17. november sa v pekinskom časovom pásme pomaly chýli ku koncu. Celý deň som myslela na Slovensko – na to, čo sa doma deje, na to, ako sa čoraz hlbšie rozdelená spoločnosť prekrikuje o tom, kto je skutočný bojovník za slobodu a kto naopak slobodu ničí. Vidím, ako sa študenti aktivizujú, ako sú nespokojní s dianím a ako opakujú mantry o slobode a demokracii, ktoré sa u nás už roky automaticky definujú výlučne cez príkazové gestá západného liberalizmu.
Lenže práve tento mýtus – mýtus o jedinej správnej interpretácii slobody a demokracie – sa pred našimi očami začína pomaly, ale nevyhnutne rozpadať. Ukazuje sa, že žiadny politický systém nie je dokonalý a žiadny z nich nemá monopol na pravdu či morálnu nadradenosť. Ak chceme prekonať toto zjednodušené ponímanie slobody, ktorá je často skôr ideologickým nástrojom než reálnou skúsenosťou, musíme sa naučiť pozerať sa za pohodlné dichotómie dobra a zla.
Tie nás dnes zvádzajú redukovať celú spoločenskú diskusiu na to, kto je „koalícia“ a kto „opozícia“, ako keby politické farby samy osebe určovali morálnu hodnotu. Ak sa však chceme ako spoločnosť posunúť ďalej, musíme prekročiť tieto prázdne kategórie a začať rozprávať o slobode komplexnejšie – menej ideologicky, viac ľudsky a s väčšou schopnosťou vidieť pluralitu svetov, ktoré existujú mimo našich zabehnutých rámcov.
P.S. Posielam pozdrav z kreatívnej študentskej párty s názvom “Brave New Future” (Odvážna nová budúcnosť). Lebo priznajme si, každý z nás túži po novej budúcnosti.
