzne iné témy, ktoré sa časom ukážu ako klamlivé, falošné.

Pri 30. výročí Novembra 89 sa zámerne mládeži pripomína hlavne roky 1968/69, vstup vojsk Varšavskej zmluvy (VZ), vtedajšie obete. Obchádza sa, alebo prekrúca pravda o 2. svetovej vojne, hoci ich rozsah, tragické dôsledky a počty obetí sú neporovnateľné.  Objektívne vnímať zložité časy, obete 50. rokov vyžaduje okrem dôsledkov vidieť aj príčiny a súvislosti. Smrť J. Palacha v roku 1969 prispela k pádu režimu, hoci ani politikou nemožno ospravedlniť suicidium. Nestačia iba zábery z kladenia vencov a počty obetí v útekoch cez hranice na Západ. Túžba po slobode, lepšom živote je silná, ale aj ľudia, ktorí utekali z Československa, Kuby a dnes z Mexika, Afriky by nemali ignorovať zákony, riziká, výstrahy.

Empatický človek nezľahčuje ani vylúčenie zo strany, normalizáciu, stratu zamestnania, postavenia v 70. rokoch. Len menej počuť, že v 90. rokoch aj v horšej situácii sa ocitli mnohí slušní ľudia. Nie totalita, komunisti, ale v čase demokracie a slobody divoká privatizácia, všemocný trh, mamon, zbohatlíci stvorili nezamestnaných, bezdomovcov, chudobu a priepastné sociálne rozdiely. A toľko neistoty, zla, nenávisti, čo pramenia aj v materiálnej, majetkovej nerovnosti, vtedy nebolo. Ideál dneška tolerancia, pluralita názorov akoby neplatí u novinárov Denníka N, Sme, Plusky. Aj v rozhlase a televízii jedných politológov a komentátorov striedajú iní, ktorí dnes majú žiadané názory a postoje. Opakovaná lož, polopravdy a účelové pohľady uspejú, ak sa odmieta pluralita, skúsenosť a kontinuita generácií, zdravý rozum, nadhľad. Pri kritike bývalého režimu  priznajme aj jeho pozitíva, premeny, odlíšme 50. roky od 70. – 80.

Ocenené osobnosti z rúk prezidentky

Pri príležitosti 27. výročia vzniku Slovenskej republiky pani prezidentka Z. Čaputová ocenila 20 osobností z rôznych oblastí. Mená nájdeme v médiach, väčšina si ocenenie zaslúži. Medzi nimi aj popravenú M. Horákovú, len prečo dnes a na Slovensku. Odbojári B. Tvarožek a M. Janec boli ocenení in memoriam. Ale November 89 pokračuje a „valcuje“ všetky iné udalosti. Viac ako podiel na vzniku a prínos pre SR je najmä účasť v boji proti minulému režimu, tých, ktorí „vzdorovali zlu“: F. Mikloško, vyštudovaný matematik, kresťanský politik, kandidát na prezidenta. Z. Bútorová, sociologička známa z VPN a dnes cez 3. – sektorový IVO. P. Zajac, literárny vedec, politik, zakladateľ VPN. Z. Mistríková, vtedy študentka z námestí, dnes producentka. A. Bán, fotograf, reportér, publicista, vnuk autora pomníka J. V. Stalina na rovnomennom, dnes námestí SNP, čo sa má premenovať na námestie Nežnej revolúcie.

Tie mená evokujú úvahu, či život obetavého a tvorivého človeka, významnej osobnosti má závisieť najmä od politiky, Pán poradca Leško, vtedy aktívny obhajca, teraz bojovník s totalitou, asi pri niektorých menách v nej zostal. Je účasť a zásluha za November 89 viac, než účasť v 2. svetovej vojne, pri vzniku a úspechoch Slovenskej republiky? Dnes niekoho súdia za citáty Ľ.Štúra a zároveň iných paradoxne vyznamenávame jeho medailou. Tie paradoxy by možno vysvetlili, potvrdili, či vyvrátili v sále prítomní M. Bútora, M. Šimečka, P. Demeš a L. Snopko. Alebo až voľby 2020? Ani A. Danko, či P. Pellegrini, asi v záujme tolerancie k pani prezidentke, nemali výhrady k oceneným.

Súdruhovia, buďte aktívnejší

Náš príspevok k Novembru 89 nemá ambíciu byť jedinou, „svätou“ pravdou v tak vážnej a zložitej téme. Uvedené zdroje potvrdia, že nejde o prísne odbornú štúdiu, ale viac o úvahu, pohľad na výročie a jeho mediálnu prezentáciu. Pluralita názorov je veľký výdobytok, ale  dnes často prekáža stúpencom krajného liberalizmu, mainstreamových médií. Po 30 rokoch už by mohli účelové, plytké výroky nahradiť hlbší, objektívny pohľad na tie udalosti a nemusia byť identické s našimi postojmi. Obyčajní aj nároční, kriticky mysliaci ľudia očakávajú od hodnotenia, prezentácie Novembra 89 viac, napr. konferencie, kolokvia, besedy, workshopy. Máme odborníkov na vysokých školách, vedecko-výskumných ústavoch, či v magazíne DAV/DVA, ktorí by uspeli aj s pozitívnou odozvou. Prečo nebol taký priestor a príležitosti? Nech si odpovie čitateľ sám.   

Zdroje:    

1. Václav Havel: Spisy I – VII, cit. z časti VI, VII,  Torst, 1999.
2. https://marcelsivak.blog.sme.sk/c/523650/30-rokov-od-prevratu.html
3. https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/537246-ako-absurdne-divadlo-volba-prezidenta-89/
4. Zem a vek: Kto bol Václav Havel, Fakty, ktoré nám média nepovedia, 2.6.2019
5. Michálek, S., Londák, M.: Gustav Husák–Moc politiky–Politika moci, Bratislava 2013
6. Macháček, M.: Gustav Husák, Vyšehrad 2017
7. https://www.magistra-historia.sk/operacia-nemyslitelna/

---