Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky národným štátom: vzdať sa vlastnej suverenity! Prečo sú naši politici ticho ? Môžeme sa podvoliť?

V tomto jesennom období bola pozornosť našich politikov a aj verejnosti zameraná na problematiku globálneho rámca o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácií a zároveň aj na nášho ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti Miroslava Lajčáka. V zhluku rôznych informácií, postojov, vyhlásení a názorov akosi sa nepodarilo zachytiť názor Angely Merkelovej, nemeckej kancelárky, ktorý je  veľmi vážnym postojom a vyžaduje si, aby naša vládna moc či občania – voliči aj veľmi tvrdo a jasne reagovali. O čo teda išlo a ide ?

V Berlíne sa nedávno uskutočnila konferencia s názvom „Parlamentarizmus medzi globalizáciou a národnou suverenitou“, ktorú usporiadala Nadácia Konráda Adenauera. Na tejto konferencií vystúpila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá okrem iného povedala toto:

„Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity.“

Podľa kancelárky o odovzdaní národnej zvrchovanosti by mali rozhodnúť národné parlamenty. Toto kategorické vyhlásenie nemeckej kancelárky pokladám za otvorenú provokáciu, drzosť, nehanebné vmiešovanie sa do vnútorných záležitosti suverénnych štátov. A nielen to. Je to už otvorené odhalenie plánov, čo v skutočnosti plánuje Nemecko aj za asistencie s Francúzskom  dosiahnuť v rámci EÚ. Nemecko s Francúzskom pracujú na zavŕšení politickej a finančnej integrácie Európy, v rámci ktorej potrebujú zrealizovať aj projekt ustanovenia armády EÚ a ešte väčšiu nezávislosť v oblasti zahraničnej politiky.

Na uvedené vyjadrenie, kategorickú povinnosť pre členské štáty EÚ, už mala reagovať naša vládna moc a zároveň aj politické strany minimálne v zostave vládnej koalície. A o opozičných stranách už ani nehovorím. Tak napríklad vládna strana SMER – SD mala v sobotu dňa 8.12.2018 v Trenčíne svoju konferenciu, ale v tomto smere nič zásadného a najmä kritického neodznelo.  Pritom si dovolím pripomenúť, ako už dávnejšie predseda vlády SR Róbert Fico otvorene sa dušoval, že jeho politikou je byť v jadre s Nemeckom a Francúzskom. Lenže o jadre už dávno pred ním hovoril niekto iný a to v súvislostiach realizácie projektu „Veľkonemeckej ríše“, do ktorého malo byť začlenené aj Československo. Adolf Hitler povedal: „ Nebudeme nikdy uskutočňovať  veľkú politiku bez pevného, oceľovo tvrdého jadra moci. Jadra osemdesiatich alebo sto miliónov sústredene sidliacich Nemcov! Mojou prvou úlohou bude vytvoriť toto jadro… A bude našou povinnosťou, ak chceme založiť svoju veľríšu na večné časy, tieto kmene odstrániť.“

Nemecká kancelárka už nemá toľko času, aby ďalej zakrývala plány Nemecka s EÚ a preto už nezakryte a tvrdo stanovuje, aké povinnosti si musí osvojiť národný štát. Pre Slovenskú republiku byť v jadre s Nemeckom a Francúzskom znamená iba jedno: aby za spoločným „lajčákovym stolom“naši vládni predstavitelia úslužne prijímali pokyny svojich „kolegov“ – dravcov. Aj pre toto obdobie veľmi zaujímavo vyznieva stanovisko Adolfa Hitlera  počas stretnutia s ministrom Chválkovskym dňa 21.1.1939. Citujem: „Dokiaľ v Československu nespozorujete, že osud Československa je materiálne, priestorovo, hospodársky a ináč posplietaný s Nemeckom, niet nijakého iného riešenia…Jestvuje jediné riešenie, a to najužšie spolužitie s Nemeckom…“

Ani náš „politický svetobežník“ M. Lajčák si nemal čas všimnúť ultimatívnu požiadavku nemeckej kancelárky na vzdanie sa národnej suverenity. Nakoniec, o M. Lajčákovi si nemôžeme robiť ilúzie, že bude ochrancom  našej národnej suverenity, pretože ON našu zvrchovanosť už dávno pochoval ako „starú, bezzubú a nemohucnú dámu“, ktorá si už splnila svoju úlohu v živote a nie je preto ďalej potrebná. Pozrime sa na jednu z opozičných politických strán – OľaNO. Táto ministrana má v tomto období mimoriadne dôležitú úlohu – rozhodla sa bojovať proti časopisu Zem a vek, pretože tento časopis vraj šíri nepravdivé informácie a klamstvá z pochybných zdrojov a to vrátane klamstiev, ktoré spochybňujú členstvo SR v EÚ a NATO. Z uvedených dôvodov OľaNO  vyzýva na celoslovenskú cenzúru uvedeného časopisu.

Ja osobne odoberám časopis Zem a Vek a z pohľadu politickej strany OľaNO by som mal jej počin brať tak, že ma chráni pred dezinformáciami a klamstvami. Ak by som mal pokladať výzvu k cenzúre časopisu Zem a Vek za aktuálnu a potrebnú, musel by som sa opýtať, čo pozitívneho mi poskytne politická strana OľaNO, aby som ozaj mal k dispozícií pravdivé informácie a rôzne hodnotiace stanoviska k rôznym udalostiach v krajine a vo svete. Dokopy mi neposkytne žiadne ucelené informácie a hodnotiace stanoviska, pretože nie je k tomu uspôsobená z rôznych hľadísk.   Takže si musím na internete sám vyhľadávať rôzne informácie, rôzne analýzy, hľadať súvislosti a zároveň aj sám si určovať, čo môže byť dezinformácia a klamstvo.

Môžeme predpokladať, že taký politik ako Béla Bugár sa verejne postaví proti kategorickému ultimátu nemeckej kancelárky ? Uvediem dva príklady jeho „pozitívneho“ politického konania z nedávnych dní, ktoré dosvedčujú, akým spôsobom tento „starý“ politik pracuje a čo si z jeho reči môže verejnosť zobrať ako ponaučenie. Prvý príklad. Béla Bugár niekedy začiatkom  novembra zvolal všetky parlamentné strany ( mimo ĽS – NS ) na stretnutie, aby spoločne podpísali  vyhlásenie, že vzhľadom na blížiace sa voľby do Európskeho parlamentu, strany nijakým spôsobom nebudú spochybňovať členstvo Slovenskej republiky v EÚ. Dôvod tohto kroku Bélu Bugára zrejme súvisel s tým, že podľa neho nepriatelia slobody, demokracie, spolupráce a Európy šíria svoje myšlienky a klamstvá na internete a sociálnych sieťach.

Môj názor je, že múdry a morálne na výške politik takéto rozhodnutie k stretnutiu a vyhláseniu neprijme, pretože týmto rozhodnutím iba svedčil, že napríklad otázky členstva SR v EÚ a samotná činnosť EÚ, to nie sú otázky, o ktorých sa má diskutovať  s občanmi, ale v zásade ani medzi politickými stranami, pretože ide o otázky, ktoré sú nespochybniteľné. Okrem toho sa Béla Bugár ešte nedopracoval k pochopeniu, že pochybovanie ( pochybnosť ) je normálnou súčasťou poznávacieho procesu každého zdravého človeka, takže namiesto pochybovania takýto jednotlivec nebude uplatňovať  vieru ako súčasť náboženstva.

Lenže kategorické ultimátum Angely Merkelovej, aby sa národné štáty vzdali svojej suverenity, iba nanovo otvorilo problém, aby sa otvorene a v rámci celej našej spoločnosti diskutovalo o členstve SR v EÚ a o tom, ako vlastne EÚ funguje, či aké sú jej ďalšie ciele. Ultimátum jasne označuje toho, kto sa má postarať, aby národná zvrchovanosť bola odovzdaná s definitívnou platnosťou EÚ. Týmto subjektom má byť národný parlament – teda v našom prípade Národná rada SR.

Angela Merkelová odkryla karty, z ktorých sa ukazuje, aké zámery má Nemecko s členskými štátmi EÚ. Tu ide o ďalší osud SR a aj EÚ a preto máme právo  všetci zapojiť sa do celonárodnej diskusie o tom, ako zamedziť politickým praktikám, ktoré nás môžu úplne zbaviť našej vlastnej suverenity a teda aj zlikvidovať štátnu moc, ktorá pochádza od občanov. Toto právo na zapojenie sa do celonárodnej diskusie majú aj tí, ktorých Béla Bugár označuje za nepriateľov slobody, demokracie či dokonca samotnej Európy.

Ak parlamentné politické strany ( mimo ĽS – NS ) podpísali vyhlásenie, že nebudú spochybňovať členstvo SR v EÚ, najskôr to bude znamenať, že  nebudú mať záujem o ultimatívnej požiadavke nemeckej kancelárky otvoriť a zúčastniť sa celospoločenskej diskusie, ale ani navrhovať opatrenia, aby sa odovzdávanie zvrchovanosti v národnom parlamente nekonalo. Ak sa má ďalej v uvedenej otázke niečo riešiť, tak výlučne so súhlasom občanov. Ultimátum o vzdaní sa národnej suverenity vytvára veľmi zaujímavú situáciu. Na jednej strane anuluje iniciatívu Béla Bugára zdržať sa spochybňovania členstva SR v EÚ a na strane druhej dáva argument ( a celkom jasný ) do rúk občanom – voličom, či sa vôbec môžu s ultimátom stotožniť, respektíve, že je najvyšší čas si ultimátum zobrať ako zásadnú hrozbu pre vlastný štát a tým pádom vstúpiť do politickej arény, aby sa rozhodlo, ako ďalej.

Je potrebné zdôrazniť, že splnenie stanoveného ultimáta o vzdaní sa národnej suverenity môže v súčasnom poňatí znamenať iba jedno: vlastizradu, zrušenie vlastného štátu, vlastnej štátnej moci.

Pre Bélu Bugára a jemu podobných – v tomto smere začína vynikať politická strana Progresívne Slovensko – bude potrebné sa tváriť, že o nič nejde, že o ničom nevedia, že nič sa nedeje. Pre nich nie je potrebné, aby bola ochránená vlastná suverenita národných štátov, ale aby im nebola ukradnutá Európa ! Takže čo znamená zdržať sa spochybňovania členstva SR v EÚ ?  Pre stranu Most – Híd a pre stranu Progresívne Slovensko to znamená  nedovoliť, aby sa v otázkach EÚ otvorene hovorilo na celonárodnej úrovni a aby do diskusií či politického boja boli zapojení aj občania – voliči. Národná identita už pre nich vôbec nie je dôležitá !

Nespochybňovať členstvo SR v EÚ znamená využiť v praxi metódu boja za akúsi prednejšiu európsku identitu, ktorá v skutočnosti si vyžaduje, aby bola dôsledne „pochovaná“ národná identita, aby sa  plánovaná podoba EÚ zo strany nositeľov konceptuálnej moci v Európe ( sveta ) naplnila v ustanovení európskeho super štátu. Táto metóda boja za európsku identitu nie je zo strany Béla Bugára ničím novým. Podobne politické strany ( parlamentné a mimo ĽS – NS ) postupovali už v roku 2018, keď vedomé bola odignorovaná možnosť otvorenia celonárodnej diskusie k otázkam reformy EÚ z pohľadu  Bruselu, pričom Európsky parlament návrh dokumentu k reforme schválil už vo februári 2017.

V terajšej dobe je však potrebné parlamentným politickým stranám naznačiť, že tichý súhlas s kategorickým ultimátom nemeckej kancelárky môže mať na svojom konci len jeden výsledok – vlastizradu.

