Ako cestujem po svete, hľadám odpovede na moje otázky – o ľavici, socializme, revolúcii, oslobodení… Večer v Flagstaffe som strávila so skupinkou akademikov a aktivistov. Náš rozhovor sa týkal mnohých tém, od limitov súčasných ľavicových hnutí až po radikálne možnosti, ktoré sa nachádzajú v myšlienkach ako degrowth a dadaizmus.Jednou z hlavných obáv bolo obrovské množstvo nespravodlivostí, ktorým globálne čelíme. Je ich príliš veľa na to, aby sme ich riešili naraz, a výzvou je určiť, ktorý problém má najväčší potenciál na oslobodenie ľudstva ako celku. Táto úloha je skľučujúca, ale potrebná, pretože musíme nasmerovať našu energiu tam, kde môže mať najväčší vplyv.Potom prišla reč na revolúciu. Príde zo Západu? Odpoveď mojich západných kolegov bola jasná: nie. To, čo sa objavuje zo Západu, nie je revolúcia, ale skôr znepokojujúci trend smerom k fašizmu. Tento posun je znepokojujúci, najmä keď sa zdá, že pravica ponúka ľuďom väčší zmysel a smer ako ľavica. Zhodli sme sa, že ľavica sa príliš často sústredí na individuálnu sebareprezentáciu a politiku identity.
Hoci sú tieto otázky dôležité, nestačia na riešenie hlbších štrukturálnych problémov, ktoré je potrebné odstrániť. Identita predsa existuje štrukturálne a nie je len o jednotlivcovi. Ľavica musí uznať, že politika identity sama o sebe nie je transformačná. Musíme vyvinúť nový súbor taktík, ktoré presahujú osobnú identitu a ponúkajú širšiu a hlbšiu víziu zmeny. Bez tohto posunu riskujeme, že sa zameriame dovnútra a stratíme zo zreteľa širší obraz.Počas diskusie som zastávala aj funkciu diablovho advokáta a predniesla som akceleracionistickú perspektívu vyplývajúcu z anarchizmu. Pýtala som sa, prečo by sme sa mali snažiť zľahčovať alebo odvracať krivdy systému, ktorý je zjavne prehnitý až do jadra. Prečo by sme mali pracovať na záchrane ľudí pred katastrofami, ktoré tento systém nevyhnutne vytvára? Nemali by sme ich nechať naplno zažiť, aký zlý je tento systém v skutočnosti? Aká je hodnota charity a odborov tvárou v tvár rozpadávajúcemu sa systému. Ak sa musí zrútiť, nebolo by lepšie nechať ho úplne rozpadnúť a znovu postaviť z popola?Odpoveď, ku ktorej sme dospeli, však bola vytriezvenie. Aj keby sme nechali systém skolabovať, neexistuje žiadna záruka, že to, čo vznikne, bude socializmus alebo akákoľvek forma oslobodenia. Prázdno po zrútenom systéme by mohlo byť rovnako ľahko zaplnené niečím oveľa horším – fašizmom alebo dokonca nacizmom. Riziko je príliš veľké na to, aby sme ponechali budúcnosť náhode, a preto musíme pokračovať v boji za zmysluplnú zmenu, dokonca aj v rámci systému, o ktorom vieme, že je nefunkčný.Existujú však hnutia, ktoré ponúkajú radikálny potenciál. Jedným z takýchto hnutí je napríklad bezrast, ktorý spochybňuje kapitalistickú posadnutosť nekonečným ekonomickým rastom. Degrowth obhajuje spoločnosť, ktorá si cení ľudské a ekologické blaho pred ziskom, a vidíme v nej silnú víziu do budúcnosti. Je to jedno z mála hnutí, ktoré má potenciál zmeniť nielen to, ako žijeme, ale aj náš vzťah k sebe navzájom a k planéte.
Diskutovali sme aj o význame dadaizmu, avantgardného umeleckého hnutia, ktoré vzniklo na začiatku 20. storočia ako odpoveď na absurditu 1. Svetovej vojny a moderného kapitalizmu. Dadaizmus vznikol z neistoty a prijatím absurdity v chaotických časoch mali umelci pocit, že robia niečo racionálne vo svete, ktorý stratil svoju cestu. Historická súvislosť je významná, keďže dadaizmus sa zrodil vo švajčiarskom Zürichu na rovnakom mieste, kde v tom čase žil Lenin. Odmieta logiku a estetiku kapitalizmu a vidíme v ňom kreatívny a radikálny spôsob konfrontácie s absurditami našej vlastnej doby.Toto viedlo, k ďalšej polemike. Keďže stranícka politika čoraz viac odcudzuje ľudí – či už kvôli korupcii, neefektívnosti alebo nedostatku zmysluplného zastúpenia – umenie sa často považuje za potenciálny alternatívny priestor pre politickú angažovanosť. Otázkou však zostáva, či samotné umenie môže ponúknuť štrukturálnu transformáciu potrebnú v čase krízy. Historicky boli umelecké hnutia ako dadaizmus mocnými nástrojmi kritiky, no pôsobia v inej sfére ako masové politické hnutia. Môže symbolická a estetická sila umenia podnietiť zmeny v reálnom svete, keď politická angažovanosť upadá? Alebo zostane priestorom odporu a kritiky, oddeleným od širších politických procesov potrebných na prepracovanie systému?Uvažovali sme o tom, ako odmietnutie konvenčnej politiky viedlo mnohých k hľadaniu alternatívnych foriem angažovanosti, ako je umenie a priama akcia. Aj keď môžu byť zmysluplné, nemusia sa vždy premietnuť do štrukturálnej zmeny potrebnej na demontáž utláčateľských systémov. Napätie medzi umeleckou rebéliou a politickou mobilizáciou je neustále prítomné, ale vo svete, kde tradičná politika rozčarúva čoraz viac ľudí, nemusí byť iná možnosť, ako preskúmať nové cesty – vrátane umenia – pre inšpiratívne kolektívne akcie.Keď sa náš rozhovor chýlil ku koncu, zamysleli sme sa nad výzvami a neistotami, ktorým dnes čelíme. Aj keď kritizujeme ľavicu a obávame sa vzostupu fašizmu, zostávame v nádeji. Existujú nové spôsoby myslenia a konania, ktoré môžu viesť k skutočnému oslobodeniu. Cesta vpred nie je vôbec jasná, ale naše odhodlanie bojovať proti nespravodlivosti a skúmať radikálne alternatívy zostáva pevné, bez ohľadu na to, aké absurdné sa časy môžu zdať.
zdroj Hubinská/Fb
