Lucia Hubinská: Čo ľavica potrebuje nie je úplná jednota, ale radikálna inkluzivita

ČO ĽAVICA POTREBUJE NIE JE ÚPLNÁ JEDNOTA, ALE RADIKÁLNA INKLUZIVITA 

Za posledných dvadsaťpäť rokov, od hospodárskeho poklesu začiatkom roka 2000, cez veľkú recesiu až po COVID 19, sa globálne prostredie vyznačovalo stupňujúcou sa hospodárskou nestabilitou a rozsiahlymi politickými nepokojmi. Počas tohto turbulentného obdobia široko definovaná „ľavica“  čoraz viac odhaľovala svoje obmedzenia, buď nebola schopná presvedčivo predstaviť životaschopné alternatívy k trhovo orientovanému vládnutiu, alebo sa aktívne podieľala na udržiavaní prevládajúceho poriadku. 

V ideologickom a politickom vákuu, ktoré vzniklo v dôsledku tohto nedostatočného smerovania, sa darí radikálnej pravici. Tento vývoj sa prejavuje normalizáciou neofašistických ideológií, vzostupom autoritárskeho populizmu a stupňujúcim sa útokom na demokratické práva a slobody – čo sa najnovšie prejavilo zvolením Donalda Trumpa. Hoci sa robotnícka trieda rozrástla a zvýšila svoju rozmanitosť, ľavicové hnutia od politiky robotníckej triedy teraz oddeľuje hlboká priepasť, ktorá umožnila rozkvet rôznych foriem „antipolitiky“, od politickej neangažovanosti až po pasívne súhlasenie s autoritárskou vládou. 

Tento vývoj stavia ľavicu pred naliehavé otázky: Ako sa robotnícka trieda preorientovala smerom doprava? Čo spôsobilo rastúce oddelenie triednej a politickej identity? Čo by mala znamenať ďalšia iniciatíva „novej ľavice“ a ako môžu ľavicové hnutia čeliť rastúcemu vplyvu autoritárstva a fašizmu? 

Zápasy, ktorým čelia ľavicové hnutia na celom svete, nie sú primárne spôsobené neschopnosťou ľavicových myšlienok nájsť odozvu u pracujúcej triedy alebo nedostatkom presvedčivých riešení. Vyplývajú skôr z hlbokého zlyhania pri stelesňovaní skutočne ľavicových hodnôt v konaní a étose. Je dôležité uvedomiť si, že kapitalizmus nie je len ekonomický systém – je to všadeprítomná ideológia, ktorá diktuje celý náš spôsob existencie vo svete a vo vzájomných vzťahoch, pričom zdôrazňuje súťaživosť, snahu o získanie moci a individuálny zisk. Socializmus nie je odlišný, len je založený na zásadne odlišných hodnotách: na hodnotách solidarity, spolupráce a spoločenstva. Problém teda nespočíva v schopnosti marxistickej teórie alebo socialistických hnutí navrhovať riešenia, ale spočíva v ontologickej oblasti. Tí, ktorých tento systém formuje a podmieňuje, nemôžu dúfať v jeho odstránenie bez toho, aby si najprv vypestovali zásadne odlišný spôsob bytia. 

Často sa stretávam s otázkami typu „Čo myslíte demokratickým socializmom?“ alebo „Ako by vyzerala ľavicová budúcnosť?“, či dokonca so skepsou typu „Ľavica nemá odpovede“. Pre mňa sú tieto otázky zbytočné. Odpovede už existujú: v rámci ľavice existuje množstvo návrhov a ideológií, od ekonomickej demokracie až po moderné teórie degrowthu a ekosocializmu. Problém ľavice však presahuje praktické záujmy – ľudia málokedy hlasujú len na základe dobre odôvodnených návrhov. Nedávne udalosti, ako napríklad americké voľby pred týždňom, ukazujú, že voliči sú len zriedkavo racionálni. 

Inokedy sa teoretizuje, že ľudia nie sú dostatočne rozrušení, alebo nespokojní, že sú ukolísaní konzumnou kultúrou a materiálnym komfortom. To však nevysvetľuje všetko to nešťastie, duševné krízy a dokonca aj zúrivosť, ktoré charakterizujú modernú spoločnosť. Ľudia sú naozaj nahnevaní. Avšak namiesto toho, aby svoj hnev nasmerovali na skutočné zdroje svojej nespokojnosti, oligarchické sily, ktoré ich utláčajú a vykorisťujú, mnohí sa prikláňajú ku krajnej pravici, ktorá ponúka jednoduché obetné baránky: migrantov, ľudí inej farby pleti, LGBTQ+ – v podstate kohokoľvek, kto sa od nich líši.  

Tento nesprávne nasmerovaný hnev, však nemá korene len v zásadnom nepochopení toho, čo im škodí, ale aj neschopnosť vidieť za horizont toho, čo je. Ako teda môžeme ľuďom pomôcť, aby videli, že sú možné aj alternatívne cesty? 

Hlavnou prekážkou je rozšírené presvedčenie o nemennosti súčasného systému – presvedčenie, že je to nezameniteľná sila a že ľudská povaha, zakorenená v súťaživosti a sebectve, by nevyhnutne pokazila akúkoľvek alternatívu. Dnešná ľavica musí preklenúť túto priepasť v kolektívnej predstavivosti. Musí znovu vzbudiť presvedčenie, že zmysluplná zmena je možná, hoci si môže vyžadovať značné obete, jednotu a vytrvalosť. 

Realita je však taká, že aj v ľavicových priestoroch – na stretnutiach, zhromaždeniach, konferenciách – sme často spútaní rovnakými vzorcami správania ako spoločnosť, ktorú kritizujeme. Napriek ideologickej jasnosti a zhode o deštruktívnom vplyve kapitalizmu na ľudí a planétu často prejavujeme sebecké, exkluzívne a súťaživé sklony – vlastnosti, ktoré nám vštepil systém, ktorý sa snažíme odstrániť. To je podľa mňa základná chyba. Ako sa môžeme usilovať o premenu sveta, ak sme sami neprešli hlbokou premenou? 

Teraz sa ľavica viac ako kedykoľvek predtým musí zamerať na prekonávanie rozdielov a prijatie étosu radikálnej inkluzívnosti, otvorenosti a spoločného cieľa. Pokračovanie vo vnútornom štiepení a vylučovaní tých, ktorí sa ideologicky tak trochu rozchádzajú, predstavuje riziko, že budeme vysielať skľučujúci odkaz: že sa ani nedokážeme zjednotiť ako rôznorodé, ale súdržné spoločenstvo v snahe o transformačnú zmenu. Roky sme sa držali zastaranej ľudovej teórie demokracie: na získanie moci je potrebné „presadiť sa“ prostredníctvom rozumných argumentov, predložiť dokonalú teóriu alebo možnosť, ktorú voliči objektívne posúdia a rozhodnú, ktorá frakcia im bude vládnuť na základe zásluh a výsledkov. Táto predstava však bola vždy len ilúziou. Ľudia často chcú ísť len proti tomu, čo im je cudzie alebo z čoho sa cítia vylúčení. Z tohto dôvodu musia byť ľavicové hnutia radikálne inkluzívne. 

Ľavica musí byť príkladom spoločnosti, ktorú si predstavuje – spoločenstva, ktoré je napriek rozdielom solidárne a oddané spoločnej budúcnosti. Len s touto kolektívnou víziou a energiou môžeme nasmerovať oprávnený hnev ľudí na skutočné zdroje ich utrpenia a pracovať na odstránení zakorenených systémov nerovnosti a vykorisťovania. Nie je to len otázka politickej stratégie, je to hlboký morálny imperatív pre každého jednotlivca. Ak chceme zmeniť spoločnosť, musíme najprv zmeniť sami seba a ukázať, že alternatívna budúcnosť je nielen predstaviteľná, ale aj v našom spoločnom dosahu. 

Aby sme takúto budúcnosť umožnili, musíme sa stať radikálne inými ľuďmi, ktorí stelesňujú hodnoty solidarity a spolupráce, ktoré chceme vidieť vo svete. Len tak môžeme odovzdať autentické posolstvo, ktoré presvedčivo ukáže ostatným, že alternatívna cesta je na dosah. Skutočná zmena sa začne vtedy, keď si budeme plne dôverovať a podporovať sa navzájom, pričom si budeme osvojovať vzájomný rešpekt bez ohľadu na naše rozdiely. Napokon, ako tvrdí Marina Warnerová, civilizácia sa začína podaním ruky. 

Lucia Hubinská pre DAV DVA

---