Naša slovenská diplomacia sa rozlúčila s ďalším nominantom tzv. progresívneho tábora, pánom veľvyslancom Ondrejcsákom. A ako sa dnes už stáva tradíciou, nezabudol pri svojom odchode zanechať patetický otvorený list, ktorým sa snažil verejnosti nahovoriť, že jeho pôsobenie bolo čímsi výnimočné a že Slovensko je ako inak v katastrofálnom stave – lebo Fico. Kto však vie čítať medzi riadkami a rozumie kontextu, veľmi rýchlo pochopí, že ide len o zúfalý výkrik človeka, ktorý si nikdy nevážil svoju krajinu a ktorý sa teraz sťažuje, že jeho politická misia stroskotala.
Ondrejcsák hneď v úvode priznáva, že jeho koniec bol jasný od vzniku novej vlády. Inými slovami, sám vie, že bol politickým nominantom, nie kariérnym diplomatom. Napriek tomu hrá rolu obete a sťažuje sa, aké „náročné a zúfalé“ boli posledné mesiace. Pre koho? Pre neho osobne? Alebo pre Slovensko, ktorého záujmy mal hájiť? Róbert Ondrejcsák sa vôbec netajil svojou náklonnosťou k Ukrajine. Okrem faktu, že jeho vlastná manželka je Ukrajinka, Ondrejcsák napísal o Ukrajine aj knihu počas svojho pôsobenia v Londýne a zúčastňoval sa prednášok a eventov, kde ako slovenský veľvyslanec prednášal o Ukrajine. Čo je toto ak nie je konflikt záujmov?! Ale jeho lojalitu tej “správnej” strane briti ocenili. Neúnavná práca pre Ukrajinu mu totiž priniesla dobré miestečko v bezpečnostnom think-tanku v Londýne, ktorému bude teraz šéfovať.
Keď tvrdí, že sa niekedy hanbil, človek by mohol nadobudnúť dojem, že ide o úprimnú sebareflexiu. No nie – on sa nehanbil za vlastné zlyhania, ale za svoju krajinu. Týmto mentálnym nastavením sa vôbec netajil a naplni sa prejavil, keď mi pred časom počas neformálnej debaty odpovedal na otázku ako sa mu páči v Londýne štýlom: Veľmi sa mi tu páči, chcem tu zostať aj po skončení môjho mandátu. Uznajte, aký diplomat, ktorý skutočne cíti zodpovednosť za svoju krajinu, povie niečo takéto? Človek by očakával, že si veľvyslanec vybuduje silné vzťahy v hostiteľskej krajine, ale nie, že ju začne uprednostňovať pred vlastnou. Toto vyjadrenie prezrádza, čo bolo jeho skutočnou motiváciou – nie služba Slovensku, ale vlastná kariéra a pohodlie v jednej z metropol kapitalistického sveta. A jeho odchod to len potvrdil – namiesto návratu do vlasti, kde by mohol naďalej „bojovať za európske Slovensko“, si pohodlne našiel nový job v britskom think-tanku.
Pán Ondrejcsák v jeho liste spomína, čo všetko počas svojej misie dokázal. Hovorí o vytvorení strategického dialógu so Spojeným kráľovstvom, vytvorení kultúrneho inštitútu, či boji proti „dezinformáciám“. Pôsobivé, však? Ale len dovtedy, kým sa nepozrieme bližšie. Strategický dialóg, ktorý oslavuje ako obrovský úspech, znamená len toľko, že slovenskí predstavitelia sa viac podriadili britskej geopolitike a zahraničnej agende. Boj proti „dezinformáciám“ nebol nič iné ako upevnenie ideologickej línie, ktorá kriminalizuje iné názory než tie, ktoré vyhovujú euroatlantickému establišmentu. A kultúrny inštitút? To je super iniciatíva, ktorá má zmysel, ale hlavne preto, že bola a je vedená niekým, kto si váži našu históriu a kultúru a za Slovensko sa nehanbí. Ten niekto však nie je on.
Z listu bije do očí najmä Ondrejcsákova dogmatická predstava o geopolitike. Svet podľa neho funguje jednoducho: dobrí spojenci (teda USA, Británia, NATO a EÚ) a zlí nepriatelia (všetci ostatní). Napríklad ironicky poznamenáva:„Prezradím vám tajomstvo… o európskej bezpečnosti sa nerozhoduje vo Vietname, ani v Tanzánii.“ Áno, presne tento typ nadradenosti a kolonialistického zmýšľania je dôvodom, prečo veľká časť globálneho Juhu už neverí Západu. A presne tento typ diplomatov je dôvodom, prečo Slovensko doteraz nedokázalo vybudovať alternatívne obchodné a strategické vzťahy mimo euroatlantického priestoru. Ondrejcsák nevidí svet realisticky, ale ideologicky – a to je pre diplomata fatálne.
Hovorí, že Slovensko sa ocitlo v izolácii, pretože sa odcudzilo „tradičným spojencom“ ako Británia, Nemecko či Francúzsko. No v skutočnosti sa iba začalo otvárať novým možnostiam – práve tým, ktoré on tak pohŕdavo odmieta. Podľa neho Vietnam, Čína či Brazília nikdy nebudú našimi spojencami. Prečo? Lebo to povedali v Bruseli? Lebo Londýn neodklepol, že môžeme diverzifikovať svoje vzťahy? Ak niečo oslabuje Slovensko, tak práve tento servilný postoj, ktorý náš štát ponížene drží v pozícii submisívneho vazala. Aby svoju servilitu k Západu ešte viac podčiarkol, Ondrejcsák dodáva: „Pre Nemecko bude Slovensko vždy dôležitejšie ako pre Čínu. Vždy. Tyrania geografie, a aj tyrania ekonómie nepustia.“
Ak by bolo pravdou, že Slovensko nemá inú možnosť než slepo nasledovať európsku zahraničnú politiku, potom by sme museli ignorovať realitu, v ktorej aj naši „garanti prosperity“ hľadajú vlastné cesty. Nemecko dnes intenzívne obchoduje s Čínou, buduje si pozície na globálnom trhu a pragmaticky sleduje vlastné strategické záujmy. Ak by teda Nemecko bolo naším neochvejným patrónom, prečo sme stále len jeho lacnou montážnou halou? Ak je Európa zárukou stability, prečo ju trápi ekonomická stagnácia, energetická kríza a rastúce sociálne nepokoje? Realita je taká, že svet sa mení, multipolárny poriadok sa stáva faktom a krajiny, ktoré si nedokážu diverzifikovať svoje vzťahy, riskujú práve tú izoláciu a stagnáciu, pred ktorou Ondrejcsák tak dramaticky varuje.
Z diplomatického hľadiska je však jeho postoj ešte problematickejší. Diplomacia, rovnako ako strategická komunikácia či verejné vzťahy, nie je len o tom, čo sa hovorí, ale o tom, ako sa to hovorí. Dobrý diplomat je ako skúsený PR manažér – musí presvedčiť druhých, aby akceptovali jeho strategické ciele. No na to, aby bol presvedčivý, musí byť najskôr sám presvedčený o tom, čo reprezentuje. A tu sa dostávame k jadru problému: ak sa veľvyslanec nestotožňuje so štátom, ktorý zastupuje – ak je, povedané slušne, vnútorne rozpoltený vo vzťahu k „produktu“, ktorý predáva – nikdy ho nemôže účinne obhajovať. Ak dnes tvrdí, že Slovensko nemá váhu, že nás nikto neberie vážne, je to odrazom jeho vlastného zlyhania rovnako ako akejkoľvek vlády, ktorú za to obviňuje. Psychológia funguje jednoducho – ak vysielate jasný a sebavedomý signál, že vaša krajina si zaslúži rešpekt, je oveľa pravdepodobnejšie, že ho aj dostane. Ondrejcsák však namiesto toho svojím pôsobením a rozlúčkovým listom vyslal presne opačný signál.
List končí zmesou sebaľútosti, nostalgie a prázdnych fráz o „európskom Slovensku“. Ondrejcsák sa chváli, že si našiel nový „dream job“ a že zostáva v Londýne. Zaujímavé – keď hovorí o „budovaní moderného Slovenska“, zdá sa, že ho ani veľmi neplánuje budovať osobne. Pýtam sa teda: ak Slovensko naozaj miluje a chce mu pomôcť, prečo nezostáva tu? Prečo nevyužije svoje skúsenosti v domácom prostredí? Odpoveď je jednoduchá – pretože preňho Slovensko zrejme nikdy nebolo domovom, ale len prestupnou stanicou, zdrojom príjmu. A v tom je ten rozdiel medzi ním a ľuďmi, ktorí sa za Slovensko skutočne bijú a obetujú sa.
Ondrejcsákov list je dokonalou ukážkou mentality liberálnych elít, ktoré Slovensko považujú za zaostalú krajinu, ktorú treba „zachraňovať“ tým, že ju pevne pripútajú k Západu. Takých máme bohužiaľ na Slovensku neúrekom a obávam sa, že pán Ondrejcsák ani zďaleka nie je prvý ani posledný. No aj dejiny ukazujú, že tí, čo sa slepo spoliehajú na cudzích „spojencov“, končia ako ich obete. A tak nám odchádza jeden z mnohých – bez hanby, bez pokory, ale zato s patetickým listom na rozlúčku. Dúfajme, že ho už v slovenskej diplomacii neuvidíme. Slovensko si totiž zaslúži ľudí, ktorí sa zaň nehanbia.
Lucia Hubinská