A teraz druhý príklad k predsedovi strany Most – Híd  Bélovi Bugárovi. Pán Béla Bugár sa dal počuť aj na kongrese Európskej ľudovej strany, kde orientoval pozornosť prítomných k problému, aby pred eurovoľbami v máji 2019 bolo počítané s tým, že dôjde k nárastu nenávisti, polopravd a výmyslov. V tomto prípade Béla Bugár predpokladal, že tento proces bude riadený zo zahraničia, najmä od nášho veľkého východného suseda. Má sa to diať v prospech tých, ktorí chcú rozklad  európskej a transatlantickej spolupráce. Podľa Bugára tento rozklad nevyhovuje EÚ a ani občanom našich štátov.

Kde možno zaradiť kategorické ultimátum nemeckej kancelárky ?

Z postojov Bugára  vyplýva, že kategorické ultimátum je možné zaradiť iba k tým úlohám, ktoré EÚ a našim občanom vyhovujú. Vzdanie sa vlastnej suverenity určite vyhovuje EÚ, ale v žiadnom prípade nie je jasné a isté, či to vyhovuje aj občanom – voličom a spoločnosti vôbec.   Podľa rozumového konštruktu Béla Bugára a jemu podobných, kto by bol proti kategorickému ultimátu Angely Merkelovej, tak rozhodne je možné takého človeka zaradiť medzi tých, čo šíria nenávisť, polopravdy a výmysly.

Vyhlásenie parlamentných strán ( mimo ĽS – NS ) o tom, že nebudú spochybňovať členstvo SR v EÚ je namierené do vnútra našej spoločnosti – v smere k občanom. Netreba sa o tom, podľa Bugára, baviť a pokúšať verejnosť. Béla Bugár zrejme má vlastné obavy o tom, že dôjde k nárastu nepriateľov slobody a demokracie či klamstiev. Béla Bugár tak robí politiku, ktorú by ani nemal robiť.  Zneužíva svoju určitú politickú moc v štáte, aby obdobie pred voľbami do EP obrátil „hore nohami“. To preto, že práve pred eurovoľbami je potrebné, aby vládna moc organizovala celonárodnú diskusiu o členstve SR v EÚ, o fungovaní EÚ a teda, aby sa konečne ( ! ) do popredia politikov a občanov dostala k verejnému a kritickému posúdeniu otázka, či si môže národný parlament dovoliť odovzdať v kompletnej zostave suverenitu nášho štátu do Bruselu.

Béla Bugár rád hovorí o akýchsi nepriateľoch slobody a demokracie, pretože šíria výmysly, polopravdy a klamstva. Škoda, že občanom SR nepreukázal, že vie urobiť serióznu analýzu politických javov a procesov spojených s fungovaním EÚ, aby na základe toho vedel ( mal schopnosť ) presvedčiť „neveriacich“ o svojej pravde a aby dokázal, ako politik a intelektuál, klamstva iných aj vyvrátiť.

Kde sa skrývajú nepriatelia slobody a demokracie ?

Ak nebudeme počítať s tým, že to môžu byť aj samotní politici, tak nepriatelia nemôžu byť nikde inde len v radoch verejnosti, v radoch občanov – voličov. Béla Bugár ešte za dlhé roky v politike nestihol zistiť, že  jednou z prvoradých úloh politika je vytvoriť podmienky k tomu, aby občania mali možnosť zúčastňovať sa správy veci verejných a najmä k otázkam, ktoré sa dotýkajú života celej spoločnosti. Medzi veci verejné v každom prípade patrí, aby mohli byť zapojení do rôznych celonárodných diskusií, teda aj do posudzovania otázok členstva SR v EÚ. Dejú sa u nás také veci, že pár politikov vládnej moci aj so svojimi prisluhovačmi krok za krokom odovzdávajú  štátnu suverenitu v prospech EÚ, nadnárodných mocnosti a ani si neprosia dovolenie od nositeľov štátnej moci.

Béla Bugár  nerobí nič v tom smere, aby v našej spoločnosti a štáte boli vytvorené podmienky pre aktívnu účasť občanov – v ich zapojení sa do posudzovania otázok európskej a transatlantickej spolupráce. Ak takéto podmienky nemá záujem vytvárať, tak je jedným z prvých politikov, ktorí sú zainteresovaní na potieraní slobody slová a na oslabovaní demokracie v spoločnosti. Nakoniec v tomto smere už má aj „dobre“ výsledky – rozpracovanú politiku boja proti extrémizmu. Kto sa bojí vstúpiť do  politickej arény s občanmi, ten radšej používa iné metódy, napríklad aj metódu niečo nespochybňovať. Namiesto serióznej práce v prospech občanov – voličov, bude radšej vymýšľať konštrukcie o tom, ako náš veľký východný sused ( zrejme Rusko ) bude organizovať rôzne nenávistné prejavy a polopravdy, aby aj v SR zvrátil verejnú mienku v prospech tých, ktorí chcú rozklad európskej a transatlantickej spolupráce.

Ak sa pán Béla Bugár obáva zvrátenia verejnej mienky, potom sa má, ako člen vládnej koalície, postarať, aby vládna moc v období pred eurovoľbami otvorila celonárodnú diskusiu o členstve SR v EÚ a teda o samotnom fungovaní EÚ. Je totiž veľa problémov nevyjasnených a veľa otázok nezodpovedaných a to predovšetkým preto, že každá vládna moc v SR inštalovaná voľbami je presvedčená, že môže konať v mene občanov, ale bez ich dostatočne jasného vedomia a súhlasu. Tento svojvoľný postup vládnej moci je potrebné ukončiť, pretože salámovou metódou sa celkom kľudným spôsobom je možné dopracovať k tomu, čo si želá nemecká kancelárka.

Dušan Hirjak

Koniec časti I.


Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

5 thoughts on “Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky národným štátom: vzdať sa vlastnej suverenity! Prečo sú naši politici ticho ? Môžeme sa podvoliť?

  • 29. januára 2019 at 1:31
    Permalink

    Je jasné, proti komu Merkelová útočí: Novou politickou triedou v globálnej spoločnosti sa stáva obyvateľstvo jednotlivého národného štátu: Je to rýchlo sa sebaidentifikujúca masa ľudí v každej krajine, títo občania národného štátu si odrazu uvedomujú, že majú v globalizovanom svete spoločný osud a spoločný ekonomický i sociálny záujem definovaný v jednom štáte – vo svojej republike.. Je to reakcia na vznikajúce elity globálnej kozmopolitnej spoločnosti a prví na to prišli sociológovia napr.prof.Petr SAK z Prahy, profesor Jan Keller z Ostravy – a po nich tento nový jav zaradil do knihy Ekonomika po kapitalizme za čerstva i autor týchto riadkov. Zatiaľ je to jav mimo vnímania súčasných politikov a masmédií, ale bude to zrejme politická trieda, ktorá bude onedlho nositeľom postkapitalistických zmien. Píše sa o tom v Intermezze I: „Objavuje sa nová masová politická trieda – občania národného štátu“ – str.64-69 knihy Ekonomika po kapitalizme.
    Dodávam: Ľavica nech nie je tým zmätená – tri základné znaky triedy ako ich definuje Marx tu sedia, aj keď už nie sú spojené iba s proletariátom, ktorý bol rozdrvený, individualizovaný a stratil moc i silu organizovať sa.

    Reply
    • 29. januára 2019 at 21:07
      Permalink

      Samozrejme, že diktát Merkelovej je neprijateľný. A je to hlúposť, povedať, že sa národné štáty musia vzdať suverenity – to je princíp imperiálneho kapitalizmu. Krajiny musia mať slobodu voľby, akou cestou pôjdu. Majú právo ísť aj cestou zachovania svojej plnej národnej suverenity, nikto im nemôže diktovať. Napr. pred 5 200 rokmi, keď sa prechádzalo od prvobytnej spoločnosti k civilizácii, si Polynézania vybrali voľbu zotrvať v kmeňovom spôsobe života, svojom polynézskom raji. A v poslednom čase sa rešpektuje aj izolovanosť amazonských domorodcov, odmietajú sa pokusy ich civilizovať (ale u Bolsonara bude s tým problém).

      Lenže, ak sa niekto hrnie do integračného zväzku, a ako hlupák potom tára niečo o plnom zachovaní národnej suverenity, treba ho poslať k lopate. To je také isté špekulovanie, ako u Angličanov, využívať výhody integrácie (voľný pohyb tovarov bez ciel, ľudí, informácií), ale neniesť jej náklady, obmedzenia. Efektívna ekonomická integrácia si skutočne vyžaduje aj politickú integráciu, eurozóna nemôže fungovať na národných rozpočtoch, to je nezmysel.
      Núti niekto Slovákov do integračného zoskupenia? Oni ale hlupáci si mysleli, že je to najmä o tzv. európskych hodnotách, rozdeľovaní vylúpených peňazí, cestovaní, ale nie o daniach, ekonomike, povinnostiach, vzdaní sa suverenity.

      Peter, je zaujímavé Tvoje stanovisko ako ekonóma. No, dobre, si viac orientovaný na mikroekonomiku, podnikovú ekonomiku, ako na makroekonomiku, politickú ekonómiu a úplne Ti chýbajú poznatky z marxistickej koncepcie dejín, materialistického chápania dejín.

      Potom by si dobre vedel, že o budúcom forme, štruktúre civilizácie rozhodujú výrobno-technologické procesy, ich smerovanie. A dnešný výrobný spôsob, technológie nadobúdajú jednoznačné globálnu podobu a integrácia a globalizácia je pokrokový smer.

      To verbálne odmietanie globalízácie od tzv. antiglobalistov pokladám za faktickú podporu globálneho kapitalizmu. A poviem to otvorene, dosť ma tým už hneváte. Pretože väčšina tzv. antiglobalistov podporuje globálny kapitalizmus. Aj Ty.

      Peter, vieš vysvetliť, prečo ste si dali pre Spolok národohospodárov e-mailovú adresu na Gmail.com? Doslova si ma naštval, ako malé deti tu bojujete proti globalizácii, ale používate nástroje amerického globálneho kapitalizmu. Veď to je veľmi účinný nástroj amerického globálneho kapitalizmu, spolu s Google či Facebookom a ďalšími nástrojmi, ktoré používajú aj slávni antiglobalisti, ktorý používajú na kontrolu, ovplyvňovanie a manipuláciu svetovej verejnosti.

      Prečo väčšina antiglobalistov používa nástroj globálneho kapitalizmu Gmail? Pretože nie sú ochotní prakticky prispieť. Ja používam svoju starú adresu, idúcu mimo globálnych prúdov, prácne si ju prenášam cez jednotlivé systémy, ale robím to, na rozdiel od našich slávnych antiglobalistov. Antiglobalisti nie, im je pohodlnejšie používaj Gmail.

      Prečo všetci antiglobalisti používajú Facebook ako nástroj globálneho kapitalizmu? Ja ho nepoužívam. A už dávno som navrhol, že ľavica potrebuje svoje siete, nie nástroje globálneho kapitalizmu, absolútne ticho. Napísal som, že aj slovenskí ľavičiari, napr. Robo Zelník už pred 15 rokmi vytvorili slovenskú sociálnu sieť Vsieti.sk. Absolútny nezáujem aj na DAVDVA, či antiglobalistov. Aj KSS sa už pomaly celá presunula na Facebook, hoci tára o antiglobalizme. Tak ma tu nepresviedčajte, akí ste veľkí antiglobalisti. Aspoň, že DAVDVA umiestnil svoju stránku aj na alternatívnom Vkontakte.

      Aj Dávid Diczházy, ako veľký antiglobalista, tento diskusný portál nepreložil celý do národného jazyka, pretože predpokladal, že všetci rozumieme globálnym výrazom a postupom.

      Väčšina tzv. antiglobalistov používa nástroj globálneho kapitalizmu Google. Však Juraj. Je to pohodlné. Ja ho používam minimálne, používal som slovenské Centrum.sk, Zoznam.sk, ale kvôli slabej používateľnosti Slovákmi sa dostali do područia Google. Hlavne, že Slováci sa bijú do pŕs, akí sú národne orientovaní, proti globalizácii. Používam aj český Seznam.cz, ten ešte nie je v područí Googlu, aby som ho podporil. A alternatívny Yandex.com. Aby som podporil alternatívy voči Googlu. Slávni antiglobalisti nie.

      Slováci ako antiglobalisti používajú globálny internet. Globálne mobilné siete. Globálnu navigáciu, globálnu televíziu. Slováci ako veľkí antiglobalisti nakupujú v obchodoch globálneho kapitalizmu – Kaufland, Lidl, Tesco, Billa. Malé mestské a dedinské predajne takmer zanikli, pretože ich domáce obyvateľstvo nedokázalo podporiť, antiglobalisti predsa potrebujú chodiť nakupovať do veľkých globálnych predajní. Samozrejme, je to aj otázka cien, pretože veľké siete dokážu lacnejšie predávať, ale to je práve ukážka výhod globalizácie- A Slováci ako veľkí antiglobalisti by mali budovať svoje veľké obchodné siete. Slováci síce radi nadávajú na globalizáciu, ale hromadne sa hrnú do veľkých obchodných centier globálneho kapitalizmu, keď otočím na tento problém diskusiu, je to bez záujmu. Poznám to od sestry, nakupuje takmer výhradne v Kauflande, ale nadáva na Merkelovú. Hovorím jej, tak nechoď nakupovať do Kauflandu, pretože podporuješ tak Merkelovú. Ja chodím nakupovať do malých predajní (dnes som bol nakúpiť v predajnej predajni v dedine), chodím do Jednoty ako družstevnej predajne, aj v Bratislave, prípadne v Bratislave do Terna, aspoň že patrí slovenskej skupine.

      Prečo Slováci ako veľkí antiglobalisti nepodporujú družstvá, miestne podniky (ja keď vidím potraviny od nejakej miestnej firmy, nakupujem od nej), zamestnanecké podniky, ekonomickú demokraciu. Nepodporili miestny bezpeňažný výmenný systém LETS:

      Tak mi tu nevešajte na nos, akí sú Slováci a tzv.antiglobalisti veľkí antiglobalisti, keď som v praktickej rovine urobil pre uchovanie národnej úrovne oveľa viac. Nemám rád táranie do vetra.

      Reply
      • 29. januára 2019 at 23:52
        Permalink

        Odpoveď Milanovi A. na ot prečo skratka .com a nie .sk. Nuž, skratka mailu gmail.com je zadarmo a web pod skratkou .sk je za peniaze. A doménu SK vlastní americká spoločnosť. Na týchto hovadinách dúfam nezakladáš svoj vzťah ku Klubu národohospodárov Slovenska, či?

        Reply
        • 30. januára 2019 at 8:54
          Permalink

          Peter, veď vieš, že si vážim Vašu prácu. veď som sa obracal s otázkami na Vás v diskusii.
          Ja som len chcel ukázať, že ak to niekto s bojom proti globálnemu kapitalizmu myslí vážne, mal by si všímať okolo seba desiatky maličkostí, v ktorých sa skrýva a v ktorých môže každý človek niečo urobiť.
          Sú to síce maličkosti, ale prostredníctvom Google, Gmailu, Facebooku a ich vyhodnocovania americké tajné služby majú veľmi dobrý obraz aj o stave, činnosti, myslení, smerovaní, projektoch revolučnej ľavice. Dokážu na základe dobrých informácií vyhodnotiť, kam, ako zasiahnuť, ako rozložiť ľavicu, alebo ju usmerniť neplodným smerom.

          Posledný rok sa rozhorel ostrý súboj medzi globálnym kapitalizmom a globálnym socializmom v podaní Číny. A môže sa ešte poriadne vyostriť, keďže tieto dni vraj USA požiadali Kanadu o vydanie šéfky Huawei. Čína to tak nenechá, pretože tu nejde o ňu, ale o zadržiavanie globálnej expanzie Číny, a môže USA citlivo zasiahnuť, aj keď aj sama to pocíti.

          Reply
  • 29. januára 2019 at 9:34
    Permalink

    „Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity.“
    NIKDY!!!
    „Vlasť nežije na mape, ale v srdciach ľudí.“ — Adam Mickiewicz
    Kým srdce bije, národ žije!!!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *