Maľbou do vnútra ženského sveta. Rozhovor s výtvarníčkou ženského surrealizmu Alexandrou Geschwandtnerovou

Aj keď je kultúrno-politická revue DAV DVA zameraná primárne na prienik kultúry a politiky, niekedy je v tejto preideologizovanej krajine vhodné dať priestor i niečomu nepolitickému: umeniu, ktoré povznáša dušu a ponúka estetické zážitky. Pôvodný DAV bol úzko spätý s umelcami, básnikmi, výtvarníkmi, písali sa aj filmové recenzie a komentovali sa nové umelecké trendy. Boli to práve prvorepublikoví davisti, ktorí propagovali ako prví umenie nadrealizmu. Je dôležité nadviazať aj na túto tradíciu pôvodného DAVu. Postupne naše rady dopĺňajú spisovatelia, básnici, prozaici, kultúrni kritici. Dnes sa podarilo pre rozhovor získať mimoriadne talentovanú umelkyňu.
Je ňou slovenská výtvarníčka Alexandra Geschwandtnerova (rodená Oravcová).

Alexandra Geschwandtnerová vyštudovala Strednú priemyselnú školu odevnú v Trenčíne, Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici v odbore výtvarná výchova/ technická výchova a v roku 2009 absolvovala rigoróznu skúšku na Univerzite Komenského v odbore – výtvarná výchova u prof.PaedDr. B. Šupšákovej, PhD.

Vysokoškolský pedagóg PhDr. Ľuboslava Moza o autorke prehlásil: „Autorka je nadšeným obdivovateľom ľudí, ktorí sa vedia radovať z nádhery fantázií a života. Preto fantazíruje. Je to vlastne ten imaginatívny realizmus, ktorým pokrstili u nás ako prvého Albína Brunovského.“

Prejdime priamo k rozhovoru.

LP (Lukáš Perný, ďalej iba LP): Ahoj Saška, kedysi pradávno si ma oslovila s možnosťou propagácie tvojej veľmi zaujímavej a inšpiratívnej tvorby. Konečne je príležitosť sa k tomu vrátiť. Ako by si predstavila svoju tvorbu laikovi, ktorý sa nevyzná vo výtvarnom umení. Čo presne chceš svojimi obrazmi povedať?

AG (Alexandra Geschwandtnerova, ďalej AG): Som rada, že sa použil termín pradávno. Ta téma histórie je u mňa viacmenej dôležitá takmer ako život samotný. Celá ľudská história by sa v mojich predstavách vošla do „Saškinej skrinky“, odkiaľ po otvorení vyletia, vyplazia sa, vyskočia, nekonečne ľudské situácie, príbehy. Ženy, ich svet a tak aj môj. Zaobalené do mojej charakterovej črty ako do najjemnejšieho rúcha citlivosti. Všetko okolo je v našej komunikácii, v symbolike a symboly ako v súčasnosti najpoužívanejší dorozumievací prostriedok. Viac výpravne použité… vlastné symboly, ktoré kráčajú za ruku so mnou.

LP: Tvoja tvorba je na prvý pohľad surrealistická, ktorý z umelcov ťa najviac inšpiroval?

AG: Max Ernst, Adolf Born, H. Bosch, A. Brunovský, stredoveká maľba, baroková maľba… je toho veľa, Gustave Moreau, Odilon Redon, A. Durer…

LP: Tvoja tvorba, vzhľadom na to, že ide o surrealizmus, evokuje sny… V snoch nachádzame svoje šťastie, i nešťastie. Je to akoby iný svet odohrávajúci sa v našom podvedomí. Ako vnímaš fenomén sna?

AG: Sny sú podľa vedy čistenie informácii v mozgu. Určite je to tak, ale niečo zostáva aj myslím na inej úrovni. Alebo to len tak chceme. Keď som mala zlé obdobia, snívali sa mi sny pokojné, kľudné, tiché, ozdravujúce. Asi mi moje telo naznačilo, čo mám robiť. Teraz mám sny s množstvom ľudí a stretnutí s nimi. Mám pocit, že cez tvorbu si sny „upravujem“, že si robím terapiu. Keď ma napríklad trápi ľudský svet, aj vtedy tvorím. Sny ma netrápia, sny ma uzdravujú.

LP: V čom vidíš zmysel umenia vo všeobecnosti. Akú má podľa teba plniť umelec funkciu v spoločnosti?

AG: To je dosť obsiahla téma. Umenie vždy hodnotilo dobu… Hodnotilo hodnoty. A tak nejaký odkaz v sebe vždy nieslo. Pre mňa hlavne – estetický – aby sa dobre ludia cítili vo svojom okolí a ťažili z krasy čo najviac. A to je myslím najdôležitejšie…

LP: Tvoje umenie je prejavom subjektívna, ktorá sa stáva, po kontakte s recipientom, objektívnom. Psychologické zvnútornenie obrazu ženy. Cítim tam veľa krásy, za ktorou sa skrýva tajomnosť, a ženský svet, pre nás mužov často nepochopiteľný a chaotický. V živote som poznal veľa výtvarníčok a boli to vždy zaujímavé a veľmi ťažko čitateľné osobnosti. Aká je hlavná motivácia ženy stať sa výtvarníčkou?

AG: Pekne si to napísal. Ženy sú prosto také, trošku chaosu nezaškodí. Ja neviem, či som sa chcela stať výtvarníčkou. Od malička kreslím a bola som introvert. Môj vnútorný svet mi vždy stačil k spoločnosti… trochu som v tomto aj roztrieštená, keďže mojou láskou veľkou je aj príroda a naj tvory – vtáctvo. .. Túžila som sa v detstve stat prírodovedkynou.. A tak mi zostal dodnes amatérsky záujem, ktorý mi rozvíjajú popri mojom nabitom živote aj iní ľudia. Priatelia, ktorí ma v tom dokonca podporujú…

LP: Kde sa dajú tvoje obrazy kúpiť, keby niekto z našich čitateľov chcel podporiť umelkyňu a skrášliť si domov krásnym obrazom?

AG: Kúpiť priamo u mňa, kontaktovať sa môžu na mail a telefónnom čisle, ktoré poskytnem po mailovom kontakte.

LP: Ako vnímaš ako umelkyňa obmedzovanie slobody slova na sociálnych sieťach?

AG: Verím, že sa všetko vyrieši a vyvinie tak, aby sme obmedzenie vnútornej slobody nepociťovali tak, aby nás to strašilo. Kedysi som kreslila čertov, a k rozprávkam to svedčí. Ľudia by sa v civilizovanom svete nemali strašiť.

LP: Aký je tvoj životný cieľ v rámci tvojej profesie? Dá sa výtvarným umením uživiť?

AG: Učím aj v umeleckej škole,takže naplnený cieľ v umeleckej oblasti je myslím dostatočný. Životný cieľ som prestala hľadať… mojim cieľom je mať so sebou samou pekný a vyrovnaný vzťah :-)), teda vnútorný pokoj a rovnováhu. Ostatné zaujímavé, čo by prišlo do cesty, tomu sa nevyhýbam, naopak bude ma to tešiť a aktivizovať.

LP: Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Verím, že to našich čitateľov obohatí a zmierni troška emócie v rozdelenej spoločnosti. Ak by ste mali záujem o obrazy, kontaktujte priamo autorku.

Zhováral sa kulturológ a sociálny filozof, Lukáš Perný.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom