Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Lebo hlavný prúd vám to nepovie…

O zostrelení MH17 toho už vieme dosť na to, aby sme neverili „predbežným záverom“ JIT, ale stále málo na to, aby sme poznali skutočné pozadie. Dnes, na záver, sa pozrieme na to, čo zostrelenie MH17 znamená pre nás a našu malú stredoeurópsku republiku.  

Vyšetrovanie od začiatku zahaľujú tajnosti

O pláne Northwoods sme v minulej časti nečítali náhodou. Bola to jedna z prvých vecí, na ktorú upozornili investigatívni novinári mimo hlavného prúdu po katastrofe MH17. Christof Lehmann z Global Research napísal ešte v septembri 2014 článok, ktorý dostal na Google ban a nezobrazoval sa vo výsledkoch vyhľadávania. Dňa 4. 10. 2019 vyšiel článok znovu na portáli „Banned Classic“. Podstatou článku je to, že vlády USA, Ukrajiny, Holandska a centrála z NATO nedali na otázky o obavách realizácie scenára z Northwoods žiadnu odpoveď, hoci všetky potvrdili prijatie.

Lehmann sa obrátil aj na ICAO, čo je hlavná medzinárodná autorita na vyšetrovanie leteckých nešťastí, prečo bola z vyšetrovania (spočiatku) vylúčená Malajzia a prečo majú pri vyšetrovaní hlavné slovo Holanďania, a tiež, aký medzinárodný dohovor alebo smernica ICAO umožňuje, aby krajina (Ukrajina) na území ktorej došlo k leteckému nešťastiu, mala právo veta na zverejnenie výsledkov vyšetrovania. ICAO formou telefónnych odkazovačov a nekompetentných asistentov hrala mŕtveho chrobáka. No Lehmann cituje svoj rozhovor s nemenovaným profesorom leteckej bezpečnosti, ktorý potvrdil, že ICAO žiadny právny podklad pre takéto konanie nemá.

V pozadí je niečo, čo by narušilo vzťahy medzi spojencami?

No nebol to len Lehmann. Krátko po katastrofe sa na holandskom Ministerstve bezpečnosti a justície, ktoré bolo záštitou vyšetrovacej komisie DSB, pýtal aj opozičný poslanec Pieter Omtzigt a renomovaný vydavateľ Elsevier na pokroky vo vyšetrovaní a dôvody dohody štyroch krajín o utajení. Elsevier napísal, že dostal veľmi málo informácií. Ministerstvu zrejme viac záleží na tom, aby si medzi zahraničnými partnermi zachovalo tvár, než na pravdivom informovaní verejnosti. Doslova mu povedali: „Sme presvedčení, že medzinárodné vzťahy sú dôležitejšie ako informovanie verejnosti, pretože ide o výnimočné vyšetrovanie mimoriadne vážnej udalosti.

Holandskí poslanci, ale podobne aj na druhej strane zemegule v Austrálii, sa dožadovali kópie dohody o utajení, chceli vidieť presné podmienky, aby sa mohli presvedčiť, či sa tým nezabraňuje spravodlivosti, ale nedostali ju. V Austrálii s odvolávkou na zákon o slobodnom prístupe k informáciám, konkrétne bod, že požadovaná informácia sa nezverejní, ak by mohla ohroziť bezpečnosť a obranu Britského spoločenstva národov. „Aké ohrozenie Commonwealthu?“, pýtal sa James O’Neil, austrálsky novinár a aktivista za ľudské práva.

Ukrajina nie je bez podielu na vine

Trvalo viac ako päť rokov, kým poslanci v holandskom parlamente stratili trpezlivosť a začali sa hlasnejšie dožadovať vyšetrenia podielu Ukrajiny na katastrofe MH17. Kritické hlasy, najmä Pietera Omtzigta, vykresľuje aj holandský hlavný prúd ako Putinovho agenta, ale ide hlavne o to, že v priebehu prvého roku vyšetrovania citeľne chýbali primárne letecké dáta, najmä z radarov. Ukrajina deklarovala, že všetky tri primárne radary v kritickej oblasti boli mimo prevádzky.

Leteckí experti to komentovali so sklamaním, lebo záznamy z týchto radarov by mohli presne ukázať dráhu smrtiacej strely aj rozpad lietadla vo vzduchu. No nielen sklamanie, ale aj nevôľa bola medzi nimi. Ak leteckí dispečeri nemali k dispozícii obraz z primárnych radarov, z oblasti, kde mohli, a v minulých dňoch aj operovali, vojenské stroje, tak nemohli dostatočne s prehľadom a bezpečne navigovať dopravné lietadlá do voľných koridorov. Naviac, na východe Ukrajiny dochádzalo už od apríla 2014 k občasným výpadkom GPS signálov, čo tiež mohlo sťažiť navigáciu. Možno aj preto napríklad americký letecký úrad FAA odporúčal obmedziť všetky lety amerických aerolínií nad Krymom a východnou Ukrajinou s odôvodnením – „zóna konfliktu“.

Takže, ak Ukrajina hovorí pravdu a radary neboli funkčné, riadenie civilnej leteckej dopravy malo operatívne odkloniť všetky lety mimo tejto oblasti.

Zamlčané lítiové batérie

Toto však nie je jediná vec, ktorú by niekto mal záujem utajiť. Niektoré zdroje, medzi ktorými je našťastie aj britský Daily Mail z 18. 7. 2014, uvádzajú, že v batožinovom priestore MH17 bolo všetko možné vrátane psov a morčiat. Ale aj 1400 kg (!) lítiových batérií v balíkoch označených ako urgentné. Aká zaujímavá koincidencia – zásielka vyše 200 kg lítiových batérií sa nachádzala aj v zmiznutom malajskom lietadle MH370. Tlač priznáva existenciu „konšpiračných“ dohadov, že práve tieto batérie, ktoré obsahujú ľahko zápalné a výbušné látky, boli príčinou katastrofy. Konšpiračné teórie živilo priznanie, že balík s batériami bol taký veľký, že sa nezmestil do otvoru skenera, a tak ho naložili bez tejto kontroly.

Profesor Kees van der Pilj z Univerzity v Sussex tvrdí, že tieto batérie sa v MH17 nachádzali tesne za kabínou pilotov. Práve tieto ťažké batérie mohli byť dôvodom, prečo sa trup lietadla rozpadol a kokpit sa oddelil od zvyšku lietadla. Vyjadril počudovanie, že Malajzia z oficiálnej stránky stiahla informáciu o tejto zložke nákladu, a že DSB pri vyšetrovaní úplne vypustila batérie zo zreteľa. (Veto?)

MH17 – vojnový zločin od prvého momentu

Ak by DSB a JIT chceli katastrofu vyšetriť pravdivo a nestranne, tak by nesmeli poskytnúť potenciálnemu spoluvinníkovi – Ukrajine možnosť zakrývať fakty a porušenie pravidiel, a nesmeli by napríklad aj odmietať údaje a expertízy z Ruska – od prvého momentu hlavného obvineného. Pre leteckých expertov je nepochopiteľné napríklad úplné ignorovanie informácií a expertíz firmy Almaz-Antey, výrobcu PVO-systému BUK. Pri kriminálnom vyšetrovaní, popri prezumpcii neviny, má význam aj spolupráca hlavného podozrivého, lebo môže pomôcť vypátrať pravdu.

Vyšetrovanie DSB a JIT však nemá tento forenzný kriminalistický charakter. Nejde o zistenie pravdy. Oveľa viac to pripomína procesy s vojnovými zločincami – Norimberg a Haag (Miloševič, Saddám Husajn). Zločinec je nepochybný a úlohou procesu je len zhromaždiť patričné dôkazy, aby ho tribunál odsúdil. MH17 je teda od prvého dňa, z rozhodnutia niektorých krajín NATO, vojnovým zločinom.

Potvrdzuje to aj oficiálny postoj austrálskeho premiéra Thurnbulla k odškodneniu obetí a pozostalých. Podľa austrálskych zákonov majú nárok na štátne odškodnenie, ak ide o teroristický čin. Thurnbull, napriek naliehaniu generálneho prokurátora, odmieta podpísať príslušný vládny výnos s odôvodnením, že nejde o obyčajný terorizmus, ale súčasť medzinárodných sankcií proti Rusku.

NATO ešte od studenej vojny vie, ako provokovať

Pozrieme sa teda na celú záležitosť z tohto aspektu, ako súčasť novej „hybridnej“ vojny proti Rusku, ale nečakajme, že nájdeme správy a referencie na prvých stranách médií hlavného prúdu. Možno to skôr budú len indície dobre utajovaných udalostí. Prečo? Napríklad rok 1979 a sovietska invázia do Afganistanu. V tom čase vari nikto, ani na „našej“ strane nepochyboval, že šlo o obdobu Československa 68. No dnes z archívov a pamätí priamych účastníkov – napr. Zbygniewa Brzezinského, vychádza na povrch celkom iná verzia príbehu vo forme tajnej operácie CIA Cyklón. Brzezinsky povedal doslova: „Sovieti vstupom do Afganistanu urobili osudovú chybu… Netvrdím, že sme ich k invázii prinútili, ale výrazne sme zvýšili pravdepodobnosť, že to urobia.“

Sovieti vstupom do Afganistanu urobili osudovú chybu… Netvrdím, že sme ich k invázii prinútili, ale výrazne sme zvýšili pravdepodobnosť, že to urobia.

Zbygniew Brzezinski

Keď sa z tohto pohľadu pozrieme na celý priebeh udalostí na Ukrajine od majdanu koncom roka 2013, cez „anexiu“ Krymu až po zostrelenie MH17, tak nie je možné nevidieť, ako sa „naša“ strana snaží, aby Rusko podniklo nejaký agresívny krok, ktorý by bol pre medzinárodné spoločenstvo, a najmä krajiny NATO, neprijateľný. Podozrenie je silné, no potrebujeme ďalšie indície…

Záhadné časové zhody v plánoch cvičení NATO

Jednou z takých indícií je zmienka v článku alternatívneho portálu 21centurywire, ešte z júla 2014. V texte spomenuli aj zvláštnu koincidenciu, že práve týždeň pred katastrofou sa konalo námorné cvičenie NATO Breeze 2014, toto cvičenie je potvrdené aj z iného, špecializovaného zdroja, hoci podľa oficiálnej stránky NATO (čo podľa postupu médií hlavného prúdu „debunkuje“ predchádzajúce informácie) sa cvičenie Sea Breeze 2014 konalo až v septembri (nepochybne konali – po druhý raz v danom roku, s podobným názvom).

V tlači prakticky absentuje informácia o tom, že približne v čase 10. 7. – 17. 7. 2014 sa konalo pravidelné vojenské cvičenie armád USA, Ukrajiny a Poľska Rapid Trident 2014. Nikto sa o ňom nezmieňuje, len Atlantic Council uviedol stručnú správičku 17. 3. 2014, že je takéto cvičenie plánované na júl.

Toto sú teda dôvody, kvôli ktorým bola americká strana veľmi dobre informovaná o všetkom, čo sa v danom týždni dialo na Ukrajine, a zrejme je to aj dôvod, prečo nie je možné odtajniť zábery zo satelitov. To, že by Rusi zistili, aké majú USA technické prostriedky, je rozprávka pre deti. Oveľa pravdepodobnejšie je to, že na záberoch je viditeľný aj kontext prebiehajúcich vojenských cvičení a vojenskí odborníci druhej strany by sa mohli dozvedieť niečo, čo by „mohlo ohroziť bezpečnosť a obranu…“

Predsa – Holanďania mali vyraziť na Ukrajinu…

Ďalšou, tentoraz úplne horúcou, indíciou je zmienka v holandských novinách De Telegraaf. Správa je z 25. 7. 2014 a hovorí o tom, že Holandsko vysiela svoje špeciálne jednotky, ktoré už pôsobili na medzinárodnej misii v Afganistane a boli stihnuté z momentálneho nasadenia v Mali, aby zabezpečili prácu vyšetrovateľov na mieste katastrofy MH17. (Pripomeňme, že počas prvých dní sa vyšetrovatelia OECD nemohli dostať na miesto katastrofy „kvôli pretrvávajúcim bojom a ostreľovaniu“.) Správa ďalej hovorí, že spolu s Holanďanmi na východ Ukrajiny odlietajú aj Austrálčania, a že táto akcia je riskantná, lebo nikto nevie, ako zareaguje Putin na blízkosť jednotiek NATO pri ruských hraniciach. Zaujímavá je nenápadná vetička, že vo velení NATO v Bruseli boli týmto vývojom udalostí prekvapení.

Za veľmi zaujímavý považujem aj posledný odstavec, kde noviny citujú akéhosi pilota F16 Steve Netta, že BUK síce už opustil územie Ukrajiny smerom na Moskvu, ale keby už oni boli zavčasu na mieste, tak by túto zbraň zadržali a zatkli by veliteľov separatistov Girkina a „Besa“ (ktorých hlavný prúd od prvého momentu označuje za hlavných vinníkov). V tomto momente musím vsunúť, že mi je už úplne jasné, prečo Girkin a Bezler (Bes) tak narýchlo zmizli v Rusku a na Ukrajine sa už nesmú objaviť (viď rozhovor s Girkinom pred časom).

…spolu s Austrálčanmi

Túto správu potvrdzuje aj austrálska strana perom Davida Wroe z 12. 6. 2016. V článku autor kritizuje bývalého premiéra Austrálie Tony Abbotta, že sa pripravoval spolu s Holanďanmi vyslať na Ukrajinu celú brigádu 3000 vojakov, ktorí mali „zabezpečovať“ vyšetrovanie priamo na hraniciach Ruska. Spolu s Holanďanmi a ďalšími pomocnými jednotkami NATO by ich v oblasti bolo cez 10 tisíc.

K tejto vojenskej akcii (ani holandskej) napokon nedošlo, Austrália v tichosti vyslala na zabezpečenie vyšetrovania zosilnenú špeciálnu policajnú jednotku v sile 200 mužov, čo podľa policajných odborníkov bohato postačuje. Naopak, vojenskí odborníci kritizujú, že špeciálne vojenské jednotky o sile niekoľko tisíc mužov sú na policajnú akciu prehnane veľká sila a ich úlohy teda museli byť plánované v podstatne väčšom rozsahu (a zároveň sa museli začať plánovať so značným predstihom, aby boli 25. 7. už k dispozícii).

V Austrálii to spôsobilo „palácový prevrat“

Na austrálskej strane, bez toho, aby sme sa v hlavnom prúde čokoľvek o tom dozvedeli, to viedlo k výmene premiéra Abbotta za Malcolma Thurnbulla.

Obaja sú z tej istej (liberálnej) strany, takže nešlo o pád vlády, ale článok zdôrazňuje silnú vlnu kritiky, ktorú viedol vojenský odborník James Brown, inak synovec Malcolma Thurnbulla, a ktorá sa niesla hlavne v kritike riskantného a dobrodružného nasadenia austrálskych mladých mužov do pochybného geopolitického dobrodružstva, keď by sa boli stali potenciálnym legitímnym cieľom odvetných ozbrojených akcií separatistov.

Podľa nezávislého novinára Johna Helmera, ktorý osobne s Brownom hovoril, sa zrejme nepodarilo plánované akcie Holandska a Austrálie, iniciované zrejme z USA, skoordinovať vo velení NATO, hlavne pre nesúhlas Nemecka a Francúzska.

Teraz je namieste znovu pripomenúť tajný dokument z minulej časti o operácii Northwoods:

Zvýraznil som tam vetu v odporúčaniach pod bodom 8 c. „Táto správa by sa NEMALA dostať k americkým dôstojníkom, vyčleneným na aktivity NATO.

NATO nie je záruka bezpečnosti, ale vysokého rizika vojny

Namiesto záveru – čo z toho všetkého vyplýva pre nás ako členskú krajinu NATO?

Článok 5 atlantickej zmluvy nás zaväzuje považovať každý nevyprovokovaný útok na inú členskú krajinu za útok na seba, a primerane poskytnúť brániacej sa krajine pomoc a súčinnosť pri obrane pred útočníkom.

Vidíme však, že naši kľúčoví spojenci v NATO majú know how, a v minulosti dokonca reálne plánovali, ako sa stať „obeťou útoku“ a že teda náš podpis pod zmluvou NATO nás nielen nechráni, ale vystavuje vyššiemu riziku. A hlavne, naša „lojalita k spojencom“ nám bráni mať zahraničnú politiku zameranú na udržanie mieru a znižovanie napätia vo svete.

(Rád by som napísal, že koniec, ale…)

Zdroje:

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “MH17 bol (náš?) vojnový zločin

  • 16. decembra 2019 at 18:54
    Permalink

    Presne tak Marián.
    Prečítala som všetky Tvoje články o tejto téme a súhlasím s Tebou.
    Zostrelenie MH17 je vojnovým zločinom tak, ako si napísal.
    To, že NATO nie je zárukou mieru vo svete potvrdzuje aj fakt, že sa podieľa na na mnohých vojnových konfliktoch, ktoré vyvolali jeho členské štáty spoločne, ale aj samostatne.
    Chápem… Rád by si dopísal koniec, ale…
    Jednou z príčin je aj to a potvrdilo sa to aj dnes, že síce máme Ústavou garantovanú slobodu prejavu, ale už nemáme zaručenú slobodu po prejave…

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom