Lucia Hubinská o právach žien, dodáva však, že odpoveď nie je v kapitalistickom (buržoáznom) feminizme

HLAS ŽIEN NIE JE LEN ZVUK- JE TO ZBRAŇ V BOJI ZA SLOBODU

Minulý týždeň Taliban prijal sériu nových zákonov o „mravnosti a cnosti“, ktoré ženám odnímajú jedno z ich najzákladnejších práv: právo hovoriť na verejnosti. Hrozivé dôsledky týchto zákonov ma naozaj vydesili a prinútili ma intenzívne premýšľať o význame hlasu žien, o hlbokých dopadoch týchto zákonov a o postavení žien v našej spoločnosti. Podľa týchto nariadení sú teraz hlasy žien označované za potenciálne nástroje neresti, ktoré je zakázané počuť na verejných priestranstvách. Dokonca aj v súkromí svojich domovov musia ženy mlčať; nesmú spievať ani nahlas čítať.

Okrem toho, že ide o akt brutálnej kontroly, snaha o umlčanie žien je aj pokusom o ich úplné vymazanie alebo odstránenie zo spoločenského života. Keď sa zamýšľam nad týmito extrémnymi obmedzeniami, nemôžem si pomôcť a musím myslieť na svoje vlastné skúsenosti. Niekedy mi bolo povedané, že som „príliš hlučná“, alebo keď hovorím o politike, som príliš „vášnivá“, čo sú obvinenia, ktoré som aj tak nikdy nebrala vážne a v porovnaní s nariadeniami Talibanu sú len slabý odvar. Za hlučnú som sa nikdy nepovažovala a po operácii štítnej žľazy, ktorá ovplyvnila moje hlasivky a na nejaký čas bol môj hlas oslabený natoľko, že som nemohla chodiť na hlučnejšie miesta, pretože by som sa nemohla s ľuďmi ani zhovárať, som nikdy nemala pocit, že by sa úplne vrátil do normálu. V skutočnosti však nikdy nešlo o hlasitosť. Išlo o schopnosť vyjadriť sa.

Pre niektorých mužov je ženský hlas, ktorý nespĺňa alebo prekračuje ich predpísané limity alebo očakávania, považovaný za neprijateľný. A pre iných je vlastne akýkoľvek hlas ženy problém. Či už ide o osobné výčitky, alebo inštitucionalizovaný útlak, odhaľuje to istý vzorec – odhodlanie zredukovať ženy na mlčanie. A v extrémnych prípadoch, ako sú zákony Talibanu, sa tento útlak stáva absolútnym.

Umlčiavanie žien je jednou z najponižujúcejších a najdehumanizujúcejších foriem kontroly. Komunikácia je základom ľudského spojenia, základom, ktorý drží spoločnosť pohromade. Kontrolovať hlas ženy znamená kontrolovať jej existenciu, obmedzovať jej účasť na svete, odopierať jej úlohu pri formovaní

spoločnosti. Umlčovaním žien v spoločnosti vysielajú jasný signál: ženy nemajú byť ani videné, ani počuté.

Albert Hirschman vo svojom diele Exit, Voice, and Loyalty (Odchod, hlas a lojalita) uvádza tri možnosti, ktoré majú jednotlivci, keď čelia nespokojnosti, alebo tyranii: odchod, hlas alebo lojalita. „Exit“ znamená, že sa vzdáte nádeje a odídete; ‚lojalita‘ znamená, že sa podriadite, aj keď to znamená vaše vlastné utrpenie;

ale ‚hlas‘ – hlas je odpor. Je to akt, keď riskujete svoju bezpečnosť, živobytie, niekedy dokonca život, aby ste sa vyjadrili proti nespravodlivosti.

Hlas teda nie je len zvuk, nie je to len prostriedok komunikácie – je to zbraň v boji za slobodu. Pre ženy na celom svete boli naše hlasy prostriedkom, vďaka ktorému sme sa dožadovali rovnosti, čelili útlaku a pretvárali spoločnosti. Obmedzovanie ženského hlasu sa netýka len doslovného zvuku slov; ide o vymazávanie moci žien, ich pôsobenia, ich práva byť súčasťou verejného diskurzu. Odobratie hlasu znamená odobratie moci, autonómie a identity.

Umlčiavanie žien však presahuje rámec kultúrneho alebo náboženského útlaku – je hlboko zakorenené v ekonomickom systéme, v ktorom žijeme. “Hlas” tu predstavuje možnosť bojovať za svoje práva. Ženy, ktoré sú často dotlačené do ekonomickej závislosti, sa ocitajú v pasci zlých manželstiev, ktoré nemôžu opustiť kvôli finančným obmedzeniam. Ženy strácajú svoj “hlas”. Ako výstižne napísal George Bernard Shaw v roku 1928: „Kapitalizmus pôsobí na ženy ako neustály úplatok, aby vstupovali do (sexuálnych) vzťahov za peniaze, či už v manželstve alebo mimo neho; a proti tomuto úplatku nestojí nič iné ako tradičná úcta, ktorú kapitalizmus ničí chudobou.“

Spojenie medzi vzťahmi, sexom a peniazmi je v živote žien stále prítomné a je jasnou pripomienkou našej dlhej histórie útlaku. Príliš veľa žien je dnes rovnako ako v Shawových časoch ekonomicky závislých od mužov, ktorí im zabezpečujú základné živobytie, a nedokážu sa vymaniť z kruhov podriadenosti. Ženy, aj keď nechcú, jednoducho musia podriadiť svoj hlas. Čo keď by povedali niečo nevhodné, mohlo by ich to stáť priliš veľa.

Manželstvo v tomto ekonomickom systéme len zriedka predstavuje rovnocenné partnerstvo. Rovnováha je takmer vždy vychýlená v prospech mužov. Ženy sú častejšie tie, ktoré sa vzdávajú svojej kariéry alebo ju odsúvajú na vedľajšiu koľaj kvôli materstvu a starostlivosti o deti. Aj v spoločnostiach, kde je pracovné zapojenie žien podporované, stále na nich spočíva väčšina opatrovateľských povinností – neplatených, nedocenených, no nevyhnutných. Náš ekonomický systém tým pádom systematicky marginalizuje ženy a zabezpečuje, aby pre ne možnosti ako odchod alebo otvorené vyjadrenie nesúhlasu boli neprijateľné, čím ich tlačí do lojálnej podriadenosti.

Táto nerovnováha sa stáva očividnou, aj keď žena žiada o rozvod. Na Slovensku sa žena odchádzajúca z manželstva musí uistiť, že je finančne zabezpečená, pretože rozvod často vedie k dlhoročným súdnym sporom o majetok, ktorý pomáhala budovať. Peniaze, ktorými prispela na domácnosť a hypotéku, môžu byť zadržiavané roky, zatiaľ čo výživné na deti – ak vôbec príde – môže trvať rovnako dlho. Ženy čelia ťažkému boju, aby získali späť nielen svoju nezávislosť, ale aj finančné príspevky, ktoré poskytli svojej rodine.

Svoju úlohu pri udržiavaní tohto ekonomického umlčiavania zohráva aj spoločnosť. Vzdelávanie, alebo jednoducho podpora a motivácia v oblasti finančnej nezávislosti žien sú veľmi nedostatočné. Namiesto toho, aby spoločnosť ženy motivovala, či im lepšie umožňovala spravovať svoje vlastné financie a budovať si nezávislý život, stále kladie dôraz na ich podriadenosť. Veľa žien to však navzájom podporujú, často nepoznajú nič iné. Len nedávno som prepočula rozhovor dvoch žien stredného veku, ktoré radili asi 10 ročnému dievčatku, ako jej budúci manžel zaobstará dom aj iné materiálne statky bez dôrazu na to, ako dievča môže dosiahnuť obstojný život sama. “Stačí, keď budeš krásna a ovládať vela športov, aby si sa svojmu partnerovi mohla rovnať” dodali neskôr. Ekonomická závislosť sa vykresľuje ako súčasť „prirodzeného“ poriadku, čím sa posilňuje predstava, že úloha ženy je druhoradá, podporná, či ozdobná a hlavne – tichá.

Ekonomický systém sa v podstate sprisahal s patriarchálnymi normami, aby umlčal ženy, tým, že ich robí finančne závislými od mužov. Tento systém ženám odoberá svoj hlas a tak podpláca ženy, aby zotrvávali v utláčateľských vzťahoch, čím sa znižuje ich moc, autonómia a schopnosť slobodne žiť.

Preto je hlas pre ženy posvätný. Vo všetkých jeho podobách ho treba brániť – nielen pre tie, ktoré sú umlčané, ale pre každú ženu, ktorá sa odváži hovoriť pravdu vo svete, ktorý je predurčený na to, aby ju umlčal.

Odpoveď však nie je v kapitalistickom (buržoáznom) feminizme strednej a vyššej triedy žien, ktoré sa síce tvária, že si uplatňujú svoje práva, avšak len navonok alebo performatívne, zatiaľ čo čerpajú výhody patriarchátu. Ako Rosa Luxemburg povedala, buržoázne ženy, „ktoré sa správajú ako levice v boji proti ‚mužským výsadám‘… nie sú nič iné ako spoluspotrebiteľky nadhodnoty, ktorú ich muži vynucujú od proletariátu“. Títo „paraziti parazitov [spoločnosti]“, napísala, „sú zvyčajne ešte besnejší a krutejší pri obrane svojho ‚práva‘ na život parazita ako skutoční obrancovia [pracujúcej triedy] a vykorisťovania“.

Vyzývam preto všetky ženy k aktivite. Naše práva nám nikto len tak nedá, musíme si ich vybojovať samé. Našu aktivitu môžme vyvíjať napríklad osvetou, komunikáciou a neoblomnosťou našich princípov a dožadovania sa byť počuté, či prostredníctvom masovej organizácie a protestov, aj po boku mužov, ale tak aby nás bolo vždy počuť, a kde môžeme otriasť piliermi existujúceho právneho a spoločenského poriadku, ktorý nám momentálne poskytuje len ilúziu práv a rovnosti.

---