Kritika systému v súčasnej slovenskej hudbe

Slovenskú hudbu môžeme definovať rôzne, ja sa však budem venovať v tomto texte najmä autorom, ktorí spievajú po slovensky, teda spoločným menovateľom tu bude jazyk prípadne pôvod interpretov.

Rozoberať celú históriu nemienim. Vždy tu boli ľudia, ktorí spievali o svojich úspechoch, ale aj pádoch, o útlaku, ale aj víťazstvách a tej tzv. slobode, ktorá bola v rôznych časových obdobiach inak definovaná väčšinou ľudí. Naša národná hymna je tiež svojím spôsobom postavená na prvkoch, ktoré sa vymedzovali voči Rakúsko-Uhorsku, no špeciálne Uhorsku. Verše o tom, že „zastavme ich bratia, veď sa ony stratia“, či verše, ktoré sa do hymny z básnickej predlohy nedostali, kde „Už Slovensko vstáva, putá si strháva“, boli najmä v 19. storočí istým protisystémovým prvkom, ktorý sme si zachovali dodnes. Za tzv. prvej republiky si najmä mnohí robotníci kvôli útlaku zo strany štátu či najmä zamestnávateľov nôtili internacionálne pesničky pracujúcich, ktoré neskôr nadobudli po ďalšej vojne štatút systémových piesní. Za 2. svetovej vojny boli antisystémové mnohé partizánske piesne. Neskôr za nového režimu interpreti hľadali rôzne metaforické formy v piesňach, aby im prešli cez schvaľovacie komisie. Napríklad spevák skupiny Elán Jožo Ráž často spomína, že vždy nejak prešli komisiám cez rozum, že nevedeli o čom spievajú, no ľudia to vycítili. Iné ale neprešli, resp. prešli ich upravené formy. Do roku 1989 je z našich piesní asi najvýraznejšou Pocta Majakovskému od Roba Grigorova, no ako svoju vnímame často aj českú spomienkovú na rok 1968 s názvom Modlitba pro Martu.

Éra subkultúr

Po zmene v roku 1989, kedy sa s nadšením vítal nový systém, väčšina ľudí prestala vyhľadávať antisystémové piesne. Tento stav však netrval dlho. Väčšina dnes úspešných, najmä punk-rockových skupín začínala práve v tom období: Slobodná Európa, Davová psychóza či Konflikt. Tak ako kedysi antisystémová hudba dokázala hlavne spájať ľudí (najmä väčšinu), neskôr s nástupom nového systému a s alternatívami, ktoré sa vyrojili, sa toto spájanie premenilo skôr na delenie. Už v minulom režime vznikali špeciálne skupinky ľudí ako napríklad metalisti a tzv. depešáci (odvodené od názvu britskej skupiny Depeche Mode), neskôr však prišiel nárast subkultúr v hudbe a na tak malom Slovensku sa priam ani „nestíhalo“ všetky trendy či subkultúry „vyskúšať“, byť ich súčasťou či chápať,  o čom vlastne sú. 90. roky priniesli hlavne nárast nacionalistických nálad, ktorým neboli po chuti rôzni „vlasáči“ a už vôbec nie rôzni anarchisti či iné tzv. ľavicové kruhy. V týchto rokoch badať zvýšený výskyt textov s vyslovene  fašistickými, rasistickými, xenofóbnymi či šovinistickými prvkami, ale paradoxne aj texty o mlátení „náckov“, solidarite či policajnej šikane a skorumpovanosti štátu. V tomto období sa toho „zomlelo“ veľmi veľa a aj keď nevládla anarchia (často nevhodne používané slovo), vládol skôr chaos a antisystémové piesne nezmenili od koreňa systém ako taký, iba ho pomohli pozmeniť. Sám si ešte pamätám na rôzne skladby Nogu a Skrúcaného s výrazným politickým podtextom. Mnohí hudobníci tej doby mali za správne, ak sa im podarí položiť vládu Mečiara, čo sa neskôr aj podarilo. Ukončili tým ďalšiu éru, kedy antisystémovosť spočiatku absentovala, aby neskôr prerástla priam do vojny dvoch skupín a napokon skončila bojom proti vtedajšej vláde.

Odraz spoločenských zmien v kultúre

Neskôr nastúpila doba, kedy si mnohí dali prestávku a pozmenili priority. Cieľom sa stala integrácia do štruktúr EÚ a NATO, punk-rock (ale nielen on) mal nové tváre ako napr. skupina Iné Kafé, do popredia sa začali dostávať hudobné hitparády. No veci sa zmenili rokom 2003, kedy USA rozpútali vojnu v Iraku. Skladba Iné Kafé s názvom Spomienky na budúcnosť sa stala jednou z najvýraznejších piesní svojej doby u nás a aj dnes, ak sa povie spojenie antisystémová pieseň, mnohým mladším, ktorí nezažili v uliciach  tanky Varšavskej zmluvy či štrnganie kľúčmi, napadne najmä táto pieseň. Postupom rokov sa antisystémové piesne zamerali dosť na odsudzovanie štátu. Tu sa stretli prúdy anarchokomunistických autorov ale aj skupiny, ktorú títo považujú za falošný anarchizmus, teda tzv. anarchokapitalistov. V roku 2007 vydáva svoj veľmi zaujímavý album napr. punková skupina Železná kolóna. Pod pojmom systém už roky mnohí vnímali štát a zákony a postupom času štát skutočne oslabil, akurát vplyv začal mať veľkokapitál. Tento stav opäť nebol ideálny a veci nabrali spád finančnou krízou okolo roku 2008. V tomto období na Slovensku začala nadobúdať čoraz väčší vplyv hip-hopová kultúra a rap. Budovalo sa to tu síce už dlhšie, no prišlo obdobie, kedy sa dostavila ozajstná kvalita v produkcii týchto diel. Táto zmena sa už akoby žiadala, lebo aj samotné hudobné nástroje ustupovali novým postupom a ľudia vyžadovali niečo nové. Prienik rôznych dokumentov a prvé webové stránky o rôznych náboženstvách, teóriách, ezoterike, fungovaní peňazí, korporáciách, podvodoch, ktoré stáli za vojnami, a pod. naštartovali pri veľmi početnej produkcii aj piesne s antisystémovou tematikou. Ako ilustráciu môžem uviesť rapperov z H16, ktorí dávali do textov aj to, čomu uverili, čo si prečítali na webe o tom, kto kde ťahá nitkami za oponou, atď. – napríklad v skladbe Súčasť plánu. Raperi sa často sťažovali, že fanúšikovia od nich vyžadujú stále nové a nové diela, zároveň narastala konkurencia a tak sa spievalo už o všetkom možnom, neraz boli dokonca rapové skladby popretkávané rôznymi prvoplánovými nadávkami v snahe upútať. Zrazu chcel byť každý raper a kvalita neodrážala tú početnosť interpretov, ktorí boli na scéne – boli zlé časy a možno aj oni potrebovali rýchlo zarobiť na hocičom. Navyše hudobné hitparády už nemali tú silu ako kedysi, bolo potrebné speňažiť svoje diela na internete, špeciálne na Youtube. Do rádií napriek svojej prevahe v počúvanosti rap neprenikal takým tempom, aké možno mnohí čakali, predsa negativistický tón vtedy prevládal a láska sa v rape takmer vôbec nevyskytovala – muselo sa niečo stať…

Na vlne revolučného entuziazmu

Vo svete prišlo v dôsledku krízy k veľkým protestom hnutia Occupy, vzniklo španielske hnutie Indignados a nárast hnutia Anonymous vo virtuálnom priestore. Na Slovensku nasledovali protestné hnutia za Skutočnú revolúciu a neskôr Gorila, čo malo okrem iných za následok hotový, priam nevídaný boom na slovenskej hudobnej scéne, pričom sa roztrhlo vrece najmä s protestnými piesňami. Medzi hymny tohto obdobia sa zaradilo najmä Suverenove dielo Propaganda (ktoré odprezentoval aj na jednom z protestov Gorila), na ktoré neskôr nadviazal skladbou Rebel s Majkom Spiritom či spoluprácami s českým kolegom Revoltom. Spomínaný Majk Spirit (člen skupiny H16) vydal sólový album Nový človek, ktorý sa zas stal jedným z dovtedy najantisystémovejších albumov, ktorým zároveň definitívne prerazil aj ako sólo umelec, najvýraznejší zo svojej skupiny. Texty by sa dali podrobiť rôznej kritike, ale tá eufória z nových vecí, z akoby znovu zobudenej spoločnosti, kde sú ľudia odhodlaní veci meniť k lepšiemu, tu bola cítiť. Veď mnohí z nás sme sa dali dokopy aj vďaka takýmto zdanlivo bezvýznamným podnetom a už to nebolo len o jednotlivcoch ženúcich sa za veľkými autami a lacnými ženami, ale o ľuďoch, ktorí sa začali zaujímať o spiritualitu a o rôzne iné veci. Práve tento aspekt u mnohých vyvolával asociácie s dobou hippies, ktorá akoby opäť ožila v novom šate. Do debát začali prenikať slová ako komunita, 1% bohatých, Venus projekt, Zeitgeist či alternatíva a snahu o zmenu zrazu bolo vidieť tak po materiálnej stránke, ako aj duchovnej. Objavovali sa aj rôzne bizarnosti – mnohí hlásili koniec sveta v roku 2012, iní ho zas interpretovali ako obdobie akéhosi duchovného zlomu, čo ešte zvýraznilo celú atmosféru tých dní.

Kríza ako medzník

Všetci máme svoje medzníky, no spoločnosť so svojou kolektívnou pamäťou, vytváranou skúsenosťami väčšiny, má tiež tie svoje, na ktoré si ľudia spomínajú. V slovenskej histórii sú to napríklad roky 1848, 1918, 1938-39, 1944-45, 1948, 1968, 1988-90, 1993 či 1998-99. Pre mňa osobne ešte určite prvé miléniové roky 2000-2001 a nielen kvôli útokom na Svetové obchodné centrum či začiatku vojny proti jednej metóde boja zvanej terorizmus v Afganistane, ale aj pre rôzne kultúrne zmeny. Také isté prišli s príchodom krízy v rokoch 2008-09, no tu najmä v rokoch 2011-12. Rôzne antisystémové diela ste mohli počuť z úst raperov ako DNA (na jeho albume Revolucionár), Vladis, Čistychov, Ekcelent či dokonca Rytmus. Slovenský pop či rock sa zas dočkal napríklad nového albumu od Iné Kafé, ktorí skladbou Figúrka nadviazali nielen na rebelantskú hymnu tínedžerov z prelomu tisícročí Ráno, ale najmä na dnes už legendárnu skladbu Spomienky na budúcnosť – vo vnímaní ľudí ju však neprekonali.

Frustrácia a absencia alternatívy

Eufória však čoskoro opadla: antisystémové hnutia nevyprodukovali ani náznak nového systému, ktorým by nahradili ten dovtedajší. Bolo veľa, čo chcelo zmenu, no málo schopných, ktorí by vedeli ako postupovať. Názorová roztrieštenosť, neschopnosť sa dohodnúť ako postupovať ďalej či amatérskosť tých, ktorí sa snažili stavať do pozície hovorcovi más, spôsobili infiltráciu hnutí, klesajúce počty ľudí, ktorí by boli ochotní protestovať v pravidelných intervaloch (najmä keď niektoré dni neprinášali skoro nič progresívneho), a napokon aj zásahy štátnych zložiek vystrašili či znechutili masy ľudí. Tie sa následne nechali zlákať na predvolebné sľuby o zmene a prebratú rétoriku mnohých politikov, ktorí stále ovládali mediálny priestor a zahrali sa na kvázi antisystémových. Tak ako rýchlo skončilo nadšenie z roku 1968, ktoré u nás trvalo pár mesiacov, tak skončilo aj nadšenie z prelomov rokov 2011 a 2012 tiež zhruba s rovnakou dĺžkou trvania. Akurát tu na likvidáciu neboli potrebné tanky… Mnohí ľudia sa v atmosfére rozčarovania začali samých seba pýtať, či im vtedy snáď nešibalo, pričom mnohí tzv. alternatíve prestali úplne veriť.

Alternatíva vs. mainstream

Nastal zlom aj v hudbe, kedy tzv. Škola rapu zosmiešnila mnohých interpretov typu spomínaného Suverena, ktorí v túžbe po zmene pokračovali v duchovnej oblasti či zmene štýlu hudby na optimistickú, radostnú či tanečnú v snahe kompenzovať, čo vtedy nevyšlo,  a zároveň podnietiť tú zmenu v zmýšľaní ľudí. Veľké témy sa pre mnohých interpretov akoby vyprázdnili, aj keď paradoxne keby v nich dovtedy neboli plávali iba povrchne, mohli objaviť nové možnosti. No v hudbe – a slovenskom rape obzvlášť – nebolo odborníkov na nejaké témy, väčšinou to boli chlapci, ktorí zarobili veľké peniaze a neboli nútení si prechádzať akoukoľvek odbornou praxou v oboroch vedeckých či politológických. Mnohí boli vzdelaním právnici či ekonómovia, ktorí svoje obory zanechali skoro, a tak nové vplyvy zmenili aj ich bez toho, že by si všimli, že tu bol ešte priestor na antisystémovosť (tá im však už asi medzitým začala liezť na nervy). Navyše aj tu sa objavovali výzvy na stále nové a nové antisystémové diela, lebo poslucháči zrejme chceli živiť svoju revolučnosť, no v čele nestáli ľudia, ktorí by boli schopní kombinovať veci a hľadať niečo, čo veci posunie v tomto obore. Netreba tiež zabúdať, že akákoľvek trápnosť či nezdar sa najviac trestá práve v obore, kde sa vyžaduje rešpekt, aby boli peniaze. Nasledujúce roky s boomom veľkých alternatívnych médií priniesli rozpory medzi hudobníkmi, ktorí sa k nim prihlásili a tými, ktorí prebrali rétoriku veľkých médií bojujúcich s oligarchiou za štátom, ktorí ich mali za konšpirátorov. Začali pribúdať nálepky a antisystémovosť zostala pri tom, čo hovorili denníky neoliberálneho charakteru, ktoré svojou zlou interpretáciou reality spôsobili u mnohých umelcov aj obrat antisystémovosti v systémovosť. Aj keď alternatívne médiá svet nejakým spôsobom interpretovali, samé mali často pri hľadaní vo veciach guláš, pričom miešali protichodné tendencie, čo po každom útoku znižovalo ich dôveryhodnosť. Sloboda pri hľadaní je síce fajn, ale nedá sa prevárať ten istý guláš stokrát s očakávaním, že sa tam objaví nová zelenina. Samotné neskôr v tom procese hľadania prebrali taktiky hlavného prúdu, ktoré pôvodne chceli odstrániť a sami ísť príkladom – a to iba kvôli tomu, aby vôbec prežili. Aj keď ponúkali iné názory, už viac svojím fungovaním a príkladom neboli alternatívou, lebo hlúposti sa vyrovnali tým z druhej strany. Označovanie vládnej strany za komunistickú či socialistickú ako aj interpretácia podnikania ako záchrany pred vraj škodlivými dotáciami spôsobili, že mnohí interpreti ako Strapo (ktorý má inak skvelú antisystémovku Dallas) začali pokladať za prioritu odstránenie Fica a Smeru. Naplno sa opäť rozbehol tzv. egotrip (prístup k písaniu rapových textov, ktorý je v princípe založený na “robení ramien”, viac či menej vtipných slovných hračkách, podpichovaní konkurenčných raperov, atď.), no s omnoho vyššou kvalitou hudby a prepracovanejšími textami, ktorých hlúposť sa dá vyvrátiť len odborným zahĺbením do tematiky, čo väčšinový divák plávajúci po povrchu nemá šancu rozpoznať, navyše keď interpereti sú presvedčení o tom, čo prinášajú.

Neoliberálne ohýbanie reality

S väčším prekvapením prišiel až v roku 2016 Elán s piesňou Z tričiek zúri Che Guevara. Paradoxne, aj tá komisia z rokov minulých tú má svoju obdobu v komisii  samozvancov, novinárov s vplyvom, ale aj bežných ľudí, ktorí prebrali istú rétoriku a veľmi citlivo vnímajú nové protisystémové diela. Elán s  touto piesňou preraziť skrátka nemohol. V takej konštalácii mohol vyvolať akurát rozpaky. Okrem toho tu máme mnoho zlých prvkov zo všetkých režimov, systémov, období vyššie spomenutých, ktoré sa spojili v jedno. Dokonca aj nacionálnu tematiku a hudbu v tejto rovine, ktorá boj za sociálne témy ako rovnosť stavia do polohy priam neomarxistických výmyslov. Tento koktejl všetkého, čo vždy stálo proti antisystémovým dielam, naberá na sile, komisie chcú viac cenzurovať, nabrať pomaly silu porovnateľnú s komisiami spred roku 1989, nacionálna tematika nie je ďaleko od poľovačiek na antifašistov v 90. rokoch, neoliberálne ohýbanie reality vytvára zo systému antisystém a naopak, zároveň kvôli konjunktúre v ekonomike akoby aj nádych rokov, kedy sa myslelo, že je všetko fajn – ako napr. prvé poprevratové roky či prvé miléniové roky ešte pred spustením veľkých vojen pod americkou taktovkou.

Čo definuje antisystémovosť?

Nemám nič proti v súčasnosti najhranejším hudobníkom, ktorí spievajú o iných témach, ale vyzerá to tak, že antisystémové texty a hudba práve prežívajú svoju klinickú smrť. Hudba ma ľudí aj prebúdzať, texty majú popisovať realitu takú, aká je, poukazovať na faloš, no mám dojem, že dnešná situácia je taká, že väčšina nevie, čo je falošné a problémové na súčasnom stave. Každá doba má niečo problémové, nežijeme v ideálnej spoločnosti a problém je hlbší než len pár ľudí vo vláde s ľuďmi za nimi. Je možné, že opäť príde zlom, lebo zažívame veľmi čudesné obdobie a zas nám pribudnú antisystémové piesne, len akoby chýbali interpreti, ktorí by boli schopní realitu hodnoverne opísať. Naposledy sa vyrojili antimigrantské piesne, ktoré však ťažko považovať v mnohých bodoch za antisystémové, tobôž nie za udierajúce klinec po hlavičke, mnohé zároveň balansujú na hrane trápnosti. Najbližšia zmena môže byť veľmi krutá v tom, že málokto bude vedieť pochopiť a popísať, čo sa to vlastne deje. Pop už dlhé roky stojí na tom, že ho skúša veľa interpretov a tí najlepší dostávajú aj najlepších spolupracovníkov. Nevyhnutný dopyt vedia pokryť piesňami o radosti, láske či zábave, aspekt komerčnosti teda antisystémovosť priam vylučuje. Rock zažíva pretlak, pričom narastá aj konkurencia zahraničných skupín, ktoré si nachádzajú stále viac priestoru na našich festivaloch, hrajú veľa koncertov v športových halách, dostávajú sa do bežných klubov, mládež rozumie čoraz viac cudzím jazykom a tak skôr musia hľadať možnosti na prežitie. Éra elektronickej hudby, DJov a veľkých festivalov, kde duniace basy nahradili spevákov, antisystémovú hudbu zabíja tiež, najmä svojou trendovosťou. Mnohí sú už ozaj v presvedčení, že svet sa zlepšuje a že veľký pád už nepríde, že keď zvládneme klimatickú zmenu ako povedali Leo s Barackom, ak zabojujeme, odstránime fašistov, nedovolíme vládnuť Putinovi, že veci budú ešte lepšie. Iní sú zas v tom, že dobré časy vlastne sú, iba ten rok 2016 akosi nevyšiel kvôli spomínaným vplyvom. Toto by mohlo naznačovať, že vlastne jediná antisystémová hudba, ktorú potrebujeme, je tá na podporu súčasného systému proti Putinovi, Kotlebovi či možno Ficovi. No je to skutočne tak? Potrebujeme antisystémovú hudbu ešte a vieme si správne zadefinovať, čo je dnes tým systémovým problémom? Myslím si, že je potrebné, aby tu niekto stvoril dielo, ktoré bude mať silu pohnúť vecami, no bude musieť mať oveľa vyššiu kvalitu než čokoľvek doteraz. Nová doba tiež zvýši nároky na inteligentnosť textov, čo interpreti, ktorí venujú svoj čas mnohým zbytočnostiam, zrejme nebudú vedieť splniť. Jediným východiskom pre budúcnosť sa tak ukazuje vzdelanosť, schopnosť chápať a vidieť na koreň vecí, čo môže byť oveľa ťažšie než v minulosti…

Foto: Neznámy, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *