PODCAST k článku – pre tých ktorý radšej počúvajú, ako čítajú

Všeobecná deklarácia ľudských práv bola vyhlásená valným zhromaždením OSN v roku 1948, ako spoločný cieľ pre všetký štáty. Tento cieľ predstavuje postupnými vnútroštatnými aj medzinárodnými opatreniami zabezpečiť všeobecné a účinné naplnenie všetkých bodov z deklarácie.

Všetky štáty, v ktorých je v súčasnosti politický systém liberálnej demokracie sa ku cieľom deklarácie hlásia.

Táto medzinárodná deklarácia obsahuje viacero zaujímavých sociálnych práv, ktorých naplnenie by predstavovalo zabezpečenie sociálne spravodlivej spoločnosti pre všetkých.

Nový e-Book – KRITIKA liberálnej demokracie

V priloženom e-Booku analyzujem, jednotlivé práva uvedené v deklarácii, ktoré ešte nie sú zabezpečené pre všetkých občanov spoločnosti. Taktiež sa zamýšľam nad otázkou, či je vôbec možné naplnenie celého znenia všeobecnej deklarácie v rámci súčasného politického zriadenia, čiže liberálnej demokracie.

Mnohé z článkov z uvedenej deklarácie, ktoré nie sú v realite zabezpečené pre každého občana spoločnosti sú taktiež základné ľudské potreby, ako napríklad právo na bývanie, právo na lekársku starostlivosť, na potravu, prácu a ďalšie.

Všeobecná deklarácia ľudských práv má tridsať článkov. Väčšina z nich sa aj reálne uplatňuje v krajinách s politickýcm systémom liberálnej demokracie.

Vo vyššie priložemom dokumente sa zameriavam konkrétne na tie, ktoré sa neuplatňujú univerzálne pre každého člena spoločnosti.

Zhrnutie bodov

Nasledujúce body sú všeobecné zhrnutie vyššie rozpísaných článkov, ktoré sa v súčasnosti nedodržujú v rámci liberálnej demokracie. Toto sú tie práva, na ktoré je potrebné sa zamerať v rámci modelovania sociálne spravodlivej spoločnosti:

Práva v tejto deklarácii nie sú právne záväzné, aj keď sa veľa z nich už dostalo do rôznych právnych sústav mnohých štátov. Na druhej strane sú vynikajúcim politickým návodom, ako dospieť ku sociálne spravodlivej spoločnosti.

Sociálne spravodlivý systém musí nutne zabezpečiť všetky sociálne potreby svojím občanom a nechať jednotlivcovi dostatok priestoru na vlastný sebarozvoj.

Dávid Diczházy

Môj úvodný článok:

Dokument Všeobecnej deklarácie ľudských práv:

https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf

Dávid Diczházy

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


9 thoughts on “Kritika liberálnej demokracie

  • 29. septembra 2019 at 14:03
    Permalink

    Dávid, tá knižka je dobrá práca, dobrý začiatok. Lebo určite bude nutné aj pritvrdiť.
    Napríklad pri kritike článku 21 („Každý má právo zúčastňovať sa na vláde svojej krajiny priamo alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov.“)
    Nehovoriac o téme priamej účasti (petície a referendá), kde legislatíva kladie občanom mnoho prekážok, tak náš reálny politický systém cielene a úmyselne toto právo torpéduje tým, že nectí pravidlo subsidiarity.
    Objasním.
    Na komunálnej úrovni sú primátori, starostovia a najmä obecné zastupiteľstvá sú slobodne volení zástupcovia občanov. Napriek tomu, že mnoho funkcií štátu (napríklad aj verejný poriadok a pod.) je v kompetencii miest a obcí, tieto majú obmedzené právomoci usporiadať vo svojej pôsobnosti pravidlá všeobecne záväzným nariadením, hoci by bolo také, ktoré by schválilo aj miestne referendum.
    Pretože v Ústave SR v článku 2 je odsek 3, ktorý znie: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
    V praxi už viackrát Najvyšší súd alebo Ústavný súd zrušili všeobecne záväzné nariadenia obcí, zamerané proti nespratníkom a chronickým narušiteľom verejného poriadku (napríklad som videl také vo veci chovateľov psov alebo zákazu žobrať na určitých miestach), s odôvodnením, že obec nemá právomoc rozširovať povinnosti a zákazy, ktoré neukladá priamo zákon.

    Na druhej strane, štátne orgány sú povinné konať len podľa ústavy a v medziach zákona. Takže darmo sú v ústave alebo Listine uvedené nejaké práva. Ak neexistuje zákon, ktorý prikazuje štátu, aby určitým konkrétnym spôsobom tieto práva zabezpečil, tak štátne orgány to nesmú urobiť. Bolo by to „protiústavné“.
    Asi zbytočné hovoriť, že podľa liberálov sú všetky podobné zákony len populizmom a zrušia ich, len čo sa dostanú k moci.

    Reply
    • 29. septembra 2019 at 18:24
      Permalink

      Vďaka Marián, za konštruktívnu kritiku…

      Reply
  • 29. septembra 2019 at 18:34
    Permalink

    Tá hierarchia práv, tak ako sú uvedené v článku, nemá chybu. Plne sa s tým stotožňujem a myslím, že aj poradie je aktualizované s ohľadom na závažnosť dnešnej situácie v SR (najmä ma potešilo prvé miesto práva na bývanie).
    V nadväznosti na to prehlasujem, že v budúcich voľbách budem voliť tú stranu, ktorá sa k uvedenému “desatoru práv” svojim volebným programom najviac priblíži. Navrhujem, aby sme to spoločne sledovali a vyhodnotili.
    Čo vy na to?

    Reply
    • 29. septembra 2019 at 18:42
      Permalink

      Dakujem, mozme, ale myslim ze v najblizsich volbach sa k ani jednemu bodu nezaviaze ziadna strana…

      Reply
      • 29. septembra 2019 at 19:52
        Permalink

        Skúsme nebyť až takí pesimisti :-).
        Okrem toho nejaké rozdiely v programoch budú a teda aj vo väčšom alebo menšom priblížení k tomu „desatoru“.

        Reply
  • 29. septembra 2019 at 19:50
    Permalink

    Výborná práca Dávid.
    A súhlasím aj s Mariánom a Imrichom.
    V Ústave SR máme zakotvené základné ľudské práva a slobody, ktoré sú bežne porušované a nedodržiavajú sa.
    V čl. 19 v prvom odstavci sa píše:
    „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu dobrého mena.“
    Zhrnutie bodov, ktoré uvádzaš sú základom na zachovanie ľudskej dôstojnosti a aj keď sú rozličným spôsobom zahrnuté aj v ústave, je veľmi veľkým problémom ich dodržiavanie a preto sú občania tohto štátu oberaní o ľudskú dôstojnosť oberaní.
    Tú im môže zabezpečiť len sociálne spravodlivá spoločnosť.

    Reply
  • 30. septembra 2019 at 8:44
    Permalink

    Dávid, budem kopírovať Devanu, ale tiež hovorím: Výborná práca!

    Myslím si, že presadzovanie vecí zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv bude beh na dlhú trať, avšak som si istá že s tými správnymi a rozumnými ľuďmi to nie je nedosiahnuteľné… Aj keď no, zas si povedzme úprimne, bude to, či už len v prepojenosti oligarchie napríklad na médiá, asi naozaj veľmi ťažké.
    Sme s Tebou, dobrá práca Dávid!

    Reply
    • 30. septembra 2019 at 8:56
      Permalink

      Ďakujem :)

      Reply
  • 1. októbra 2019 at 8:09
    Permalink

    Zuzana Kusá – Za ostrou hranicou ( eseje o chudobe, 2018 )

    „Kultúra zodpovednosti samého za seba, ktorá pred troma desaťročiami dorazila ako šoková terapia naordinovaná zahraničnými i domácimi expertmi na ekonomickú transformáciu, sa na Slovensku dobre uchytila. Chceš dôstojne žiť? Pričiň sa o to sám !

    Po vstupe do Európskej únie a Schengenu už aj málo príležitostí na domácom pracovnom trhu prestalo stačiť ako ospravedlnenie poberania podpory od štátu. Vyjadrenia ako „mne nikto nedal nič zadarmo“ sú nielen nepresné (uvážme len bezplatné školstvo, ktoré vo svete nie je samozrejmosťou), ale vystihujú aj princíp rozpadu spoločenskej solidarity: príliš adresná podpora posilňuje exkluzivitu jej poberateľov a tým ešte viac sťažuje ich vymanenie sa z chudoby a začlenenie sa do spoločnosti pracujúcej „samej na seba“.

    Doba bohatá na príležitosti praje iniciatívnym: ciest, ako si pomôcť, je toľko, že pre pasivitu nieto výhovorky. Osobnostný kapitál si možno zmnožovať neustálym vzdelávaním sa, cestovaním, vyvažovaním pracovného a súkromného života; skrátka – sústavnou prácou na sebe.
    AK PRACOVAŤ NA DRUHÝCH, TAK JEDINE NA ZAMESTNÁVATEĽA !!! (ten na to má ale prirodzený, oprávnený nárok) alebo pre kultiváciu svojho sociálneho kapitálu (analogicky k „spoločensky zodpovednému“ podnikaniu).

    Ale čo s tými, ktorí podmienky na vzdelávanie sa nemajú, cestovať nemôžu alebo nechcú a súkromný život pre prekérne pracovné podmienky v podstate nemajú? Priznať existenciu štrukturálnych prekážok, ktoré spoluutvárame či z nich dokonca benefitujeme na úkor slabších, by znamenalo spochybnenie vlastného úspechu – preto je bremeno zodpovednosti na jednotlivcovi.

    Chýba motivácia, vôľa, osobná zodpovednosť. Máme navrch nielen ekonomicky, ale aj morálne. „Predstava, že všetko, čím sme, je len naša zásluha, nám lichotí a živí naše sebavedomie.“

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: