Atentát na premiéra Róberta Fica šokoval svetové médiá a pritiahol medzinárodnú pozornosť k malému stredoeurópskemu štátu s 5,4 miliónmi obyvateľov. Zatiaľ čo prvé hodiny spravodajstva prinášali faktické informácie o udalosti a snažili sa komunikovať vecne, to, čo nasledovalo, bolo aj je prehlbovanie naratívu, ktorý často démonizuje Roberta Fica a jeho vládu a vykresľuje našu krajinu v negatívnom svetle. Slovensko: nesvojprávna periférna semi-kolónia vyspelého Západu. V článku nižšie poukazujem na niekoľko neprávd a skreslených tvrdení zo správ zahraničných médií.
1. V správach o atentáte na premiéra Roberta Fica sa zdôrazňuje, že útočník sa postavil proti Ficovej vláde a ako dôvod uviedol „rozklad demokratických inštitúcií“, napríklad verejnoprávnej RTVS. Hoci to útočník uviedol, z mediálnych interpretácií vyplýva, že reformy RTVS majú za cieľ premeniť vysielateľa na hlásnu trúbu vlády. Je však dôležité poznamenať, že tieto reformy majú v RTVS značnú podporu, keďže mnohí tvrdia, že táto inštitúcia dlhodobo vykazuje systémovú neobjektívnosť a zaujatosť a bola útočiskom pre personál, ktorý je teraz spojený s politickou stranou Progresívne Slovensko. Navyše, za žiadnej Ficovej vlády nikdy nedošlo k rozsiahlemu porušovaniu ústavy, zákazu médií či systematickému využívaniu orgánov činných v trestnom konaní ako nástroja boja proti politickým oponentom, ako to bolo počas troch predchádzajúcich pravicových vlád. Rovnako nedošlo k žiadnemu zákazu alebo vylúčeniu predstaviteľov opozície z vystupovania vo verejnoprávnej RTVS, ako tomu bolo za poslednej pravicovej vlády.
2. Obvinenia z „útokov na slobodu slova“ za Ficovej vlády sú taktiež úplne nesprávne. Existuje množstvo prípadov, keď jednotlivci oponujúci mainstreamovému „progresívnemu“ mediálnemu naratívu čelili a čelia ostrakizácii, démonizácii a diskriminácii, dokonca osobným útokom na internete alebo mimo neho len preto, že majú iný (nesprávny) názor. Na rozdiel od tvrdení, skutočné ohrozenie slobody prejavu na Slovensku nepochádza od Ficovej vlády, ale skôr od jej opozície, ktorá opakovanie legitimizuje konania, ktoré sú v rozpore so slobodou prejavu.
3. Fico je často označovaný za populistu a proruského politika, čo zjednodušuje a zneužíva pojem populizmus hlavne pokiaľ ide o ľavicovo-centristických politikov a aj samotný pojem populizmus je problematický. Jeho definícia je: politický prístup, ktorý sa snaží osloviť obyčajných ľudí, ktorí majú pocit, že ich záujmy sú ignorované etablovanými elitnými skupinami. Je na tom vari niečo zlé, že politik chce zastupovať ľudí? Koreňom problému je originálna koncepcia politika z histórie, člena aristrokracie alebo elity, ktorý prispieva k riadeniu krajiny a vládnutiu z privilegovanej pozície a zastáva záujmy elity, ktorá je potom v rozpore s tým čo robí „populista“. Populizmus teda dostáva negatívnu konotáciu ako výsledok elitnej propagandy, ktorá sa jednoducho bráni ohrozeniu svojej moci. Ďalej, jeho konanie je lepšie opísať ako strategická a skôr samoúčelná manipulácia než proruské. No dominantný naratív nám všetkým podsúva, že pokiaľ nie je niekto vyslovene rusofóbny, alebo aspoň proti-ruský, tak je automaticky pro-ruský. Nič medzi neexistuje. Okrem toho je taktiež absurdné označovať Petra Pellegriniho, zvoleného prezidenta, za proruského, niečo čo sa taktiež objavuje v zahraničným médiách veľmi často.
4. Spájanie pokusu o atentát na Fica s protivládnymi protestami vedenými opozičnými stranami naznačuje legitímnu nespokojnosť verejnosti. Čo však zahraničné médiá nerobia je, informovanie o intenzívnych, strach vyvolávajúcich kampaniach opozície proti Ficovi a jeho vláde, ktoré sú často založené na preháňaní alebo úplných klamstvách a otvorene sa zameriavajú na „zničenie Roberta Fica“. Tieto kampane okrem iného značne prispievali k mimoriadne napätej a polarizovanej atmosfére na Slovensku.
5. Pokiaľ ide o migráciu mladých pracovných síl zo Slovenska, naratív o úniku mozgov sa často pripisuje Ficovej vláde. Táto perspektíva odznela v niekoľkých nedávnych článkoch v denníku Guardian po prezidentských voľbách, ktoré naznačovali takýto trend bez pevných dôkazov a objavila sa opäť. Tvrdenie, že Ficova politika vedie mladých k odchodu, nemá zásadnú oporu v údajoch a neberie do úvahy, že ide o dôsledky neoliberálnych reforiem, privatizácie/komodifikácie práva na bývanie, dlhodobého podfinancovania školstva, vedy, zdravotníctva, sociálnej sféry…, ktoré sú výsledkom budovania periférie v rámci EÚ, kde je možné od ľudí požadovať vyšší výkon za nižšie mzdy ako v ktorejkoľvek krajine na západ od Slovenska. Toto nie je úplný list neprávd a pokusov o zavádzanie zahraničnej verejnosti a verejnej mienky vo svete aj na Slovensku. Pred nedávnom som už vyjadrila nespokojnosť s tým, ako medzinárodné médiá informujú o Slovensku. Vzhľadom na politickú situáciu po posledných parlamentných voľbách, keď sa Robert Fico, politik, ktorý je opakovane označovaný za populistu a proruského politika, stal po štvrtýkrát predsedom vlády, je spravodajstvo nielen negatívne, ale aj propagandistické a vyvolávajúce strach dovnútra krajiny aj navonok. Správy často démonizujú a tvrdo kritizujú Fica a jeho vládu, pretože sa čo i len trochu odchyľuje od toľko ospevovanej prozápadnej trajektórie a odmieta nekriticky preberať naratív Západného establišmentu.
Naratív, že Fico, podobne ako maďarský Viktor Orbán, sú zloduchmi EÚ a dokonca Putinovými služobníkmi, prenikol do mainstreamových médií v zahraničí a šíri atmosféru strachu z demokracie na Slovensku a v Európe. A tým to nekončí. Objavili sa prirovnania, dokonca sa robili paralely medzi niektorými slovenskými politikmi a nacistami (dovolím si poznamenať, že keď futbalový komentár Gary Lineker pred niečo vyše rokom kritizoval britskú vládu za to, ako zaobchádzajú s utečencami, ktorí prichádzajú do Británie a prirovnal toto konanie k tomu Nacistického Nemecka, moderátorovi zrušili jeho reláciu na BBC). Je zrejmé, že zahraničné médiá s mimoriadnym záujmom informujú o Slovensku a démonizujú ho pretože majú pocit, že Slovensko pod vedením Roberta Fica jednoducho ide vlastnou cestou „suverénnej zahraničnej politiky“. No toto nie je len konštatovanie, je to aj výzva na to, aby sme začali konať. O Slovensku musí zahraničná verejnosť vedieť pravdu od ľudí, ktorí tu žijú a to nielen z jedného uhľa pohľadu. Osobne, budem aj z pozície akademičky, aktivistky, ale aj političky vždy dozerať na to, aby krivdy boli napravené, a aby pravda dostala svoje zaslúžené miesto pod Slnkom (aj za hranicami Slovenska). A ešte pre tých, ktorí budú mať výhrady k textu hore, ktorý môže byť interpretovaný ako obhajoba Róberta Fica: nesúhlasím so všetkým, čo robí, robil, ako aj on, tak aj jeho vlády. Ak by som aj súhlasila a naplno sa s tým identifikovala, nebola by som v strane Socialisti, ale v strane SMER. No v tomto kontexte nie je priestor na zaváhanie. Je to boj s dominantnou koalíciou Západnej hegemónie o to, či budeme iba ich vazalmi alebo budeme (aspoň trochu) suverénne a sebavedomé Slovensko. Ja si vyberám druhú možnosť.
Lucia Hubinská pre DAV DVA
